Nepodporovali sme Hitlerovu vojnu

PODĽA ROZPRÁVANIA FRANZA WOHLFAHRTA

MÔJ otec, Gregor Wohlfahrt, slúžil počas prvej svetovej vojny (1914 až 1918) v rakúskej armáde a bojoval proti Taliansku. Celkove bolo zabitých státisíce Rakúšanov a Talianov. Hrôzy tohto zážitku úplne zmenili otcov názor na náboženstvo a vojnu.

Otec videl rakúskych kňazov požehnávať vojská a dozvedel sa, že talianski kňazi na druhej strane robili to isté. Preto sa pýtal: „Prečo sú katolícki vojaci nabádaní, aby zabíjali iných katolíkov? Mali by kresťania bojovať vo vojne jeden proti druhému?“ Kňazi mu nevedeli uspokojivo odpovedať.

Odpovede na otcove otázky

Po vojne sa otec oženil a usadil sa v rakúskych horách blízko talianskych a juhoslovanských hraníc. Tam som sa roku 1920 narodil ako prvé zo šiestich detí. Keď som mal šesť rokov, presťahovali sme sa o niekoľko kilometrov ďalej na východ do mestečka St. Martin blízko výletného mesta Pörtschach.

Keď sme bývali tam, mojich rodičov navštívili služobníci spomedzi Jehovových svedkov (vtedy sa nazývali Bádatelia Biblie). Roku 1929 dali rodičom brožúrku Wohlfart Sicher, ktorá odpovedala na mnohé otcove otázky. Na základe Biblie vysvetľovala, že svet je ovládaný neviditeľným vládcom, ktorý sa nazýva Diabol a Satan. (Ján 12:31; 2. Korinťanom 4:4; Zjavenie 12:9) Jeho vplyv na náboženstvo, politiku a obchod tohto sveta bol príčinou hrôz, ktoré otec videl v prvej svetovej vojne. Otec konečne našiel odpovede, ktoré tak dlho hľadal.

Horlivá služba

Otec si od Watch Tower Bible and Tract Society objednal literatúru a začal ju rozširovať medzi svojimi príbuznými a potom aj z domu do domu. Čoskoro sa k nemu v službe z domu do domu pridal Hans Stossier, 20-ročný mladík zo susedstva. Zakrátko sa päť našich príbuzných tiež stalo svedkami — otcov brat Franz a jeho manželka Anna, neskôr ich syn Anton, otcova sestra Maria a jej manžel Hermann.

V našom malom mestečku St. Martin to spôsobilo značný rozruch. V škole sa jedna žiačka opýtala nášho katolíckeho učiteľa náboženstva: „Otec Loigge, kto je ten nový boh Jehova, ktorého uctieva Wohlfahrt?“

„Nie, nie, deti,“ odpovedal kňaz. „To nie je nejaký nový boh. Jehova je Otcom Ježiša Krista. Ak rozširujú posolstvo z lásky k tomu Bohu, je to veľmi dobré.“

Spomínam si, ako otec veľa ráz odchádzal z domu o jednej hodine v noci s nákladom biblickej literatúry a s nejakým sendvičom. O sedem alebo osem hodín sa dostal k najvzdialenejšiemu miestu svojho kazateľského obvodu blízo talianskych hraníc. Ja som ho sprevádzal na kratších cestách.

Popri svojej verejnej službe otec nezanedbával ani duchovné potreby vlastnej rodiny. Keď som mal asi desať rokov, začal s nami, so všetkými šiestimi deťmi, pravidelné týždenné štúdium Biblie pomocou knihy Harfa Božia. Inokedy bol náš dom preplnený susedmi a príbuznými, ktorí prejavili záujem. Onedlho bol v našom mestečku zbor, ktorý tvorilo 26 hlásateľov Kráľovstva.

Hitler sa dostáva k moci

V roku 1933 sa dostal v Nemecku k moci Hitler a čoskoro nato vzrástlo prenasledovanie Jehovových svedkov. Roku 1937 sa otec zúčastnil zjazdu v Prahe (Československo). Účastníci zjazdu boli varovaní pred nastávajúcimi skúškami, a tak nás otec po návrate všetkých nabádal, aby sme sa pripravili na prenasledovanie.

