Otrava olovom — jej ničivé účinky
‚NAJBEŽNEJŠIA z vážnych detských chorôb.‘ „Pre deti je to ohrozenie životným prostredím číslo jeden.“ Ako asi tušíte, tu opísané hrozby sa týkajú toho istého: otravy olovom.
Podľa CDC (Centrá pre sledovanie chorôb v USA) „sú na škodlivé účinky otravy olovom citlivé predovšetkým deti. Otrava olovom prebieha vo väčšine prípadov nebadane: mnoho postihnutých detí nemá žiadne symptómy. Veľká väčšina prípadov nie je preto diagnostikovaná a liečená... Nie je to len problém detí žijúcich v mestských centrách alebo problém detí menšín. Nie je ušetrená žiadna sociálno-ekonomická skupina, žiadna zemepisná oblasť, či rasová alebo etnická populácia.“ Správa dodáva: „Otrava olovom u detí je celosvetovým problémom.“
Ako pôsobí olovo na deti
Odhaduje sa, že len v samotných Spojených štátoch sú tri až štyri milióny detí vo veku do šiestich rokov, ktoré majú v krvi takú vysokú hladinu olova, že môže ovplyvniť ich normálny vývin. To môže znamenať čokoľvek — od mierneho zníženia schopnosti čítať až po celkovú duševnú zaostalosť. A ak je to tak v jednej krajine, celosvetové čísla musia byť ohromujúce.
V Afrike, Ázii, Mexiku a na Strednom východe niekedy ešte používajú olovo ako liek tí, ktorí nevedia o tom, aké je nebezpečné. Používa sa na uvoľnenie zápchy, preventívne proti infekciám pupočnej šnúry, a dokonca ako tíšiaci prostriedok na ďasná pre deti.
Nebezpečenstvo nespočíva ani tak v tom, že by deti na otravu olovom odpadúvali a zomierali. Ako bolo uvedené v časopise FDA Consumer z roku 1991, deti zomierajú na otravu olovom len veľmi zriedka. Ale účinky sú stále veľmi škodlivé. Olovo bolo vhodne nazvané „zabijakom inteligencie“. Časopis Newsweek citoval výrok jedného zodpovedného zdravotníckeho pracovníka: „Veľa detí má problémy s analytickými úlohami, ba je pre nich ťažké aj zoradiť sa v školskej jedálni, pretože ich mozog je plný olova.“
Niektorými ďalšími príznakmi otravy olovom u detí sú podráždenosť, nespavosť, koliky, chudokrvnosť a narušený rast. Poškodený nervový systém spolu s chronickou podráždenosťou — podobnou nepokoju zvieraťa v klietke, ako to opísal jeden lekár — môžu byť tiež charakteristické pre takéto dieťa. Vo vážnejších prípadoch môžu deti trpieť komatóznymi stavmi a záchvatmi a emocionálne problémy môžu pretrvávať aj v dospelosti. Niektoré takéto následky môžu byť trvalé, hovorí predseda Odboru pre prevenciu otráv olovom pri CDC. Kým sa určí správna diagnóza, rodičia sú často zmätení, pokiaľ ide o príčinu tejto zákernej choroby.
Prečo sú deti také zraniteľné?
Sú dve príčiny, prečo je olovo pre deti také mimoriadne nebezpečné. Po prvé, na deti účinkuje už oveľa menšie množstvo olova ako na dospelých. Keďže ich mozog a nervový systém sa ešte vyvíjajú, sú na účinky olova osobitne citlivé. Po druhé, u detí je pre ich správanie a väčšiu pohyblivosť pravdepodobnejšie, že prídu do styku s olovom z okolitého prostredia.
Uvažujme napríklad o náteroch na báze olova, ktoré sú ešte stále vážnym zdrojom kontaminácie. Je isté, že v krajinách, kde sa ešte vždy môžu tieto nátery v domoch používať, bude počet prípadov otravy olovom stúpať. A hoci v posledných rokoch mnohé krajiny zakázali používanie niektorých náterov na báze olova, v starších domoch tieto nátery ešte stále sú. Na stenách, okenných parapetoch, hračkách, detských postieľkach a nábytku môžu byť vrstvy olova. Napríklad v Spojených štátoch zostáva pomerne veľké množstvo olova približne v 57 miliónoch domácností. V polovici osemdesiatych rokov žilo asi 13,6 milióna amerických detí mladších ako sedemročných v domoch s nátermi na báze olova. Vyše milióna z nich má pravdepodobne nebezpečne vysokú hladinu olova v krvi.
