„Ó, Jehova, daj, aby moje dievčatko zostalo verné!“

NARODILA som sa roku 1930 v Alsace (Francúzsko) v rodine umelcov. Otec, sediac vo svojom pohodlnom kresle, po večeroch čítaval nejaké knihy o zemepise alebo astronómii. Môj psík spal pri jeho nohách a ocko sa rozprával s mamičkou, ktorá zatiaľ plietla pre rodinu, o niektorých zaujímavých myšlienkach z toho, čo prečítal. Tie večery som mala tak rada!

V našom živote hralo náboženstvo dôležitú úlohu. Boli sme horliví katolíci a ľudia, ktorí nás v nedeľu ráno videli ísť do kostola, hovorievali: „Je deväť hodín. Arnoldovci idú do kostola.“ Každý deň, skôr ako som išla do školy, zašla som do kostola. Ale pre zlé správanie kňaza mi mamička zakázala chodiť do kostola samotnej. Vtedy som mala šesť rokov.

Matka si prečítala len tri brožúry od Bibelforscher (Bádatelia Biblie, dnes známi ako Jehovovi svedkovia), a už začala kázať z domu do domu. Ocko bol z toho zmätený. Rozhodol, že sa predo mnou nebudú viesť žiadne náboženské rozhovory. ,Nieže budeš čítať tie hlúposti!‘ No matka bola pravdou taká nadšená, že sa rozhodla čítať si so mnou Bibliu. Mala katolícky preklad Biblie a každé ráno ho čítala bez akéhokoľvek komentára, aby tak poslúchala ocka.

Jedného dňa čítala Žalm 115:4–8: „Ich modly sú striebro a zlato, dielo rúk pozemského človeka... Tí, ktorí ich robia, stanú sa im podobní, všetci, ktorí im dôverujú.“ Spojila to s druhým prikázaním, ktoré hovorí: „Neurobíš si vyrezávaný obraz.“ (2. Mojžišova 20:4–6) Ihneď som vstala a zničila som svoj osobný oltár, ktorý som mala v izbe.

Chodila som do školy a rozprávala som spolužiakom katolíkom o svojom dennom čítaní Biblie. V škole to vyvolalo značný rozruch. Na ulici deti za mnou veľmi často vykrikovali: „Odporná židovka!“ Bolo to v roku 1937. Táto situácia spôsobila, že môj otec začal kontrolovať, čo čítam. Zaobstaral si knihu Stvorenie, vydanú Jehovovými svedkami. Prečítal si ju a aj on sa stal svedkom!

Hneď po tom, ako nemecká armáda vstúpila cez belgické hranice do Francúzska, sme na kostoloch začali vídať zástavy s hákovými krížmi, hoci nad mestskou radnicou ešte viala francúzska zástava. Francúzska vláda zatvorila našu sálu Kráľovstva a zakázala dielo Jehovových svedkov, takže keď prišli Nemci, pracovali sme už v podzemí. Snahy zlikvidovať Jehovových svedkov však silneli. O dva roky neskôr, keď som mala 11 rokov, som bola pokrstená.

O mesiac, 4. septembra 1941 o druhej popoludní zazvonil zvonec. Ocko sa mal vrátiť z práce. Vyskočila som, otvorila dvere a vrhla som sa mu do náručia. Nejaký muž spoza neho zakričal: „Heil Hitler!“ Zoskočila som na zem a vtom som si uvedomila, že muž, ktorého som objala, je vojak SS! Poslali ma do mojej izby a matku podrobili štvorhodinovému krížovému výsluchu. Keď odchádzali, jeden z nich zakričal: „Svojho manžela už viac neuvidíte! A vás a vaše dieťa čaká to isté!“

V to ráno bol ocko zatknutý. Vo vrecku mal mesačný plat. Príslušníci SS nám zablokovali účet v banke a odmietli dať matke pracovnú kartu — dokument potrebný na získanie práce. Ich zásadou teraz bolo: „Nedať tej zberbe žiadne prostriedky na živobytie!“

