Víťazi tvárou v tvár smrti

„Na prekvapenie nacistov, [svedkov] takisto nemohli odstrániť. Čím viac boli utláčaní, tým boli zomknutejší a stávali sa vo svojom odpore tvrdí ako diamant. Hitler ich katapultoval do eschatologického boja a oni sa držali svojej viery... Ich skúsenosti sú hodnotným materiálom pre všetkých, ktorí študujú prežitie pod mimoriadnym tlakom. Lebo oni predsa prežili.“ — Pripisuje sa Dr. Christine Kingovej, historičke, v časopise Together.

JEHOVOVI SVEDKOVIA by mali v dejinách 20. storočia vystupovať ako najviac osočovaná a prenasledovaná náboženská skupina na zemi. Boli nesprávne chápaní a často sa s nimi zle zaobchádzalo pre ich kresťanskú neutralitu a preto, že odmietali učiť sa vojne alebo zapojiť sa do nej. Tým, že sa oddeľovali od politických záležitostí, priviedli si na seba hnev totalitných vládcov v mnohých krajinách. Jedným z ich príspevkov do dnešných dejín je záznam o ich dôslednej neutralite a neoblomnej rýdzosti.a

Britský historik Arnold Toynbee v roku 1966 napísal: „V našich časoch jestvovali v Nemecku kresťanskí mučeníci, ktorí radšej položili život, než by mali vzdať česť pyšnému nacionalizmu, ktorý reprezentoval ľudský boh Adolf Hitler.“ Skutočnosti ukazujú, že Jehovovi svedkovia medzi týmito mučeníkmi vynikali. Niektoré skúsenosti môžu ukázať, ako pre svoju rýdzosť čelili prenasledovaniu a dokonca smrti — a to nielen v období nacizmu. Záznam o ich víťazstve tvárou v tvár smrti v mnohých častiach sveta je jednoznačný a neporovnateľný.

Príbeh Ananija Grogula z Ukrajiny

„Moji rodičia sa stali Jehovovými svedkami počas druhej svetovej vojny v roku 1942, keď som mal 13 rokov. Krátko nato bol môj otec zatknutý, uväznený a neskôr presunutý do sovietskych táborov na Urale. V roku 1944, keď som mal 15 rokov, ma vojenské úrady povolali na prípravnú službu v ozbrojených silách. Keďže som už mal pevnú vieru v Jehovu, odmietol som sa učiť vojne. Preto som bol v takom mladom veku odsúdený na päť rokov do väzenia.

Potom prišiel veľmi ťažký rok 1950. Opäť som bol zatknutý a odsúdený na 25 rokov väzenia za činnosť, ktorú som konal ako svedok. Mal som 21 rokov. Sedem rokov a štyri mesiace som prežil v pracovných táboroch. Videl som mnohých ľudí zomierať, ľudí nafúknutých od hladu a vyčerpaných ťažkou prácou.

Po smrti Stalina v roku 1953 sa okolnosti začali meniť a v roku 1957 ma úrady z väzenia prepustili. Opäť som vykročil na ,slobodu‘. Ale vzápätí ma poslali na desať rokov do vyhnanstva na Sibír.

Neľudské mučenie mojej sestry

Na Sibíri som sa opäť stretol s mojou telesnou sestrou, ktorá sa medzitým stala invalidom. Bola zatknutá presne dva týždne po mne v roku 1950. V jej prípade prebiehalo vyšetrovanie úplne nezákonným spôsobom. Zavreli ju na samotku a potom ju nechali v cele s potkanmi. Potkany jej hrýzli nohy a liezli po tele. Nakoniec ju jej mučitelia prinútili stáť v studenej vode, ktorá jej siahala až po hruď, a pozerali sa na jej muky. Bola odsúdená na dvadsaťpäť rokov väzenia za kazateľskú činnosť. Obidve nohy jej ochrnuli, ale mohla pohybovať rukami a ramenami. Päť rokov ju držali v nemocnici v jednom tábore a nakoniec ju odpísali, akoby bola mŕtva. Potom ju preložili k našim rodičom, ktorí boli v roku 1951 poslaní do doživotného vyhnanstva na Sibír.

