Prekonávanie náročných životných situácií v južnej Ázii

KEĎ som pomaly opäť nadobúdala vedomie, začala som vnímať, že moja ľavá noha je akosi čudne necitlivá. Otočila som hlavu. Život z môjho milovaného Henryho sa vytrácal. Nebol však čas na zúfanie. Musela som bojovať — bojovať, aby som si zachovala rýdzosť vo vzťahu k Bohu, ktorý nám toho toľko dal.

Bolo to 17. mája 1982. Môj manžel bol cestujúcim dozorcom pre tamilsky hovoriace zbory Jehovových svedkov v Srí Lanke. Slúžili sme zboru, ktorý bol ďaleko od Kolamby, najväčšieho mesta krajiny. Vydali sme sa len na krátku cestu, aby sme navštívili jedného spolusvedka, sediac spolu na jednom bicykli, ako to robí toľko ľudí v tejto krajine. A vtedy do nás úplne neočakávane, ako kobra, vrazilo nákladné auto.

Keď sa lekári vzdali nádeje na záchranu Henryho, zamerali celú svoju pozornosť na mňa. Bola som veľmi slabá, ale srdce mi napĺňala naliehavá potreba oznámiť im, že som rozhodnutá rešpektovať Jehovov zákon, ktorý prikazuje zdržiavať sa krvi. (Skutky 15:28, 29) Museli sa to dozvedieť. Pozbierala som to málo sily, čo som mala, aby som mohla povedať: „Kúsok papiera, prosím.“ S námahou som na papier opísala svoje presvedčenie a podpísala som sa. A vtedy sa začal boj.

Dostala som prvú pomoc. Bolo úplne zrejmé, že moje zranenie je veľmi vážne. Rozhodnutie konať ako pravý kresťan sa stalo mojou jedinou starosťou — ešte stále nebol čas na zármutok.

Odmietli operovať bez krvi

Deväť dní trval zápas týkajúci sa transfúzie krvi — ja som bojovala odmietaním transfúzie o to, aby som žila v súlade so svojím svedomím, a lekári bojovali o to, aby ma presvedčili prijať ju. Hoci na to mali schopnosti, proste ma odmietali operovať bez krvi. Zranenie bolo vážne a vyžadovalo si bezodkladnú pozornosť.

V tomto zápase som však nemusela bojovať sama. Jehova bol so mnou v každom okamihu. A bratstvo Jehovovho ľudu prekypovalo láskyplným záujmom. Kolamba bola vzdialená 400 kilometrov. Dr. Perrin Jayasekera, Jehovov svedok, zariadil prostredníctvom svojho vlastného brata, chirurga vo všeobecnej nemocnici v Kolambe, aby ma prijali tam.

Cestovanie v zadnej časti dodávkového auta po hrboľatých cestách, ktoré trvalo skoro 24 hodín, mi pripadalo ako úplne najdlhšie cestovanie v mojom živote. No srdce som mala plné vďačnosti Jehovovi za jeho láskyplnú starostlivosť, ako vždy odvtedy, čo som sa prvý raz dozvedela o pravde v mojej rodnej krajine, v Indii. Teraz však nebol nikto z príbuzných po mojom boku. Ale čo ma vôbec priviedlo do Srí Lanky?

Narodila som sa v rímskokatolíckej rodine v štáte Kérala (India). Hovorili sme malajálamsky. Angličtina bola jedným z vyučovacích predmetov v škole. Aká som rada, že som využila príležitosť naučiť sa dobre po anglicky! V tej časti Indie je veľa obyvateľov, ktorí o sebe tvrdia, že sú kresťanmi. Podľa tradície kresťanstvo priniesol do Kéraly apoštol Tomáš v prvom storočí. V každom prípade, keď pred vyše 1400 rokmi prišli do Kéraly portugalskí rímskokatolícki kolonizátori vedení Vascom da Gama, boli prekvapení, že tam našli mnoho ľudí, ktorí už verili v Krista.

Robím neľahké rozhodnutia

Keď sa naša rodina za pomoci Jehovových svedkov začala učiť osvecujúce pravdy z Biblie, mojou prirodzenou túžbou bolo deliť sa o túto pravdu s tými z môjho okolia, ktorí sa hlásili ku kresťanstvu. Preto krátko nato, ako som sa oddala Bohu a dala sa pokrstiť, som sa stala priekopníčkou čiže služobníčkou celým časom. To znamenalo odmietnuť ponuku znamenitého postavenia učiteľky v mojom domovskom štáte. Mať zjavné zabezpečenie, aké toto postavenie s nárokom na penziu poskytuje, to je cieľ mnohých mladých Indov, ale môj životný cieľ sa zmenil. Túžila som po pravom bezpečí, a to sa dá nájsť iba pod Jehovovou ochrannou rukou.