Prenasledovanie v škole

Počas tohto obdobia tlak v prípravnej škole, ktorú som navštevovala, ďalej narastal. Vždy, keď učiteľ prišiel do triedy, všetkých 58 žiakov muselo vstať, vystrieť ruku a povedať: „Heil Hitler.“ Keď prichádzal kňaz na hodinu náboženstva, vstúpil a povedal: „Heil Hitler — požehnaný je ten, kto prichádza v mene Pána.“ Trieda odpovedala: „Heil Hitler — Amen!“

Odmietala som hovoriť „Heil Hitler“ — a dopočul sa to až riaditeľ školy. Bol napísaný varovný list, v ktorom sa hovorilo: „Istá žiačka sa neriadi pravidlami školy, a ak sa to v priebehu jedného týždňa nezmení, táto žiačka bude musieť školu opustiť.“ V závere bolo uvedené, že tento list musím prečítať pred vyše 20 triedami.

Nadišiel deň, keď som mala pred celou triedou oznámiť svoje rozhodnutie. Riaditeľ mi dal ešte päť minút na to, aby som buď pozdravila, alebo si vzala svoje školské zošity a odišla. Zdalo sa mi, že tých päť minút trvá večnosť. Nohy mi zoslabli, v hlave mi hučalo, srdce mi divo búchalo. Ťaživé ticho v triede bolo prerušené prenikavým „Heil Hitler“, a celá trieda to tri razy zopakovala. Rozbehla som sa k lavici, vzala som si zošity a vybehla som von.

Nasledujúci pondelok mi dovolili chodiť do inej školy. Riaditeľ povedal, že školu môžem navštevovať pod podmienkou, že nikomu nepoviem, prečo som bola z predchádzajúcej školy vylúčená. Spolužiaci sa obrátili proti mne, nazvali ma zlodejom, zločincom a hovorili, že to je dôvod, prečo som bola poslaná preč. Nemohla som im vysvetliť skutočnú príčinu.

V triede som sedela vzadu. Dievča vedľa mňa vedelo, že nezdravím. Myslela si, že som príslušníčkou francúzskeho odboja. Musela som jej priamo vysvetliť, prečo odmietam zdraviť Hitlera: „Podľa Skutkov 4:12, v nikom inom niet záchrany, lebo niet pod nebom nijakého iného mena daného ľuďom, v ktorom máme byť zachránení‘. Len Kristus je náš Záchranca. Keďže slovo ,heil‘ naznačuje, že od niekoho prichádza záchrana, nemôžem túto záchranu pripísať žiadnemu človeku, teda ani Hitlerovi.“ Toto dievča i jej matka začali študovať Bibliu s Jehovovými svedkami a aj ony sa stali svedkami!

Činnosť v podzemí

Po celý ten čas sme ďalej kázali v podzemí. Každú prvú nedeľu v mesiaci sme vychádzali na jedno miesto v horách, kde sme dostávali francúzske vydanie Strážnej veže na preklad do nemčiny. Mamička mi urobila špeciálny podväzkový pás so skrytým vreckom, v ktorom som nosila Strážnu vežu. Jedného dňa nás zastavili dvaja vojaci a vzali nás na horskú farmu, kde nás podrobili prehliadke. Prišlo mi tak zle, že ma museli nechať ležať na sene, a tak Strážnu vežu nenašli. Zdá sa, že tým či oným spôsobom mi Jehova vždy zaobstaral únik.

Jedného dňa som dostala predvolanie k „psychiatrovi“. Ukázalo sa, že sú to dvaja príslušníci SS. Boli tam aj iné deti svedkov. Zavolali ma dnu ako poslednú. Dvaja „lekári“ sedeli za stolom, ja som sedela tak, že mi ostré svetlo svietilo do tváre, a začal sa krížový výsluch. Jeden „lekár“ mi kládol nejaké otázky zo zemepisu a dejepisu, ale skôr ako som mohla odpovedať, pripojil sa druhý s otázkami týkajúcimi sa nášho diela v podzemí. Pýtal sa aj na mená ostatných svedkov. Bola som na pokraji zrútenia, keď vypočúvanie náhle prerušil nejaký telefonát. Ako podivuhodne vždy prišla Jehovova pomoc!