Návrat na Ukrajinu a ďalšie prenasledovanie

Na Sibíri som stretol Naďu, ktorá sa stala mojou manželkou a porodila naše deti. Dokonca i na Sibíri sme pokračovali v kazateľskom diele. Bol som poverený výrobou a rozmnožovaním biblickej literatúry. Každú noc sme spolu s mojím bratom Jakobom pracovali v jednom podzemnom úkryte na rozmnožovaní Strážnej veže. Mali sme dvoch ľudí, ktorí písali na stroji, a po domácky vyrobený rozmnožovací stroj. Náš dom pravidelne prehľadávala polícia. Zakaždým odišli s prázdnymi rukami.

Moje vyhnanstvo sa skončilo. Presťahoval som sa s celou rodinou na Ukrajinu, ale prenasledovanie prišlo aj tam. Bola mi pridelená služba cestujúceho dozorcu. Musel som sa zamestnať, aby som uživil rodinu. Každý mesiac chodili niekoľko ráz príslušníci štátnej bezpečnosti za mnou do práce a snažili sa ma presvedčiť, aby som urobil kompromis vo svojej viere. Raz som pocítil Jehovovu pomoc veľmi zvláštnym spôsobom. Zatkli ma a vzali na úrad štátnej bezpečnosti v Kyjeve, kde ma držali šesť dní. Celý ten čas sa ma pokúšali zmiasť ateistickou propagandou. Svojím bezbožným spôsobom kritizovali Strážnu vežu a iné publikácie Spoločnosti Strážna veža. Nátlak bol už takmer neznesiteľný. V umyvárni som padol na kolená, prepukol som v plač a volal som k Jehovovi. Nie, nevolal som o oslobodenie, ale o silu vytrvať a nezradiť svojich bratov.

Potom ma navštívil policajný náčelník, posadil sa predo mňa a spýtal sa ma, či som skutočne presvedčený o tom, čo obhajujem. Vydal som mu krátke svedectvo a vyhlásil som, že za pravdu som ochotný zomrieť. Jeho odpoveď znela: ,Ste šťastný človek. Keby som bol presvedčený, že toto je pravda, bol by som ochotný nielen zostať vo väzení 3 alebo 5 rokov, ale stáť na jednej nohe vo väzení 60 rokov.‘ Chvíľu mlčky sedel zamyslený a potom pokračoval: ‚Tu ide o večný život. Viete si predstaviť, čo skutočne znamená večný život?‘ Po krátkej prestávke povedal: ‚Choďte domov!‘ Tieto slová mi dodali nečakanú silu. Už som nebol hladný. Chcel som už iba odísť. S istotou som cítil, že to bol Jehova, kto ma posilnil.

V nedávnych rokoch sa v bývalom Sovietskom zväze situácia zmenila. V súčasnosti je tu hojnosť biblickej literatúry. Môžeme navštevovať krajské a oblastné zjazdy a zúčastňujeme sa na všetkých druhoch kazateľskej činnosti, vrátane služby z domu do domu. Naozaj, Jehova nám dal víťazstvo zoči-voči mnohým skúškam!“

Rýdzosť skúšaná v Afrike

Koncom šesťdesiatych rokov bola Nigéria vrhnutá do občianskej vojny. Vojaci v odtrhnutej oblasti, v tom čase premenovanej na Biafru, utrpeli veľké straty, a preto do svojej armády násilne odvádzali mladých mužov. Keďže Jehovovi svedkovia sú politicky neutrálni a odmietajú zapájať sa do vojny, mnohí svedkovia v Biafre boli prenasledovaní, týraní a mučení. Jeden Jehovov svedok povedal: „Boli sme ako potkani. Vždy, keď sme počuli prichádzať vojakov, museli sme sa skryť.“ Ale často nebol čas schovať sa.