Medzitým som sa ako 16-ročný začal učiť za maliara natierača. Býval som u majstra maliara a chodil som do učňovskej školy. Jeden starší kňaz, ktorý utiekol z Nemecka, aby unikol pred nacistickým režimom, vyučoval v škole náboženstvo. Keď ho žiaci pozdravili „Heil Hitler!“ prejavil neľúbosť a pýtal sa: „Čo je nesprávne na našej viere?“

Využil som príležitosť a opýtal som sa, prečo katolíci používajú tituly, napríklad „Vaša Eminencia“ a „Svätý Otec“, keď Ježiš povedal, že všetci jeho nasledovníci sú bratia. (Matúš 23:8–10) Kňaz pripustil, že to nie je správne a že on sám mal problémy, pretože odmietal klaňať sa biskupovi a pobozkať mu ruku. Potom som sa opýtal: „Ako je možné, že katolík zabíjal katolíka s požehnaním cirkvi?“

„To je najväčšia hanebnosť!“ zvolal kňaz. „To by sa nikdy viac nemalo opakovať. Sme kresťania a cirkev by sa nemala zapájať do vojny.“

Dňa 12. marca 1938 Hitler bez odporu vpochodoval do Rakúska a onedlho ho pričlenil k Nemecku. Cirkvi sa k nemu rýchle pridali. Ani nie o týždeň všetkých šesť rakúskych biskupov vrátane kardinála Theodora Innitzera podpísalo nadšené „slávnostné vyhlásenie“, v ktorom uvádzali, že v nastávajúcich voľbách „je nutné a je našou národnou povinnosťou ako Nemcov, aby sme my, biskupi, hlasovali za Nemeckú ríšu“. (Pozri stranu 9.) Vo Viedni sa konala veľká recepcia, kde bol kardinál Innitzer medzi prvými, ktorí pozdravili Hitlera nacistickým pozdravom. Kardinál nariadil, aby všetky rakúske kostoly vyvesili vlajku s hákovým krížom, zvonili na zvonoch a modlili sa za nacistického diktátora.

Takpovediac cez noc sa politické ovzdušie v Rakúsku zmenilo. Príslušníci úderných oddielov vo svojich hnedých uniformách s hákovými krížmi na rukávoch sa vyrojili ako kobylky. Kňaz, ktorý predtým povedal, že cirkev by sa nemala zapájať do vojny, bol jedným z mála kňazov, ktorí odmietli zdraviť „Heil Hitler!“ Nasledujúci týždeň ho nahradil nový kňaz. Prvé, čo urobil po vstupe do triedy, bolo to, že zrazil opätky, zdvihol ruku na pozdrav a povedal: „Heil Hitler!“

Tlak prispôsobiť sa

Každý bol vystavený nátlaku nacistov. Keď som zdravil ľudí „Guten Tag“ (Dobrý deň) namiesto „Heil Hitler“, hnevali sa. Asi 12 ráz ma udali na gestape. Raz hrozila skupina príslušníkov úderného oddielu majstrovi maliarovi, u ktorého som býval, že ak nebudem zdraviť a nevstúpim do Hitlerovej mládeže, pošlú ma do koncentračného tábora. Maliar, ktorý sympatizoval s nacistami, ich požiadal, aby mali so mnou trpezlivosť, lebo si bol istý, že časom sa zmením. Vysvetlil im, že ma nechce stratiť, lebo som dobrý pracovník.

Keď prevzali moc nacisti, konali sa veľké pochody, ktoré trvali dlho do noci a ľudia fanaticky vykrikovali heslá. Z rádia sa denne ozývali prejavy Hitlera, Goebbelsa a ďalších. Podriadenosť katolíckej cirkvi Hitlerovi sa prehlbovala, lebo kňazi sa pravidelne za Hitlera modlili a žehnali mu.

Otec mi pripomenul, že je potrebné zaujať pevný postoj, zasvätiť svoj život Jehovovi a dať sa pokrstiť. Rozprával mi aj o Marii Stossierovej, mladšej sestre nášho suseda Hansa, že zaujala postoj na strane biblickej pravdy. S Mariou sme sa dohodli, že sa zosobášime a otec ma podnecoval, aby som bol pre ňu povzbudením v duchovnom ohľade. V auguste 1939 nás Mariin brat Hans pokrstil.

Otcova príkladná rýdzosť

Nasledujúci deň povolali otca do vojska. Hoci by ho jeho slabé zdravie, ktoré bolo výsledkom útrap prežitých v prvej svetovej vojne, bolo určite zachránilo pred vojenskou službou, otec povedal tým, ktorí mu kládli otázky, že ako kresťan by sa nikdy nechcel opäť zúčastniť vojny ako vtedy, keď bol katolíkom. Pre túto poznámku bol zadržaný na ďalšie vyšetrovanie.

