Životný príbeh

Vychovávať osem detí, aby kráčali po Jehovových cestách, bolo náročné, ale radostné

ROZPRÁVA JOYCELYN VALENTINOVÁ

V roku 1989 odišiel môj manžel pracovať do zahraničia. Sľúbil, že bude domov posielať peniaze, aby som sa mohla starať o mojich osem detí. Prešli týždne, ale neozval sa. Prešli mesiace, no od manžela stále neprichádzali správy. Neprestajne som presviedčala samu seba: ‚Len čo si dá veci do poriadku, príde domov.‘

POSTUPNE som prepadla zúfalstvu, lebo som nemala prostriedky, aby som sa mohla postarať o rodinu. Stále som tomu nemohla uveriť a počas mnohých bezsenných nocí som si kládla otázku: ‚Ako len mohol niečo také urobiť svojej rodine?‘ Napokon som prijala krutú pravdu, že nás manžel opustil. Odvtedy už ubehlo vyše 16 rokov. Dodnes sa nevrátil. A tak som svoje deti vychovávala sama. Bolo to veľmi náročné, no keď som videla, ako moje deti kráčajú po Jehovových cestách, prinášalo mi to veľkú radosť. Skôr než začnem rozprávať, ako sme to ako rodina zvládali, dovoľte mi porozprávať vám, v akom prostredí som vyrastala.

Hľadám biblické vedenie

Narodila som sa v roku 1938 na karibskom ostrove Jamajka. Hoci sa môj otec nikdy nehlásil k nijakej cirkvi, považoval sa za zbožného človeka. Často ma večer žiadal, aby som mu čítala z biblickej knihy Žalmy. Onedlho som mnohé žalmy vedela naspamäť. Matka bola členkou miestnej cirkvi a občas ma so sebou vzala na náboženské zhromaždenia.

Na týchto zhromaždeniach nám povedali, že Boh si dobrých ľudí berie do neba a zlých večne mučí v pekle. Povedali nám tiež, že Ježiš je Boh a že miluje deti. Bola som z toho dosť zmätená a začala som sa Boha báť. Kládla som si otázku: ‚Ako môže milujúci Boh trápiť ľudí v pekle?‘

Myšlienka pekelného ohňa sa stala pre mňa nočnou morou. Po nejakom čase som prijala korešpondenčný kurz Biblie, ktorý organizovali adventisti siedmeho dňa. Učili, že zlí ľudia nebudú večne mučení, ale že v plameňoch zhoria na popol. To znelo rozumnejšie, a tak som začala navštevovať ich náboženské zhromaždenia. No ich náuky boli mätúce a to, čo som sa dozvedela, neopravilo moje chybné názory týkajúce sa morálky.

V tom čase ľudia vo všeobecnosti súhlasili s tým, že smilstvo je zlé. No ja i mnohí ďalší sme boli presvedčení, že smilníci sú len tí, ktorí majú intímne vzťahy s viacerými partnermi. To znamenalo, že dve nezosobášené osoby, ktoré majú intímny vzťah len medzi sebou, nehrešia. (1. Korinťanom 6:9, 10; Hebrejom 13:4) Toto presvedčenie prispelo k tomu, že som sa stala slobodnou matkou šiestich detí.

Duchovne napredujem

V roku 1965 sa do blízkej obce Bath presťahovali Jehovove svedkyne Vaslyn Goodisonová a Ethel Chambersová. Boli priekopníčkami, čo znamená, že vo zvestovateľskej službe trávili viac času. Jedného dňa hovorili s mojím otcom, ktorý od nich prijal ponuku domáceho biblického štúdia. Keď prišli a ja som bola doma, hovorili aj so mnou. Hoci som sa na Jehovových svedkov pozerala veľmi podozrievavo, rozhodla som sa s nimi študovať Bibliu, aby som im dokázala, že sa mýlia.

