Osamelosť — rozhodli ste sa bojovať s ňou a zvíťaziť?
STE osamelý? V živote sú situácie, keď je prirodzené pociťovať osamelosť, či už ste v manželstve alebo slobodný, či ste muž alebo žena, či ste starý alebo mladý. Uvedomte si aj to, že byť sám nemusí nevyhnutne vyvolávať pocit osamelosti. Učenec, ktorý je sám a je pohrúžený do svojho výskumu, sa necíti osamelý. Umelec, ktorý je sám a maľuje obraz, nemá priestor na to, aby sa cítil osamelý. Títo ľudia vítajú chvíle, keď sú osamote, a vtedy je samota ich najlepším priateľom.
Pocit skutočnej osamelosti sa vyvíja skôr z najhlbšieho vnútra, nie zvonka. Bezprostrednou príčinou osamelosti môže byť nejaká zarmucujúca udalosť — úmrtie niekoho, rozvod, strata zamestnania, nejaká tragédia. Keď svoj vnútorný svet osvietime radosťou, pocit osamelosti sa môže strácať, ba časom môže celkom zmiznúť — my sa prispôsobíme a prijmeme stratu, ktorá nás postihla.
Pocity vyplývajú z našich myšlienok. Keď sme stratu prijali a pocity, ktoré vyvolávala, mohli ustúpiť do úzadia, je načase zamerať sa na budujúce myšlienky, ktoré nám umožnia ďalej žiť aktívnym životom.
Vzchopte sa. Snažte sa získať nad sebou kontrolu. Môžete urobiť niektoré pozitívne veci. Napríklad, komunikujte. Zatelefonujte niekomu. Napíšte list. Prečítajte si knihu. Pozvite si návštevu. Vymieňajte si s niekým myšlienky. Keď chcete mať priateľov, musíte byť sami priateľskí. Načrite do svojho vnútra, ak chcete načrieť do vnútra iných. Preukazujte iným malé láskavosti. Podeľte sa s nimi o nejakú potešujúcu duchovnú myšlienku. Presvedčíte sa tak o pravdivosti Ježišových slov: „Viac šťastia je v dávaní ako v prijímaní.“ Uvedomíte si aj pravdivosť príslovia: „Kto ochotne zvlažuje iných, bude aj sám ochotne zvlažovaný.“ — Skutky 20:35; Príslovia 11:25.
Záleží na vás
Je to ťažké? Že sa to ľahšie povie, ako urobí? Všetko hodnotné sa ľahšie povie, než urobí. Práve konanie hodnotných vecí vás uspokojí. Budete musieť vynaložiť mimoriadne úsilie. Do určitej miery sa budete rozdávať a vaše vnútro sa rozjasní. Záleží na vás, či vynaložíte úsilie a vykoreníte osamelosť, ktorá sa vás snaží ovládnuť. Istý pisateľ v časopise Modern Maturity napísal: „Nikto iný nenesie vinu za vašu osamelosť, ale vy s tým môžete niečo robiť. Svoj život môžete obohatiť už len jediným priateľstvom. Môžete odpustiť niekomu, o kom si myslíte, že vám ublížil. Môžete napísať list. Môžete niekomu zatelefonovať. Iba vy môžete zmeniť svoj život. Niet žiadnej ľudskej bytosti, ktorá by to mohla urobiť miesto vás.“ Tento autor citoval list, ktorý dostal a ktorý „udrel klinec po hlavičke: ‚Hovorím ľuďom, že záleží na nich, či sa v živote vyhnú osamelosti alebo pocitu neuspokojenosti. Robte niečo!‘“
Priatelia, ktorí vám môžu pomôcť, nemusia byť iba ľudské bytosti. Jeden veterinár povedal: „Najväčšie problémy, v ktorých sa ocitajú starší ľudia, nie sú telesné choroby, ale osamelosť a odmietanie, ktoré zažívajú. Ak sa domácim miláčikom (vrátane psov) poskytne... spoločnosť, poskytnú zasa ony cieľ i zmysel života v čase, keď sa starší často cítia odcudzení spoločnosti.“ Časopis Better Homes and Gardens napísal: „Domáci miláčikovia pomáhajú liečiť citovo narušených; podnecujú telesne chorých, postihnutých a invalidných; vzpružujú osamelých a starších.“ Ďalší článok v tomto časopise písal o ľuďoch, ktorí si začínajú rozvíjať záujem o domácich miláčikov: „Úzkosť pacientov sa zmenšila; svojim miláčikom dokázali prejavovať lásku bez obáv, že budú odmietnutí. Neskôr začali komunikovať s ľuďmi, spočiatku rozprávali o tom, akú starostlivosť poskytujú svojim miláčikom. Začali pociťovať zodpovednosť. Cítili sa potrební, niekto bol od nich závislý.“
Až príliš často sa človek trpiaci osamelosťou nedokáže sám spamätať natoľko, aby sa mohol pozdvihnúť z hĺbky svojho zúfalstva. Je to akási apatia, neochota vyvinúť potrebné úsilie; no ak sa má taký človek dostať k jadru svojej osamelosti, je nevyhnutné vyvinúť toto úsilie. Dr. James Lynch napísal o tom, že ľudia majú odpor k radám, ktoré je im zaťažko prijať: „Ľudská povaha je už taká, že obvykle odmietame počúvať alebo prinajmenšom do svojho správania neradi včleňujeme informácie, ktoré sa nám nepáčia.“ Človek môže chcieť uniknúť svojej osamelosti, ale nemusí byť ochotný zaktivizovať silu vôle potrebnú na dosiahnutie úľavy.
