Impozantní obri kanadského severu

Od dopisovateľa Prebuďte sa! v Kanade

„KRÁĽ severu“, a „pán Arktídy“. Tieto pôsobivé tituly dostalo asi 30 000 bielych medveďov, ktoré putujú po celej arktickej panve.

Dá sa ľahko rozlíšiť niekoľko oblastí, kde žije biely medveď. Jedna skupina si vybrala za svoje teritórium juhozápadné pobrežie Hudsonovho zálivu (Kanada), od ostrova Akimski v Jamesovom zálive až po fjord Chesterfield na severe. A tak mesto Churchill, ležiace medzi nimi (Manitoba, Kanada), bolo nazvané „hlavným mestom sveta bielych medveďov“.

Samec medveďa bieleho sa neúnavne a zvedavo potuluje po svojom teritóriu. Tak si v jazyku Eskimákov Inuitov vyslúžil poetické meno Pihoqahiak, čo znamená „večný tulák“.

Prvých bádateľov severu biely medveď veľmi zaujal. John Muir, americký prírodovedec, ho opísal ako ‚ušľachtilo vyzerajúce zviera s obrovskou silou, ktoré sa neohrozene udomácnilo uprostred večného ľadu.

Hoci biele medvede majú hmotnosť 450 až 640 kilogramov, sú obratné takmer ako mačky. Jeden biológ povedal: „Sú ako veľké mačky. Je úplne neuveriteľné, aké sú rýchle — ej veru, tie dokážu byť rýchle.“

Párenie a život v brlohu

Samec nie je ‚rodinný typ‘. Po párení ponecháva medvedicu samu na seba s celou zodpovednosťou vychovať mláďatá. Oplodnené vajíčko sa v matke veľa ráz rozdelí a potom zostáva ďalšie štyri alebo päť mesiacov latentné.

Keď sa oplodnené vajíčko usadí v stene maternice a začne rásť, medvedica si buď vyhrabe brloh v najhlbšom záveji, aký nájde, alebo v zemi na brehu jazera. Tam zostane až do konca marca, bez potravy a bez toho, aby vykonávala akúkoľvek potrebu.

Brloh je dômyselne vybudovaný. Od vchodu vedie hore asi dva metre dlhý tunel do priestorného obydlia. Tu sa zadržiava teplo jej tela, takže v brlohu je často o 20 °C teplejšie ako vonku. Malý otvor v strope umožňuje, aby unikal vydýchaný vzduch. Keď je to potrebné, povrch dna brlohu si obnovuje tak, že udupáva sneh, ktorý zoškriabe zo stropu.

Asi by ste očakávali, že mláďatá takého veľkého medveďa budú jeho primerane veľkou kópiou. Ale novonarodené medvieďatá vážia len asi pol kilogramu! Obvykle prichádzajú na svet niekedy v decembri alebo začiatkom januára.

Mláďatá sa rodia slepé a hluché, sú pokryté páperistými chĺpkami okrem podušiek na labkách a nosa. Kosákovitými pazúrikmi lezú po matkinej srsti, aby sali jej výživné, husté mlieko, ktoré má rybaciu príchuť.

Vo väčšine severských oblastí vrhnú samice každé tri roky obyčajne dvojčatá. Avšak tie v oblasti Hudsonovho zálivu majú vrhy každý druhý rok; niekedy sú to trojčatá a raz za čas štvorčatá. Mláďatá rastú rýchlo. Keď majú asi 26 dní, začujú prvé zvuky. O sedem dní neskôr sa im otvoria oči. Páperie, s ktorým sa narodia, sa zmení na ozajstnú srsť, ktorá je oveľa hustejšia.

Koncom marca rodina vyjde z brloha do slnečného svetla arktickej jari. Všade je plno snehu a mláďatá šantia a kotúľajú sa. Nájdu si strmý svah a na tučných malých bruškách, s roztiahnutými prednými i zadnými labkami, šmýkajú sa dole do otvorenej náruče matky.

Pre mláďatá je niekedy ťažké bežať za matkou v hlbokom snehu. Riešenie? Nuž, jazda na koníčku! Jeden fotograf raz videl medvedice vyrušené helikoptérou, ako unikajú s mláďatami na chrbte, ktoré vyzerali „ako malí, vystrašení džokeji“.

Matka ich starostlivo cvičí asi dva a pol roka. Potom ich opustí. Mladé medvede sú teraz samostatné.

Ďalšie typické vlastnosti

Podľa článku v časopise Life „sú biele medvede najlepšími štvornohými plavcami na svete“. Dokážu plávať medzi ľadovými kryhami naprieč širokými zálivmi. Keďže na ich mastný kožuch nepriľne ani voda, ani kryštáliky ľadu, poriadne sa otrasú a spôsobia hotovú spŕšku vodných kvapiek. Vyváľajú sa v suchom snehu, čím odstránia aj zvyšnú vlhkosť, a o niekoľko minút je kožuch suchý.

Vedci len nedávno odhalili podivuhodné tajomstvo medvedieho kožucha. Spôsob, akým absorbuje a odráža svetlo, pomáha nielen udržiavať telesnú teplotu, ale dodáva kožuchu jeho oslnivý, biely vzhľad.a

No ako sa vyznajú v neustále sa meniacom arktickom mori, kde je len málo trvalých charakteristických znakov, ktoré by im pomohli orientovať sa — ak vôbec nejaké sú? Podľa knihy Arctic Dreams (Arktické sny) medveď „musí mať v hlave mapu... Pamäť tu vôbec nepomôže. Ako si však medvede vytvárajú a používajú také mapy, je jednou z najfascinujúcejších otázok o nich.“ Dokážu putovať celé týždne, a nestratia sa.

Hoci biele medvede napadnú ľudí len veľmi zriedkavo, návštevníci musia brať do úvahy ich veľkú silu a pohyblivosť. Tá istá kniha hovorí: „Biele medvede sú skôr plaché a neútočné najmä v porovnaní s medveďmi grizly.“ Môžu vás však prekvapiť, lebo ich laby sú celé pokryté hustou kožušinou, takže sa pohybujú takmer nečujne.

Návšteva u bieleho medveďa

Ako si môžeme pozrieť tieto zaujímavé tvory? Pozdĺž pobrežia Hudsonovho zálivu vedci vztýčili oceľové veže vysoké štrnásť metrov, z ktorých sledujú pohyb bielych medveďov.

Tundra-buggy sú motorové dopravné prostriedky, ktoré majú turisti k dispozícii v meste Churchill. Sú to veľké vozidlá s kovovým ochranným plášťom, ktoré pri vyhliadkových jazdách pojmú množstvo pasažierov. Niekedy sa naskytne pohľad na medveďa zblízka, keď sa oprie o vozidlo alebo búši labami do neho, aby upútal pozornosť či vypýtal si nejakú potravu.

Dúfame, že sa vám páčila táto návšteva u obrovských severských medveďov, ktoré údajne patria medzi desať „najpopulárnejších“ zvierat sveta. Sú to naozaj krásne tvory, výtvor nekonečne múdreho Stvoriteľa, ktorý im dal schopnosť prispôsobiť sa ľadovým pustatinám severskej arktickej panvy.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 24]

Matka cvičí mláďatá asi dva a pol roka

[Obrázky na strane 25]

Mladé samce obľubujú bojové hry. Potom sa ochladia v snehu

[Prameň ilustrácií]

Všetky fotografie: Mike Beedell/​Adventure Canada