O týždeň, keď Nemecko vpadlo do Poľska a začala sa druhá svetová vojna, otca odviezli do Viedne. Zatiaľ čo ho tam držali, starosta nášho obvodu napísal udanie, že otec je zodpovedný za to, že aj ďalší svedkovia odmietajú podporovať Hitlera, a preto by mal byť popravený. Otca poslali do Berlína a krátko nato bol odsúdený na sťatie. Vo dne i v noci bol držaný v reťaziach v moabitskom väzení.

Medzitým som napísal otcovi v mene celej rodiny a oznámil som mu, že sme odhodlaní nasledovať jeho príklad vernosti. Otec v podstate nebol citovo založený človek, ale mohli sme pochopiť, ako sa cítil, lebo jeho posledný list bol pokropený slzami. Bol veľmi šťastný, že sme pochopili jeho postoj. Napísal nám slová povzbudenia a každého z nás spomenul menom, nabádajúc nás, aby sme zostali verní. Jeho nádej na vzkriesenie bola pevná.

Okrem otca boli v moabitskom väzení asi dva tucty ďalších svedkov. Vysokopostavení Hitlerovi dôstojníci sa ich snažili presvedčiť, aby sa vzdali svojej viery, ale bezúspešne. V decembri 1939 bolo asi 25 svedkov popravených. Keď sa matka dozvedela o otcovej poprave, povedala, aká je Jehovovi vďačná, že dal otcovi silu zostať verným až do smrti.

Začínajú sa moje skúšky

O niekoľko týždňov som bol povolaný do pracovnej služby, no čoskoro som sa dozvedel, že hlavnou činnosťou je vojenský výcvik. Vysvetlil som, že nebudem slúžiť v armáde, ale budem robiť inú prácu. Keď som však odmietol spievať nacistické bojové piesne, dôstojníci sa rozzúrili.

Nasledujúce ráno som sa obliekol do civilného obleku namiesto do uniformy, ktorú sme dostali. Veliaci dôstojník povedal, že nemá inú možnosť, len ma zavrieť do tmavej kobky. Tam som bol o chlebe a vode. Neskôr mi povedali, že sa bude konať obrad zdravenia zástavy, a vystríhali ma, že ak odmietnem účasť, bude to znamenať smrť zastrelením.

Na cvičnej lúke bolo 300 brancov, ako aj vojenskí dôstojníci. Rozkázali mi, aby som prešiel popred dôstojníkov a popred zástavu s hákovým krížom a pozdravil hitlerovským pozdravom. Čerpal som duchovnú silu z biblickej správy o troch Hebrejoch a keď som prechádzal popri nich, jednoducho som povedal: „Guten Tag“ (Dobrý deň). (Daniel 3:1–30) Nariadili mi, aby som opäť pochodoval a prešiel popred nich. Tentoraz som nepovedal nič, iba som sa usmieval.

Keď ma štyria dôstojníci viedli späť do kobky, povedali mi, že sa triasli od strachu, lebo čakali, že budem zastrelený. „Ako je to možné,“ pýtali sa, „že vy ste sa usmievali a my sme boli takí nervózni?“ Povedali, že by si želali mať moju odvahu.

O niekoľko dní prišiel do tábora Dr. Almendinger, vysoký dôstojník z Hitlerovho ústredného štábu v Berlíne. Bol som predvolaný pred neho. Vysvetľoval mi, že zákony sú teraz oveľa prísnejšie. „Vy si vôbec neuvedomujete, akým ťažkostiam sa vystavujete,“ povedal.

„Ale áno, uvedomujem si to,“ odpovedal som. „Môj otec bol práve z tohto dôvodu len pred niekoľkými týždňami sťatý.“ Bol ohromený a stíchol.

Neskôr prišiel z Berlína iný vysoký dôstojník a snažil sa ma presvedčiť, aby som zmenil svoj názor. Keď si vypočul, prečo nechcem prestúpiť Božie zákony, chytil ma za ruku a po tvári mu tiekli slzy. „Chcem vám zachrániť život!“ povedal. Všetci dôstojníci, ktorí sa prizerali, boli veľmi dojatí. Potom ma odviedli späť do kobky, kde som strávil dovedna 33 dní.