Hladko natretý povrch nemusí predstavovať žiadne nebezpečenstvo. No náter starne, začína praskať a odlupovať sa. Keďže olovo má sladkú chuť, je pravdepodobné, že deti zjedia kúsky odlúpnutého náteru. Deti prijímajú do tela olovo z popraskaných okenných parapetov. A keď sa náter zmení na prach, deti ho prstami zotrú z hračiek, podláh a kobercov, a tak sa im nevyhnutne dostáva do úst, do tráviacej sústavy a do krvného obehu. Týka sa to najmä detí od šiestich mesiacov do šiestich rokov.
„Na spôsobenie otravy stačí prekvapujúco málo olova,“ píše časopis Newsweek. „Dieťa môže dostať vážnu otravu olovom (60–80 mikrogramov/deciliter) tak, že v detstve zje denne jeden miligram prachu z olovnatého náteru — čo sa rovná asi trom kryštálikom cukru.“ Riziku otravy je dieťa vystavené už pri príjme olovnatého prachu v množstve rovnajúcemu sa jednému kryštáliku cukru denne. „Preto môžu deti ochorieť jednoducho tak, že sa denne dotýkajú okenného parapetu a potom si cmúľajú palec,“ píše Newsweek, dodávajúc, že mnohí rodičia si „proste neuvedomujú — alebo tomu ani neveria — že prach na okennom parapete môže nenápadne uberať časť schopností ich detí“.
Olovo a plod
Tento problém postihuje dokonca až maternicu ťarchavej ženy, kde môže byť poškodený aj vyvíjajúci sa mozog a nervový systém nenarodeného dieťaťa. Keď nastávajúca matka prijíma do tela olovo, či už stravou alebo dýchaním, olovo účinkuje svojím spôsobom v jej krvnom obehu. Pupočnou šnúrou sa potom dostáva k plodu. Dieťa môže byť postihnuté poškodením nervovej sústavy alebo znížením IQ. „Ak tehotná žena prijme v potrave nepatrné množstvo olova,“ hovorí jedna redaktorka zdravotníckej rubriky, „to môže preniknúť placentou k plodu.“ A časopis Science News napísal: „Štúdie dokumentujú, že ženy, ktoré pracujú v továrňach s olovom, trpia vo zvýšenej miere sterilitou, potratmi, predčasnými pôrodmi a rodia sa im defektné deti.“
K takémuto ohrozeniu môžu prispieť aj otcovia. Olovo nachádzajúce sa v krvi muža môže spôsobiť, že spermie sú znetvorené a pomalé, čo môže zabrániť počatiu alebo zapríčiniť deformáciu plodu. Odhaduje sa, že asi u 400 000 amerických žien je ich plod taký narušený olovom, že to nepriaznivo ovplyvňuje jeho vývoj. Keďže otrava olovom je celosvetová epidémia, počet postihnutých nenarodených detí musí byť naozaj obrovský.
Nielen deti
Dospelí sú tiež ohrození. Ak chcú chrániť svoje deti, musia chrániť aj seba. Ako prichádzajú do styku s olovom? Odborníci sa zhodujú v tom, že v domoch je okrem náterov najbežnejším zdrojom olova voda, a to z oloveného vodovodného potrubia (aj medené rúrky môžu byť spájkované olovom), a olovnatý benzín. V školách a úradoch majú fontánky na pitie nádrže so švami z olovenej spájky. Jeden úradník z EPA (Úrad pre ochranu životného prostredia v USA) odhaduje: „Asi 20 percent olova, ktorému sme vystavení, pochádza z pitnej vody.“ Federálny úrad pre registráciu toxických látok a chorôb oznámil, že množstvo olova „pochádzajúce z elektrických chladičov vody môže byť veľmi veľké a môže predstavovať nebezpečenstvo vysokej toxicity pre všetkých, nielen pre deti“.
