Kto chráni africkú zver?

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V JUŽNEJ AFRIKE

O POSTOJI Afričanov k ich dedičstvu divej zveri boli povedané nepekné veci. ‚Nemajú pre zvieratá skutočné ocenenie; považujú ich iba za zdroj potravy a peňazí,‘ hovoria niektorí návštevníci. Čo je príčinou takéhoto názoru? Rezervácie sú často plné západných turistov a domorodcov je tam len veľmi málo. No náčelník kmeňa Zulu v Južnej Afrike raz vysvetlil: „Sú tu prekážky, ktoré bránia čiernym navštevovať rezervácie zveri. Ochranárstvo je pre nás prepych; iba hŕstka čiernych má takú ekonomickú situáciu, aby si tento prepych mohla dovoliť.“

Na rozdiel od svojich predkov dnes mnohí Afričania vyrastajú v mestských slumoch, kde sú odtrhnutí od života v prírode. Aj obyvatelia vidieka sú často obeťami chudoby a nezáujmu. „Len tí s plným žalúdkom si môžu dovoliť chrániť zver z čisto estetických, kultúrnych a náučných dôvodov,“ vysvetlil istý strážca zveri z jednej západoafrickej krajiny.

Napriek týmto negatívnym činiteľom sú zvieratá obľúbenou témou afrického umenia, ako to dosvedčí návšteva predajne afrických kuriozít. Archeológia odhaľuje, že už od staroveku boli divé zvieratá témou afrického umenia. Či to nie je dôkazom estetického ocenenia pre divú zver?

Uvažujme o Ábelovi a Rebeke, ktorí strávili mnoho dovoleniek v rezerváciách divej zveri v južnej Afrike. A pritom obaja vyrastali v černošských štvrtiach Južnej Afriky. Rebeka sa začala zaujímať o divé zvieratá vďaka zoologickým záhradám v Johannesburgu a Pretórii. Hovorí: „Keď som bola malá, divé zvieratá sme videli len pri návšteve týchto zoologických záhrad.“

Ábelova láska k divým zvieratám sa začala inak. Často trávil prázdniny u starých rodičov na vidieku. Spomína: „Starý otec mi ukazoval rôzne zvieratá a vysvetľoval mi ich zvyky. Pamätám si, ako mi rozprával o jazvecovi mediarovi a o šikovnom vtáčikovi medozvestke, o ktorej sa hovorí, že privádza zvieratá k včelím úľom.“ Ábel si spomína na jeden čarovný zážitok, ktorý mal ako 12-ročný chlapec.

„Jedného dňa, keď sme prechádzali bušom, mi starý otec ukázal malého vtáčika, ktorý nás, ako sa zdalo, volal. Bola to medozvestka krikľavá. A tak sme vtáčika nasledovali pri jeho lete z kríka na krík. Trvalo to vyše pol hodiny. Napokon si vtáčik sadol na vetvičku a prestal volať. Starý otec povedal, že teraz sa musíme poobzerať po úli. Podľa očakávania sme čoskoro uvideli, ako do otvoru pod skalou lietajú včely. Starý otec opatrne vybral trochu medu. Potom vzal kúsok plástu s larvami a položil ho na skalu. Takýmto spôsobom sa vtáčikovi poďakoval za to, že nás priviedol k úľu.“

Pozoruhodný vzťah medzi človekom a medozvestkou je dobre overený aj ornitológmi. „Na tento zážitok nikdy nezabudnem,“ dodáva Ábel. „Podnietil ma dozvedieť sa viac o zvieratách.“

Solomon ole Saibull, bývalý masajský bojovník z Tanzánie, ktorý sa neskôr stal ochranárom zveri, uviedol veci na pravú mieru, keď istému západnému spisovateľovi taktne povedal: „Poznám veľa Afričanov, ktorí si cenia nielen ekonomickú stránku ochrany zveri, ale aj abstraktné hodnoty... Afričania — to sú ľudia, ktorí dokážu sedieť a pozorovať prírodu, ako sa prejavuje rôznymi tichými spôsobmi. Zapadajúce slnko nad fialovými kopcami, sviežu scenériu a krajinu riek a údolí, rozmanitosť a hojnosť zvierat v úplnej voľnosti — to všetko vytvára množstvo čarovných javov. Toto estetické cítenie sa predsa neobmedzuje iba na Európu a Ameriku.“

Áno, počnúc prostými obyvateľmi miest a končiac vysoko vzdelanými vedcami — na koho by nezapôsobilo africké dedičstvo divej zveri? Jedna nemecká študentka veterinárstva, ktorá nedávno navštívila Južnú Afriku a Krugerov národný park, povedala: „Zistila som, že príroda a zver patria k najzaujímavejším a najočarujúcejším veciam tejto krajiny. V Nemecku, kde je malá rôznorodosť veľkých zvierat a nedostatok priestoru, je pre mňa obnova prírody a ochranárstvo v takomto rozsahu niečím úplne neznámym.“