Vypočúvanie a uväznenie

V apríli 1940 ma preložili do väzenia vo Fürstenfelde. O niekoľko dní ma navštívila moja snúbenica Maria a brat Gregor. Gregor bol iba o rok a pol mladší ako ja a v škole zaujal pevný postoj za pravdu. Spomínam si, ako nabádal našich mladších bratov, aby sa pripravili na prenasledovanie, a hovoril, že jediné, čo možno robiť, je slúžiť Jehovovi! Strávili sme spolu vzácnu hodinu a vzájomne sme sa povzbudzovali. Vtedy som ho naposledy videl živého. Neskôr som bol v Grazi odsúdený na päť rokov nútených prác.

Na jeseň roku 1940 ma naložili do vlaku, ktorý smeroval do pracovného tábora v Československu, ale vo Viedni som bol zadržaný a uväznený. Podmienky boli strašné. Nielenže som trpel hladom, ale v noci ma štípali veľké ploštice a na tele mi zostávali krvácajúce a páliace rany. Potom ma z neznámeho dôvodu previezli späť do väznice v Grazi.

Môj prípad vzbudzoval záujem, pretože gestapo opisovalo Jehovových svedkov ako fanatických mučeníkov, ktorí chcú byť odsúdení na smrť, aby dostali nebeskú odmenu. Na základe toho som mal výbornú príležitosť dva dni rozprávať pred profesorom a ôsmimi študentmi z univerzity v Grazi a vysvetliť im, že do neba bude vzatých iba 144 000 osôb, aby panovali s Kristom. (Zjavenie 14:1–3) Mojou nádejou, povedal som, je večný život v rajských podmienkach na zemi. — Žalm 37:29; Zjavenie 21:3, 4.

Po dvojdňovom výsluchu profesor povedal: „Prišiel som k záveru, že stojíte oboma nohami pevne na tejto zemi. Vašou túžbou nie je zomrieť a ísť do neba.“ Vyjadril ľútosť nad prenasledovaním Jehovových svedkov a zaželal mi všetko najlepšie.

Začiatkom roku 1941 som sa ocitol vo vlaku, ktorý smeroval do pracovného tábora Rollwald v Nemecku.

Ťažký život v tábore

Rollwald sa nachádzal medzi Frankfurtom a Darmstadtom a bolo tam asi 5000 väzňov. Každý deň sa začínal ráno o piatej kontrolou prezencie, ktorá trvala asi dve hodiny, lebo dôstojníci si pri aktualizovaní svojho zoznamu väzňov dávali čas. Od nás vyžadovali, aby sme nepohnute stáli, a mnohí väzni boli kruto bití, lebo nestáli úplne bez pohybu.

Raňajky pozostávali z chleba upečeného z múky, pilín a zemiakov, ktoré boli často hnilé. Potom sme išli pracovať do močiara, kde sme kopali odvodňovacie kanály na poľnohospodárske účely. Po celodennej práci v močiari bez primeranej obuvi nám nohy napuchli ako špongie. Raz sa mi na nohách objavilo čosi ako sneť a bál som sa, že mi ich budú musieť amputovať.

Napoludnie nám na mieste, kde sme pracovali, dávali experimentálnu brečku takzvanej polievky. Bola ochutená kvakou alebo kapustou a niekedy obsahovala pomleté mäso chorých zvierat. Pálili nás ústa a hrdlá a mnohým z nás sa urobili veľké vredy. Večer sme dostali ďalšiu „polievku“. Mnohým väzňom vypadali zuby, ale ja som bol vopred poučený o dôležitosti udržiavať si zuby v činnosti. Obyčajne som žul kúsok borovicového dreva alebo lieskové vetvičky, a tak som o zuby neprišiel.

Zostávam duchovne silný

V úsilí zlomiť moju vieru mi stráže bránili v kontakte s ostatnými svedkami. Keďže som nemal nijakú biblickú literatúru, spomínal som si na biblické texty, ktoré som sa naučil naspamäť, napríklad Príslovia 3:5, 6, ktoré nás povzbudzujú ‚dôverovať Jehovovi celým svojím srdcom‘, a 1. Korinťanom 10:13, ktorý sľubuje, že Jehova ‚nepripustí, aby sme boli pokúšaní nad to, čo môžeme zniesť‘. Posilňovalo ma to, keď som si v mysli opakoval takéto texty a obracal sa na Jehovu v modlitbe.

Občas som mohol vidieť nejakého svedka, ktorého premiestňovali z iného tábora. Keď sme nemali príležitosť porozprávať sa, povzbudzovali sme sa vzájomne k pevnému postoju kývnutím hlavy alebo zdvihnutím zaťatej päste. Občas som dostával listy od Marie a od matky. Z jedného som sa dozvedel o smrti môjho drahého brata Gregora a z iného som sa koncom vojny dozvedel, že Hans Stossier, Mariin brat, bol popravený.

