3. časť
Veda — ľudstvo neustále hľadá pravdu
Náboženstvo a veda — nevhodná kombinácia
ZDALO sa, že tisícročia hľadania vedeckej pravdy položili pevný základ pre neskorší výskum. Ďalšiemu pokroku určite nič nemohlo stáť v ceste. No kniha The Book of Popular Science píše, že „v treťom, štvrtom a piatom storočí r. P. sa vede darilo skutočne zle“.
K tejto situácii významne prispeli dve udalosti. V prvom storočí sa Ježišom Kristom začala nová náboženská éra. Niekoľko desaťročí predtým, roku 31 pred naším letopočtom, sa založením Rímskeho impéria zrodila nová politická éra.
Rimania sa na rozdiel od svojich predchodcov, gréckych filozofov, „zaujímali viac o riešenie každodenných životných problémov než o hľadanie abstraktnej pravdy“, píše sa vo vyššie uvedenom náučnom diele. Je teda logické, že „ich prínos k čistej vede bol veľmi malý“.
Rimania však prispeli k odovzdaniu vedeckého poznania, ktoré bolo dovtedy zhromaždené. Napríklad Plínius Starší zhrnul v prvom storočí vedecké poznatky v spise nazvanom Historia Naturalis. Hoci tento spis nebol bez chýb, zachovali sa v ňom rôzne druhy vedeckých informácií, ktoré by inak boli pre neskoršie generácie stratené.
Čo sa týka náboženstva, rýchlo sa rozširujúci kresťanský zbor sa v tom čase nezapájal do vedeckého bádania. Nie že by kresťania boli proti vedeckému bádaniu ako takému, ale podľa príkladu samotného Krista bolo prvoradým záujmom kresťanov jasné porozumenie a šírenie náboženskej pravdy. — Matúš 6:33; 28:19, 20.
Už pred koncom prvého storočia začali odpadlícki kresťania falšovať náboženskú pravdu, ktorú boli poverení šíriť. To neskôr viedlo k tomu, že vytvorili odpadlícku formu kresťanstva, tak ako to bolo predpovedané. (Skutky 20:30; 2. Tesaloničanom 2:3; 1. Timotejovi 4:1) Nasledujúce udalosti ukázali, že ich odmietnutie náboženskej pravdy bolo sprevádzané ľahostajným, niekedy až nepriateľským postojom k vedeckej pravde.
„Kresťanská“ Európa stráca vedenie
The World Book Encyclopedia vysvetľuje, že v stredoveku (od 5. do 15. storočia) sa „učenci v Európe viac zaujímali o teológiu, čiže o štúdium náboženstva, než o štúdium prírody“. A Collier’s Encyclopedia poukazuje na to, že „dôraz sa kládol väčšmi na spásu ako na skúmanie prírody a to bolo pre vedu skôr prekážkou ako podnetom“.
Kristovo učenie nemalo slúžiť ako prekážka. No labyrint falošných náboženských náuk „kresťanstva“, vrátane prílišného zdôrazňovania spásy údajne nesmrteľnej duše, podporil takýto vývoj. Väčšina výučby bola pod kontrolou cirkvi a vyučovalo sa hlavne v kláštoroch. Tento náboženský postoj spomalil hľadanie vedeckej pravdy.
Otázky vedy sa hneď na začiatku nášho letopočtu dostali na druhé miesto, za teológiu. Prakticky jediný vedecký pokrok, ktorý hodno spomenúť, bol v oblasti medicíny. Rímsky lekár prvého storočia nášho letopočtu. Aulus Celsus, nazývaný „Hippokrates Rimanov“, napísal spis, ktorý sa v medicíne považuje dnes za klasiku. Grécky farmakológ Pedanios Dioscorides, lekár Nerónových rímskych vojsk, zostavil vynikajúcu farmakologickú príručku, ktorá bola hojne používaná po celé stáročia. Galénos, Grék druhého storočia, ovplyvnil založením experimentálnej fyziológie lekársku teóriu a prax až do stredoveku.
Obdobie stagnácie vo vede pokračovalo aj po 15. storočí. Je pravda, že európski vedci robili v tomto čase nejaké objavy, z väčšej časti však neboli pôvodné. Časopis Time píše: „[Číňania] boli prvými majstrami vedy na svete. Kompas vedeli používať oveľa skôr než Európania, vyrábali papier a dynamit, [a] poznali kníhtlač.“
Tak sa pre všeobecné vákuum vedeckého myslenia v „kresťanskej“ Európe ujali vedenia nekresťanské kultúry.