V jedno piatkové ráno roku 1968 bol Philip, 32-ročný služobník celým časom, v dedine Umuimo a kázal nejakému staršiemu mužovi. Vtom sa do osady prihnali biafranskí vojaci v rámci akcie, pri ktorej odvádzali mužov do vojska.

„Čo robíte?“ spýtal sa vodca jednotky. Philip povedal, že rozpráva o Jehovovom prichádzajúcom Kráľovstve.

„Teraz nie je čas na kázanie!“ vykríkol ďalší vojak. „Je vojna a my nechceme vidieť telesne schopného muža, ako sa prechádza a nič nerobí.“ Vojaci potom vyzliekli Philipa donaha, zviazali mu ruky a odviedli ho. Israel, 43-ročný kresťanský starší, takisto nemal čas schovať sa. Bol zajatý pri príprave jedla svojim deťom. O druhej hodine popoludní mali vojaci zhromaždených vyše sto mužov. Svojich zajatcov prinútili bežať 25 kilometrov do vojenského tábora v Umuacha Mgbedeala. Každého, kto zaostával, šľahali bičom.

Israelovi povedali, že ponesie ťažký guľomet; Philip mal byť vycvičený na obsluhu ľahkého guľometu. Keď bratia vysvetlili, že sa nemôžu pripojiť k vojsku, pretože to Jehova zakazuje, veliteľ rozkázal, aby ich zatvorili do väzenia. O štvrtej popoludní bolo všetkým odvedeným mužom, vrátane tých, čo boli vo vojenskom väzení, nariadené, aby sa zoradili. Vojaci potom žiadali každého muža, aby podpísal listinu na znak súhlasu, že sa pripája k armáde. Keď bol na rade Philip, odvolal sa na slová v 2. Timotejovi 2:3, 4 a veliteľovi povedal: „Ja už som ‚znamenitým vojakom Krista‘. Nemôžem bojovať za Krista a zároveň za niekoho iného. Ak to urobím, Kristus ma bude považovať za zradcu.“ Veliteľ ho udrel po hlave a povedal: „Tvoje postavenie Kristovho vojaka sa skončilo! Teraz si biafranský vojak.“

Philip odpovedal: „Ježiš mi ešte neoznámil, že moja úloha jeho vojaka sa skončila a táto úloha bude trvať, až kým také oznámenie nedostanem.“ Nato vojaci zdvihli Philipa a Israela do vzduchu a hodili ich na zem. Omráčených a krvácajúcich z očí, nosa a úst, ich oboch odvliekli preč.

Pred popravnou čatou

O niečo neskôr v ten deň stáli Israel a Philip pred popravnou čatou. Ale vojaci ich nezastrelili. Namiesto toho ich bili päsťami a pažbami pušiek. Potom sa veliteľ tábora rozhodol, že ich zbijú na smrť. Určil na to 24 vojakov. Šiesti mali biť palicami Philipa a ďalší šiesti Israela. Ostatní 12 vojaci mali dodávať náhradné palice a byť poruke, keby sa títo vojaci unavili.

Philip a Israel mali zviazané ruky i nohy. Israel rozpráva: „Ani neviem, koľko úderov sme v tú noc dostali. Keď sa jeden vojak unavil, vystriedal ho iný. Bili nás ešte aj potom, keď sme už boli v bezvedomí.“ Philip hovorí: „Počas tohto mučenia mi prišiel na myseľ Matúš 24:13, ktorý hovorí o vytrvalosti až do konca, a to ma posilnilo. Bolesť pri bitke som cítil len niekoľko sekúnd. Zdalo sa, akoby Jehova poslal anjela, aby nám pomohol, tak ako to urobil v Danielových dňoch. Inak by sme tú strašnú noc neprežili.“

Keď vojaci skončili, považovali Israela a Philipa za mŕtvych. Pršalo. Títo dvaja kresťania sa prebrali z bezvedomia až nasledujúce ráno. Keď vojaci videli, že ešte žijú, odvliekli ich späť do vojenského väzenia.