Neskôr bol do nášho tábora preložený jeden väzeň, ktorý sa spoznal s Gregorom, keď boli spolu v moabitskom väzení v Berlíne. Dozvedel som sa od neho podrobnosti o tom, čo sa stalo. Gregor bol odsúdený na popravu gilotínou, ale v úsilí zlomiť jeho rýdzosť mu bola zvyčajná doba čakania na popravu predĺžená na štyri mesiace. V tomto čase na neho vyvíjali všetok možný nátlak, aby sa dopustil kompromisu vo svojej viere — jeho ruky a nohy zväzovali ťažké reťaze a zriedkakedy dostával jesť. Nikdy však nezakolísal. Zostal verný až do smrti — 14. marca 1942. Hoci ma táto správa zarmútila, posilnila ma v odhodlaní zostať verný Jehovovi, nech by sa stalo čokoľvek.

Časom som sa tiež dozvedel, že moji mladší bratia Kristian a Willibald a mladšie sestry Ida a Anni boli zavretí do kláštora v Landau (Nemecko), ktorý sa používal ako nápravnovýchovný ústav. Chlapcov kruto bili, pretože odmietali zdraviť Hitlera.

Príležitosti vydávať svedectvo

V barakoch, kde som žil, boli väčšinou politickí väzni a zločinci. Často som trávil večery tak, že som im vydával svedectvo. Jedným z nich bol katolícky kňaz z Kapfenbergu a volal sa Johann List. Bol uväznený preto, že hovoril vo svojom zbore o veciach, ktoré počul vo vysielaní britského rozhlasu.

Pre Johanna to boli veľmi ťažké časy, pretože nebol zvyknutý na namáhavú telesnú prácu. Bol to príjemný človek a ja som mu pomáhal splniť stanovenú kvótu práce na deň, aby nebol potrestaný. Povedal, že sa hanbí za to, že je väznený z politických dôvodov, a nie pre dodržiavanie kresťanských zásad. „Ty skutočne trpíš ako kresťan,“ povedal mi. Keď bol asi o rok prepustený, sľúbil mi, že navštívi moju matku a snúbenicu, a tento sľub dodržal.

Môj život sa zlepšuje

Koncom roku 1943 sme dostali nového veliteľa tábora menom Karl Stumpf, vysokého bielovlasého muža, ktorý začal zlepšovať podmienky v našom tábore. Jeho vilu bolo potrebné vymaľovať a keď sa dozvedel, že som povolaním maliar, dostal som to za úlohu. Bolo to po prvý raz, čo som bol odvolaný z práce v močiari.

Veliteľova manželka nijako nemohla pochopiť, prečo som bol uväznený, hoci jej manžel vysvetlil, že som uväznený ako Jehovov svedok pre svoju vieru. Ľutovala ma, pretože som bol taký vychudnutý a dávala mi jedlo. Zariadila, že som mal viac práce ako maliar a mohol som sa fyzicky zotaviť.

Keď boli koncom roku 1943 väzni z tábora povolávaní do boja v prvých frontových líniách, zachránili ma moje dobré vzťahy s veliteľom Stumpfom. Vysvetlil som mu, že by som radšej zomrel, než by som si účasťou vo vojne privodil krvnú vinu. Hoci moje neutrálne stanovisko ho uviedlo do nepríjemnej situácie, dokázal vynechať moje meno zo zoznamu povolaných.

Posledné dni vojny

V januári a vo februári 1945 nás povzbudzovali nízko lietajúce americké lietadlá zhadzujúce letáky, ktoré oznamovali, že vojna sa chýli ku koncu. Veliteľ Stumpf, ktorý mi zachránil život, mi dal civilné šaty a ponúkol mi úkryt vo svojej vile. Keď som odchádzal z tábora, videl som tam úplný chaos. Napríklad deti vo vojnovom výstroji utekali pred Američanmi a po tvárach im tiekli slzy. Bál som sa, že narazím na dôstojníkov SS, ktorí sa budú čudovať, prečo nemám pušku, a rozhodol som sa vrátiť do tábora.