Vedecký pokrok
Do deviateho storočia sa vedenia v otázkach vedy ujali arabskí vedci. Najmä v 10. a 11. storočí — zatiaľ čo kresťanstvo tento čas nevyužívalo — tešili sa zlatému veku úspechov. Cennými poznatkami obohatili medicínu, chémiu, botaniku, fyziku, astronómiu, no predovšetkým matematiku. (Pozri rámček na strane 20.) Maan Z. Madina, docent arabčiny na Kolumbijskej univerzite, hovorí, že „moderná trigonometria, ako i algebra a geometria sú do značnej miery dielom Arabov“.
Veľa z týchto vedeckých poznatkov bolo pôvodných. Ale niektoré boli založené na rozsiahlych základoch gréckej filozofie, a čo je prekvapujúce, dospelo sa k nim v súvislosti s náboženstvom.
Kresťanstvo sa začiatkom nášho letopočtu pomerne skoro rozšírilo do Perzie a potom do Arábie a Indie. V piatom storočí sa konstantinopolský patriarcha Nestorios zaplietol do sporu, ktorého výsledkom bola schizma východnej cirkvi. To viedlo k vytvoreniu odštiepenej skupiny nazývanej nestoriáni.
V siedmom storočí, keď sa na svetovej scéne náhle objavilo nové náboženstvo, islam, a začalo svoje expanzívne ťaženie, nestoriáni rýchlo odovzdali svoje vedomosti arabským dobyvateľom. Podľa diela The Encyclopedia of Religion „nestoriáni ako prví podporovali grécku vedu a filozofiu tým, že preložili grécke spisy do sýrčiny a do arabčiny“. Boli aj „prví, kto v Bagdade zaviedol grécke lekárstvo“. Arabskí vedci začali stavať na veciach, ktoré sa naučili od nestoriánov. Arabčina nahradila sýrčinu ako vedecký jazyk v Arabskom impériu a ukázala sa ako veľmi vhodná pre vedecké spisy.
No Arabi vedomosti nielen prijímali, ale ich aj odovzdávali. Keď cez Španielsko do Európy vtiahli Mauri — a zostali tam vyše 700 rokov — priniesli so sebou aj osvietenú moslimskú kultúru. A počas ôsmich takzvaných kresťanských križiackych výprav, od roku 1096 do roku 1272, na križiakov zo západu zapôsobila rozvinutá arabská civilizácia, s ktorou prišli do styku. Vrátili sa, ako to vyjadril jeden autor, „s množstvom nových dojmov“.
Arabi zjednodušujú matematiku
Jedným významným príspevkom Arabov pre Európu bolo zavedenie arabských číslic, ktoré nahradili rímske písmená. Označenie „arabské číslice“ je v podstate nesprávne. Presnejšie by bolo azda „indicko-arabské číslice“. Je pravda, že Al-Chvárizmí, arabský matematik a astronóm deviateho storočia, písal týmto spôsobom, ale prevzal ho od indických matematikov, ktorí ho vypracovali už pred vyše tisíc rokmi, v treťom storočí pred n. l.
Tento spôsob písania čísiel bol v Európe takmer neznámy, kým ho roku 1202 nezaviedol význačný matematik Leonardo Fibonacci (známy tiež ako Leonardo z Pisy) v knihe Liber abaci (Kniha abakusu). Aby dokázal výhody tohto systému, vysvetlil: „Deväť indických číslic je: 9, 8, 7, 6, 5, 4, 3, 2, 1. Týmito deviatimi číslicami a pomocou 0... možno napísať akékoľvek číslo.“ Európania spočiatku reagovali pomaly. Ale do konca stredoveku novú číselnú sústavu prijali a jej jednoduchosť podnietila vedecký pokrok.
Ak pochybujete o tom, že indicko-arabské číslice sú jednoduchšie než predtým používané rímske, skúste od MCMXCIII odpočítať LXXIX. Ste zmätení? 1 993 mínus 79 bude azda o niečo jednoduchšie.
V Európe znova vzplanul plameň
Plameň učenosti, ktorý tak jasne horel v moslimskom svete, začal začiatkom 12. storočia pohasínať. Znova však vzplanul v Európe, keď skupiny učencov začali vytvárať predchodcov dnešných univerzít. V polovici 12. storočia boli založené univerzity v Paríži a v Oxforde. Začiatkom 13. storočia to bola univerzita v Cambridge a začiatkom 14. storočia univerzita v Prahe a v Heidelbergu. Do 19. storočia sa univerzity stali hlavnými centrami vedeckého výskumu.