O dva roky tu bola náročná úloha. Budem ochotná presťahovať sa do inej časti Indie a pomôcť tam, kde je väčšia potreba tých, ktorí by kázali? S tým bola spojená náročná úloha naučiť sa nový jazyk, tamilčinu, a pomáhať ľuďom z úplne odlišného náboženského prostredia, v tom čase hindom. Príležitosť prejaviť Jehovovi ocenenie stála za všetky tieto zmeny. Vydávanie svedectva týmto srdečným, priateľským ľuďom z hinduistického prostredia bolo naozaj radosťou. Ľahko prijímali fakt, že sa blížime ku koncu Kali Juga (Zlého veku) a že priamo pred tými, ktorí teraz konajú spravodlivo, sa nachádza niečo oveľa lepšie. No pomôcť im vidieť rozdiel medzi pravým kresťanstvom a kresťanstvom Západu, s ktorým mali skúsenosti, to bola veľmi náročná úloha. Ako často som v Biblii otvárala Matúša 7:21–23: „Nie každý, kto mi hovorí: ‚Pane, Pane,‘ vojde do nebeského kráľovstva, ale ten, kto koná vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach. Mnohí mi povedia v onen deň: ‚Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene a nevyháňali démonov v tvojom mene a nekonali mnoho mocných skutkov v tvojom mene?‘ A predsa im potom vyznám: Nikdy som vás nepoznal! Odstúpte odo mňa, páchatelia nezákonnosti.“ Móhandás Gándhí to dobre povedal: ‚Milujem Krista, ale pohŕdam kresťanmi, pretože nežijú tak, ako žil Kristus.‘

Mnoho hindov zisťuje, ako som to zistila aj ja, že na tomto výroku je veľa pravdy. A teraz si všímajú aj to, že konanie mnohých hindov sa len málo líši od konania ľudí zo Západu, ktorí sa pokrytecky hlásia ku kresťanstvu. Ale Jehovovi svedkovia sú úplne iní. Tisíce hindov si to začínajú uvedomovať.

Nový partner, nová skúška rýdzosti

Prešlo dva a pol roka. V priebehu roku 1963 sa po celom svete konal zjazd Jehovových svedkov „Večné dobré posolstvo“. Jedným z dejísk tohto zjazdu bolo i Nové Dillí, na severe krajiny. Bol to naozaj pamätný zjazd! A tam som stretla Henryho Abrahama. Obaja sme hľadali niekoho, s kým by sme sa mohli deliť o život v oddanosti Jehovovi. O päť mesiacov sme sa zobrali.

Henry získal školenie v Biblickej škole Strážnej veže Gileád v štáte New York, a potom bol poslaný späť do svojej rodnej krajiny, do Srí Lanky, kde bola veľká potreba služobníkov. Dúfala som, že bude ochotný presťahovať sa do Indie, lebo som si myslela, že tam je ešte väčšia potreba slúžiť. Ale nemalo to tak byť. Bol potrebný tam, kde bol. A tak sa tento krásny ostrov Srí Lanka stal mojím domovom. Tamilčina i angličtina je tu našťastie veľmi prospešná. Takže som sa nemusela učiť iný jazyk — vtedy. Tešili sme sa z osemnástich šťastných spoločných rokov v službe Jehovovi, kým nás nepostihla tragédia v podobe rýchle idúceho nákladného auta.

Ale teraz som bola v Kolambe a môj boj o to, aby som sa prijatím transfúzie krvi nedopustila kompromisu vo veci rýdzosti, pokračoval. Teraz už bol v nebezpečenstve môj život, nie však pre môj postoj v otázke krvi, ale pre odkladanie liečby.

Jeden plastický chirurg budhistického pôvodu a jeden chirurg ortopéd hinduistického pôvodu sa spojili v snahe využiť svoju zručnosť v môj prospech. Môj krvný obraz (hemoglobín) teraz klesol asi na štyri jednotky.

Ako amputovať nohu od stehna s takým malým množstvom krvi? Moje rozhodnutie bolo jasné, no budú títo dvaja chirurgovia ochotní poskytnúť mi pomoc, ktorá mi predtým bola odopretá? Ich odvaha vziať na seba túto obrovskú úlohu bez toho, aby sa pokúsili prinútiť ma ku kompromisu vo veci svedomia, bola pozoruhodná. Prišla som o nohu, ale zachránili mi život a moja rýdzosť vo vzťahu k Jehovovi ostala neporušená.

Bez manžela, ktorého som tak veľmi milovala, sa teraz otvárala úplne nová kapitola v mojom živote. Najskôr s barlami, potom s protézou (ktorú vďaka láskavosti mnohých bratov a sestier neskôr nahradila značne zdokonalená umelá noha) som bola schopná pokračovať v službe. Zármutok pomaly ustupoval činnosti.

Mám sa vrátiť do Indie a žiť medzi neveriacimi príbuznými? Nádherný biblický príklad inej vdovy menom Rút bol krištáľovo jasný. Aj ja som chcela byť tam, kde by som mohla slúžiť Jehovovi podľa svojich najlepších, teraz trochu obmedzených schopností. Srí Lanka je stále mojím domovom. — Rút 1:16, 17.