Počas štúdia som svedkyniam kládla veľa otázok a ony mi ich všetky zodpovedali z Biblie. S ich pomocou som zistila, že mŕtvi nie sú pri vedomí a netrpia v pekle. (Kazateľ 9:5, 10) Dozvedela som sa tiež o nádeji na večný život v raji na zemi. (Žalm 37:11, 29; Zjavenie 21:3, 4) Hoci otec prestal študovať Bibliu, ja som začala navštevovať zhromaždenia miestneho zboru Jehovových svedkov. Tieto zhromaždenia boli vedené pokojným a usporiadaným spôsobom a to mi umožnilo dozvedieť sa viac o Jehovovi. Navštevovala som tiež krajské a oblastné zjazdy, väčšie zhromaždenia, ktoré organizujú svedkovia. Tak na mňa Biblia mocne pôsobila a silnela vo mne túžba uctievať Jehovu prijateľným spôsobom. Mala som však jeden problém.

V tom čase som žila bez uzavretia manželstva s mužom, ktorý bol otcom troch z mojich šiestich detí. Z Biblie som sa dozvedela, že Boh odsudzuje intímne vzťahy mimo manželstva, a začalo ma trápiť svedomie. (Príslovia 5:15–20; Galaťanom 5:19) Ako sa moja láska k pravde prehlbovala, túžila som dať svoj život do súladu s Božími zákonmi. Napokon som sa rozhodla. Povedala som svojmu druhovi, že buď sa zosobášime, alebo náš vzťah ukončíme. Hoci môj partner nemal rovnaké presvedčenie ako ja, boli sme oficiálne zosobášení 15. augusta 1970, päť rokov po tom, čo so mnou po prvý raz hovorili svedkovia. V decembri roku 1970 som symbolizovala svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode.

Nikdy nezabudnem na to, ako som prvý raz išla do zvestovateľskej služby. Bola som nervózna a nevedela som, ako začať biblický rozhovor. Bola som celkom rada, keď prvý domáci, ktorého som oslovila, náš rozhovor rýchlo ukončil. O chvíľu sa však moja nervozita vytratila. Na konci dňa som bola veľmi šťastná, lebo som krátko hovorila o Biblii s viacerými ľuďmi a nechala som im niekoľko našich publikácií, ktoré sú založené na Biblii.

Pomáham deťom zostať duchovne silnými

V roku 1977 bolo v našej rodine už osem detí. Bola som rozhodnutá robiť všetko, čo budem môcť, aby moja domácnosť slúžila Jehovovi. (Jozua 24:15) A tak som sa veľmi usilovala pravidelne viesť rodinné biblické štúdium. Niekedy sa stávalo, že kým jedno z detí nahlas čítalo odsek, od únavy som zadriemala a deti ma museli zobudiť. Ale fyzická únava nám nikdy nezabránila mať rodinné štúdium.

Veľmi často som sa so svojimi deťmi modlila. Keď už boli dosť veľké, učila som ich, aby sa k Jehovovi modlili samy. Dbala som na to, aby sa každé z nich pred spaním pomodlilo. S každým dieťaťom, ktoré bolo príliš malé na to, aby sa modlilo samo, som sa zvlášť pomodlila.

Môj manžel bol spočiatku proti tomu, aby som brávala deti na zborové zhromaždenia. No keď si uvedomil, že by sa mal sám starať o deti, kým budem na zhromaždení, zmiernilo to jeho odpor. Večer rád chodieval von a stretával sa s priateľmi, no predstava, že ho bude pri tom sprevádzať osem detí, ho vôbec nelákala. Neskôr mi dokonca začal pomáhať vychystať deti do sály Kráľovstva.

Pre deti sa čoskoro stalo zvykom chodiť na všetky zborové zhromaždenia a do zvestovateľskej služby. Počas letných prázdnin často chodievali do služby s priekopníkmi, ktorí boli v našom zbore. To mojim deťom pomohlo rozvinúť si vrúcnu lásku k zboru a k zvestovateľskej službe. — Matúš 24:14.

