Z policajného úradníka kresťanský služobník

VO FEBRUÁRI roku 1942 som bol vo väznici v Adelaide (Južná Austrália) za to, že som počas druhej svetovej vojny odmietol nosiť zbraň. Holič, ktorý ma mal oholiť, ma spoznal. Pamätal si ma zo súdnych siení, kde som pôsobil ako úradník policajných služieb Južnej Austrálie. „Čo tu robíte?“ opýtal sa prekvapene. Vedel, že som predtým často svedčil na súdoch proti zločincom. Vysvetlil som mu teda moje kresťanské presvedčenie.

Policajný sudca, ktorý ma pred niekoľkými dňami vypočúval, ma tiež dobre poznal. Aj on pozorne počúval, keď som mu vysvetľoval, prečo mi moje kresťanské svedomie nedovoľuje vziať do ruky zbraň. Poďakoval mi za vysvetlenie, ktoré sa mu zdalo jasné, a odsúdil ma na mesiac väzenia.

Mojimi spoluväzňami boli ľudia, ktorých som krátko predtým fotografoval a ktorým som bral odtlačky prstov. Mal som však možnosť vydať svedectvo o mojom presvedčení mnohým strážcom a väzňom, ktorí sa ma pýtali na kresťanskú neutralitu.

Nasledujúci rok som bol predvedený pred súd znovu a tentoraz som bol odsúdený na šesť mesiacov nútených prác. Poslali ma do Yataly, kde si moji spoluväzni odpykávali doživotný trest za vraždu. A opäť som mal veľa príležitostí hovoriť ostatným o nádeji na Božie Kráľovstvo a na trvalý mier, ktorý Kráľovstvo prinesie tomuto svetu rozorvanému vojnou.

Každý raz, skôr ako som prišiel pred súd, ma vzali do vojenských barakov. Keď som tam bol prvý raz, nadporučík Laphorn sa mi vysmieval a nadával mi, pretože som odmietol zložiť prísahu vernosti armáde. Ale keď som pred ním stál tretíkrát, povedal: „Viete, myslel som si, že ste zbabelec. Ale pozoroval som, ako ste znášali trest. Vzdali ste sa úspešnej kariéry a dokázali ste svoju vieru tým, že ste si prišli odsedieť ďalší trest.“

Keď som mal byť odsúdený do väzenia tretíkrát, bola za mňa podaná žiadosť, aby som bol súdený ako občan, ktorý odmieta slúžiť v armáde z náboženských dôvodov. Policajný sudca bol nútený žiadosť prijať, keďže som z dôvodu svedomia prestal pracovať v policajných službách už v roku 1940. Prejavil však zaujatosť a povedal: „Chcem, aby to bolo zaprotokolované, lebo si myslím, že je nebezpečné, aby sa v spoločnosti voľne pohyboval taký fanatik, ako ste vy.“

Moje začiatky

Narodil som sa v roku 1908 v meste Gawler neďaleko Adelaide (Južná Austrália). Keď som mal asi šesť rokov, blízka priateľka mojej matky, Sarah Marchantová, ma učila, že peklo je všeobecný hrob ľudstva, a nie miesto ohnivého trápenia. Patrila k Medzinárodným bádateľom Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia.

Po čase, keď som vyrástol, som sa opýtal nášho baptistického duchovného, ako sa Ježiš Kristus odlišuje od Boha, ale on mi nevedel dať uspokojivú odpoveď. Tak som stratil záujem o cirkvi, hoci som rád počúval Sarah Marchantovú, keď sme sa príležitostne stretli.

V roku 1924 som začal pracovať v Adelaide ako úradník u policajného komisára pre Južnú Austráliu, brigádneho generála pána Raymonda Leana. Potom v roku 1927 pán Leane napísal parlamentu žiadosť, aby ma prijali do štátnych policajných služieb ako pomocného odborníka na snímanie odtlačkov prstov a fotografovanie zločincov.

