„Nacisti nás nemohli zastaviť!“
BOL to dom celkom neznámeho človeka. Zaklopal som na dvere a stál som tam, trasúc sa od strachu. Dúfal som, že nikto nebude doma. Bol som mladý — mal som práve 21 rokov — a bolo to po prvý raz, čo som sa zúčastnil na kazateľskej činnosti Jehovových svedkov z domu do domu. Bol november 1934 a tu, v Nemecku, Hitler prísne zakázal všetko takéto kázanie. Keď sa služobník, ktorý viedol naše malé zhromaždenia, zmienil o plánoch vyjsť zvestovať, pomyslel som si: „Nemohol mať na mysli mňa!“ Veď napokon, nebol som ešte ani pokrstený a vedel som iba jeden text. Ale mýlil som sa — mal na mysli mňa, a tak som šiel.
Nikto nie je doma! Pocítil som úľavu. Pri ďalších dverách mi opäť nikto neotvoril, ale počul som zvnútra hrmot, a tak som otvoril dvere. Nejaká žena umývala hrnce a zdalo sa, že sa vyľakala, keď ma zbadala. Nervózne som jej začal vysvetľovať môj jediný text, Matúša 24:14. Iba sa na mňa vyjavene pozerala. (Neskôr som sa dozvedel, že je hluchá.) Zrazu sa pri mne objavil muž. Domnieval som sa, že je to jej manžel, a ďalej som vydával svedectvo, keď som zrazu na rebrách pocítil pritisnutý revolver. Bol to akýsi nacistický vodca! Môj spoločník, ktorý kázal na druhej strane ulice, sa zastavil pri dverách tohto muža a bol za to zhodený zo schodov. Nacista si myslel, že ukončil svedeckú prácu brata v ten deň, potom si však všimol mňa a prišiel ma zatknúť. Zatiaľ čo sa môj spoločník iba oprášil a ďalej pokračoval v kázaní, ja som sa dostal na štyri mesiace do väzenia. Tak sa začala moja zvestovateľská dráha.
Do koncentračného tábora!
Keď som bol prepustený, bratia dúfali, že im pomôžem so svedeckým dielom v podzemí. Nacisti však sledovali každý môj krok, a netrvalo dlho a opäť som bol uväznený. Miestna polícia ma vzala na gestapo a až ma zamrazilo pri srdci, keď som počul rozhodnutie: „Do koncentračného tábora!“ Mal som ísť do Esterwegenu. Bolo nás tam asi 120 svedkov (Bibelforscher) a stráže SS si dali za úlohu zlomiť našu rýdzosť.
Jeden seržant, ktorého sme prezývali „Železný Gustáv“, bol rozhodnutý prinútiť nás ku kompromisu. Jedného dňa nás všetkých donútil robiť namáhavé telesné cviky pod horúcim augustovým slnkom — bez prestávky, celý deň. Na konci dňa sa polovica bratov alebo zrútila, alebo veľmi chorí ležali na ošetrovni. Je smutné, že dozorca jedného zboru zoslabol a podpísal „listinu kompromisu“ a 12 ďalších sa svojimi podpismi k nemu pripojilo.
„Železný Gustáv“ bol hrdý, lebo sa zdalo, že jeho týranie je účinné. Teraz vyhlásil: „Zajtra bude každý z vás šťastný, keď bude môcť podpísať túto listinu, a nijaký Jehova vám nepomôže.“ Iste si viete predstaviť, že sme sa tú noc vrúcne modlili. Nasledujúce ráno sme čakali, kedy sa „Železný Gustáv“ objaví. Čakali sme dlho. Napokon nám bolo povedané, aby sme sa vrátili späť do našich barakov. Gustáva stále nebolo! Potom sme sa dozvedeli, čo sa stalo. V to ráno sa „Železný Gustáv“ cestou do tábora na vlastnej koži presvedčil, že je z niečoho slabšieho, ako je železo. So svojou motorkou narazil rovno do jedného z tehlových pilierov stojacich po stranách vchodu do tábora — vchodu, ktorý bol široký dobrých 9 metrov! Bol prevezený do nemocnice s rozbitým čelom a zlomeným ramenom. Keď sme ho nakoniec po dvoch mesiacoch opäť uvideli, zakričal na nás: „To mi urobil váš Jehova!“ Ani na chvíľu o tom nikto z nás nepochyboval.
