5. časť

Veda — ľudstvo neustále hľadá pravdu

„Zázraky“ 20. storočia

TO, ČO sa v 19. storočí zdalo neuskutočniteľným „zázrakom“, v 20. storočí sa stalo skutočnosťou. Počas jedinej generácie postúpili ľudia od riadenia vlastného automobilu Ford model T k vzrušeniu, ktoré pociťovali, keď na obrazovkách farebných televízorov mohli sledovať ľudí chodiacich po Mesiaci. „Zázraky“ vytvorené za pomoci vedy sa dnes ani zďaleka nepovažujú za niečo mimoriadne, naopak, zväčša sa berú ako samozrejmosť.

„Vedecké úspechy dosiahnuté na začiatku 20. storočia,“ uvádza The New Encyclopædia Britannica, „sú príliš početné, než aby sa dali zhrnúť do jedného katalógu.“ Britannica to pripisuje „všeobecnému postupu vpred“, ale hovorí, že „v každej významnej oblasti bol pokrok založený na úspešnej opisnej práci 19. storočia“. To podčiarkuje skutočnosť, že veda je neustálym hľadaním pravdy.

Jednotlivci nahradení skupinami

Vedecké spoločnosti — skupiny vedcov, ktoré sa stretávali, aby si vymieňali názory a informácie — začali vznikať v Európe už začiatkom 17. storočia. Tieto spoločnosti začali dokonca vydávať vlastné časopisy, aby zverejnili najnovšie výsledky bádania. To viedlo k intenzívnej výmene informácií, ktorá poslúžila na upevnenie základov umožňujúcich ďalší vedecký pokrok.

V 19. storočí sa univerzity už vo veľkej miere zaoberali vedeckým výskumom a v nasledujúcich rokoch sa v ich laboratóriách uskutočnili významné objavy.a Začiatkom 20. storočia zakladali aj obchodné firmy svoje výskumné laboratóriá, v ktorých časom vyvinuli nové lieky, syntetické materiály (vrátane plastických hmôt) a ďalšie výrobky. Verejnosť z nich mala úžitok a výskumné firmy na nich zarobili milióny dolárov.

Vytvorenie týchto laboratórií a výskumných tímov svedčilo o trende k organizovanému výskumu; bol to protiklad individuálneho úsilia, ktoré istí vedci prestávali považovať za najlepšiu metódu. Roku 1939 írsky fyzik John D. Bernal, zaoberajúci sa aj röntgenovou kryštalografiou, položil otázku: „Má veda postupovať vpred náhodnou koordináciou práce nadaných jednotlivcov, z ktorých každý sa riadi svojím vnútorným svetlom, alebo v skupinách či tímoch pracovníkov, ktorí si vzájomne pomáhajú a koordinujú svoju prácu podľa určitého vopred stanoveného, i keď pružného plánu?“

Pre zložitosť výskumu a pre vysoké náklady naň Bernal obhajoval prácu v skupinách a hovoril, že problémom je iba správne zorganizovať ich činnosť. Predpovedal: „Tímová práca sa postupne stane vo vedeckom výskume pravidlom.“ Dnes, o vyše pol storočia, je očividné, že Bernal mal pravdu. Tento trend pokračoval a urýchlil proces uskutočnenia vedeckých „zázrakov“ 20. storočia.

„Čo uskutočnil Boh!“

Toto zvolanie dňa 24. mája 1844 úspešne telegrafoval Samuel Morse, vynálezca Morseovej abecedy, do vzdialenosti 50 kilometrov. Korene telekomunikačného „zázraku“ nadchádzajúceho 20. storočia boli zapustené.

Asi o 30 rokov, roku 1876, pripravoval Alexander Graham Bell so svojím asistentom Thomasom Watsonom skúšku prenášača zvuku, pričom Bell vylial trochu kyseliny. Ukázalo sa, že jeho výkrik „Pán Watson, poďte sem, potrebujem vás“ je niečím viac ako iba volaním o pomoc. Keď Watson, ktorý bol v inej miestnosti, počul toto posolstvo, rozpoznal ho ako prvú, úplne zrozumiteľnú vetu, ktorá bola prenesená telefónom, a ponáhľal sa tam. Odvtedy vyzváňajúce telefóny nútia ľudí, aby sa ponáhľali.