Rozľahlé rezervácie divej zveri v Botswane, Namíbii a Zimbabwe lákajú aj turistov. No azda najviac veľkej zveri v Afrike je v tanzánijskom Národnom parku Serengeti a v jeho okolí a v kenskej rezervácii zveri Masai Mara. Tieto známe parky sú spojené a zvieratá nie sú v oplotenom priestore. Časopis International Wildlife píše: „Serengeti a Mara spolu poskytujú obživu jednej z najväčších populácií zvierat na svete: 1,7 milióna pakoní, 500 000 gazelám, 200 000 zebrám, 18 000 antilopám a značnému počtu slonov, levov a gepardov.“

John Ledger, vydavateľ juhoafrického časopisu Endangered Wildlife, navštívil Keňu prvý raz roku 1992 a opísal ju ako ‚splnený sen‘. Napísal, že Masai Mara „sa určite podobá krajinám minulosti, ktoré videl Cornwallis Harris [spisovateľ a lovec 19. storočia] na svojej výskumnej výprave vo vnútrozemí Južnej Afriky v dvadsiatych rokoch devätnásteho storočia. Vlniace sa pastviny, roztrúsené tŕnité stromy a množstvo divých zvierat — kde len oko dovidí!“

Tieň dávnej slávy

Je smutné, že dnes vo väčšine oblastí Afriky vidíme oveľa menej zvierat, než ich v predchádzajúcich storočiach videli európski osadníci. Napríklad v oblasti, ktorá sa neskôr stala britskou kolóniou Natal (teraz provincia Južnej Afriky) sa prvý biely muž usadil roku 1824. Malá kolónia oplývala takým množstvom zveri, že jej hlavným obchodným tovarom boli lovecké trofeje a iné výrobky z divých zvierat. Za jediný rok bolo z prístavu Durban odoslaných až 62 000 koží z pakoní a zebier a v ďalšom rekordnom roku bolo exportovaných vyše 19 ton slonoviny. Čoskoro sa počet bieleho obyvateľstva zvýšil na vyše 30 000, ale väčšina zveri bola vyhubená. „Zostalo len veľmi málo zveri,“ oznámil roku 1878 správca Natalu.

Rovnako smutný príbeh možno rozprávať o iných častiach Afriky, kde koloniálne vlády dovolili, aby hubenie zveri pokračovalo aj v 20. storočí. Všimnime si Angolu, ktorá roku 1975 získala nezávislosť od Portugalska. Michael Main vo svojej knihe Kalahari píše: „Záznam bývalého koloniálneho režimu nevzbudzuje dobrý dojem. Aby sa v provincii Huila mohol chovať dobytok, bola táto oblasť roku 1950 vyhlásená za voľnú loveckú zónu smutne známym výnosom Diploma Legislativo číslo 2242. Výsledkom bolo masové zabíjanie zveri... Skoro všetky veľké cicavce boli vyhubené. Podľa odhadu tieto jatky postihli 1000 nosorožcov ostrorohých, niekoľko tisíc žiráf a desaťtisíce pakoní, zebier a pabyvolov. Výnos platil takmer dva a pol roka; za ten čas bola škoda dovŕšená a nezostali už žiadne zvieratá.“

Ale aká je súčasná situácia africkej zveri a aká budúcnosť ju čaká?

[Rámček na strane 5]

Rezervácie zveri zarábajú

Africké rezervácie zveri a národné parky sú roztrúsené po celom tomto obrovskom kontinente a podľa odhadu zaberajú plochu 850 000 kilometrov štvorcových. To predstavuje oveľa väčšiu plochu, ako je rozloha Británie a Nemecka spolu.

V mnohých týchto rezerváciách možno vidieť takzvanú veľkú päťku — slona, nosorožca, leva, leoparda a pabyvola. Nachádza sa tu množstvo fascinujúcich tvorov — počnúc majestátnymi orlami vznášajúcimi sa na oblohe až po drobné hnojivaly kotúľajúce cez cestu svoju guľôčku hnoja.

Tisíce zámorských turistov si tieto zvieratá dokážu oceniť. Do krajín, ktoré sa nadšencom pre divú zver starajú o zábavu, prúdi každoročne viac ako miliarda dolárov. Áno, rezervácie zveri prinášajú peniaze.

[Obrázok na strane 4]

Nie je to tak dávno, čo v Južnej Afrike boli pre trofeje a kože každoročne zabíjané nespočetné tisíce divých zvierat

[Prameň ilustrácie]

S láskavým dovolením Africana Museum, Johannesburg