Pôvodne boli tieto inštitúcie veľmi ovplyvnené náboženstvom a štúdium sa zväčša sústreďovalo na teológiu alebo bolo teológiou ovplyvnené. Súčasne však tieto univerzity prijímali grécku filozofiu, najmä Aristotelove spisy. Podľa diela The Encyclopedia of Religion „scholastická metóda... bola po celý stredovek... založená na aristotelovskej logike pozostávajúcej z definovania, analýzy a dokazovania pri vysvetľovaní textu a pri riešení problémov“.
Tomáš Akvinský bol jedným z učencov 13. storočia, ktorý sa pokúšal zjednotiť Aristotelove učenie s kresťanskou teológiou; neskôr bol nazvaný „kresťanský Aristoteles“. No v niektorých bodoch sa s Aristotelom nezhodoval. Odmietal napríklad teóriu, že svet existoval vždy, a stotožňoval sa s Písmami, že svet bol stvorený. The Book of Popular Science píše, že sa držal „pevne presvedčenia, že svet je usporiadaným vesmírom, ktorý možno pochopiť osvietením rozumu, a tak prispel k vývoju modernej vedy cenným poznatkom“.
Aristotelove, Ptolemaiove a Galénove náuky boli prijímané ako spoľahlivá pravda, a to dokonca i cirkvou. Vyššie spomenutá kniha vysvetľuje: „V stredoveku, keď bol záujem o vedecké experimenty a priame pozorovanie na nízkej úrovni, sa Aristotelove slovo stalo zákonom. Ipse dixit (‚on sám povedal‘) bol argument, ktorý používali stredovekí učitelia, aby dokázali pravdivosť mnohých ‚vedeckých‘ pozorovaní. Za takýchto okolností spomalili Aristotelove omyly, najmä v oblasti fyziky a astronómie, vedecký pokrok na stáročia.“
Oxfordský mních 13. storočia Roger Bacon však spochybnil toto slepé lipnutie na predchádzajúcich názoroch. Bacon, ktorý bol označený za „najväčšiu osobnosť stredovekej vedy“, takmer sám obhajoval experimentovanie ako prostriedok na odhalenie vedeckej pravdy. Hovorí sa, že už roku 1269 predpovedal automobily, lietadlá a lode s motorovým pohonom, čím ďaleko predbehol svoju dobu.
No napriek jeho rozhľadu a vynikajúcim schopnostiam bolo Baconovo poznanie skutočnosti obmedzené. Pevne dôveroval astrológii, mágii a alchýmii. To ukazuje, že veda je skutočne neustále hľadanie pravdy a stále podlieha zmenám.
Hoci sa zdalo, že vedecké výskumy v 14. storočí driemu, ani do konca 15. storočia ľudstvo zďaleka neskončilo s hľadaním vedeckej pravdy. Ďalších 500 rokov malo v skutočnosti úplne zatieniť všetko, čo im predchádzalo. Svet stál na prahu vedeckej revolúcie. A ako každá revolúcia, i táto mala mať svojich hrdinov, svojich mystifikátorov, a predovšetkým svoje obete. Viac sa dozviete v štvrtej časti seriálu „Veda — Ľudstvo neustále hľadá pravdu“, ktorú nájdete v budúcom čísle.
[Rámček na strane 20]
Zlatý vek arabskej vedy
Al-Chvárizmí (ôsme až deviate storočie), iracký matematik a astronóm; je známy ako pôvodca výrazu „algebra“ pochádzajúceho z al džabr, čo po arabsky znamená „spojenie zlomených častí“.
Abú Músá Džábir ibn Ḥajján (ôsme až deviate storočie), alchymista; je nazývaný otcom arabskej chémie.
Al-Battání (deviate až desiate storočie), astronóm a matematik; spresnil Ptolemaiove astronomické výpočty, a tak presnejšie určil dĺžku roka a ročných období.
Ar-Rází (Rhazes, deviate až desiate storočie), jeden z najznámejších lekárov, ktorý sa narodil v Perzii; prvý rozlíšil kiahne od osýpok a rozdeľoval všetky látky na zvieratá, rastliny alebo nerasty.
Abú ‘Alí al-Ḥasan ibn al-Hajtham (Alhazen) z Basry (10. až 11. storočie), matematik a fyzik; značne prispel k teórii optiky vrátane refrakcie, odrazu, binokulárneho videnia a atmosférickej refrakcie; prvý správne vysvetlil videnie ako účinok svetla vychádzajúceho z predmetu do oka.
Omar Chajjám (11. až 12. storočie), slávny perzský matematik, fyzik, astronóm, lekár a filozof; na Západe je známy najmä svojou poéziou.
[Obrázky na strane 18]
Aristoteles (hore) a Platón (nižšie) po stáročia veľmi ovplyvňovali vedecké myslenie
[Pramene ilustrácií]
National Archaeological Museum of Athens
Musei Capitolini, Roma