Je dosť miesta pre človeka i pre zver?
PREČO v toľkých častiach Afriky ubúdajú divé zvieratá? (Pozri rámček na protiľahlej strane.) Niektorí pripisujú vinu rýchlemu rastu počtu obyvateľstva kontinentu.
Je pravda, že niektoré časti Afriky, najmä okolo miest, sú preľudnené. Navyše, niektoré vidiecke oblasti príliš spása dobytok mnohých poľnohospodárov. Uvažujme napríklad o preľudnených oblastiach Venda, Gazankulu a Kangwane, ktoré susedia s Krugerovým národným parkom. Tieto oblasti s čiernym obyvateľstvom boli vytvorené ako súčasť bývalej politiky apartheidu v Južnej Afrike a hustota obyvateľstva je sedemdesiat až sto obyvateľov na kilometer štvorcový. Pri putovaní týmito oblasťami do Krugerovho národného parku, aby sme tu strávili dovolenku, môžeme pocítiť nepokoj. „Ľudia žijúci v komunitách na hraniciach... sú chudobní, väčšinou nezamestnaní a hladujú,“ objasňujú juhoafrické noviny Sowetan. The Natal Witness, ďalšie miestne noviny, poznamenávajú: „Za plotom žijú zvieratá v prekvitajúcej nádhere.“
Podľa nedávnych správ zamýšľa vedenie Krugerovho národného parku urobiť viac na pomoc ľuďom žijúcim na hraniciach parku. Čo by sa stalo, keby sa všetky ohrady odstránili a povolil by sa neobmedzený vstup lovcom, majiteľom stád a usadlíkom? Ochranári sa obávajú, že napokon by bola vyhubená väčšina divých zvierat, tak ako sa to stalo v iných krajinách.
Dobre spravované rezervácie zohrávajú dôležitú úlohu pri ochrane zveri najmä v husto osídlených oblastiach. Rezervácie môžu tiež priniesť veľmi potrebné peniaze od zahraničných turistov. (Pozri rámček na strane 5.) Africký novinár Musa Zondi v článku pre Sowetan, ktorý sa týka vyššie uvedeného, vyvodzuje záver: „Tieto oblasti poskytujú aj pracovné príležitosti tisícom ľudí, najmä tým, čo žijú pri rezerváciách. Navyše, je to naše dedičstvo. Našim deťom nemôžeme zanechať lepší dar, ako sú tieto miesta.“
Je preľudnenie jediná hrozba?
Populačná explózia nie je pre africkú zver jediná hrozba. Všimnime si napríklad štyri veľké africké krajiny, ktoré majú spoločné hranice: Namíbiu, Botswanu, Angolu a Zambiu. Zaberajú väčšiu oblasť, než je rozhloha Indie, no priemerná hustota obyvateľstva je tam iba 6 obyvateľov na kilometer štvorcový. V porovnaní s hustotou obyvateľstva takých krajín, ako je Nemecko s 222 obyvateľmi na kilometer štvorcový; Británia s 236 a India s 275 obyvateľmi na kilometer štvorcový, to nie je veľa. Hustota obyvateľstva v celej Afrike je v skutočnosti 22 obyvateľov na kilometer štvorcový, čo je hodne pod svetovým priemerom, ktorý je 40 obyvateľov na kilometer štvorcový.
Richard Bell zo Zambie vo svojej knihe Conservation in Africa (Ochranárstvo v Afrike) pripúšťa, že „počet obyvateľov Afriky rýchle stúpa, ale celková hustota obyvateľstva je relatívne ešte nízka, s výnimkou niektorých miestnych zoskupení“.
Choroby, ničivé suchá, akcie medzinárodných pytliakov, občianske vojny a zanedbávanie roľníkov na vidieku — to všetko prispieva k úbytku zvierat v Afrike.
Boj dvoch veľmocí — bývalého Sovietskeho zväzu a Západu — vyústil do konfliktov v celej Afrike, pričom obidve strany zasýpali kontinent modernými zbraňami. Tieto automatické zbrane boli často obrátené proti zvieratám, aby sa mohli nasýtiť hladujúce armády; a peniaze na ďalšie zbrane sa získavali predajom sloních klov, rohov nosorožcov a iných zvieracích trofejí a výrobkov. Rýchle hubenie zveri sa skončením studenej vojny nezastavilo. Zbrane sú v Afrike i naďalej. O jednej z afrických občianskych vojen, o vojne v Angole, napísal časopis Africa South toto: „Pytliactvo, ktoré bolo bežné už cez vojnu, sa šíri, lebo po zastavení paľby nejestvovala žiadna kontrola demobilizovaných bojovníkov.“ A vojna v Angole bola opäť obnovená.