„Už zapáchate ako mŕtvoly“

Po bitke palicami mali telá červené a boľavé, samá rana. Israel spomína: „Nedovolili nám umyť si rany. Po niekoľkých dňoch sa na nás ustavične hostili muchy. Pre toľké utrpenie sme nemohli ani jesť. Až po týždni mohlo prejsť našimi ústami niečo iné ako voda.“

Každé ráno ich vojaci šľahali bičom — každému 24 úderov. Toto bičovanie vojaci sadisticky nazývali „raňajky“ alebo „horúci ranný čaj“. Vždy na poludnie ich vojaci odviedli na pole, aby boli vystavení tropickému slnku až do jednej hodiny popoludní. Po niekoľkých dňoch takéhoto zaobchádzania ich veliteľ predvolal a opýtal sa ich, či sa vzdali svojho postoja. Odpovedali, že nie.

„Zomriete vo svojej cele,“ povedal veliteľ. „Veď aj tak už zapáchate ako mŕtvoly.“

Philip odpovedal: „Aj keď zomrieme, vieme, že Kristus, za ktorého bojujeme, nás vzkriesi.“

Ako prežili toto strašné obdobie? Israel hovorí: „Spolu s Philipom sme sa počas našej skúšky navzájom povzbudzovali. Na začiatku som mu povedal: ‚Neboj sa. Nech sa stane čokoľvek, Jehova nám pomôže. Pokiaľ ide o mňa, nič ma nedonúti, aby som vstúpil do armády. Aj keby som musel zomrieť, nevezmem do týchto rúk zbraň.‘“ Philip povedal, že sa rozhodol tak isto. Spoločne si spomínali na rôzne texty a rozprávali sa o nich.

Nový veliteľ sa rozhodol, že asi sto odvedených mužov presunú do Ibemy, cvičného tábora v oblasti Mbano, z ktorej je dnes štát Imo. Israel rozpráva, čo nasledovalo: „Bolo pripravené veľké nákladné auto a v ňom všetci regrúti. Moja manželka June bežala k vojakom a odvážne za nás prosila, aby nás neodvážali. Keď ju odbili, kľakla si pri nákladnom aute, modlila sa a modlitbu ukončila počuteľným amen. Nato nákladné auto odštartovalo.“

Stretnutie s priaznivo nakloneným žoldnierom

Vojenské auto dorazilo do tábora v Ibeme nasledujúce popoludnie. Zdalo sa, že muž, ktorý to tam vedie, je nejaký izraelský žoldnier. Keď videl Philipa a Israela, akí sú doráňaní a slabí, pristúpil k nim a opýtal sa ich, prečo sú v takom hroznom stave. Vysvetlili, že sú Jehovovými svedkami a že odmietli vojenský výcvik. Nahnevane sa obrátil k ostatným vojenským dôstojníkom, ktorí tam boli. „Biafra určite prehrá túto vojnu,“ povedal. „Každá bojujúca krajina, ktorá týra Jehovových svedkov, určite prehrá. Nemali by ste odvádzať do vojska Jehovových svedkov. Ak nejaký svedok súhlasí s tým, že pôjde do vojny, v poriadku. Ale ak odmieta, nechajte ho na pokoji.“

Lekár v tábore sa pýtal, či boli títo dvaja svedkovia očkovaní a či dostali lekárske potvrdenie o schopnosti bojovať. Keďže to nemali, žoldnier odmietol všetkých odvedencov a nariadil, aby sa vrátili späť do Umuachy.

„Choďte svojou cestou, slúžte svojmu Bohu“

Neskôr sa Israelova manželka a Philipova matka rozhodli, že navštívia tábor v Umuache, lebo dúfali, že dostanú nejaké správy. Keď sa priblížili k táboru, počuli, že je tam rozruch. Strážca pri bráne povedal: „Jehovova svedkyňa! Tvoja modlitba bola vypočutá. Skupina, ktorá odišla pred tromi dňami, bola poslaná späť.“