Konajte tak, ako sa chcete cítiť
Aby človek mohol prekonať hlbokú depresiu, musí vytrvať v pestovaní opravdivej veselosti a láskavosti. (Porovnaj Skutky 20:35.) To si vyžaduje prelom v zakorenených pocitoch osamelosti tým, že človek začne robiť to, čo je opakom otupujúcej letargie. Prejavujte radosť, tancujte, spievajte si veselé piesne. Robte hocičo, v čom sa zrkadlí radostná nálada. Zveličujte, preháňajte, vytlačte pochmúrnu náladu pozitívnymi myšlienkami. Akými?
Napríklad tými z listu Filipanom 4:8: „Konečne, bratia, všetko, čo je pravé, čo si zasluhuje vážny záujem, čo je spravodlivé, čo je cudné, čo je hodné lásky, o čom sa dobre hovorí, každá cnosť a každá vec hodná chvály, o tom ďalej uvažujte.“
Svojmu životu potrebujete dať nejaký zmysel. Ak cítite, že váš život má cieľ, posilní vás to, aby ste v súlade s tým reagovali a snažili sa ho dosiahnuť. Pravdepodobne už neupadnete do pocitu zúfalej osamelosti. Zaujímavo to ukazuje kniha Viktora Frankla Man’s Search for Meaning (Človek hľadá zmysel). Rozoberá túto tému na príklade väzňov v hitlerovských koncentračných táboroch. Tí, ktorí nemali pocit, že ich život má nejaký zmysel, podľahli osamelosti a nemali vôľu žiť. Ale „tými, ktorí si uvedomovali, že vnútorná hodnota človeka je zakotvená vo vyšších, duchovnejších veciach, život v tábore neotriasol“. Pokračuje: „Utrpenie akosi prestáva byť utrpením vo chvíli, keď dostane nejaký význam, napríklad význam obety... Záujem človeka sa nesústreďuje na dosiahnutie radosti alebo na to, aby sa vyhol bolesti, ale skôr na pochopenie zmyslu života. Preto je človek ochotný i trpieť, keď je presvedčený, že jeho utrpenie má zmysel.“
Rozhodujúci vzťah, ktorý potrebujete
Cesta k dosiahnutiu skutočne duchovného zmýšľania je cestou úplnej vernosti Bohu a jeho Slovu, Biblii. Viera v Boha a úprimná modlitba k nemu dá vášmu životu zmysel. Potom aj keď zlyhajú ľudské vzťahy, nie sme sami, nie sme odsúdení na osamelosť. Ako hovorí Frankl, utrpenie, ktoré má význam, je znesiteľné, je dokonca zdrojom radosti. Jeden znalec ľudskej povahy povedal: „Mučeník na kole môže byť taký šťastný, že kráľ na tróne by mu mohol závidieť.“
Kristovi apoštoli pociťovali radosť od Jehovu, keď boli prenasledovaní; také utrpenie malo pre nich veľký význam. „Šťastní sú tí, ktorí sú prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo im patrí nebeské kráľovstvo. Šťastní ste, keď vás hania a prenasledujú a luhajúc hovoria proti vám všetko zlé kvôli mne. Plesajte a poskakujte radosťou, pretože je veľká vaša odmena v nebesiach, lebo práve tak prenasledovali prorokov pred vami.“ (Matúš 5:10–12) Podobná reakcia je zaznamenaná v Skutkoch 5:40, 41: „Predvolali apoštolov, zbičovali ich a nariadili im, aby prestali hovoriť v Ježišovom mene, a prepustili ich. A tak odišli zo Sanhedrinu radujúc sa, že boli uznaní za hodných byť zneuctení pre jeho meno.“
‚Kde pestuješ ružu, tam nevyrastie bodliak‘
Naplňte pôdu svojej mysle semenami krásy a pozitívneho cieľa; nenechajte nijaký priestor pre semená negatívneho zúfalstva a skľučujúcej osamelosti. (Porovnaj Kolosanom 3:2; 4:2.) Je to ťažké? Za určitých okolností zdanlivo nemožné. Istá poetka napísala: „Kde pestuješ ružu... tam nevyrastie bodliak,“ čo zase len vyžaduje pozitívne úsilie a odhodlanie uplatňovať silu vôle. No možno to dokázať, mnohí to dokázali.