Kvôli obrovskému množstvu peňazí mnohí pytliaci riskujú život. „Jediný roh [nosorožca] môže priniesť zisk až 25 000 dolárov,“ oznamujú africké noviny The Star. Ochranár Dr. Esmond Martin navštívil roku 1988 jednu ázijskú krajinu a zistil, že za tri roky stúpla cena rohu nosorožca z 1532 dolárov na 4660 dolárov za kilogram.
Kto zasiahne prvý?
Boli podniknuté rázne opatrenia, aby sa pozornosť obrátila na hrozbu, ktorú vyvolal dopyt po slonovine a po rohoch nosorožcov. Milióny televíznych divákov na celom svete pozorovali v júli 1989, ako kenský prezident Daniel arap Moi podpálil obrovskú kopu dvanástich ton slonoviny, ktorej hodnota sa odhadovala od troch do šiestich miliónov dolárov. Dr. Richard Leakey, riaditeľ na ochranu zveri v Keni, dostal otázku, ako možno ospravedlniť takú očividnú stratu. „Neboli by sme schopní presvedčiť ľudí v Amerike, Kanade či v Japonsku, aby prestali kupovať slonovinu, keby sme ju stále predávali,“ odpovedal. Také šokujúce opatrenia naozaj podnietili mnohých ľudí spolupracovať na medzinárodnom zákaze obchodovania so slonovinou. Dopyt po výrobkoch zo slonoviny prudko klesol.
U nosorožcov je situácia odlišná. Hoci kenský prezident roku 1990 podpálil rohy nosorožca v hodnote niekoľko miliónov dolárov, dopyt po rohoch trvá. (Pozri rámček „Prečo je roh nosorožca taký populárny“ na strane 9.) Na ochranu zmenšujúcej sa populácie nosorožcov sa niektoré krajiny uchýlili k odpíleniu rohov týmto tvorom. Niekedy sú to šialené preteky o to, kto zasiahne prvý: ochranári so znehybňujúcou injekciou, alebo pytliaci so smrtiacou automatickou zbraňou.
Nový smer v ochranárstve
Západní lovci a ochranári si už dlho cenia schopnosti vidieckych obyvateľov vystopovať zver. Mnohí Afričania majú o zveri naozaj obdivuhodné poznatky. Lloyd Timberlake vo svojej knihe Africa in Crisis (Afrika v kríze) vysvetľuje: „Veľa z týchto poznatkov sa prenáša ústnym podaním a sú ohrozené stratou, keď Afričania opúšťajú vidiek a sťahujú sa do miest... Svetu hrozí nebezpečenstvo, že stratí to, čo... antropologička Leslie Brownriggová nazvala ‚stáročia ľudského kolektívneho vedeckého výskumu‘.“
V minulosti koloniálne vlády zakladali národné parky tak, že z území vytláčali vidiečanov, ktorí boli po stáročia závislí od zveri ako od zdroja potravy. Niektoré africké vlády teraz hľadajú pomoc u týchto dlho zanedbávaných roľníkov na vidieku. Worldwatch Institute oznamuje: „V niektorých krajinách na juhu Afriky štát upustil od monopolu na kontrolu zveri. V 10 z 31 chránených oblastí Zambie boli vidieckym komunitám udelené práva na zver: pytliactvo prudko kleslo a zdá sa, že vďaka tomu sa populácia divej zveri obnovuje.“ Sú aj ďalšie správy o úspechu, keď sú roľníci na vidieku osobne zainteresovaní na ochrane, napríklad na ochrane nosorožca ostrorohého a púštnych slonov Kaokolandu (Namíbia), v rezerváciách zveri Kangwane (Južná Afrika) a v iných afrických krajinách.
Napriek tomuto sľubnému vývoju majú ochranári naďalej obavy z budúcnosti. Tento nový prístup je prinajlepšom iba dočasným riešením. Dlhodobou hrozbou zostáva rýchly prírastok obyvateľstva. U.S. News & World Report píše: „V budúcom storočí sa očakáva, že počet obyvateľov stúpne zhruba o 5 miliárd najmä v rozvojových krajinách, ktoré sú, a nie náhodou, poslednými útočiskami divej zveri na planéte.“
S expanziou obyvateľstva do oblastí divočiny vzniká konflikt medzi človekom a zverou. „Život mnohých druhov veľkých afrických zvierat, napríklad slona, hrocha, nosorožca, pabyvola, leva a krokodíla, ako i niektorých druhov veľkých antilop, primátov a prasiat, je nezlúčiteľný s väčšinou foriem rozvoja vidieka,“ vysvetľuje kniha Conservation in Africa.
Keďže sa zdá, že človek nemá riešenie na dlhodobé prežitie africkej zveri, kto má toto riešenie?