Dozvedám sa biblickú pravdu

Tri roky nato, ako som sa v roku 1928 oženil, som počas dovolenky u príbuzných z manželkinej strany v Gawleri dostal knihu Stvorenie, ktorú v roku 1927 vydala Watch Tower Bible and Tract Society. Príbuzným ju nechala Sarah Marchantová. Kniha vysvetľovala, že človek je duša a že nemá oddelenú, neviditeľnú dušu. To dávalo zmysel. Ale chcel som to vidieť v Biblii na vlastné oči. Vyhľadal som teda rodinnú Bibliu, Preklad kráľa Jakuba, a prečítal som si 1. Mojžišovu 2:7: „A PÁN Boh vytvoril človeka z prachu zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života; a človek sa stal živou dušou.“

To na mňa veľmi zapôsobilo, a tak som čítal ďalej a ďalej. Nemohol som knihu Stvorenie odložiť. ‚To je určite pravda,‘ pomyslel som si. Teraz som chcel čítať ešte viac kníh od spoločnosti Watch Tower. Jediná ďalšia kniha, ktorú rodina vlastnila, mala názov Život. Aj túto knihu som prečítal celú.

O niekoľko dní sme sa vrátili do Adelaide a presťahovali sme sa do iného domu. V ten istý deň sme dostali prekvapujúcu návštevu — Sarah Marchantovú. Moja svokra jej povedala o mojom záujme a ona nás prišla navštíviť, aby videla, ako sme sa usadili v našom novom domove, a aby odhadla, akú duchovnú pomoc potrebujem. Ďalšie ráno na mňa cez plot zavolal sused z vedľajšieho domu: „Mám dojem, že sa zaujímate o knihy sudcu Rutherforda [vtedajšieho prezidenta spoločnosti Watch Tower].“

„Ako to viete?“ opýtal som sa.

„Ale, akosi sa mi to dostalo do uší,“ odpovedal.

Samozrejme, informovala ho Sarah. Tento muž, James Irvine, bol na severnom predmestí Adelaide jediným svedkom, ktorý tam v tom čase býval. Bol priekopníkom čiže Jehovovým svedkom slúžiacim celým časom a zaviedol so mnou pravidelné domáce biblické štúdium.

Pokroky v biblickej pravde

Keď som sa vrátil do práce na policajné oddelenie, bol som zapálený pre pekné veci, ktoré som sa dozvedel. A tak vždy keď som mal príležitosť, začal som svojim spolupracovníkom rozprávať o mojej novonájdenej viere. No bol som sklamaný, keď sa moje nadšenie stretlo s posmechom.

Celkom nečakane začala môjmu veľkému záujmu o Bibliu klásť odpor moja manželka. Ale s Jehovovou pomocou som bol schopný čeliť jej odporu. V roku 1935 som oddal svoj život Jehovovi a bol som pokrstený. V tých dňoch bol v Adelaide iba jeden zbor a na týždennom biblickom štúdiu, kde sa preberala Strážna veža, bolo prítomných len okolo 60 ľudí.

Jedného dňa mi Harold Jones, predsedajúci dozorca zboru, povedal: „Máme pre teba prácu. Potrebujeme niekoho, kto by dozeral na naše záznamy z obvodu.“ Bola to pre mňa ideálna práca, pretože vo svojom zamestnaní na polícii som jazdil po celom Adelaide. Mesto som dôkladne poznal, a tak som mohol dobre pripraviť územné mapy, ktoré sme používali v našej kazateľskej službe.