Do Holandska
V decembri 1935 som bol prepustený a bolo mi povedané, aby som sa pripojil k nemeckej armáde. Namiesto toho som sa rozhodol podniknúť cestu do Španielska cez Holandsko a tam pokračovať vo svojej svedeckej činnosti. Keď sa mi podarilo dostať sa do Holandska, vyhľadal som svedkov, a tí na mňa naliehali, aby som zostal v Holandsku. Aké bolo príjemné opäť slobodne kázať a byť spolu s bratmi a sestrami na kresťanských zhromaždeniach! Na bicykloch sme prechádzali holandským vidiekom. Cez deň sme kázali a v noci spali v stanoch. Mesačne sme kázali v priemere 200 až 220 hodín.
Mali sme len málo peňazí na nákup potravín a na zaplatenie ďalších výdavkov. Živo si spomínam na jedného roľníka, ktorý nás pozval na večeru, keď videl, ako si večer pripravujeme naše biedne jedlo. Očakával nás stôl naložený najvyberanejšími jedlami. Odvtedy sa táto láskyplná rodina starala o naše základné potreby — o maslo, vajcia, syr, chlieb, a dokonca nám pomáhali s bielizňou. Všetci členovia rodiny sa stali Jehovovými svedkami. Boli dôležitými styčnými spolupracovníkmi v činnosti, ktorá bola pred nami.
V roku 1936 sa v Berne vo Švajčiarsku konal zjazd. Prednášal na ňom Joseph F. Rutherford, vtedajší prezident Spoločnosti Strážna veža. Vtedy, po toľkom čase, ktorý som strávil ako zvestovateľ celým časom, som bol konečne pokrstený!
Haag
Bol som pridelený do oblasti Haagu. Mnohé rodiny tam ochotne prijali pravdu Božieho slova. S niektorými mám kontakt doteraz. V roku 1939 ma holandská polícia uväznila — áno, ako nacistického špióna! Vo svedeckej činnosti som pokračoval, ako najlepšie som mohol — prostredníctvom listov z väzenia, vedomý si toho, že sudca číta všetku poštu, ktorú posielam. Po piatich mesiacoch, pričom posledné dva som strávil v samoväzbe, som bol prepustený. Len niekoľko dní po návrate domov do Haagu začala nemecká Luftwaffe bombardovať tento kraj! Vedel som, že gestapo nebude ďaleko za inváznym vojskom. To bol čas, aby som sa vrátil do podzemia.
Ale ako sa pohybovať popri nich bez toho, aby si ma všimli? Brat, ktorý vlastnil obchod s bicyklami, mi zaobstaral špeciálny bicykel. Bol presne taký ako bicykle, ktoré používala tajná polícia — mal takú istú zvláštnu farbu, vysoké kormidlo a úchytky na šabľu. Tajná polícia ma dokonca zdravila, lebo si mysleli, že som jedným z nich. Ale jedného dňa, keď som šiel na bicykli po cyklistickom chodníku oddelenom od cesty múrikom, dvaja policajti, ktorí išli na bicykloch po druhej strane cesty, si ma všimli cez dieru v múriku a spoznali vo mne utečenca. Šliapal som do pedálov rýchlejšie než kedykoľvek predtým v mojom živote! Policajti sa museli dostať na priechod, aby sa mohli otočiť a ísť za mnou. A hoci ma vytrvalo prenasledovali, nakoniec som im predsa unikol.
Únik často iba o vlások
Teraz polícia vedela o mojej prítomnosti v Haagu. Kvôli bezpečnosti som začal spávať v rôznych domoch. Raz som spal v dome jednej rodiny s tromi deťmi. Ako zvyčajne, pripravil som si svoje oblečenie tak, aby som sa v prípade policajnej prehliadky mohol rýchlo obliecť. Dve z detí som dal spať spolu, aby som mohol preložiť jedno dieťa do mojej prázdnej postele, keby som odišiel. Takto nacisti nenájdu vyhriatu, no prázdnu posteľ.
