Priblížila som sa k Bohu a to mi pomohlo

O NÁBOŽENSTVO som sa nezaujímala. Všetky organizované náboženstvá sa mi zdali pokrytecké. Nebadala som, že by z nich ľudia mali úžitok, ibaže sa stali neznášanlivými. Bolo to koncom šesťdesiatych rokov. Na amerického prezidenta bol spáchaný atentát a tisíce ľudí zomierali vo vietnamskej vojne. Svet sa nachádzal v zmätku. Môj vlastný život sa rúcal. Ako by mohol existovať Boh, ktorý sa stará o mňa alebo o ľudstvo?

Keď mi susedka začala rozprávať o Biblii, mala som 27 rokov, bola som vydatá, mala som dve malé deti a pracovala som na plný úväzok v psychiatrickom ústave. Na svoje prekvapenie som si uvedomila, že ju počúvam. Hovorila o niečom, čo nazývala posledné dni. Znelo to nezvykle a ja som chcela poznať odpoveď. Nechala mi knihu s názvom Pravda, ktorá vedie k večnému životu. Prečítala som ju za jednu noc, vyhľadala som si všetky biblické texty a udivene som si kládla otázku: ‚Skutočne som našla pravdu?‘

Ak áno, znamenalo to problém. Narodila som sa v židovskej rodine, môj manžel bol Žid i moje dve malé deti a príbuzní boli Židia. Vedela som, že keby som sa stala Jehovovou svedkyňou, rozhorčilo by ich to. Nechcela som svoju rodinu zbytočne raniť; musela som mať istotu. Začala som priam hltať biblickú literatúru. O týždeň som bola presvedčená, že je to pravda. A učiť sa pravdu, to bolo čosi, čo som musela. Tak som začala študovať s Jehovovými svedkami. O niekoľko týždňov som zvestovala každému. Bola som vzrušená, keď som sa dozvedela, že Božie meno je Jehova, že Boh sa stará o mňa i o celé ľudstvo a že je možné večne žiť na rajskej zemi. Dňa 12. júna 1970 som bola pokrstená.

Ako som predpokladala, moja rodina a príbuzní boli rozhorčení a niektorí ma zavrhli. Môj manžel celé roky občas študoval, ale nikdy sa nestal veriacim. Moje deti sa však stali Jehovovými svedkami. Od začiatku som chcela byť zvestovateľkou celým časom, oznamovať od dverí k dverám dobrú správu o Božom Kráľovstve. Ale mala som rodinu a neveriaceho manžela. Hoci som pracovala na plný úväzok, dvakrát sme prišli o dom a niekoľko ráz sa stalo, že sme nemali kde bývať. Mala som veľmi ťažký život.

Raz mal byť náš dom zabavený. Do nedeľňajšieho poludnia sme sa mali vysťahovať, a my sme nemali kam. Robila som, čo som mohla, až napokon v sobotu ráno, deň pred vysťahovaním, som sa rozhodla konať tak, ako to Ježiš povedal v Matúšovi 6:33 — hľadať najprv Kráľovstvo a čakať na Jehovu, aby nám poskytol, čo potrebujeme. Išla som do zvestovateľskej služby. Pamätám sa, že táto stresová situácia ma dohnala k plaču, ale o niekoľko minút som sa už cítila lepšie. Vždy som zisťovala, že zvestovanie má na mňa pozitívny účinok; povznesiem sa nad problémy a Jehovov duch ma udržiava, takže som šťastná a činná, a dáva môjmu životu zmysel. Keď som sa v ten deň vrátila domov, stále sme nemali kde ísť, no cítila som sa lepšie.

V ten večer nám zavolali z realitnej kancelárie, ktorá sa starala o naše záležitosti. Bolo pol dvanástej v noci, a úradník realitnej kancelárie bol taký znepokojený tým, že nemáme kde ísť, že nám našiel miesto, kde sme sa mohli dočasne ubytovať, kým bude pripravený dom, do ktorého sme sa mali presťahovať. V nedeľu nás teda spolusvedkovia presťahovali. Bývali sme tam tri týždne, veci sme mali v kartónoch, kým sme sa konečne mohli presťahovať do pripraveného domu. Nebolo to jednoduché, ale Jehova sa staral o naše potreby. To mi dodávalo silu a upevňovalo vieru. Bolo to práve tak, ako povedal kráľ Dávid v Žalme 37:25: „Býval som mladým mužom, aj som zostarol, a predsa som nevidel žiadneho spravodlivého úplne opusteného, ani jeho potomstvo, ako hľadá chlieb.“

Ustavične sme mali problémy s peniazmi. Niekedy som sa musela ujať finančných záležitostí a dať všetko do poriadku. Počas týchto rokov som sa zúfalo snažila udržať manželstvo, najviac pre svoju lásku k Jehovovi a pre jeho názor na manželské usporiadanie. Hlboko vnútri som dúfala, že manžel sa zmení a prijme pravdu.