V apríli roku 1938 navštívil Austráliu Joseph Rutherford, prezident spoločnosti Watch Tower. Mal v Sydney prednášku, na ktorú prišlo vyše 12 000 ľudí, hoci v celej Austrálii bolo len 1300 Jehovových svedkov. V Adelaide sme boli asi dvadsiati, čo sme nemohli cestovať 1800 kilometrov do Sydney. A tak sme si prenajali staré divadlo Tivoli a pomocou telefonického spojenia sme zabezpečili prenos Rutherfordovej prednášky zo Sydney. Zariadili sme verejné ohlásenie prednášky v rozhlase, a vďaka tomu si do Adelaide prišlo vypočuť prednášku asi 600 ľudí!

Ako som prišiel o miesto policajta

V roku 1939 sa začala druhá svetová vojna a neutralita Jehovových svedkov sa dostala do centra pozornosti rôznych úradov. Pri jednej príležitosti prišli do sály Kráľovstva dvaja novinári z redakcie novín Truth a nepriateľským spôsobom sa pokúšali dostať dnu. Chcel som im v tom zabrániť, lebo sa nezdalo, že by mali dobré úmysly. Nasledujúci deň sa objavil v novinách titulok: „Policajt J[užnej] A[ustrálie] vrátnikom v sále Kráľovstva J. S.“

Za tento incident ma spolupracovníci verejne odsúdili. Môj priamy nadriadený, horlivý katolícky aktivista, podal o mne policajnému komisárovi Raymondovi Leanovi lživú informáciu. Krátko nato, v auguste 1940, som bol predvolaný k pánu Leanovi, k tomu istému mužovi, u ktorého som začal pracovať pred 16 rokmi. Z čoho ma obvinili? Že neposlúchnem všetky jeho nariadenia.

„Zastrelili by ste niekoho, keby som vám to prikázal?“ opýtal sa.

„To je málo pravdepodobná situácia,“ odpovedal som. „Ale nie, určite by som nikoho nezastrelil.“

Dve hodiny sa mi snažil vysvetliť, že som hlúpy, keď patrím k organizácii, ktorá je oficiálne na čiernej listine a má byť v Austrálii zakázaná. Skončil to slovami: „A to po tom všetkom, čo som pre vás urobil, keď som vám umožnil dosiahnuť takú úspešnú kariéru?“

„To si vážim,“ odpovedal som. „A svoje ocenenie som sa snažil prejaviť tvrdou prácou. Ale nemôžem vás postaviť nad uctievanie Jehovu Boha.“

„Mali by ste buď opustiť Jehovových svedkov, alebo dať výpoveď,“ odpovedal komisár.

A tak som ihneď podal výpoveď. V auguste roku 1940 titulok v novinách Truth oznamoval: „Rutherfordovský policajt dáva výpoveď“. Teraz som to musel povedať svojej manželke a nájsť si iné zamestnanie. Našťastie som dostal prácu v miestnej tlačiarni, kde sa tlačilo austrálske číslo časopisu Útecha (teraz Prebuďte sa!).

Slúžime počas zákazu

Z práce v novom zamestnaní som sa tešil do januára roku 1941, keď bol vydaný celoštátny zákaz činnosti Jehovových svedkov. Všetka tlač našej literatúry v krajine bola zastavená, aspoň tak si to mysleli úrady. V skutočnosti boli zriadené podzemné tlačiarne — všetky na území Sydney — a počas zákazu nám nikdy nechýbalo ani jediné číslo Strážnej veže!

Krátko po tom, ako bolo naše dielo zakázané, odpykal som si vo väzení dva tresty, o ktorých som hovoril na začiatku. Napokon v júni roku 1943 Najvyšší súd Austrálie rozhodol, že zákaz je v rozpore s ústavou, a tak vláda vrátila spoločnosti Watch Tower všetok majetok, ktorý jej predtým zhabala.