Obdobie skúšok

Aby manžel zlepšil finančnú situáciu našej rodiny, začal cestovať za prácou do zahraničia. Dlho býval preč, no pravidelne sa vracal. V roku 1989 však odišiel a už sa nevrátil. Ako som už spomenula, strata manžela ma zdrvila. Veľa nocí som preplakala. Vrúcne som prosila Jehovu o útechu a vytrvalosť a cítila som, že na moje modlitby odpovedá. Texty ako Izaiáš 54:4 a 1. Korinťanom 7:15 mi dávali pokoj mysle a silu ísť ďalej. Aj príbuzní a priatelia v kresťanskom zbore ma citovo i hmotne podporovali. Som veľmi vďačná Jehovovi a jeho ľudu za pomoc, ktorú mi poskytli.

Prišli ďalšie skúšky. Jedna z mojich dcér bola pre nebiblické správanie vylúčená zo zboru. Všetky svoje deti nesmierne ľúbim, no vernosť Jehovovi je pre mňa na prvom mieste. A tak sme sa spolu s ostatnými deťmi prísne držali biblického pokynu, ako sa správať k vylúčeným. (1. Korinťanom 5:11, 13) Vypočuli sme si veľa kritiky od ľudí, ktorí nechápali náš postoj. No keď bola moja dcéra do zboru znovu prijatá, jej manžel mi povedal, že na neho zapôsobilo, ako pevne sme sa zastávali biblických zásad. Teraz všetci spolu slúžia Jehovovi.

Čelíme finančným problémom

Keď nás manžel opustil, prestal nás finančne podporovať a ja som nemala stály príjem. Táto situácia nás naučila uspokojiť sa s jednoduchým spôsobom života a viac si ceniť duchovné bohatstvo než hmotné veci. Deti sa učili milovať jeden druhého a pomáhať si a to ich zbližovalo. Keď staršie z nich začali pracovať, ochotne podporovali svojich mladších súrodencov. Najstaršia dcéra, Marseree, pomohla svojej najmladšej sestre, Nicole, aby mohla získať úplné stredoškolské vzdelanie. Ja som mohla viesť malý obchod s potravinami. Skromný príjem z neho mi pomáhal postarať sa o niektoré naše hmotné potreby.

Jehova nás nikdy neopustil. Raz som jednej kresťanskej sestre povedala, že vzhľadom na našu finančnú situáciu sa nebudeme môcť zúčastniť na oblastnom zjazde. Povedala mi: „Sestra Val, keď budeš počuť o zjazde, začni sa baliť! O ostatné sa Jehova postará.“ Poslúchla som jej radu. Jehova sa o to ostatné postaral a robí to dodnes. Naša finančná situácia nikdy nebola dôvodom na to, aby sme nešli na zjazd.

V roku 1988 zasiahol Jamajku hurikán Gilbert a my sme odišli z domu ukryť sa na bezpečnejšie miesto. Keď búrka na chvíľu ustala, so synom sme sa šli pozrieť na zvyšky toho, čo bolo kedysi naším domovom. Prehrabávala som sa v troskách a zrazu som zbadala niečo, čo som chcela zachrániť. Vtom opäť zavyl vietor, no ja som to nechcela pustiť z rúk. „Mami, polož ten televízor! Čo si Lótova žena?“ ​(Lukáš 17:31, 32) Synova poznámka mi pomohla spamätať sa. Pustila som na zem mokrý televízor a obaja sme utekali do bezpečia.

Teraz sa chvejem, keď si pomyslím, že kvôli televízoru som riskovala život. Ale hreje ma pri srdci, keď premýšľam nad slovami, ktoré vtedy vyslovil môj syn a ktoré boli dôkazom toho, že je duchovne bdelý. Vďaka biblickému školeniu, ktoré získal v kresťanskom zbore, mi pomohol vyhnúť sa vážnej telesnej a možno aj duchovnej ujme.