Ustavične som sa modlila o pravidelnú priekopnícku službu a pri každej príležitosti som sa zapísala do pomocnej priekopníckej služby.a Vedela som, že zvestovanie je ten najlepší a najužitočnejší spôsob, akým môžem využiť svoj život. Milovala som Jehovu a chcela som mu slúžiť celou dušou. Milovala som aj ľudí a chcela som im pomáhať. Z vlastnej skúsenosti svojho ťažkého života som si vedela oceniť, aké prospešné sú biblické rady. Vedela som, že ľudia potrebujú nádej, ktorú dáva Kráľovstvo. Ale bála som sa, že ak nebudem pracovať, rodina nebude mať z čoho žiť. I tak sme sotva vyžili.

Kričala som a násilník utiekol

Potom sa v mojom živote udialo čosi, čo mi dalo pevnú vieru, že Jehova sa vždy bude o mňa starať a poskytne mi to, čo je potrebné. Ktosi sa vlámal do nášho domu a pokúsil sa ma znásilniť. Zaútočil na mňa, keď som spala, a keď som sa zobudila, vyhrážal sa mi, že ak budem kričať alebo sa pohnem, zabije ma. Hoci som bola vydesená, Jehova mi pomohol, aby som zostala pokojná a zachovala si duchaprítomnosť a mohla sa modliť a zvažovať, čo by som mala urobiť. Viem, čo hovorí Biblia o kriku, ale súčasne som mala pocit, že ak budem kričať, zabije ma. Potom sa zobudia moje deti a zabije i tie. Už som videla svoje meno na smútočnom oznámení a modlila som sa k Jehovovi, aby ochraňoval moje deti, ak zomriem. Ale i tak som urobila to, čo radí Biblia — kričala som. (5. Mojžišova 22:26, 27) Násilník utiekol. Naozaj som bola presvedčená, že v tú noc zomriem. Primkla som sa ešte bližšie k Jehovovi.

Roku 1975 som skončila so zamestnaním a začala som slúžiť ako pravidelná priekopníčka. Slúžila som tak šesť rokov a manžel platil účty. Nanešťastie, už v mladosti som dostala cukrovku a teraz som bola istý čas veľmi chorá. Aby som sa s tým vyrovnala, ešte viac som sa spoliehala na Jehovu. Napriek týmto okolnostiam to boli najšťastnejšie a najproduktívnejšie roky, ktoré som až dovtedy prežila. Jehova mi požehnal mnohými biblickými štúdiami, ktoré viedli ku krstu. Niektorí išli ďalej a sami sa stali priekopníkmi.

Potom, v roku 1980, sa naše manželstvo rozpadlo. Manžel a ja sme sa veľmi odcudzili. Deti boli veľmi rozrušené, a tak som sa kvôli nim ešte raz pokúsila zachrániť manželstvo, ale manžel nereagoval na moje úsilie. Vtedy som pochopila, že je čas na rozvod z biblického dôvodu. Manželov odchod mal na deti zničujúci účinok.

Zúfalo som sa snažila pokračovať v priekopníckej službe a dokázala som to asi rok. Moja dcéra sa však so situáciou nedokázala vyrovnať; začala sa búriť proti všetkému, proti mne i proti pravde. Vtedy som sa pre jej správanie vzdala priekopníckej služby. Zdrvilo ma to; záchranné lano môjho života sa pretrhlo. Cítila som sa veľmi osamelá, akoby pominulo všetko, okrem Jehovu.

Približne v tomto čase mi Jehova zaobstaral dvoch milých bratov, ktorí mi pomohli viac, ako si to kedy uvedomia. Jeden z nich bol krajský dozorca a druhý bol starší v našom zbore. Poznal našu situáciu, lebo študoval s mojím manželom. Nikdy nebudem môcť Jehovovi dostatočne poďakovať za tieto dary v podobe ľudí. Vždy mi budú drahé.

Krátko nato sa moja dcéra, hoci bola veľmi mladá, vydala za muža, ktorý nebol v pravde. To rozbilo rodinu a dovŕšilo naše zúfalstvo. Môj syn sa čoskoro takisto vydal svojou cestou. Neustále som sa modlila k Jehovovi, aby pomohol mojej rodine zostať v pravde. Boli mi takí drahí; naliehavo som si priala iba jediné: aby zostali verní Jehovovi. O to sa modlím celý svoj život, čo som v pravde. Toto obdobie môjho života bolo horšie ako celých 20 rokov manželstva; a tie teda boli zlé. Vedela som však, že Jehova nám to nejako pomôže prekonať, ale za každú cenu musím konať jeho vôľu.

Na jednu príhodu si pamätám veľmi dobre. Venovala som sa ešte priekopníckej službe a nemali sme peniaze, potrebovali sme však asi 70 dolárov na živobytie a na cestovné do práce na ďalší týždeň. Pracovala som dva dni v týždni na čiastočný úväzok. Obyčajne som musela čakať asi týždeň, kým som dostala peniaze, ktoré som zarobila, asi 40 dolárov. Nemala som peniaze na jedlo, nieto ešte na cestovné. Nasledujúci večer som mala biblické štúdium so ženou, ktorá mi darovala lístky na metro.