Keď sa obzriem späť, je ťažké uveriť, že v tých rokoch robili policajní úradníci v domoch (vrátane môjho) razie. Napriek odporu sme však pokračovali v kázaní z domu do domu, pričom sme používali len Bibliu. Veľa ráz nás sledovala polícia. Policajti v civile dokonca navštívili naše zhromaždenia, ktoré sa konali v domácnostiach. Raz, keď som predstavoval zástupcu z odbočky v Sydney, som poznamenal: „Medzi nami sú dvaja členovia policajných služieb Južnej Austrálie. Pekne ich vítame.“ Boli prekvapení a dostali sa do rozpakov, ale na zhromaždení zostali a páčilo sa im. Po skončení zhromaždenia povedali, že môžu podať len priaznivé hlásenie.

Náboženská neznášanlivosť

V apríli roku 1945 sme organizovali zjazd v mestskom dome na predmestí Adelaide. Na nedeľu 29. apríla bola plánovaná verejná prednáška „Mierni zdedia zem“, ktorá bola široko ohlásená. Ale hneď ráno sa začali vynárať problémy. Ako dozorca zjazdu som išiel na policajnú stanicu, aby som upozornil na možné nepríjemnosti. No moja návšteva a sťažnosť boli ignorované.

Kým nastal čas verejnej prednášky, vonku sa zhromaždil dav. Len čo sa prednáška začala, niektorí z davu sa pohli smerom dovnútra. Niekoľko statných ľudí z davu sa hrnulo dopredu a pokúšali sa zničiť zvukové zariadenie. Potom začali cez okná lietať kamene. O probléme boli informované rozhlasové stanice a rýchlo podávali správy o priebehu výtržností. Vonku sa zhromaždili tisíce zvedavcov.

Žiaľ, boli sme nútení zhromaždenie prerušiť. Ale keď nastal čas, aby sme opustili sálu, polícia pre nás vytvorila priechod a celý zástup stíchol. Všetci mohli vidieť nerozumnosť tých, ktorí sa proti nám postavili, pretože von vychádzali obyčajní ľudia vrátane starších mužov a žien, ako i malých detí. V nasledujúcich dňoch bola náboženská bigotnosť odsúdená v rubrike „Listy redakcii“.

V ďalších rokoch nebolo dovolené Jehovovým svedkom používať mestské domy v Južnej Austrálii. Raz, v polovici päťdesiatych rokov, som sa rozprával so správcom mestského domu v Norwoode na predmestí Adelaide o použití ich sály pre náš oblastný zjazd.

„Máte navždy zakázané používať mestské domy,“ povedal.

„Vaše názory sú zaostalé,“ odpovedal som.

Potom som z tašky vytiahol brožúru o medzinárodnom zjazde, ktorý sa konal v roku 1953 na Yankee štadióne v New Yorku. „Pozrite sa, ako sa k Jehovovým svedkom správajú v iných krajinách — tu je vyše 165 000 na jednom zhromaždení!“ povedal som.

Vzal si brožúru, pozorne ju preskúmal a po chvíli povedal: „Áno, vyzerá to, že situácia sa naozaj zmenila.“ Odvtedy nám bolo umožnené používať tieto budovy po celej Južnej Austrálii.

V roku 1984 zomrela po dlhotrvajúcej chorobe moja manželka. Ale pred smrťou začala prejavovať lásku k biblickej pravde a k Jehovovi Bohu. Bolo to vo veľkej miere vďaka láskavosti, ktorú jej dlhé roky prejavovali láskyplní Jehovovi svedkovia. Potom v decembri roku 1985 som sa oženil s Theou, ktorá slúžila Jehovovi veľa rokov.

Teraz s pocitom spokojnosti slúžim Jehovovi už asi 60 rokov. Keďže som stále dôveroval Jehovovi, pevne som sa držal jeho organizácie a nikdy som sa pod tlakom nedopustil kompromisu, môžem sa obzrieť späť na život plný výsad a požehnaní. A naďalej sa usilujem o to, aby boli moje oči pevne upreté na cenu povolania hore. (Filipanom 3:14) — Rozprával Hubert E. Clift.

[Obrázok na strane 23]

V službe ako kresťanský služobník