V ten istý deň boli Philip a Israel z tábora prepustení. Veliteľ povedal June: „Vieš, že to bola tvoja modlitba, ktorá spôsobila, že naše cvičenie bolo bezvýsledné?“ Potom povedal Israelovi a Philipovi: „Choďte svojou cestou, slúžte svojmu Bohu a ďalej zachovávajte rýdzosť vo vzťahu k svojmu Jehovovi.“

Čo sa týka Israela a Philipa, uzdravili sa a ďalej pokračovali v kresťanskej činnosti. Po vojne sa Israel ujal kázania celým časom na dva roky a ďalej slúžil ako kresťanský starší. Philip slúžil ako cestujúci dozorca desať rokov a stále sa zúčastňuje kázania celým časom. Aj on je kresťanský starší.

Odmietli prispieť na zbrane

Zebulan Nxumalo a Polite Mogane sú dvaja mladí služobníci celým časom v Južnej Afrike. Zebulan rozpráva: „V jedno nedeľné ráno prišla do nášho domu skupina mužov a žiadali 20 randov (asi 7 amerických dolárov) na nákup zbraní. Úctivo sme ich požiadali, aby opäť prišli v ten večer, lebo náš časový plán na nedeľu bol príliš plný, než aby sme sa vtedy s nimi mohli o tom porozprávať. Na prekvapenie súhlasili. Večer prišlo 15 mužov. Výraz na ich tvárach jasne svedčil o tom, že to myslia vážne. Zdvorilo sme sa im predstavili a potom sme sa ich opýtali, čo chcú. Vysvetlili, že potrebujú peniaze, aby mohli nakúpiť väčšie a lepšie zbrane, s ktorými budú bojovať proti opozičnej politickej strane.

Opýtal som sa ich: ‚Dá sa uhasiť oheň benzínom?‘

‚Nie, to by bolo nemožné,‘ odpovedali.

Vysvetlili sme im, že podobne by násilie len podnietilo násilie a pomstychtivosť.

Zdalo sa, že toto vyhlásenie niekoľkých mužov rozhnevalo. Ich žiadosť sa teraz stala vyzývavou hrozbou. ‚Touto výmenou názorov strácame čas,‘ zlostne vyhŕkli. ‚O povinnom príspevku sa nedá vyjednávať. Alebo zaplatíte, alebo ponesiete následky!‘“

„Vtedy,“ spomína Zebulan, „keď sa situácia začala vymykať kontrole, vošiel ich vodca. Chcel vedieť, v čom je problém. Vysvetlili sme náš postoj a on pozorne počúval. Ako znázornenie sme využili ich oddanosť svojmu politickému presvedčeniu. Opýtali sme sa ich, čo by očakávali od vycvičeného vojaka z ich organizácie, ktorý by bol zajatý a nútený, aby urobil kompromis vo svojom postoji. Povedali, že taký človek by mal byť pripravený zomrieť za svoje presvedčenie. Keď sme ich pochválili za odpoveď, usmiali sa; neuvedomili si, že nám dali výbornú príležitosť objasniť naše stanovisko. Vysvetlili sme, že sme odlišní od cirkví kresťanstva. Keďže sme podporovateľmi Božieho Kráľovstva, naša ‚ústava‘ je založená na Biblii, ktorá odsudzuje akúkoľvek formu vraždy. Preto sme neboli ochotní prispieť na nákup zbraní ani jediným centom.

V tej chvíli, keď diskusia vrcholila, začali do nášho domu postupne prichádzať ďalší ľudia, takže sme nakoniec rozprávali pred veľkým publikom. Títo ľudia si však sotva uvedomovali, ako vrúcne sme sa modlili o priaznivý výsledok rozhovoru.