Vezmime si prípad Laurel Nisbetovej. Ako 36-ročná dostala detskú obrnu a dali ju do železných pľúc, v ktorých ležala 37 rokov iba na chrbte. Od krku dole bola úplne ochrnutá; mohla pohybovať hlavou, no to bolo všetko. Spočiatku bola až do zúfania smutná. Potom, asi po dni sebaľútosti si s rozhodnosťou povedala: ‚Tak dosť!‘ Musela vychovávať dve deti a starať sa o manžela. Začala prebudovávať svoj život; naučila sa viesť svoju domácnosť zo železných pľúc.
Laurel spávala veľmi málo. Ako trávila dlhé nočné hodiny? Poddávala sa osamelosti? Nie. Modlila sa k svojmu nebeskému Otcovi, Jehovovi. Prosila o silu pre seba, modlila sa za svojich kresťanských bratov a sestry a o príležitosti, aby mohla svedčiť iným o Božom Kráľovstve. Vymyslela si spôsob, ako kázať, a na mnohých zapôsobilo jej svedectvo pre Jehovovo meno. Nepripustila rast žiadnych bodliakov osamelosti; bola príliš zamestnaná pestovaním ruží.
Taký bol aj prípad Harolda Kinga, misionára Watch Tower Society. Bol odsúdený na päť rokov samoväzby v čínskom väzení, a tak bol dokonalým kandidátom na dlhodobú osamelosť. Túto negatívnu vyhliadku však zavrhol a premysleným uplatnením sily vôle odviedol svoju myseľ iným smerom. Neskôr to opísal takto:
„Vypracoval som si plán ‚kazateľskej‘ činnosti. Ale komu môže človek kázať, keď je v samoväzbe? Rozhodol som sa, že si pripravím vhodné biblické kázne z myšlienok, na ktoré som si dokázal spomenúť, a kázal som imaginárnym osobám. Potom som akoby vyšiel do služby. Klopal som na imaginárne dvere a svedčil som imaginárnym majiteľom bytov, navštevujúc každé dopoludnie viacero domácností. Časom som sa zoznámil s imaginárnou pani Carterovou, ktorá prejavila určitý záujem, a po mnohých opätovných návštevách sme sa dohodli na pravidelnom biblickom štúdiu. Počas tohto štúdia sme prebrali základné témy z knihy ‚Boh nech je pravdivý‘ tak, ako som si ich pamätal. Všetko som hovoril nahlas, aby tieto myšlienky vyslovené nahlas ďalej pôsobili na moju myseľ.“
Tisíce Jehovových svedkov uväznených v hitlerovských koncentračných táboroch mohli získať slobodu zrieknutím sa svojej viery. Len veľmi málo ich to urobilo. Tisíce zomreli vo vernosti — niektorí boli popravení, niektorí zomreli na choroby a na podvýživu. Jeden uväznený svedok menom Jozef mal v iných táboroch dvoch bratov. Jedného z nich prinútili ľahnúť si tvárou hore a pozerať sa, ako klesá ostrý popravný nástroj, ktorý mu zoťal hlavu. Jozef hovorí: „Keď sa o tom dozvedeli ostatní bratia v tábore, gratulovali mi. Ich pozitívny postoj ma veľmi dojal. Zostať verný pre nás znamenalo viac, než prežiť.“
Keď jeho druhý brat stál pred popravnou čatou, spýtali sa ho, či by chcel ešte niečo povedať. Požiadal, aby mu dovolili pomodliť sa, a vyhoveli mu. Jeho modlitba bola taká dojímavá a plná oduševnenia a úprimnej radosti, že keď bol vydaný povel na streľbu, nikto z popravnej čaty neposlúchol. Keď bol rozkaz zopakovaný, zaznel jediný výstrel, ktorý ho zasiahol do tela. Veliaci dôstojník sa tak rozzúril, že vytiahol svoju pištoľ a popravu vykonal sám.
