Cirkev vo Francúzsku sa mení
Od dopisovateľa Prebuďte sa! vo Francúzsku
„‚Návštevnosť kostola je takmer nulová. Každé ráno slúžim omšu pre vrabce a pavúky. Minulý rok som odslúžil jeden krst a dvadsaťšesť pohrebov. Čo to je? Ani jeden sobáš.‘ Keď [tento kňaz] prvý raz prišiel do La Bastide [v južnom Francúzsku], na vyučovaní katechizmu bolo prítomných 85 detí. Dnes je ich dokopy päť. V diecéze je iba jeden študent seminára a 120 farností je bez kňaza.“ — Vyjadrenie jedného kňaza v parížskom denníku Le Figaro.
„Kto rozhodne, aby katolíkom vrátili gregoriánske chorály, nádherné chválospevy... kvetmi ozdobené oltáre, obradné rúcha, kadidlo, organy, a farárov na kazateľnicu?... Dávno stratený katolík, ktorý sa rozhodne vrátiť do ovčinca, sa podobá márnotratnému synovi. No dnes by nenašiel teplo otcovského domu, ale parkovisko vybavené reproduktormi.“ — Geneviève Dormannová, ktorá píše do Le Figaro Magazine.
OD KONCA sedemdesiatych rokov došlo v prípade katolíkov, ktorí uzatvárajú sobáš s protestantmi, k podstatným zmenám. Do roku 1966 musel manželský partner, ktorý bol katolíkom, napísať prísažné vyhlásenie, že všetky deti, narodené v tomto zväzku, bude vychovávať ako katolíkov. Túto dohodu musel podpísať aj manželský partner, ktorý bol protestantom. Dnes je už cirkev zhovievavejšia. Svadobný obrad sa môže uskutočniť buď v protestantskom, alebo v katolíckom kostole, už či za prítomnosti duchovného z jedného náboženstva, alebo z oboch.
„Od Druhého vatikánskeho koncilu katolícka cirkev nielenže pôsobí novým zovňajškom na verejnosť, ale aj sama seba vidí v odlišnom svetle... Cirkev je teraz menej domýšľavá, je bližšie k ostatným kresťanským náboženstvám, uznáva slobodu svedomia a vyhlasuje, že je ‚v službe svetu‘.“ — Francúzsky denník Le Monde.
V priebehu niekoľkých posledných desaťročí, a najmä od Druhého vatikánskeho koncilu, katolícka cirkev prešla mnohými zmenami. Aký názor na tieto zmeny majú jej verní prívrženci a duchovenstvo?
Už to nie je to, čo bývalo
Začiatkom šesťdesiatych rokov parížsky arcibiskup, kardinál Feltin, povolil kňazom vo svojej diecéze, aby odložili kňazské sutany a aby nosili svetskejšie oblečenie, dokonca obyčajný oblek s malým krížom na chlopni. Rímskokatolícka reverenda prakticky zmizla z francúzskej scény; nosia ju iba kňazi verní tradíciám. Približne v rovnakom období bolo katolíkom umožnené zúčastňovať sa omše v sobotu večer namiesto v nedeľu ráno.
Aj liturgia, ktorá po stáročia zostávala nemenná, prešla mnohými zmenami. Pri omši sa začali používať moderné piesne, i keď nevyhovovali vkusu každého. Oltár v kostole otočili tak, že kňaz je teraz počas obradov obrátený čelom k svojmu stádu. Ale jednou z najpozoruhodnejších zmien v katolíckej liturgii je celebrovanie omše v domácom jazyku. Výsledkom toho bolo, že omša v latinčine sa prakticky vytratila.
François, Maryse a Gilles sú príkladmi toho, ako na túto situáciu reagovali niektorí horliví katolíci. François bol nadšený zástanca omše vo francúzštine. Tvrdil: „Aspoň ste mohli rozumieť, čo kňaz hovorí.“ Maryse bola proti zmene, pretože, ako povedala, omša „bola predtým krajšia“. Gilles sa stotožňoval s Marysinými pocitmi. Zdôveril sa: „Keď došlo k zmene z latinčiny na francúzštinu, pripadalo mi to ako priestupok proti viere.“
Mnohí katolíci, ktorí dávali prednosť týmto zmenám, cítili, že zmeny nezašli dosť ďaleko. Niektorí navrhujú, aby cirkev mala aktívnejšiu úlohu vo svetových záležitostiach. Iní sú za to, aby sa kňazi ženili, a dokonca sú za ordináciu žien.
Sú veriaci úplne verní?
Tieto zmeny nemali vplyv len na cirkevné rituály. V mnohých krajinách značne poklesla návštevnosť kostolov. Za posledných 25 rokov sa znížil počet francúzskych katolíkov, ktorí chodia na omšu čo len raz za mesiac, zo 45 percent na 25 percent. Pravidelne sa spovedať kňazovi už nie je v móde. Podľa nedávneho prieskumu chodí na spoveď aspoň raz za rok iba 14 percent obyvateľov Francúzska, v porovnaní s 51 percentami v roku 1952.
Aj dozor nad stádom sa stal naliehavým problémom. Duchovenstvo starne. Kňazov, ktorí sa zriekajú svojho úradu alebo zomierajú, nemá kto nahradiť. Z toho vyplýva, že na uctievaní sa aktívnejšie podieľajú laici.
Kríza, ktorá súvisí s kňazstvom, je oveľa citeľnejšia na vidieku. Stovky vidieckych farností vo Francúzsku už nemajú kňazov a mnohí veriaci buď cestujú na nedeľnú omšu do blízkych mestečiek, alebo sa musia uspokojiť s tým, o čom sa cirkev vo Francúzsku zmieňuje ako o ADAP, Les Assemblées Dominicales en L’Absence de Prêtres (nedeľné zhromaždenia bez účasti kňaza). Aký názor majú ľudia na tieto zhromaždenia, ktoré sa už nemôžu pokladať za omšu? Istá mníška o situácii v strednom Francúzsku otvorene povedala: „Ľudia sa už nepýtajú naozaj na nič. Keby sa tu v nedeľu nekonalo nič, uspokojili by sa nakoniec i s tým.“
Nové — spravidla charizmatické — katolícke skupiny sú pre mnohých znamením nádeje. Pôsobia však iba na malú časť katolíckych veriacich a neponúkajú riešenie toho, čo sa označuje za cirkevnú krízu.
Ale prečo dochádza k týmto zmenám? Kedy sa začali? Čo ich spôsobilo? Na to, aby sme zodpovedali tieto otázky, je potrebné stručne preskúmať históriu katolíckej cirkvi posledných 30 rokov.