Ďalší deň bol piatok. Išla som vybrať poštu a v schránke boli dva listy. V jednom bol šek, ktorý som čakala nasledujúci týždeň. Do banky a späť putoval sotva tri dni. Žasla som. Potrebovala som ešte 29 alebo 30 dolárov, aby sme vyšli. V druhej obálke bol šek na 29 dolárov, práve toľko, koľko som potrebovala. Najprekvapujúcejšie na tom bolo, že vo februári toho roku mi vláda poskytla príspevok na naftu na vykurovanie domu. Teraz bol august a úradníci usúdili, že mi dlhujú 29 dolárov — v auguste, za kúrenie? Prečo si mysleli, že mi vôbec niečo dlhujú, a to ešte za naftu, v auguste? Ako to len posilnilo moju vieru!

Hmotné veci nepomohli

Začala som pracovať na celý úväzok a v zamestnaní som sa učila pracovať na počítači. Roky, keď som nebola v priekopníckej službe, boli veľmi ťažké. Hoci som mala vynikajúcu prácu, určité finančné zabezpečenie a hmotné veci, nebola som šťastná. Deti žili každé po svojom a mali veľmi vážne problémy. Dcéra sa vrátila k pravde, no stále mala problémy. Aj syn mal problémy. Po nejakom čase som cítila, že strácam ten blízky vzťah k Jehovovi, ktorý som si tak veľmi pestovala. Cítila som, ako som odťahovaná od Jehovu, hoci to nikto nemohol pozorovať. Chodila som na všetky zhromaždenia, študovala som, chodila som do služby, ale nestačilo to. Skúšala som sa viac stýkať s priateľmi, ale ani to nepomohlo.

Po prvý raz v živote som sa začala ľutovať. Začala som sa uzatvárať do seba a premýšľať o sebe. Či som si nezaslúžila mať čosi viac? Bolo zrejmé, že práve toto chcel Satan. Po prvý raz som cítila, že ma priťahujú spolupracovníci. Pomyslela som si: ‚Tak im budem zvestovať.‘ A zvestovala som. Ale hlboko vnútri som cítila, že moje srdce začalo prehliadať veci, ktoré by nemalo prehliadať. Tento problém však nebol mimo mňa. Bol vo mne. Nemohla som ujsť pred svojím biblicky školeným svedomím. Modlila som sa k Jehovovi.

Pracovala som na plný úväzok. Potrebovala som sa vzdať hmotnej istoty, ktorú som si vybudovala. Tri hodiny denne som cestovala z Long Islandu na Wall Street. Príliš dlho! Stretávanie mnohých svetských ľudí v metre moju situáciu nezlepšovalo. Začala som sa rozprávať so staršími a cez víkendy navštevovať zjazdy, aby som sa lepšie sústredila na dôležité veci. Po prvý raz v živote som nemusela mať obavy o hmotné veci, prečo som teda chcela začať znovu bojovať? Po roku modlitieb, starostlivo zvažujúc, či mám urobiť zmenu, som ju urobila.

Presťahovala som sa do štvrte Brooklyn Heights. Chodila som na zhromaždenia a zistila som, že duchovné zmýšľanie bolo práve to, čo som potrebovala. Bolo tu tak mnoho verných svedkov slúžiacich celým časom toľké roky — mala som pocit, že som sa vrátila domov. O šesť mesiacov som bola pripravená vzdať sa kariéry a začať priekopnícku službu. Našla som si zamestnanie na čiastočný úväzok a v roku 1984 som bola znova vymenovaná za pravidelnú priekopníčku.

Počas rokov mi Jehova poskytol vynikajúce požehnania, ako aj množstvo cenných poučení. Vždy som sa snažila zmýšľať pozitívne a z každej skúšky sa poučiť. Nie je hanbou mať problémy; hriech páchame vtedy, ak sa ich nesnažíme riešiť podľa biblických zásad. Tu v Brooklyne nemám také problémy, aké som mala počas prvých rokov v pravde. Peniaze už nie sú problémom. Problémom už nie je ani neveriaci manžel. Moje srdce sa uzdravilo. A mám požehnanie v podobe mnohých duchovných detí.

Ale sú tu vždy nové problémy a ťažkosti. V roku 1987 sa môj syn Marek nervove zrútil a trpel ťažkou depresiou, ale Jehova nám pomohol prekonať to. Marek teraz robí pokroky a veľmi dobre si počína v zbore. Moja dcéra Andrea sa vrátila k pravde, dala sa pokrstiť a aj svoje deti vychováva v pravde. Keďže sa rýchle blížime k veľkému súženiu, očakávam, že problémy budú aj naďalej a možno ešte väčšie, ale Jehova tu bude vždy, aby nám pomohol prekonať prekážky či problémy, nech budú akékoľvek.

Jehova mi skutočne pomohol, aby bol môj život veľmi šťastný a užitočný. Teším sa, že aj po zvyšok života sa ho budem držať a konať jeho vôľu. — Rozprávala Marlene Pavlowová.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 23]

Marlene Pavlowová zvestuje celým časom dobré posolstvo o Kráľovstve