Hurikán nám zničil dom a majetok. Boli sme skľúčení. Potom prišli naši kresťanskí bratia. Povzbudili nás, aby sme v tejto situácii dôverovali Jehovovi a boli aj naďalej činní v službe, a pomohli nám znovu postaviť náš dom. Hlboko na nás zapôsobila obetavosť a láska, s akou pracovali dobrovoľníci spomedzi svedkov z Jamajky i zo zahraničia.

Na prvé miesto dávame Jehovu

Melaine, moje druhé dieťa, začala po ukončení školy slúžiť ako priekopníčka. Potom prijala pozvanie slúžiť ako priekopníčka v inom zbore, čo znamenalo odchod zo zamestnania. Hoci jej práca umožňovala v značnej miere finančne podporovať rodinu, dôverovali sme Jehovovi, že sa o nás postará, ak bude každý z nás dávať záujmy Kráľovstva na prvé miesto. (Matúš 6:33) Neskôr dostal pozvanie slúžiť ako priekopník aj môj syn Ewan. Finančne podporoval rodinu, ale povzbudzovali sme ho, aby to pozvanie prijal, a želali sme mu Jehovovo požehnanie. Nikdy som deti neodrádzala od toho, aby rozšírili svoju službu pre Kráľovstvo, a nám, ktorí sme ostali doma, nikdy nič nechýbalo. Naopak, pociťovali sme väčšiu radosť a časom sme mohli pomáhať druhým, ktorí boli v núdzi.

Dnes mám veľkú radosť, keď vidím, že moje deti „chodia ďalej v pravde“. (3. Jána 4) Melaine teraz sprevádza svojho manžela, ktorý slúži ako krajský dozorca. Dcéra Andrea sprevádza svojho manžela, keď navštevuje zbory ako zástupca krajského dozorcu, a spolu slúžia ako zvláštni priekopníci. Syn Ewan je starším v zbore a spolu s manželkou tiež slúžia ako zvláštni priekopníci. Ďalšia dcéra, Ava-Gay, pracuje s manželom v odbočke Jehovových svedkov na Jamajke. Jennifer, Genieve a Nicole s manželmi a deťmi sú aktívnymi služobníkmi vo svojich zboroch. Marseree býva so mnou a chodíme spolu do zboru Port Morant. Považujem za veľké požehnanie, že všetky moje deti naďalej uctievajú Jehovu.

S pribúdajúcimi rokmi sa u mňa objavili zdravotné ťažkosti. Teraz bojujem s reumatoidnou artritídou, no stále sa teším z priekopníckej služby. Pred nejakým časom sa však chodenie po hornatom kraji, kde žijem, stalo pre mňa veľmi náročným. Bolo pre mňa ťažké pokračovať v službe. Vyskúšala som jazdu na bicykli a zistila som, že je to ľahšie než chodiť. A tak som si kúpila ojazdený bicykel a začala som na ňom jazdiť. Pre moje deti bolo spočiatku ťažké, keď videli svoju matku, ktorá trpí artritídou, ísť na bicykli. No boli veľmi rady, že pokračujem vo zvestovaní, po čom moje srdce túži.

Prináša mi veľkú radosť, keď vidím, ako ľudia, s ktorými študujem, prijímajú biblickú pravdu. Stále sa modlím, aby Jehova pomáhal všetkým členom mojej rodiny zachovať mu vernosť v tomto čase konca i po celú večnosť. Moja chvála a vďaka patrí Jehovovi, tomu, kto ‚vypočúva modlitbu‘, lebo vďaka nemu som bola schopná vychovať svojich osem detí, aby kráčali po jeho cestách. — Žalm 65:2.

[Obrázok na strane 10]

S deťmi, ich manželskými partnermi a s vnúčatami

[Obrázok na strane 12]

Teraz chodím do služby na bicykli