Keď sme objasnili svoje stanovisko, nastalo dlhé ticho. Nakoniec ku skupine prehovoril vodca: ‚Chlapi, chápem postoj týchto mužov. Keby sme chceli peniaze na stavbu nejakého útulku pre starých ľudí, alebo keby jeden z našich susedov potreboval peniaze, aby mohol ísť do nemocnice, títo ľudia by siahli hlboko do vrecka. Ale nie sú ochotní dať nám peniaze na zabíjanie. Ja osobne nie som proti ich viere.‘

Po týchto slovách všetci vstali. Podali sme im ruky a poďakovali sme im za trpezlivosť. To, čo sa začalo ako hrozivá situácia, ktorá nás mohla stáť život, sa skončilo veľkolepým víťazstvom.“

Davy vedené kňazmi

Rozpráva poľský svedok Jerzy Kulesza:

„Pokiaľ ide o horlivosť a kladenie záujmov Kráľovstva na prvé miesto, môj otec, Aleksander Kulesza, bol príkladom hodným napodobovania. Zvestovateľská služba, kresťanské zhromaždenia a osobné a rodinné štúdium boli pre neho naozaj sväté veci. Ani snehová búrka, ani mráz, ani silný vietor, ani horúčava neboli preňho prekážkou. V zime si pripol lyže, vzal plecniak s biblickou literatúrou a odišiel na dva dni na niektoré neprepracované územie v Poľsku. Stretával sa s rôznymi nebezpečenstvami, napríklad s násilníckymi partizánskymi skupinami.

Niekedy proti svedkom vyvolali odpor kňazi, a provokovali davy. Vysmievali sa im, hádzali po nich kamene alebo ich bili. Ale on sa vrátil domov šťastný, že znášal urážky pre Krista.

Počas prvých rokov po druhej svetovej vojne úrady neboli schopné udržať v krajine zákonnosť a poriadok. Všade bol zmätok a skaza. Polícia a bezpečnostné sily vládli vo dne, zatiaľ čo partizáni a rôzne gangy vyvíjali činnosť v noci. Rozmáhali sa krádeže a lúpežné prepady a často sa vyskytovali prípady lynčovania. Bezbranní svedkovia Jehovu boli ľahkou korisťou, najmä preto, že niektoré skupiny vedené kňazmi sa sústredili na svedkov. Napádanie našich domov ospravedlňovali zámienkou, že bránia katolícku vieru svojich otcov. Pri takýchto prepadoch rozbíjali okná, kradli domáce zvieratá a ničili oblečenie, potraviny a literatúru. Biblie hádzali do studne.

Nečakané mučeníctvo

Jedného dňa v júni 1946, skôr ako sme sa stretli, aby sme išli na bicykloch na nejaké neprepracované územie, navštívil nás jeden mladý brat, Kazimierz Kądziela, a potichu sa rozprával s mojím otcom. Otec nás poslal na plánovanú cestu, ale on, na naše prekvapenie, s nami nešiel. Dôvod sme mali počuť neskôr. Po návrate domov sme sa dozvedeli, že predošlú noc bola rodina Kądzielovcov brutálne zbitá, a preto sa môj otec išiel postarať o vážne zranených bratov a sestry.

Keď som neskôr vošiel do izby, kde ležali, naskytol sa mi pohľad, z ktorého mi bolo do plaču. Steny a strop boli pofŕkané krvou. Na posteliach ležali ľudia v obväzoch, celí modrí od bitky, opuchnutí, so zlomeninami rebier a končatín. Takmer sme ich nemohli spoznať. Sestra Kądzielová, matka rodiny, bola strašne doráňaná. Môj otec im pomáhal a skôr ako odišiel, vyslovil závažné slová: ‚Ach, môj Bože, ja som taký zdravý a zdatný [vtedy mal 45 rokov a nikdy predtým nebol chorý] a ešte som nemal výsadu trpieť pre teba. Prečo sa to muselo stať tejto staršej sestre?‘ To však ešte nevedel, čo ho čaká.