[Rámček/mapa na strane 7]
„Počet pabyvolov klesol z 55 000 na menej než 4000, antilop vodárok zo 45 000 na menej než 5000, zebier z 2720 asi na 1000 a počet hrochov bol zredukovaný z 1770 asi na 260 kusov.“ — Porovnanie dvoch leteckých prieskumov uskutočnených v roku 1979 a v roku 1990 v Marromeuskej delte (Mozambik), uverejnené v časopise African Wildlife, marec/apríl 1992.
„V roku 1981 migrovalo cez pastviny a lesy [severnej Botswany] približne 45 000 zebier. Ale roku 1991 tú istú trasu absolvovalo len asi 7000 zvierat.“ — Z časopisu Getaway v prehľade zveri na videu Patterns in the Grass, november 1992.
„Počas našej návštevy [v Togu, západná Afrika] sme v prírodnej rezervácii Fosse aux Lions objavili zaujímavú a neočakávanú populáciu lesného slona... Letecké sčítanie uskutočnené v marci 1991 zaznamenalo dovedna 130 zvierat... [No ani nie o rok] klesol počet slonov vo Fosse aux Lions na 25 kusov.“ — Správa z časopisu African Wildlife, marec/apríl 1992.
[Mapa]
(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)
Africké rezervácie hrajú pri ochrane mnohých druhov zvierat dôležitú úlohu
AFRIKA
MAROKO
ZÁPADNÁ SAHARA
MAURETÁNIA
ALŽÍRSKO
MALI
TUNISKO
LÍBYA
NIGER
NIGÉRIA
EGYPT
ČAD
SUDÁN
DŽIBUTSKO
ETIÓPIA
STREDOAFRICKÁ REPUBLIKA
KAMERUN
KONGO
Cabinda (Angola)
GABUN
ZAIR
UGANDA
KEŇA
SOMÁLSKO
TANZÁNIA
ANGOLA
ZAMBIA
MALAWI
NAMÍBIA
ZIMBABWE
MOZAMBIK
BOTSWANA
MADAGASKAR
JUŽNÁ AFRIKA
SENEGAL
GAMBIA
GUINEA-BISSAU
GUINEA
BURKINA
BENIN
SIERRA LEONE
LIBÉRIA
POBREŽIE SLONOVINY
GHANA
TOGO
ROVNÍKOVÁ GUINEA
RWANDA
BURUNDI
SVAZIJSKO
LESOTHO
Fosse aux Lions
Prírodná rezervácia zveri
Rezervácia zveri Masai Mara
Národný park Serengeti
Marromeuská delta
Krugerov národný park
Stredozemné more
Červené more
Indický oceán
Územia spomenuté v článku
Veľké národné parky
[Rámček/obrázky na strane 9]
Prečo je roh nosorožca taký populárny
„THREE LEGS Brand Rhinoceros Horn Anti-Fever Water.“ To je podľa Daryla a Sharny Balfourovcov, autorov knihy Rhino (Nosorožec), názov populárneho lieku, ktorý sa predáva v Malajzii. Na nálepke tohto výnimočného lieku je vysvetlenie: „Tento liek je starostlivo pripravený pod dohľadom odborníkov z najlepších, vybraných rohov nosorožca a z liekov proti horúčke. Tento vynikajúci liek účinkuje ako čarovný prútik a prináša okamžitú úľavu tým, čo trpia maláriou, vysokými teplotami, horúčkou postihujúcou srdce a končatiny, je proti závratom spôsobeným podnebím, proti duševnej chorobe, proti bolesti zubov atď.“ — Kurzíva od nás.
V ázijských krajinách sú také predstavy veľmi rozšírené. Roh nosorožca vo forme tekutiny či prášku je ľahko dostupný v mnohých ázijských mestách. V nádeji, že podkopú popularitu tohto lieku, Balfourovci zdôrazňujú: „Dávka z rohu nosorožca má rovnaký liečebný účinok ako žutie vlastných nechtov.“
V Jemene si roh nosorožca cenia z iného dôvodu — ako materiál na výrobu rukovätí dýk. V sedemdesiatych rokoch bolo v priebehu desiatich rokov do tejto krajiny dovezených 22 ton rohov a nájsť vhodnú náhradu je ťažké. Balfourovci vysvetľujú: „Jemenčania zistili, že nie je nič lepšie ako roh nosorožca, pokiaľ ide o trvanlivosť, ako aj o vzhľad... Čím sú [rukoväte dýk] staršie, tým lepšie vyzerajú, lebo časom nadobúdajú priehľadnosť podobnú jantáru.“
[Grafy/obrázky na strane 8]
(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)
2720
1000
1979 Počet zebier 1990
55 000
3696
1979 Počet pabyvolov 1990
1770
260
1979 Počet hrochov 1990
45 000
4480
1979 Počet antilop vodárok 1990
Porovnanie počtu zveri v Marromeuskej delte v rokoch 1979 a 1990
[Prameň ilustrácie]
Vľavo dole: Safari-Zoo Ramat-Gan, Tel Aviv