Plameniaky — družné vtáky

Od dopisovateľa Prebuďte sa! v Španielsku

ZNÁMY, a predsa tajomný, nemotorný, a predsa elegantný, vyhľadávajúci samotu, a predsa výnimočne družný — plameniak je očarujúci vták.

Pozná ho takmer každý. Jeho jedinečná silueta sa objavuje v egyptských hieroglyfoch (symbolizoval červenú farbu), v starovekých jaskynných maľbách i v moderných umeleckých dielach. Ale plameniaky si ešte stále uchovávajú niektoré tajomstvá. Hniezdia na neobvykle odľahlých miestach; niektoré z väčších hniezdísk boli objavené až v posledných 50 rokoch. Samce a samice sa tak podobajú, že aj skúsení ornitológovia ich dokážu odlíšiť iba pomocou optickej sondy.

Nohy pripomínajúce chodúle a predĺžený krk — ktorý plameniak otáča a schováva pod krídlo, akoby ho mal z gumy — prispievajú k tomu, že vyzerá nemotorne. Ale keď sa obozretne brodí plytčinou alebo hľadá vo vode kôrovce, ktorými sa živí, nemožno mu uprieť určitú eleganciu — eleganciu, ktorá sa vo chvíli, keď vzlietne, mení na krásu vyrážajúcu dych.

V prírode len máločo poskytne taký pohľad, ktorý by sa dal porovnať s pohľadom na kŕdeľ letiacich plameniakov. Červeno a čierno sfarbené krídla živo kontrastujú s ružovou alebo bielou farbou ich tela.a Keď kŕdeľ pomaly vzlieta do výšky, vyzerá to, akoby sa naraz zamávalo tisícami rôznofarebných vejárov. A keď sa vznášajú na oblohe, ich pôvabné siluety a rytmické pohyby ich menia na baletníkov vtáčieho sveta.

Žiaľ, nie je jednoduché uzrieť takýto obraz. Plameniaky sú vtáky spoločenské, ale uprednostňujú spoločnosť svojho druhu — sú typickým príkladom družných vtákov. Pozorne sa vyhýbajú zaľudneným oblastiam a obyčajne sa vo väčšom počte zhromažďujú na odľahlých slaných jazerách alebo bahnistých močiaroch.

Pozoruhodné zvyky

Ďalšie informácie o týchto fascinujúcich vtákoch sa časopis Prebuďte sa! dozvedel v interview s Manuelom Rendónom, riaditeľom rezervácie Fuente de Piedra v Malage (Španielsko).

Sú plameniaky také krehké, ako vyzerajú? „V skutočnosti nie. Darí sa im v nehostinných poloslaných jazerách vysoko v Andách, kde by sa iné vtáky neodvážili. A v afrických jazerách, ktoré často navštevujú, je voda taká horúca a žieravá, že by vám spálila pokožku, ale plameniakov chráni pred zranením hrubá koža na nohách.“

Čo je ich hlavným problémom? „Nepochybne, nájsť si vhodné miesto na hniezdenie. Potrebujú nerušené, plytké jazero so slanou vodou a s malými ostrovčekmi, kde si môžu stavať hniezda. Dnes je veľmi ťažké nájsť také miesta. V celom západnom Stredozemí sú vlastne len dve také hniezdiská: jedno je v Španielsku a jedno je vo Francúzsku.b

Tu vo Fuente de Piedra majú plameniaky iný problém. Jazero, kde hniezdia, pod horúcim andalúzskym slnkom veľmi rýchlo vysychá — skôr ako mláďatá vyrastú natoľko, aby mohli lietať.“

Čo sa stane, keď jazero vyschne úplne? „V niektorých rokoch musíme umelo dopĺňať vodu, aby nezahynula celá hniezdiaca kolónia. Zistili sme, že stačí, keď udržíme pod vodou asi 6 hektárov, hoci to znamená, že dospelé plameniaky sa musia živiť takmer výlučne na lagúnach vzdialených veľa kilometrov. Plameniaky strávia väčšinu času lietaním za potravou a kŕmením; mláďatá zatiaľ nechávajú v opatere niekoľkých dospelých jedincov — je to naozaj ako materská škola.“

Objavili ste aj niečo iné? „Vďaka značkovaniu vtákov sme sa dozvedeli oveľa viac o ich potulkách. Plameniaky v skutočnosti nemigrujú, ale sťahujú sa za potravou z jednej oblasti do druhej, kde sa im zachce. A tak môže jeden vták stráviť leto v Španielsku a zimu v Severnej Afrike, zatiaľ čo iný práve naopak. Mohli by ste ich nazvať výletníkmi, hoci je zrejmé, že ich potulky sú spojené skôr s potravou ako so zábavou.

Je však očividné, že keď sa plameniakom poskytne určitá pomoc a ochrana, darí sa im dobre. Pred osemdesiatymi rokmi tu hniezdili len sporadicky a v relatívne malom počte. Tým, že sa zásahy ľudí obmedzili na minimum a udržala sa aj minimálna hladina vody v jazere, kým neboli mláďatá schopné lietať, pozorovali sme, ako sa rozrástol ich počet. V roku 1988 sme tu odchovali takmer desaťtisíc mláďat.“

Zázrak stvorenia

Málokto z tých, ktorí videli plameniaky vo voľnej prírode, zabudne na tento zážitok. A vďaka tomu, že obľubujú odľahlé oblasti, a vďaka obetavosti ochrancov prírody sú ešte stále na svete vhodné miesta, kde je možné vidieť plameniaky v prirodzenom prostredí.

Zem by bola ochudobnená, keby nejestvovali takéto zázraky stvorenia, ktoré potešia oči a pozdvihnú ducha. Naozaj možno povedať, že tieto družné vtáky pripájajú svoj hlas k ,okrídleným vtákom‘, ktoré chvália Jehovovo meno. — Žalm 148:10, 13.

[Poznámky pod čiarou]

[Prameň ilustrácií na strane 25]

Horná a dolná fotografia: Zoo de la Casa de Campo, Madrid