Po západe slnka sme sa vrátili do nášho domu, vzdialeného asi 3 kilometre. Skupina 50 ozbrojených mužov obkolesila náš dom. Priviedli aj rodinu Wincenciukovcov, takže sme tam boli deviati. Každý z nás dostal otázku: ‚Si svedok Jehovu?‘ Keď sme odpovedali áno, zbili nás. Potom dvaja z týchto katov striedavo bili môjho otca, a pritom sa ho pýtali, či prestane čítať Bibliu a kázať z nej. Chceli vedieť, či pôjde do kostola a vyzná svoje hriechy. Robili si z neho posmech a hovorili: ‚Dnes ťa vysvätíme za biskupa.‘ Môj otec nepovedal ani jediné slovo, ani raz nezastonal. Znášal tieto muky mlčky ako ovca. Na svitaní, asi 15 minút po odchode náboženských tyranov, zomrel, dobitý na smrť. Ale skôr než odišli, vybrali si ma ako svoju ďalšiu obeť. Mal som vtedy 17 rokov. Pri bitke som niekoľko ráz stratil vedomie. Od pása hore som bol od rán celý čierny. Mlátili nás šesť hodín. To všetko preto, že sme boli Jehovovými svedkami!

Podpora vernej manželky

Bol som v skupine 22 svedkov, ktorí boli dva mesiace väznení v tmavej cele, ktorej plocha bola menšia ako 10 metrov štvorcových. Ku koncu tohto obdobia nám znížili dávky jedla. Denne sme dostávali malý kúsok chleba a malý hrnček horkej kávy. Len keď niekoho vzali v noci na výsluch, mohli sme si ľahnúť a spať na studenej betónovej podlahe.

Pre kresťanskú činnosť som bol väznený päť ráz, spolu osem rokov. Zaobchádzali so mnou ako so zvláštnym väzňom. V osobnom zázname som mal poznámku v tomto zmysle: ‚Trápte Kuleszu tak, že navždy stratí chuť pokračovať vo svojej činnosti.‘ No zakaždým, keď som sa dostal na slobodu, venoval som sa kresťanskej službe. Úrady sťažovali život aj mojej manželke Urszule a našim dvom malým dcérkam. Napríklad desať rokov odnímal súdny zriadenec mojej manželke časť z jej ťažko zarobenej mzdy. Vraj to bol poplatok, ktorý na mňa uvalili za to, že som v podzemí vyrábal biblickú literatúru. Zhabali všetko okrem tých vecí, ktoré boli považované za nevyhnutné životné potreby. Som vďačný Jehovovi za moju skvelú manželku, ktorá so mnou trpezlivo znášala všetko utrpenie a ktorá mi bola po celý čas skutočnou oporou.

Tu v Poľsku sme zažili duchovné víťazstvo; teraz máme legálnu kanceláriu odbočky Watch Tower Society v Nadarzyne pri Varšave. Po desaťročiach prenasledovania je dnes v Poľsku vyše 108 000 svedkov spojených v 1 348 zboroch.“

Prečo toľko mučeníkov?

Správa o rýdzosti Jehovových svedkov v tomto 20. storočí by zaplnila doslova zväzky kníh — tisíce z nich zomreli ako mučeníci alebo pretrpeli väznenie a neopísateľné mučenie, znásilňovanie a drancovanie. Dialo sa to napríklad v Malawi, v Mozambiku, v Španielsku za fašizmu, v Európe za nacizmu, vo Východnej Európe za komunizmu a v Spojených štátoch počas druhej svetovej vojny. To vyvoláva otázku: Prečo? Pretože neoblomní politickí a náboženskí vodcovia neboli ochotní rešpektovať biblicky školené svedomie úprimných kresťanov, ktorí odmietajú učiť sa zabíjať a nezapájajú sa do žiadnej politickej činnosti. Je to presne tak, ako predpovedal Ježiš v Jánovi 15:17–19: „Toto vám prikazujem, aby ste sa navzájom milovali. Ak vás svet nenávidí, viete, že mňa nenávidel skôr, ako nenávidel vás. Keby ste boli časťou sveta, svet by mal rád to, čo je jeho. Keďže však nie ste časťou sveta, ale ja som si vás vyvolil zo sveta, preto vás svet nenávidí.“