Asi o mesiac bola naša trieda vybraná, aby išla na dva týždne do hitlerovského výcvikového tábora pre mládež. Matke som o tom nič nepovedala. Nechcela som, aby niesla akúkoľvek zodpovednosť za moje rozhodnutie nejsť tam. Ešte pred odchodom ma riaditeľ školy varoval: „Ak v pondelok nebudeš na železničnej stanici alebo v mojej kancelárii, pošlem na teba políciu!“

V pondelok ráno som cestou do školy prechádzala popri železničnej stanici. Všetci spolužiaci na mňa volali, aby som išla s nimi, ale ja som bola rozhodnutá ísť do riaditeľne. Oneskorila som sa, a tak sa riaditeľ domnieval, že som išla s ostatnými na vlak. Keď ma uvidel, veľmi sa nahneval. Vzal ma do svojej triedy a štyri hodiny trápil celú triedu. Napríklad, každé dieťa zavolal pred tabuľu a namiesto toho, aby mu zošit podal, udrel ho ním po tvári. Ukazoval na mňa a hovoril: „Za to môže ona!“ Snažil sa poštvať proti mne 45 detí, ktoré mali len desať rokov. Ale ony mi na konci prišli zablahoželať, lebo som vydržala odmietať spievať vojenské piesne.

Neskôr som dostala za úlohu triediť papier, plechovky a kosti. Odmietla som to robiť, lebo plechovky sa používali na vojenské účely. Zbili ma a nechali ma ležať v bezvedomí. Neskôr mi spolužiaci pomohli postaviť sa na nohy.

Keď som opäť prišla do školy, bola som prekvapená tým, čo som videla. Všetky triedy, asi 800 detí, stáli na dvore nastúpené okolo žrde s vlajkou. Postavili ma do stredu. Bol prednesený dlhý opis slobody a konca vlastizradcov. Nasledovali tri zvolania: Sieg heil! (víťazstvo a záchrana). Spievala sa vlastenecká pieseň. Ja som zatiaľ meravo stála a triasla som sa. Jehova ma podporil; zachovala som si rýdzosť.

Takú podporu som potrebovala. Keď sa riaditeľ školy dozvedel, že som sa o svojej viere rozprávala s jednou spolužiačkou, bola som zatknutá, súdená a odsúdená do „nápravnovýchovného ústavu“. V rozsudku bolo uvedené, že ,bola vychovaná v učení International Bible Students Association (Medzinárodného združenia Bádateľov Biblie), ktorého učenie zákon zakazuje, takže sa stane skazeným človekom, nebezpečným pre iných‘. V tej súdnej sieni, ktorá mi naháňala strach, to bol pre mňa, vtedy dvanásťročné dievča, strašný zážitok! Vďaka pomoci jednej súcitnej priateľky, ktorá tam pracovala, rozsudok nenadobudol platnosť ihneď. Neskôr, keď som vošla do nášho bytu, našla som na posteli svoje oblečenie a list, v ktorom sa hovorilo: „Simone Arnoldová sa má zajtra ráno dostaviť na železničnú stanicu.“

Do nápravnovýchovného ústavu

Na druhý deň ráno som bola s matkou na železničnej stanici. Dve panie prevzali nado mnou dozor. Vo vlaku mi matka opakovala rady, ako sa mám správať. „Buď vždy zdvorilá, láskavá a jemná, aj keď budeš znášať krivdu. Nikdy nebuď tvrdohlavá. Nikdy neodvrávaj a neodpovedaj urážlivo. Zapamätaj si, že byť pevná neznamená byť vzdorovitá. Bude to školenie pre tvoj ďalší život. Je to Jehovova vôľa, aby sme podstupovali skúšky na náš budúci úžitok. Si na to dobre pripravená. Vieš šiť, variť, prať a pracovať v záhrade. Už je z teba slečna.“

V ten večer sme si vo vinici pred hotelom kľakli s matkou na kolená, spievali sme piesne Kráľovstva o nádeji na vzkriesenie a modlili sme sa. Mamička pevným hlasom za mňa úpenlivo prosila: „Ó, Jehova, daj, aby moje dievčatko zostalo verné!“ Posledný raz ma mamička uložila do postele a pobozkala ma.