Za posledných 93 rokov umožňovalo vedecké poznanie spolu s technickými vymoženosťami stále väčšiemu počtu ľudí takú životnú úroveň, aká nebola dosiahnutá nikdy predtým. Svet sa zmenil na jednu veľkú obec. „Nemožné“ sa stalo bežným. Telefóny, televízory, automobily a lietadlá — a ďalšie „zázraky“ 20. storočia — sú natoľko súčasťou nášho sveta, že máme sklon zabúdať na to, že väčšiu časť svojej existencie ľudstvo prežilo bez nich.

Na začiatku storočia „sa zdalo, že triumfy vedy sľubujú nadbytok vedomostí a moci“, uvádza The New Encyclopædia Britannica. Ale z technického pokroku, ktorý bol medzičasom dosiahnutý, sa ľudia netešili v rovnakej miere všade, ani sa nemôže všetok pokrok hodnotiť ako jednoznačne užitočný. „Málo ľudí mohlo predvídať problémy, ktoré práve tieto úspechy prinesú ich sociálnemu a prírodnému prostrediu,“ dodáva encyklopédia.

Čo spôsobilo problémy?

Chybu nemožno hľadať vo vedeckých faktoch, ktoré nám pomáhajú lepšie porozumieť vesmíru, ani v technike, ktorá vedecké fakty prakticky využíva na úžitok ľudstva.

Tieto dve oblasti — veda a technika — boli dlho spriaznené. No podľa knihy Science and the Rise of Technology Since 1800 (Veda a vzostup techniky po roku 1800) „k ich úzkemu spojeniu, teraz už celkom dôvernému, došlo iba nedávno“. Ani v počiatočnom období priemyselnej revolúcie nebol tento vzťah ešte taký blízky. K vývoju nových výrobkov však popri novonadobudnutých vedeckých poznatkoch prispel aj rozvoj remesiel, manuálna zručnosť a odborné schopnosti v strojárstve.

Keď sa však začala priemyselná revolúcia, zhromažďovanie vedeckých poznatkov sa zrýchlilo, a tým bol vytvorený širší základ, na ktorom mohla technika stavať. Technika, vyzbrojená novými poznatkami, sa vo svojom úsilí zamerala na vynájdenie spôsobov, ako zmenšiť drinu, zlepšiť zdravie a prispieť k lepšiemu a šťastnejšiemu svetu.

Ale technika nemôže byť lepšia ako vedecké poznatky, na ktorých je založená. Ak je vedecké poznanie chybné, technický vývoj založený na ňom bude takisto chybný. Vedľajšie účinky často vyjdú najavo, až keď vznikne značná škoda. Kto by bol napríklad tušil, že aerosólové spreje obsahujúce chlórofluórokarbóny alebo hydrokarbóny budú raz ohrozovať ochrannú ozónovú vrstvu zeme?

No týka sa to aj čohosi iného — pohnútok. Horlivý vedec môže mať záujem o poznanie samo a môže byť ochotný venovať desiatky rokov svojho života výskumu. Ale obchodník, ktorý sa viac zaujíma o zisk, je nedočkavý a chce, aby bolo toto poznanie využité ihneď. A ktorý politik bude celé desaťročia trpezlivo čakať na zavedenie techniky, o ktorej si myslí, že mu umožní získať politický vplyv, ak by sa využila hneď?

Fyzik Albert Einstein poukázal na tento problém, keď povedal: „Uvoľnená sila atómu zmenila všetko, okrem nášho spôsobu myslenia, a preto smerujeme ku katastrofe, ktorá nebude mať obdobu.“ (Kurzíva od nás.) Áno, mnohé problémy vyvolané „zázrakmi“ dvadsiateho storočia nevznikli len chybnými vedeckými poznatkami, ale aj rýchlo a nekontrolovane napredujúcou technikou motivovanou sebeckým ziskom.

Veda napríklad objavila, že zvuk a obraz možno prenášať na veľkú vzdialenosť — televíziou. Technika vyvinula potrebný spôsob, ako to uskutočniť. Ale nesprávny spôsob myslenia chamtivého obchodu a náročných spotrebiteľov dal podnet k tomu, aby boli tieto pozoruhodné poznatky využívané na prenos pornografických filmov a násilných krvavých scén do pokojných obývacích izieb.