Tento problém sa zvyšuje tým, že rodičia prinášajú olovo domov na odeve, ktorý nosia v zamestnaní, a tak olovo pôsobí na ich deti. Odhaduje sa, že len v Spojených štátoch je takmer osem miliónov pracovníkov na svojom pracovisku vystavených pôsobeniu olova. Veľké percento týchto pracovníkov sú ženy.
Ľudia, ktorí skladujú alkoholické nápoje alebo iné tekutiny vo fľašiach z olovnatého skla, sa takisto vystavujú riziku, lebo olovo sa zo skla môže vylúhovať do nápoja. Podobne aj keramické nádoby, ktoré neboli vypaľované pri dostatočne vysokej teplote, môžu uvoľňovať častice olova z glazúry do jedla. Napríklad jeden manželský pár si počas cesty v zahraničí kúpil súpravu kávových šálok. Ukázalo sa, že zo šálok sa uvoľňovalo 300-krát viac olova, ako pripúšťali zdravotnícke normy v krajine, kde žili. Po krátkom používaní šálok manželia vážne ochoreli. Navyše, spájkované spoje na konzervách, používané v niektorých krajinách, sú tiež zdrojom istého percenta otráv malým množstvom olova.
Riziku otravy olovom sa vystavujú aj milovníci strelných zbraní. Ako? Nedávne štúdie ukázali, že častí návštevníci strelníc, ktoré sa nachádzajú v budovách, majú vysokú hladinu olova v krvi, lebo vdychujú olovený prach. Ako informuje časopis Science News, výstrelom sa pri ceste guľky hlavňou dostávajú mikroskopické čiastočky do vzduchu a strelec ich vdychuje do pľúc. Niektorými zaznamenanými príznakmi je stála kovová pachuť v ústach a trasenie rúk neuralgického pôvodu. Iné štúdie naznačujú, že veľkému nebezpečenstvu z pôsobenia olova sú vystavení aj ostatní členovia rodiny strelca, ktorý prach z olova prináša domov na odeve.
Keďže otrava olovom je taká bežná, a pritom nebezpečná tak pre dospelých, ako i pre deti, prirodzená je nasledujúca otázka: Ako jej možno predchádzať?
[Rámček na strane 7]
Koľko olova môže telo zniesť?
KOĽKO olova je už priveľa? Aké množstvo môže telo bez následkov absorbovať? Zatiaľ čo vedci o týchto otázkach ešte diskutujú, mnohé krajiny prijali zákony na prevenciu otravy olovom, prinajmenšom z olovnatých náterov. Austrália prijala takýto zákon už začiatkom dvadsiatych rokov. Neskôr, v tom istom desaťročí, prijali podobné zákony Grécko, Poľsko, Švédsko a Veľká Británia. Spojené štáty uzákonili svoju Listinu o prevencii otráv olovnatými nátermi až v roku 1971.
Spojené štáty však v tejto oblasti odvtedy postupne prijali prísnejšie zákony. V roku 1985 znížili CDC (Centrá pre sledovanie chorôb v USA) prípustnú hladinu olova v krvi na 25 mikrogramov (25 milióntin gramu) olova na deciliter krvi. To bola polovica množstva, ktoré hlavný lekár zdravotníckych zariadení v roku 1970 označil za nebezpečné, čo bolo vtedy 60 mikrogramov na deciliter. No ako roky plynuli, viaceré štúdie naznačili, že deťom môžu uškodiť ešte menšie množstvá olova. Preto roku 1991 CDC opäť znížili prípustnú hladinu na menej ako polovicu, a to na 10 mikrogramov na deciliter krvi.
Hoci ešte prebieha rozhorčená diskusia o rozhodujúcich štúdiách, ktoré viedli k tejto zmene, ďalšími štúdiami sa dospelo k podobným záverom. Napríklad dve štúdie v Škótsku spojili už veľmi nízku hladinu olova v krvi — 11 mikrogramov na deciliter — so zníženou inteligenciou a s problémami v správaní detí. A noviny Bangkok Post začiatkom roka 1992 uviedli, že také zákony, ako bol prijatý v Thajsku a chráni pred olovom dospelých, nemusia chrániť deti, najmä tie nenarodené.