Napriek tomuto celosvetovému prenasledovaniu počet Jehovových svedkov vzrastá — zo 126 000 v 54 krajinách v roku 1943 na takmer 4 500 000 v 229 krajinách v roku 1993. Zažili víťazstvo dokonca tvárou v tvár smrti. Sú rozhodnutí pokračovať vo svojom jedinečnom vzdelávacom diele hlásania dobrej správy o Kráľovstve, až kým sa Jehova nerozhodne toto dielo ukončiť. — Izaiáš 6:11, 12; Matúš 24:14; Marek 13:10.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček/obrázok na strane 6]

Mučeníctvo v Nemecku

AUGUST DICKMANN mal 23 rokov, keď vodca jednotiek SS Heinrich Himmler nariadil, aby bol tento svedok zastrelený pred všetkými ostatnými svedkami v koncentračnom tábore Sachsenhausen. Gustav Auschner, očitý svedok, podáva správu: „Brata Dickmanna zastrelili a povedali nám, že všetci budeme zastrelení, ak nepodpíšeme vyhlásenie, ktorým sa vzdávame svojej viery. Vraj nás 30 alebo 40 naraz vezmú do piesočnej jamy a všetkých zastrelia. Nasledujúci deň príslušníci SS priniesli každému z nás papier na podpis, lebo ináč budeme zastrelení. Mali ste vidieť ich ovisnuté tváre, keď odchádzali bez jediného podpisu. Dúfali, že nás zastrašia verejnou popravou. Ale my sme mali väčší strach z toho, že sa znepáčime Jehovovi, než z ich guliek. Už nikoho z nás verejne nezastrelili.“

[Rámček na strane 9]

Najvyššia cena

NIEKEDY si víťazstvo tvárou v tvár smrti vyžaduje zaplatiť najvyššiu cenu. List, ktorý prišiel zo zboru Nseleni v severnej časti provincie Natal (Južná Afrika), hovorí o jednom tragickom príbehu: „Píšeme Vám tento list, aby ste sa dozvedeli o strate nášho milovaného brata Mosesa Nyamussuu. Jeho zamestnaním bolo zváranie a oprava áut. Raz ho jedna politická skupina žiadala, aby im zvaril doma vyrobené pušky, on však odmietol. Potom, 16. februára 1992, mali politické stretnutie, na ktorom bojovali s opozičnou skupinou. V ten istý deň večer, keď sa vracali z boja, stretli tohto brata, ktorý bol na ceste do nákupného strediska. Zabili ho tam oštepmi. A príčina? ‚Odmietol si zvariť naše pušky, a teraz v boji zomreli naši kamaráti.‘“

„Pre bratov to bol veľký šok,“ hovorí brat Dumakude, tajomník zboru. Dodáva však: „Aj tak budeme ďalej pokračovať v našej službe.“

[Rámček/obrázok na strane 11]

Mučeníctvo v Poľsku

V ROKU 1944, keď nemecké jednotky rýchlo ustupovali a front sa blížil k istému mestu vo východnej časti Poľska, okupačné úrady nútili civilistov, aby kopali protitankové zákopy. Jehovovi svedkovia odmietali zúčastniť sa na tom. Stefana Kieryła, mladého svedka — pokrsteného len pred dvoma mesiacmi — nútili pripojiť sa k jednej pracovnej brigáde. On však odvážne zaujal neutrálny postoj. Aby zlomili jeho rýdzosť, podnikli rôzne opatrenia.

Priviazali ho nahého k stromu v močariskách, kde bol vystavený útokom komárov a iného hmyzu. Zniesol tieto i ďalšie muky, a tak ho nechali. Keď však jeden vysoký dôstojník kontroloval brigádu, niekto mu povedal, že je tam muž, ktorý v žiadnom prípade neposlúchne jeho príkazy. Stefanovi bolo trikrát nariadené, aby kopal zákopy. Odmietol dokonca vziať do ruky rýľ. Bol zastrelený. Stovky tých, čo túto scénu videli, ho poznali osobne. Jeho mučeníctvo sa stalo svedectvom veľkej sily, ktorú môže poskytnúť Jehova.

[Obrázok na strane 7]

Ananij Grogul

[Obrázok na strane 10]

Jerzy Kulesza