Na druhý deň, keď sme prišli do polepšovne, išlo všetko tak rýchlo, že som ani nemala príležitosť rozlúčiť sa s mamičkou. Jedno dievča mi ukázalo posteľ s matracmi z pšeničnej slamy. Vzali mi topánky a museli sme chodiť bosé až do začiatku novembra. Pri prvom obede som jedlo takmer nemohla prehltnúť. Dali mi šesť párov ponožiek, aby som ich pozašívala; ináč nedostanem žiadne jedlo. Prvý raz som sa rozplakala. Ponožky boli mokré od sĺz. Preplakala som skoro celú noc.

Na druhý deň ráno som vstala o pol šiestej. Na posteli boli krvavé škvrny — bola to jedna z mojich prvých periód. Roztrasená som išla za prvou učiteľkou, ktorú som stretla, za slečnou Messingerovou. Zavolala nejaké dievča, ktoré mi ukázalo, ako si vyprať plachtu v studenej vode. Kamenná podlaha bola studená a bolesti sa zväčšovali. Znova som začala plakať. Slečna Messingerová mi so sarkastickým úsmevom povedala: „Povedz svojmu Jehovovi, že by ti mal vyprať plachtu!“ To som potrebovala počuť. Utrela som si oči a už ma nikdy viac nevideli prelievať slzy.

Každé ráno sme museli vstávať o pol šiestej a upratať dom ešte pred raňajkami — čo bola miska polievky o ôsmej hodine. V domove bola škola pre tridsaťsedem detí od 6 do 14 rokov. Popoludní sme obvykle prali, šili a pracovali v záhrade, lebo tam neboli nijakí muži, ktorí by robili ťažkú prácu. V zime na prelome rokov 1944 a 1945 som spolu s ďalším dievčaťom musela drevorubačskou pílou rezať stromy, ktoré mali priemer až 60 centimetrov. Deti mali zakázané rozprávať sa medzi sebou a nemohli byť samy, ani keď išli na toaletu. Dva razy do roka sme sa kúpali a raz za rok sme si umývali vlasy. Trestali nás tak, že nám nedali jesť alebo nás zbili.

Mala som za úlohu upratovať izbu slečny Messingerovej. Vyžadovala, aby som každý deň vliezla pod posteľ a vyčistila pružiny. Mala som malú Bibliu, ktorú som si tajne priniesla do ústavu, a tú som zasunula medzi pružiny. Tak som si mohla každý deň čítať Bibliu. Nie div, že ma nazvali najpomalším dieťaťom, aké kedy mali!

Protestantské dievčatá chodili v nedeľu do svojho kostola a tri katolícke dievčatá zas do svojho. Ja som však musela variť pre všetkých 37 detí. Bola som taká malá, že som sa musela postaviť na lavicu a oboma rukami držať varechu, aby som pomiešala polievku. Pre naše štyri učiteľky som musela uvariť mäso, upiecť koláče a pripraviť zeleninu. V nedeľu popoludní sme museli vyšívať obrúsky. Nemali sme nijaký čas na hranie.

O niekoľko mesiacov mi slečna Messingerová s očividným potešením oznámila, že moja milovaná mamička bola zatknutá a je v koncentračnom tábore.

V roku 1945 sa skončila vojna. Koncentračné tábory zanikli a vychŕlili svoj zbedačený obsah po krajine. Tisíce ľudí začali putovať a hľadať zostávajúcich členov rodiny, ktorí by ešte mohli byť nažive.