Čo môže dať životu skutočný zmysel
Všetky tieto prípady vyžadovali silnú vieru v Boha. Keď všetko, čo ste skúsili, zlyhá, vždy je tu viera, aby vám pomohla zvíťaziť nad osamelosťou a aby dala kedysi prázdnemu životu zmysel. Veľa ráz je život, považovaný zo svetského hľadiska za zmysluplný, vlastne bez zmyslu. Prečo je to tak? Lebo sa končí smrťou, návratom do prachu, upadnutím do zabudnutia, nezanechajúc ani vlnku v mori ľudstva, nijakú stopu v prúde času. Kazateľ 9:5 hovorí: „Lebo živí si uvedomujú, že zomrú, ale mŕtvi si neuvedomujú vôbec nič, ani už nemajú žiadnu mzdu, pretože sa zabudla ich pamiatka.“ Akýkoľvek pocit naplnenia, pokiaľ niekto žije oddelene od Jehovovho predsavzatia, je prázdna márnosť.
Pozrite sa na hviezdnatú oblohu, vnímajte nekonečnosť tmavej klenby nad sebou, a pocit vlastnej dôležitosti sa rozplynie. Pochopíte pocity žalmistu Dávida, ktorý napísal: „Keď vidím tvoje nebesia, diela tvojich prstov, mesiac a hviezdy, ktoré si pripravil, čo je smrteľný človek, že ho uchovávaš v mysli, a syn pozemského človeka, že sa oňho staráš?“ Dávidov syn Šalamún zamietol ľudské diela povediac: „Všetko je márnosť,“ a urobil záver: „Všetko bolo vypočuté a záver vecí je: boj sa pravého Boha a dodržuj jeho prikázania. Lebo to je celá povinnosť človeka.“ — Žalm 8:3, 4; Kazateľ 12:8, 13.
Keď sa teda všetko zváži, ako môže osamelý človek alebo ktokoľvek iný dať svojmu životu zmysel? Tak, že bude žiť v bázni pred Bohom a poslúchať Božie príkazy. Len tak môže nájsť svoje miesto v predsavzatí Boha, Stvoriteľa tohto nekonečného vesmíru, a stať sa súčasťou večného božského usporiadania.
Ak je s vami Boh, nikdy nie ste sami
Jedna verná africká Jehovova svedkyňa, ktorá znášala kruté prenasledovanie a pocit opustenosti, povedala, že aj keby ľudské vzťahy zlyhali, napriek tomu by nebola sama. Citovala Žalm 27:10: „I keby ma opustil vlastný otec a vlastná matka, i tak by sa ma ujal sám Jehova.“ Rovnako zmýšľal aj Ježiš. „Hľa, prichádza hodina, a prišla, keď budete rozptýlení každý do svojho domu a necháte ma samého; a predsa nie som sám, lebo je so mnou Otec.“ — Ján 16:32.
Ježiš sa nebál samoty. Často dobrovoľne vyhľadával samotu. Keď bol sám, necítil sa osamelý. Otvoril sa prílivu Božieho ducha a cítil sa Bohu blízky, keď bol obklopený Jeho stvorením. Niekedy odišiel zo spoločnosti ľudí, aby mohol byť sám v spoločnosti Boha. ‚Priblížil sa k Bohu a Boh sa priblížil k nemu.‘ (Jakub 4:8) Nepochybne bol najbližším Božím priateľom.
Priateľ, akého opisujú Písma, je cenný. (Príslovia 17:17; 18:24) Abrahám bol pre svoju úplnú dôveru v Jehovu Boha a pre svoju neochvejnú poslušnosť „nazvaný ‚Jehovovým priateľom‘“. (Jakub 2:23) Ježiš povedal svojim nasledovníkom: „Vy ste mojimi priateľmi, ak robíte to, čo vám prikazujem. Už vás nenazývam otrokmi, lebo otrok nevie, čo robí jeho pán. Ale nazval som vás priateľmi, lebo som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca.“ — Ján 15:14, 15.
Ako by mohli tí, čo majú vieru, zlyhať v boji proti osamelosti, keď majú takých priateľov, ako je Jehova Boh a Ježiš Kristus?
[Obrázky na stranách 8, 9]
Modlitba a iné činnosti vám pomôžu vyhnúť sa osamelosti
[Obrázok na strane 10]
Skúsenosť Harolda Kinga a skúsenosti tisícov ďalších Jehovových svedkov v koncentračných táboroch ukazujú, že vierou v Boha možno prekonať osamelosť aj v tých najhorších podmienkach
[Prameň ilustrácie]
U.S. National Archives photo