V Austrálii som našiel pravé bohatstvo

BOL apríl 1971. Krátko predtým som sa po siedmich rokoch strávených v Austrálii vrátil do Grécka, aby som navštívil svoju rodinu. Bol večer a ja som ticho sedel pri stole v kaviarni na námestí dediny Karies, keď prišiel miestny kňaz so starostom a sadli si naproti mne. Bolo zrejmé, že chcú vyprovokovať hádku.

Kňaz ani len nepozdravil a vyslovil obvinenie, že som sa presťahoval do Austrálie iba preto, aby som zarobil peniaze. Mierne povedané, zarazilo ma to. Odpovedal som tak pokojne, ako to len bolo možné, že kým som žil v Austrálii, podarilo sa mi nadobudnúť bohatstvo oveľa väčšej hodnoty, než sú peniaze.

Moja odpoveď ho prekvapila, no vzápätí sa domáhal priamej odpovede, čo mám na mysli. Odpovedal som, že okrem iných vecí som sa naučil, že Boh má meno. „A to je niečo, čo ste ma zabudli naučiť,“ povedal som, dívajúc sa mu rovno do očí. Skôr než mi to mohol vrátiť, spýtal som sa: „Mohli by ste mi láskavo povedať meno Boha, na ktoré poukazoval Ježiš, keď nás vo vzorovej modlitbe učil modliť sa: ‚Nech sa posvätí tvoje meno‘?“ — Matúš 6:9.

Správa o tejto diskusii sa rýchlo rozniesla po dedinskom námestí a v priebehu desiatich minút sa tu zhromaždilo asi 200 ľudí. Kňaz sa začal cítiť nepríjemne. Na moju otázku o Božom mene neodpovedal a jeho odpovede na ďalšie biblické otázky boli slabé. Jeho rozpaky bolo vidieť z toho, že si u čašníka sústavne objednával ďalšie ouzo, grécky alkoholický nápoj.

Uplynuli dve pozoruhodné hodiny. Môj otec ma prišiel hľadať, ale keď videl, čo sa deje, sadol si ticho do kúta a pozoroval situáciu. Živá diskusia pokračovala až do 23.30, keď jeden opitý muž začal zlostne kričať. Vtedy som navrhol zhromaždenému zástupu, že vzhľadom na neskorú hodinu by sme všetci mali ísť domov.

Čo vyvolalo túto konfrontáciu? Prečo sa kňaz so starostom pokúšali pustiť sa so mnou do hádky? Porozumieť vám pomôže stručný opis toho, ako som vyrastal v tejto časti Grécka.

Strádanie v detstve

Narodil som sa v decembri 1940 v dedine Karies na Peloponéze. Boli sme nesmierne chudobní a v čase, keď som nebol v škole, pracoval som od svitu do mrku po boku matky na ryžových poliach, stojac po kolená vo vode. Keď som vo veku 13 rokov ukončil základnú školu, rodičia mi vybavili, aby som pracoval ako učeň. Aby som sa mohol vyučiť za klampiara a montéra okien, dali môjmu zamestnávateľovi 500 kilogramov pšenice a 20 kilogramov rastlinného oleja, čo bol takmer ich celoročný príjem.

Život učňa — ďaleko od domova, často pracujúc od svitania do polnoci — vôbec nebol ľahký. Občas som uvažoval o návrate domov, ale to som svojim rodičom nemohol urobiť. Veď sa kvôli mne tak nesebecky obetovali. Preto som im nikdy nepovedal o svojich problémoch. Hovoril som si: ‚Musíš vydržať, bez ohľadu na to, aké je to ťažké.‘

Za tie roky som ich mohol z času na čas navštíviť a napokon, keď som mal 18 rokov, moje učenie sa skončilo. Vtedy som sa rozhodol ísť do Atén, do hlavného mesta, kde boli lepšie možnosti zamestnať sa. Našiel som si tam zamestnanie a prenajal som si izbu. Každý deň po práci som sa vracal domov, varil som si, upratoval som izbu, a potom som to málo voľného času, ktoré som mal, trávil tým, že som sa učil po anglicky, nemecky a taliansky.

Znepokojovali ma nemravné reči a správanie iných mladých, a tak som sa vyhýbal ich spoločnosti. To však spôsobilo, že som sa cítil celkom sám. Keď som dovŕšil 21 rokov, povolali ma vykonávať vojenskú službu a počas tohto obdobia som pokračoval v štúdiu jazykov. Potom, v marci roku 1964, keď som odišiel z armády, presťahoval som sa do Austrálie a usadil som sa v Melbourne.