[Rámček/obrázok na strane 8]
Otrava olovom — starý problém
OLOVO sa používa azda už od tretieho tisícročia pred naším letopočtom. Starovekí Egypťania z neho robili sochy a riad, Feničania a Chaldejci s ním obchodovali a Gréci z Atén ho asi sedem storočí dolovali. Boli to však Rimania, ktorí za vlády cisárov objavili ako prví priemyselné využitie olova — a za tento objav zaplatili vysokú cenu.
Rimania ho nazývali plumbum. Zruční robotníci stáčali veľké pláty olova do rúrok, ktoré mali 15 štandardných dĺžok, a používali ich vo svojej rozsiahlej vodovodnej sieti. Oba národy, Rimania i Gréci, poskytli vzor pre dnešný rozvod vody spájaním olovených rúrok. Tak mohli byť pospájané celé kilometre rúrok a mohli viesť vodu na veľké vzdialenosti. Rimania vyrábali z olova aj poháre na pitie, nádoby na víno a kuchynský riad. Z olovených plátov sa robili aj strechy budov odolné proti poveternostným vplyvom.
No tak ako nie je ničím novým používanie olova, nie je nedávnym objavom ani fakt, že ľudia z neho môžu ochorieť. V časopise Science News sa píše: „Už najmenej 2 000 rokov ľudia vedia, že olovo je nebezpečný jed, hoci spôsob, akým zapríčiňuje otravu, zostával tajomstvom.“ Nech je to už akokoľvek, starovekí Rimania zrejme nedbali na skutočné nebezpečenstvo otravy olovom. Podľa Jerome Nriagua z Kanadského štátneho inštitútu pre výskum vody Rimania si bežne pridávali do vína hroznový sirup, ktorý sa varil v olovených nádobách. Časopis Newsweek cituje pána Nriagua: „Jedna čajová lyžička tohto sirupu bola viac ako dostačujúca na to, aby spôsobila chronickú otravu olovom.“ A rímski vodcovia boli veľkými pijanmi vína. Pán Nriagu odhaduje, že rímska elita pila až päť litrov vína denne!
„Predpokladá sa, že jednou z príčin úpadku Rímskej ríše,“ píše sa v kanadskom časopise The Medical Post, „bola záľuba Rimanov v sladení vína olovom.“ V jednej správe sa hovorí: „Otrava z intenzívneho používania tohto kovu na výrobu náčinia, zbraní, kozmetiky, nádob na víno a vodovodných rúrok mohla byť príčinou šialenstva [rímskych] cisárov, príčinou neplodnosti a veľkého počtu potratov, čo znemožnilo vládnucim kruhom prirodzenú reprodukciu svojho rodu.“
[Rámček/obrázky na strane 10]
Olovo v prírode
AK STE milovníkmi prírody, asi vás znepokojí skutočnosť, že každoročne zahynie na otravu olovom asi tri milióny vodných vtákov. Aj tu sa otrava olovom nazýva „skrytou chorobou“, keďže často prebieha nepozorovane. Americké ministerstvo vnútra oznamuje, že zastrelením každého vtáka, ktorého sa podarí poľovníkom zasiahnuť, skončí asi štvrť kilogramu olovených brokov v okolitej prírode. Biológovia odoberajúci vzorky z niekoľkých vrchných centimetrov pôdy zo dna močiarov, rybníkov a jazier našli v niektorých oblastiach na jednom hektári vyše 250 000 brokov! Na dne sa zasa povaľujú stratené rybárske závažia z olova.
Po loveckej sezóne kačice a iné vodné vtáky pri hľadaní potravy tieto broky zhltnú. Po troch až desiatich dňoch sa jed dostáva do krvného obehu, ktorý ho nesie k dôležitým orgánom — k srdcu, pečeni a obličkám. Za 17 až 21 dní vták v bezvedomí padne a zahynie. Orliaky bielohlavé môžu dostať otravu, keď zožerú olovené broky skryté v telách vodných vtákov, ktorými sa živia. Od roku 1966 sa našlo vyše 120 týchto vzácnych dravých vtákov uhynutých na otravu olovom, z toho viac ako polovica od roku 1980. Toto číslo, pravdaže, predstavuje len vtáky, ktorých telá boli preskúmané a zistila sa príčina uhynutia; pravdepodobne to je iba malá časť skutočného celkového počtu.