Zakrátko bol celý náš tábor obkľúčený americkými vojskami. Dňa 24. marca 1945 sa tábor vzdal, vyvesiac biele zástavy. Aký som bol prekvapený, keď som sa dozvedel, že v táborových prístavbách boli aj iní svedkovia, ktorých veliteľ Stumpf zachránil pred popravou! Aká to bola radosť stretnúť sa s nimi! Keď bol veliteľ Stumpf uväznený, mnohí z nás nadviazali styk s americkými dôstojníkmi a svedčili v jeho prospech osobne a listami. Z toho dôvodu bol o tri dni prepustený.

Veľmi ma prekvapilo, že som bol prvý z asi 5000 väzňov, komu povolili slobodne odísť. Po piatich rokoch väzenia som sa cítil ako vo sne. So slzami radosti som v modlitbách ďakoval Jehovovi za to, že ma zachoval nažive. Nemecko sa vzdalo až 7. mája 1945, približne o šesť týždňov.

Po prepustení som ihneď nadviazal kontakt s inými svedkami v tej oblasti. Bola zorganizovaná študijná skupina a v nasledujúcich týždňoch som strávil veľa hodín vydávaním svedectva ľuďom v oblasti okolo tábora. Súčasne som dostal zamestnanie ako maliar.

Opäť doma

V júli som si už mohol kúpiť motocykel a potom sa začala moja dlhá cesta domov. Trvala mi niekoľko dní, lebo veľa mostov na diaľniciach bolo vyhodených do vzduchu. Keď som konečne prišiel domov do St. Martin a riadil som motocykel hore ulicou, zbadal som Mariu žať pšenicu. Keď ma konečne spoznala, rozbehla sa ku mne. Iste si viete predstaviť naše radostné stretnutie. Aj matka odhodila kosu a bežala ku mne. Teraz, po 49 rokoch, má matka 96 rokov a je slepá. No myseľ má ešte bystrú a zostáva vernou svedkyňou Jehovu.

V októbri 1945 sme sa s Mariou zosobášili a odvtedy sa celé roky tešíme zo spoločnej služby Jehovovi. Boli sme požehnaní tromi dcérami, synom a šiestimi vnúčatami. Všetci horlivo slúžia Jehovovi. Za tie roky som čerpal uspokojenie z toho, že som mohol mnohým ľuďom pomôcť zaujať postoj za biblickú pravdu.

Odvaha vytrvať

Veľa ráz sa ma pýtali, ako som taký mladý dokázal bez strachu čeliť smrti. Buďte si istí — Jehova Boh dáva silu vytrvať, keď ste rozhodnutí zostať verní. Človek sa veľmi rýchle naučí úplne sa naňho spoliehať v modlitbách. Aj vedomie, že iní, vrátane môjho otca a brata, vytrvali verne až do smrti, mi pomáhalo zostať verným.

Nebolo to len v Európe, že Jehovov ľud vo vojne nikomu nenadržiaval. Pamätám si, ako bol počas Norimberského procesu roku 1946 vypočúvaný jeden vysokopostavený Hitlerov dôstojník. Keď sa ho spýtali na perzekúciu Jehovovových svedkov v koncentračných táboroch, vytiahol z vrecka novinový výstrižok, v ktorom bola správa, že cez druhú svetovú vojnu boli tisíce Jehovových svedkov v Spojených štátoch pre svoj neutrálny postoj v amerických väzniciach.

Skutočne, praví kresťania odvážne nasledujú príklad Ježiša Krista, ktorý si až do posledného dychu zachoval rýdzosť vo vzťahu k Bohu. Dodnes často myslím na 14 členov nášho malého zboru v St. Martin v tridsiatych a štyridsiatych rokoch, ktorí z lásky k Bohu a k blížnemu odmietli podporovať Hitlerovu vojnu, a preto boli vydaní na smrť. Aké to bude nádherné stretnutie, keď budú privedení späť, aby sa navždy tešili zo života v Božom novom svete!

[Obrázok na strane 8]

Môj otec

[Obrázky na stranách 8, 9]

Dole a vľavo: Kardinál Innitzer hlasuje za podporu Nemeckej ríše

Vpravo: „Slávnostné vyhlásenie“, v ktorom šesť biskupov vyhlasuje, že je ich ‚národnou povinnosťou hlasovať za Nemeckú ríšu‘

[Prameň ilustrácie]

UPI/​Bettmann

[Obrázok na strane 10]

Roku 1939 sme sa s Mariou zasnúbili

[Obrázok na strane 13]

Naša rodina. Zľava doprava: Gregor (sťatý), Anni, Franz, Willibald, Ida, Gregor (otec, sťatý), Barbara (matka) a Kristian

[Obrázok na strane 15]

S Mariou dnes