Dojímavé stretnutia

Moja matka aspoň vedela, kde som. Ale keď si po mňa prišla, nespoznala som ju. Vzhľadom na to, čo prežila, niet sa čo čudovať! Keď bola mamička zatknutá, poslali ju do toho istého tábora, kde bol poslaný aj ocko, čiže do Schirmecku. No ona bola v ženskom tábore. Odmietla zašívať vojenské uniformy, a tak ju na niekoľko mesiacov zavreli do samotky v nejakom podzemnom úkryte. Potom ju premiestnili k ženám, ktoré mali syfilis, aby sa tam nakazila. Cestou do Ravensbrücku dostala kašeľ a veľmi zoslabla. V tom čase sa Nemci dali na útek a väzni na ceste do Ravensbrücku, medzi nimi i moja matka, boli náhle slobodní. Matka sa vydala do Constance, kde som bola ja, ale výbuch pri jednom leteckom útoku spôsobil, že na tvári mala krvácajúce rany.

Keď ma k nej priviedli, bola veľmi zmenená — bola vychudnutá od hladu, očividne chorá, tvár mala dokaličenú a skrvavenú, jej hlas bolo sotva počuť. Bola som naučená pokloniť sa návštevníkom a ukázať im všetky svoje práce — výšivky, ušité veci — lebo niektoré panie prichádzali do domova preto, aby si našli slúžku. A tak som sa správala i k chuderke mamičke! Až keď ma vzala k jednému sudcovi, aby získala zákonné právo odviesť ma domov, svitlo mi, že je to moja matka! Odrazu ma zaliali všetky slzy, ktoré som v sebe zadržiavala počas uplynulých 22 mesiacov.

Keď sme odchádzali, poznámka riaditeľky, slečny Lederleovej, zapôsobila na mamičku ako upokojujúci olej. Povedala: „Vraciam vám vaše dievča s rovnakým myšlienkovým postojom, s akým prišla.“ Moja rýdzosť zostala neporušená. Našli sme náš byt a začali sme tam bývať. Jediné, čo nám stále spôsobovalo zármutok, bola skutočnosť, že ocko je nezvestný. Na zozname Červeného kríža bol uvedený medzi mŕtvymi.

V polovici mája 1945 niekto zaklopal na dvere. Opäť som utekala otvoriť. Vo dverách stála jedna priateľka, Maria Koehlová, a povedala: „Simone, nie som tu sama. Dole na prízemí je tvoj otec.“ Ocko ledva kráčal. Prišiel aj o sluch. Prešiel tesne popri mne a išiel hore schodmi rovno k mamičke! Za tie dlhé mesiace vyrástlo to impulzívne jedenásťročné dievča, ktoré kedysi poznal, na nesmelú dospievajúcu dievčinu. Toto nové dievča ani nespoznal.

To, čo prežil, si vyžiadalo svoju daň. Najprv bol v špeciálnom tábore, v Schirmecku, potom v Dachau. Tam dostal týfus. Následkom toho bol 14 dní v bezvedomí. Neskôr ho používali pri lekárskych experimentoch. Z Dachau bol poslaný do Mauthausenu, vyhladzovacieho tábora horšieho než Dachau, kde tvrdo pracoval a znášal bitku. Pustili naňho aj policajné psy. No on to prežil a nakoniec bol opäť doma.

Keď som mala 17 rokov, vstúpila som do služby celým časom ako služobníčka Jehovových svedkov a potom som išla do Spojených štátov do Gileádu, školy Watch Tower Society pre misionárov. Vo svetovom ústredí Spoločnosti som sa zoznámila s Maxom Liebsterom, nemeckým Židom, ktorý sa stal svedkom v jednom hitlerovskom koncentračnom tábore. V roku 1956 sme sa zosobášili a s pomocou nášho Boha Jehovu dosiaľ vytrvávame v službe celým časom ako zvláštni priekopníci tu vo Francúzsku.

Aké pravdivé boli mamičkine slová, ktoré pred toľkými rokmi, večer predtým, ako ma musela nechať v nápravnovýchovnom ústave, vyslovila vo svojej modlitbe za mňa: „Naliehavo ťa prosím, ó, Jehova, daj, aby moje dievčatko zostalo verné!“

A Jehova to až do tohto dňa robí! — Rozprávala Simone Arnoldová-Liebsterová.

[Obrázok na strane 18]

Simone Arnoldová-Liebsterová so svojím manželom, Maxom Liebsterom