Veda tiež objavila, že hmota sa môže premeniť na energiu. Technika vyvinula potrebný spôsob, ako to uskutočniť. Ale nesprávny spôsob myslenia nacionalistických politikov dal podnet k tomu, aby boli tieto poznatky použité na výrobu nukleárnych bômb, ktoré ešte stále visia ako Damoklov meč nad hlavou celosvetového spoločenstva.

Vyrovnaný postoj k vede

Ďalší nesprávny spôsob myslenia ľudí vidno z toho, že sa nechajú ovládnuť vecami, ktoré technika vyvinula na to, aby človeku slúžili. Časopis Time vystríhal pred týmto nebezpečenstvom v roku 1983, keď nevybral, ako zvyčajne, osobnosť roka, ale „stroj roka“, počítač.

Time vysvetlil: „Ak sa ľudia spoliehajú na počítač, že urobí veci, ktoré obyčajne robili hlavou, čo sa stane s ich hlavami?... Ak môže slovník vložený do pamäti počítača ľahko opraviť každú pravopisnú chybu, aký význam má učiť sa pravopis? A ak je myseľ oslobodená od duševnej práce, bude sa snažiť zhromažďovať dôležité myšlienky, alebo bude lenivo tráviť ešte viac času pri videohrách?... Podporuje počítač naozaj činnosť mozgu, alebo urobí z jeho práce toľko, že mu dovolí ochabnúť?“

Na niektorých ľudí však vedecké úspechy tak zapôsobili, že povyšujú vedu na skutočné božstvo. Vedec Anthony Standen sa tým zaoberal v knihe Science Is a Sacred Cow (Veda je posvätná krava), ktorá vyšla v roku 1950. Bez zveličovania, Standenove slová stoja jednako za úvahu: „Keď vedec v bielom plášti... urobí nejaké vyhlásenie pre širokú verejnosť, možno mu všetci nebudú rozumieť, ale určite mu prinajmenšom uveria... Slová štátnikov, priemyselníkov, služobníkov náboženstva, ľudových vodcov, filozofov sú spochybňované a kritizované, ale slová vedcov — nikdy. Vedci sú vznešené bytosti, ktoré stoja úplne na vrchole všeobecnej vážnosti, lebo majú monopol na pravdu vo formulke ‚Je vedecky dokázané. . .‘, ktorá, zdá sa, vylučuje akýkoľvek prípadný nesúhlas.“

Pre tento nesprávny spôsob myslenia hovoria niektorí ľudia o zdanlivých protirečeniach medzi vedou a Bibliou ako o dôkaze vedeckej „múdrosti“ v protiklade k náboženským „poverám“. Niektorí dokonca vidia v týchto takzvaných protirečeniach dôkaz, že Boh neexistuje. V skutočnosti tým, čo neexistuje, nie je Boh, ale sú to domnelé protirečenia, ktoré vytvorili duchovní chybným výkladom jeho Slova. Tak urážajú božského Autora Biblie a zároveň robia medvediu službu ľudstvu v jeho neustálom hľadaní vedeckej pravdy.

Okrem toho náboženskí vodcovia neučia svojich farníkov prejavovať ovocie Božieho ducha, a tak podporujú ovzdušie sebectva, takže ľudia myslia hlavne na uspokojovanie svojich túžob a na vlastné výhody. To sa deje často na úkor druhých, dokonca do tej miery, že sa vedecké poznatky zneužívajú na zabíjanie blížnych. — Galaťanom 5:19–23.

Falošné náboženstvo, nedokonalí ľudskí politici a chamtivý obchod sformovali ľudí tak, že dnes ‚milujú samých seba, sú nevďační, bez sebaovládania‘, egoisti, ktorí sú hnaní nesprávnym spôsobom myslenia. — 2. Timotejovi 3:1–3.

Títo ľudia a tieto organizácie narobili problémy blížiacemu sa 21. storočiu, a teraz sa dožadujú, aby ich vyriešila veda. Podarí sa jej to? Odpoveď si prečítajte v poslednej časti seriálu, ktorá vyjde v budúcom čísle.

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 20]

Ak je vedecké poznanie chybné, bude i vývoj založený na ňom chybný

[Zvýraznený text na strane 22]

Nie všetky vedecké úspechy sú prospešné

[Pramene ilustrácií na strane 19]

Zo zbierok Henry Ford Museum & Greenfield Village

Foto NASA