Hľadanie náboženstva v novej krajine

Čoskoro som si našiel prácu, stretol som Alexandru, tiež prisťahovalkyňu z Grécka, a o šesť mesiacov po mojom príchode sme sa vzali. O niekoľko rokov, v roku 1969, sa v našom dome zastavila istá staršia pani, Jehovova svedkyňa, a ponúkala Strážnu vežu a Prebuďte sa! Tie časopisy sa mi zdali zaujímavé, a tak som ich položil na bezpečné miesto a povedal som manželke, aby ich nevyhodila. O rok nato sa zastavili dvaja iní svedkovia a ponúkli mi bezplatné biblické štúdium. Ponuku som prijal a to, čo som sa naučil z Písiem, bolo práve tým, čo som hľadal, aby som vyplnil prázdnotu vo svojom živote.

Len čo moja susedka zistila, že študujem so svedkami, odkázala ma na evanjelikov s tvrdením, že sú lepším náboženstvom. Preto som začal študovať aj s presbyterom evanjelickej cirkvi. Onedlho som začal navštevovať aj zhromaždenia evanjelikov, aj zhromaždenia svedkov, lebo som bol odhodlaný nájsť pravé náboženstvo.

V tom istom čase som z čestnosti voči gréckej ortodoxnej cirkvi, v ktorej som bol vychovaný, začal hlbšie skúmať aj toto náboženstvo. Jedného dňa som šiel do troch gréckych ortodoxných chrámov. Keď som v prvom z nich vysvetlil účel svojej návštevy, kňaz mi pomaly ukázal dvere, pričom sa vyjadril, že patríme ku gréckej cirkvi, a preto je nesprávne stýkať sa či už so svedkami, či s evanjelikmi.

Jeho postoj ma prekvapil, ale pomyslel som si: ‚Možno práve tento kňaz nie je dobrým predstaviteľom cirkvi.‘ Na moje prekvapenie kňaz v druhom chráme reagoval podobne. No povedal mi, že v jeho chráme je každú sobotu večer hodina biblického štúdia, ktorú vedie istý teológ. Keď som zašiel aj do tretieho chrámu, bol som opäť sklamaný.

Rozhodol som sa však, že sa zúčastním na hodine biblického štúdia v druhom chráme, a zašiel som tam nasledujúcu sobotu. Tešil som sa, keď som počúval čítanie z biblickej knihy Skutkov. Keď sa čítala pasáž o tom, ako Kornélius padol pred Petrom na kolená, teológ prerušil čítanie a poukázal na to, že Peter správne odmietol Kornéliov akt uctievania. (Skutky 10:24–26) Vtedy som zdvihol ruku a povedal som, že mám otázku.

„Prosím, čo chcete vedieť?“

„Nuž, ak apoštol Peter odmietol byť uctievaný, prečo máme jeho ikonu a uctievame ju?“

Na niekoľko sekúnd nastalo mŕtve ticho. A potom ako keby spadla bomba. Vzplanuli vášne a ozývali sa výkriky: „Odkiaľ si prišiel?“ Vášnivá debata, pri ktorej sa veľa kričalo, trvala dve hodiny. Napokon som pri odchode dostal do rúk nejakú knihu, aby som si ju zobral domov.

Keď som ju otvoril, prvé slová, ktoré som prečítal, boli: „Patríme ku gréckej cirkvi a naše náboženstvo prelievalo krv, aby zachovalo našu tradíciu.“ Vedel som, že Boh nie je Bohom iba gréckeho národa, preto som okamžite pretrhol zväzky s gréckou ortodoxnou cirkvou. Odvtedy som pokračoval v biblickom štúdiu iba so svedkami. V apríli 1970 som symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode a moja manželka bola pokrstená o šesť mesiacov neskôr.

Kontakt s dedinským kňazom

Koncom toho roku mi kňaz z mojej domovskej dediny v Grécku poslal list, v ktorom ma žiadal o peniaze na pomoc pri oprave dedinského kostola. Namiesto peňazí som mu poslal knihu Pravda, ktorá vedie k večnému životu spolu s listom, kde som vysvetlil, že teraz som Jehovovým svedkom a verím, že som našiel pravdu. Keď dostal môj list, vyhlásil v kostole, že jeden vysťahovalec v Austrálii sa vzbúril.

Potom sa matky, ktoré mali synov v Austrálii, vypytovali kňaza, či to nebol ich syn. Moja mama šla dokonca za ním domov a naliehavo ho prosila, aby jej to povedal. „Nanešťastie, je to váš syn,“ riekol. Neskôr mi mama povedala, že by bola radšej, keby ju bol zabil, než aby jej o mne povedal toto.