V to ráno o piatej prišli tieto opatrenia vhod. Niekto silno, vytrvalo búchal na dvere. Ledva som mal čas položiť deväťročného chlapca na moju posteľ, vopchať svoje oblečenie do aktovky, nasadiť si klobúk, obliecť kabát a vyskočiť zadným oknom bosý do snehu. Našťastie nemysleli na to, aby postavili stráž na dvore za domom. Bežal som do domu rodiny, s ktorou som študoval Bibliu. Hoci bolo pol šiestej ráno a tma, lebo bola zima, tento muž ma bez slova pustil dnu a ukryl ma. Všetci traja členovia jeho rodiny sa neskôr stali svedkami.
Keď gestapo vypočúvalo rodinu, ktorú som práve opustil, zameralo sa na malého chlapca. Dokonca mu ponúkli peniaze, ak im povie, či ich nedávno navštívil „ujo“. Povedal im: „Áno, ale to je už dávno.“ Ako dávno? Nevedel. Odišli sklamaní. Neskôr sa matka chlapca pýtala, prečo im tak odpovedal, keď vedel, že „ujo Tom“ (moje meno v ilegalite) tu práve strávil noc. Odpovedal: „Dvadsaťštyri hodín je dlhý čas, má veľmi veľa minút.“ A je to tak!
Mojím ďalším pridelením bol Groningen. Niektorých svedkov v tomto meste premohol strach a kazateľské dielo sa prakticky zastavilo. Ale bratia čoskoro opäť nadobudli smelosť a prestali sa báť brutálneho holandského gestapa. Jednej noci roku 1942 sme sa dokonca zúčastnili na „akcii“, počas ktorej sme v meste rozšírili tisíce biblických traktátov v čase vopred určených desiatich minút. Všetky noviny priniesli správu, že Britské kráľovské letectvo rozšírilo pre Jehovových svedkov milióny pamfletov! Gestapu sme tak dali na vedomie, že žijeme a že sa nám darí. Nacisti nás nemohli zastaviť — nikdy!
Vojna neprestávala a bolo čoraz nebezpečnejšie chodiť po uliciach. Raz v noci, keď sme s jedným bratom išli z tajného zhromaždenia v meste Hilversum, niekto do mňa zozadu narazil a akýsi predmet s hrmotom spadol na zem k mojim nohám. Zdvihol som ho a s hrôzou som si uvedomil, že je to helma nemeckého vojaka! Jej majiteľ stál pri svojom bicykli a teraz na mňa svietil baterkou. Podišiel som k nemu. Vytrhol mi helmu z rúk, vytiahol svoj revolver a zakričal: „Ste zatknutý!“
Chvel som sa. Keby ma zatkol, bol by to asi môj koniec. Modlil som sa k Bohu o pomoc. Začali sa tu zhromažďovať ľudia, ktorí začuli ten rozruch. Všimol som si, že vojak sa trochu tacká, a svitlo mi, že je opitý. Vtom som si spomenul, že nemecké vojenské predpisy dovoľujú dôstojníkom chodiť v civile. Pristúpil som k vojakovi a tak autoritatívne, ako som len dokázal, som naňho skríkol: „Nevieš, kto som?“ Vojak bol ohromený. Rýchlo si nasadil helmu a zasalutoval! V presvedčení, že urazil dôstojníka, sa ukradomky vytratil do tmy. Okolostojaci sa porozchádzali. Mohol som len ďakovať Jehovovi, že som opäť o vlások unikol!
Život v ilegalite v Belgicku
Moje nasledujúce pridelenie bolo v ďalšej krajine, v Belgicku. Stal som sa predsedajúcim služobníkom v Antverpách. Následkom zákazu som viedol každý týždeň veľa malých zhromaždení v rôznych domoch. Bol som aj kuriérom, jedným z ohniviek v podivuhodnej reťazi, ktorá zabezpečovala prísun duchovného pokrmu v týchto ťažkých rokoch.
