Obete alebo mučeníci — aký je medzi nimi rozdiel?

V PRIEBEHU dejín krutosť ľudstva voči mužom, ženám a deťom zapríčinila nekonečné utrpenie a mala za následok milióny obetí. Či už z politických, národnostných, rasových alebo náboženských príčin, nevinná krv bola a stále je prelievaná. Nenávisť víťazí nad láskou a porozumením. Bigotnosť premáha toleranciu. A zabíjanie pokračuje.

V minulých storočiach stála vo vojne armáda proti armáde a civilistov sa vojna dotýkala relatívne málo. V našom 20. storočí s nástupom plošného bombardovania, ďalekonosných diel a raketových zbraní sú straty na životoch civilistov také veľké, že jedna štúdia poznamenáva: „Dnes sú civilisti nepochybne hlavnými obeťami vojny. V tomto storočí zahynulo vo vojnách oveľa viac neozbrojených civilistov ako profesionálnych vojakov.“ Nevinní ľudia boli potravou pre delá vo vojnovej mašinérii, ktorú uviedli do pohybu politickí vodcovia. Iba v našom storočí počet vojnových obetí prudko stúpol na viac ako sto miliónov mŕtvych a stámilióny utrpeli traumu následkom zranenia a straty blízkych.

V dnešných konfliktoch však existovali okrem obetí aj mučeníci.a Aký je medzi nimi rozdiel? Milióny — Židia, Slovania, Cigáni, homosexuáli a iní — zomierali ako obete v nacistickom Nemecku len preto, kým boli. Nemali žiadne východisko, žiadnu inú možnosť. V tomto zlom systéme bola ich smrť neodvratná. Naproti tomu niektorí nemuseli zomrieť. Mali možnosť úniku, a jednako, pre svoje zásady sa rozhodli, že ju nevyužijú.

Slávnym príkladom mučeníka bol katolícky kňaz Maximilian Kolbe, ktorý pomáhal židovským utečencom počas druhej svetovej vojny. V roku 1941 bol „vzatý do [nacistického koncentračného tábora v] Osvienčime, kde dobrovoľne ponúkol svoj život namiesto odsúdeného väzňa Franciszka Gajowniczka. Najprv ho nechali trpieť hladom a nakoniec mu vpichli fenol a spopolnili ho.“ (Encyclopædia Britannica) Stal sa mučeníkom, ktorý obetoval sám seba — bol výnimkou zo všeobecného pravidla, pokiaľ ide o protestantské a katolícke náboženstvo.

Počas nacistického obdobia v Nemecku (1933–45) Jehovovi svedkovia znášali strašné prenasledovanie, pretože mali odvahu zachovať neutralitu a odmietali podporovať Hitlerovo vojenské snaženie. Tisíce boli poslané do obávaných koncentračných táborov, kde boli mnohí popravení a ďalší zomreli následkom zlého zaobchádzania. Nemuseli však trpieť a zomierať. Mohli si vybrať. Boli im ponúkané možnosti úniku. Stačilo len podpísať listinu, že sa vzdávajú svojej viery, a mohli odísť slobodní. Prevažná väčšina sa rozhodla nepodpísať, a tak sa títo svedkovia stali nielen obeťami nacistického teroru, ale aj mučeníkmi. Preto, hoci všetci mučeníci sú obeťami, len niektoré obete si mohli zvoliť a aj si zvolili byť mučeníkmi. Zvíťazili tvárou v tvár smrti.

Nestranná výpoveď mnohých nesvedkov potvrdzuje túto skutočnosť. „V roku 1939 švajčiarsky pastor Bruppacher poznamenal, že ,zatiaľ čo ľudia, ktorí sa nazývajú kresťanmi, v rozhodujúcich skúškach zlyhali, títo neznámi svedkovia Jehovu ako kresťanskí mučeníci zostávajú neochvejne v opozícii voči nátlaku na ich svedomie a voči pohanskému modlárstvu... Trpia a krvácajú, pretože ako Jehovovi svedkovia a kandidáti na Kráľovstvo Krista odmietajú uctievať Hitlera a hákový kríž.‘“

Avšak Jehovovi svedkovia nezachovávali rýdzosť tvárou v tvár smrti len v nacistickom Nemecku. Svoju odvahu museli preukázať aj zoči-voči komunizmu, fašizmu a iným druhom politickej tyranie, ako i zoči-voči náboženskému odporu. Aj v takzvaných demokratických krajinách Západu čelili svedkovia násiliu. Náš nasledujúci článok podrobne opíše niektoré prípady týkajúce sa svedkov, ktorí dosiahli víťazstvo tvárou v tvár smrti.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 3]

Po druhej svetovej vojne súdy vo Východnom Nemecku neprávom obviňovali Jehovových svedkov, že sú americkými špiónmi

[Prameň ilustrácie]

Neue Berliner Illustrierte