Návrat do Grécka

Po krste sme sa s manželkou chceli vrátiť do Grécka a porozprávať našim rodinám a priateľom o dobrých veciach, ktoré sme sa naučili z Biblie. A tak sme sa v apríli 1971 počas predĺženej dovolenky vrátili spolu s našou päťročnou dcérkou Dimitriou a ubytovali sme sa v meste Kyparissia, asi 30 kilometrov od mojej domovskej dediny Karies. Naše spiatočné letenky boli platné šesť mesiacov.

Na druhý večer doma mama prepukla v plač a plačky mi povedala, že som sa dal na nesprávnu cestu a že som zneuctil meno rodiny. Plačúc a vzlykajúc ma úpenlivo prosila, aby som opustil svoju „mylnú“ cestu. Potom omdlela a klesla mi do náručia. Nasledujúci deň som sa pokúšal povedať jej svoje dôvody vysvetľujúc, že som si iba rozšíril poznanie o Bohu, o ktorom nás od detstva s takou láskou učila. Ďalší večer som mal to pamätihodné stretnutie s miestnym kňazom a dedinským starostom.

Moji dvaja mladší bratia, ktorí žili v Aténach, prišli, aby na Veľkú noc boli doma. Obaja sa mi vyhýbali, ako keby som bol malomocný. Jedného dňa však starší z nich začal počúvať. Po niekoľkých hodinách rozhovoru povedal, že súhlasí so všetkým, čo som mu ukázal z Biblie. Od toho dňa ma bránil pred ostatnými členmi rodiny.

Potom som často navštevoval Atény, aby som pobudol so svojím bratom. Zakaždým, keď som ho navštívil, pozval iné rodiny, aby prišli a vypočuli si dobré posolstvo. Na moju veľkú radosť, on a jeho manželka spolu s troma ďalšími rodinami, s ktorými viedli biblické štúdium, neskôr symbolizovali svoju oddanosť Bohu krstom vo vode!

Týždne sa rýchlo míňali a tesne predtým, ako uplynulo našich šesť mesiacov, nás navštívil istý svedok, ktorý slúžil v zbore vzdialenom asi 70 kilometrov od našej dediny. Poukázal na potrebu pomoci v kazateľskom diele na tomto území a opýtal sa, či som premýšľal o tom, že by som zostal natrvalo. V ten večer sme si o tejto možnosti pohovorili s manželkou.

Obaja sme sa zhodli na tom, že bude ťažké zostať. Ale bolo zrejmé, že je veľmi potrebné, aby títo ľudia počuli biblickú pravdu. Napokon sme sa rozhodli zostať aspoň rok alebo dva. Moja manželka sa vráti do Austrálie, aby predala náš dom a auto, a prinesie späť všetok majetok, ktorý bude môcť. Keďže sme sa takto rozhodli, nasledujúce ráno sme šli do mesta a prenajali sme si dom. A našu dcéru sme zapísali do miestnej základnej školy.

Prepuká odpor

Onedlho nám vyhlásili skutočnú vojnu. Odpor prišiel zo strany polície, riaditeľa školy i učiteľov. Dimitria sa v škole nechcela prežehnať. Školskí úradníci zavolali policajta v snahe zastrašiť ju, aby sa poddala, ale ona bola pevná. Bol som pozvaný na návštevu k riaditeľovi a on mi ukázal list od arcibiskupa, ktorý nariaďoval, aby som si Dimitriu vzal a odišiel. Po dlhom rozhovore s riaditeľom jej však bolo povolené zostať v škole.

Časom som sa dozvedel, že v Kyparissii je jeden manželský pár, ktorý navštívil zjazd Jehovových svedkov, a podarilo sa nám obnoviť ich záujem. Spolu s manželkou sme tiež pozývali svedkov zo susednej dediny k nám domov na biblické štúdiá. Onedlho však prišla polícia a všetkých nás odviedla na výsluch na policajnú stanicu. Bol som obvinený, že bez oprávnenia používam svoj dom ako miesto uctievania. Ale keďže sme neboli uväznení, pokračovali sme v našich zhromaždeniach.