Miestom našich schôdzok, pri ktorých sme pašovali literatúru cez hranice, bola reštaurácia. Samotná budova bola v Belgicku, ale záhradu mala v Holandsku, takže to bolo ideálne miesto na stretnutie s mojím partnerom a na výmenu kufríkov. Majiteľ reštaurácie sa domnieval, že sme agenti Britskej spravodajskej služby a spolupracoval s nami. Dokonca povedal policajnému dôstojníkovi, ktorý mal dozor, aby nás nechával osamote. Ale jedného dňa mal službu nový strážnik, pronacistický Belgičan, ktorý o mne nič nevedel. Keď ma uvidel s veľkým koženým kufrom, trval na tom, aby som ho otvoril. Odmietol som. Veď v ňom bolo tristo alebo štyristo časopisov Strážna veža. Zatkol ma teda a odviedol na policajnú stanicu. Službukonajúci dôstojník povedal strážnikovi, aby odišiel, že si ma berie na starosť. Potom mi potichu povedal: „Nechcem vidieť, čo je v tom kufri. Iba vás prosím, aby ste nabudúce chodili s menším kufrom.“ Opäť som mohol len ďakovať Jehovovi!
Od 6. júna 1944, odo dňa D, keď spojenecké vojská začali svoju inváziu do Belgicka, zúrila vojna priamo v Antverpách. Zvestovanie a návšteva zhromaždení sa stali skutočnou výzvou, pretože mesto sa na oboch stranách otriasalo streľbou guľometov a delostreleckou paľbou. Keď sa vojna blížila ku koncu, služobník odbočky sa mylne domnieval, že už nie je nevyhnutné, aby som zostával v podzemí. Poslúchol som ho, napriek rade priateľského policajného kapitána, ktorý si naopak myslel, že je ešte príliš skoro, aby som vyšiel z ilegality. Až po jedenástich mesiacoch som sa dostal z najotrasnejšieho prostredia, aké som v živote musel okúsiť. Pre úrady bol môj príbeh neuveriteľný. V presvedčení, že som agent gestapa, ma uväznili v najneľudskejších podmienkach, aké som kedy videl. V tých mesiacoch ochorelo a zomrelo veľa mužov mladších ako ja. Keď som bol napokon prepustený, telesne som sa úplne zrútil.
Verná služba pokračuje
Po viacerých srdcervúcich odkladoch, výsluchoch a väzneniach som sa konečne mohol vrátiť do Nemecka — po desiatich rokoch odo dňa, keď som odišiel! Opäť som sa stretol so svojou matkou, vernou svedkyňou, a podelili sme sa o svoje bohaté skúsenosti. Pomaly som sa uzdravoval a opäť som začal svedčiť celým časom, tentoraz vo Schweinfurte. Akou radosťou bolo pomáhať pri príprave nášho prvého povojnového zjazdu, ktorý sa uskutočnil v Norimberku, práve tam, kde sa Hitler pyšne vystatoval svojím vojskom! Neskôr som bol vzrušený, keď som bol prijatý do Gileádu, školy Strážnej veže v Spojených štátoch, kde som mal byť vyškolený za misionára.
Krátko pred mojím odchodom do Gileádu som na zhromaždení stretol Lillian Gobitasovú, ktorá hrala kľúčovú úlohu v zápase o náboženskú slobodu v súvislosti so spornou otázkou zdravenia zástavy v Spojených štátoch. Povedala mi, že sa jej páčil môj sólový spev na zhromaždení, ale ja som sa len usmieval, lebo som jej nerozumel. Ja som sa ďalej usmieval, ona ďalej rozprávala. Skončilo sa to tak, že sme sa zobrali! Prirodzene, až potom, keď sme obidvaja graduovali v Gileáde a pracovali ako misionári v Rakúsku.
Po čase nás moje zdravotné problémy prinútili vrátiť sa do Spojených štátov. Odvtedy sa nám narodili dve milé deti, syn a dcéra. Teší nás, keď vidíme, že sa obidvaja chopili pravdy. Keď sa mi zlepšilo zdravie, pomáhal som v zboroch v Spojených štátoch a v Kanade. Dielo sa nikdy nezastavuje a my sa snažíme držať s ním krok. Stále sa s láskou pozerám dozadu, na tie roky práce v podzemí. Nacisti nás nemohli zastaviť, lebo Jehova bol s nami. Je zrejmé, že Jehova dielu stále žehná, a tak ho nič nezastaví, kým nebude vykonané na jeho spokojnosť! — Rozprával Erwin Klose.
[Obrázok na strane 18]
Erwin Klose