Hoci mi bolo ponúknuté zamestnanie, len čo sa o tom dopočul biskup, pohrozil môjmu zamestnávateľovi, že ak ma neprepustí, dá jeho obchod zatvoriť. Jedno klampiarstvo bolo na predaj a nám sa podarilo kúpiť ho. Takmer ihneď prišli dvaja kňazi s hrozbou, že nám ho zavrú, a o niekoľko týždňov arcibiskup nariadil, aby naša rodina bola exkomunikovaná. S každým, kto bol vtedy exkomunikovaný z gréckej ortodoxnej cirkvi, zaobchádzali ako s úplným vyvrheľom. Pred náš obchod postavili policajného úradníka, aby každého odradil od vstupu dnu. I keď sme nemali nijakých zákazníkov, každý deň sme neústupne nechávali obchod otvorený. O našej náročnej situácii čoskoro začalo hovoriť celé mesto.

Zatknutí a postavení pred súd

V jednu sobotu som sa spolu s ďalším človekom vybral na jeho motorke vydávať svedectvo do neďalekého mesta. Tam nás zastavila polícia a odviedla nás na policajnú stanicu, kde nás držali vo väzbe celý víkend. V pondelok ráno nás dopravili vlakom späť do Kyparissie. Správa, že sme boli zatknutí, sa rozšírila a na železničnej stanici sa zhromaždil dav ľudí, ktorí sa pozerali, ako prichádzame s policajným sprievodom.

Keď nám odobrali odtlačky prstov, odviedli nás k štátnemu prokurátorovi. Ten začal pojednávanie slovami, že nahlas prečíta obvinenia proti nám zozbierané od dedinčanov, ktorých vypočúvala polícia. Prvé obvinenie znelo: „Povedali nám, že Ježiš Kristus sa stal Kráľom v roku 1914.“

„Kde ste prišli k tomuto divnému názoru?“ opýtal sa prokurátor útočne.

Vykročil som dopredu, vzal som Bibliu, ktorú mal na stole, otvoril som Matúša 24. kapitolu a navrhol som mu, aby ju prečítal. Prokurátor na okamih zaváhal, ale potom Bibliu vzal a začal čítať. Po niekoľkých minútach čítania vzrušene povedal: „Fíha, ak je toto pravda, potom by som mal nechať všetko tak a vstúpiť do kláštora!“

„Nie,“ povedal som ticho. „Mali by ste spoznať pravdu z Biblie a potom pomáhať iným, aby aj oni našli pravdu.“

Prišlo niekoľko právnikov a nám sa počas toho dňa podarilo vydať svedectvo aj niektorým z nich. Bolo iróniou, že to viedlo k ďalšiemu obvineniu — z obracania na vieru!

V priebehu toho roku sme mali tri súdne procesy, ale nakoniec nás zbavili všetkých obvinení. Zdalo sa, že toto víťazstvo láme ľady, pokiaľ ide o postoj ľudí k nám. Odvtedy k nám začali byť otvorenejší a počúvať to, čo sme im museli povedať o Božom Kráľovstve.

Napokon z malej študijnej skupiny v našej domácnosti v Kyparissii vznikol zbor. Do nášho nového zboru bol preložený jeden kresťanský starší a ja som bol vymenovaný za služobného pomocníka. Zhromaždenia v našom dome zanedlho pravidelne navštevovalo pätnásť aktívnych svedkov.

Späť do Austrálie

Po dvoch rokoch a troch mesiacoch sme sa rozhodli vrátiť do Austrálie. Tu roky plynuli rýchlo. Moja dcéra Dimitria si zachovala svoju vieru a je vydatá za istého služobného pomocníka v jednom zbore v Melbourne. Ja teraz slúžim ako starší v gréckom zbore v Melbourne, kam patrí aj moja manželka a naša 15-ročná dcéra Martha.

Malý zbor, ktorý sme zanechali v Kyparissii, sa už rozrástol na oveľa väčší a mnohí z tých, čo sú toho hodní, otvorili svoje srdcia pre biblické pravdy. V lete 1991 som na niekoľko týždňov navštívil Grécko a v Kyparissii som mal verejnú biblickú prednášku, na ktorej bolo 70 prítomných. Je veľmi radostné, že moja mladšia sestra Maria sa napriek odporu rodiny stala služobníčkou Jehovu.

Som vďačný, že som mal v Austrálii príležitosť nadobudnúť pravé bohatstvo — poznanie a porozumenie o našom Stvoriteľovi, Jehovovi Bohu, a o jeho kráľovskej vláde. Môj život má teraz skutočný zmysel a spolu so svojou rodinou očakávam, že v blízkej budúcnosti sa požehnania Božej nebeskej vlády rozšíria po celej zemi. — Rozprával George Katsikaronis.

[Obrázok na strane 23]

Kyparissia, kde som žil po návrate z Austrálie

[Obrázok na strane 23]

S manželkou Alexandrou