Náročný obvod

Tých posledných 11 rokov prešlo rýchlo. Bola „hojnosť práce v Pánovom diele“. (1. Korinťanom 15:58) Naďalej mám veľa práce vo zvestovateľskej službe v Kolambe. Sú tu ľudia z veľmi rozmanitého náboženského prostredia — hindovia, moslimovia, budhisti, takzvaní kresťania a ďalší. Náročné úlohy pokračujú.

Každý mesiac niekoľkí z nás strávia víkend návštevou jedného z miest na juhu, kde ešte nie je žiadna skupina Jehovových svedkov. Prevažná väčšina tamojších obyvateľov sa hlási k budhizmu a ich jazykom je sinhalčina. Učiť sa pomáhať týmto ľuďom sa pre mňa stalo niečím veľmi dôležitým.

Tak ako hindovia v Indii a po celej Srí Lanke, aj budhisti odmietali Bibliu pre správanie takzvaných kresťanov Západu. Ale ich základné budhistické zásady, slávna Osemdielna cesta pravého myslenia a pravého konania (pravé presvedčenie, pravý úmysel, pravá reč, pravé konanie, pravý život, pravá snaha, pravé myslenie a pravé rozjímanie), sú iba nedokonalou ľudskou múdrosťou v porovnaní s božskými zásadami, ktoré sa nachádzajú v Biblii. Väčšina biblických zásad bola napísaná stáročia pred Siddhártom Gautamom.

Keď sa Siddhárta Gautama rozprával s Kalamasom, ako je to citované v Kalama Sutta, povedal: „Nechoď nad to, čo sa získalo opakovaným počúvaním; ani nad tradíciu.“ Je veľmi zvláštne, že práve ja mám výsadu pripomínať mnohým úprimným budhistom, že keby sa táto rada uplatnila dnes, nikto by nemohol veriť v mýtus evolúcie alebo popierať existenciu Stvoriteľa.

Koniec zla je blízko

Jehovovi svedkovia poznajú z Biblie veľa dobrých vecí, aby týmto ľuďom mohli povedať o kalpa vinaša, konci zla, ktorý je tak blízko. V Biblii je o tom proroctvo staré 1900 rokov, ktoré je zaznamenané v 2. Timotejovi 3:1–5, 13. Máme tiež výsadu ukazovať im, že prostriedkom na hľadanie záchrany v týchto časoch nie sú náboženstvá Západu ani Východu, ale Biblia, Jehovovo vlastné inšpirované Slovo, ako to vidno zo 16. a 17. verša tej istej kapitoly.

Budhizmus je hľadanie osvietenia. Dávno predtým, ako Siddhárta Gautama začal svoje hľadanie, bola v Biblii jasne vysvetlená pravá príčina utrpenia. (1. Mojžišova 3:1–19) Vzbura proti spravodlivému zákonu hneď na začiatku ľudskej histórie mala nešťastné následky — choroby a smrť, ktoré sa nevyhnutne rozšírili na všetkých ľudských hriešnikov. V mysli mnohých ľudí vznikajú znepokojivé otázky — ako napríklad v knihe Habakuk 1:3: „Prečo mi dávaš vidieť to, čo škodí, a stále iba hľadíš na ťažkosti? A prečo je predo mnou plienenie a násilie a prečo sa vyskytujú hádky a prečo sa vedie spor?“ Iba súcitný Stvoriteľ môže na tieto otázky poskytnúť odpovede a určiť spôsob trvalej obnovy toho, o čo ľudia prišli. Ba už aj dnes majú milióny ľudí na celom svete osoh z praktickej múdrosti Božieho Slova. A tak sa teraz sinhalčina, jazyk väčšiny obyvateľov tejto krajiny, stala pre mňa ďalšou výzvou, lebo v tomto jazyku môžem pomáhať ľuďom horlivo hľadajúcim osvietenie, ktoré som ja našla pred 37 rokmi.

Je tu ešte ďalšia úloha. Je potrebné vyškoliť viac ľudí pre novú kanceláriu odbočky a prekladateľské stredisko v Srí Lanke, ktoré sú vo výstavbe. Keď pomáham v oddelení účtovníctva v našej kancelárii odbočky, pomaly sa učím nový jazyk počítačov.

Mojich 33 rokov služby Jehovovi celým časom bolo iba chvíľou z večnosti, počas ktorej, ako dúfam, mu budeme slúžiť. Počas týchto rokov sa k nám mnohí pripojili v Jehovovej službe, vrátane zručného chirurga, ktorý zariadil jednak to, že ma prijali do nemocnice v Kolambe, a jednak nutnú operáciu. Teraz je aj on oddaným svedkom Jehovu.

Jehova a pozemská rodina jeho služobníkov ma veľmi dobre podopierali. Cítila som, ako ma obklopovali Jehovove ochranné ramená, a viem, že vo svojej lojálnej láske si Henryho udržiava pevne v pamäti. Iba Jehova môže môjho milovaného priviesť späť z prachu, aby mi dovolil znova ho privítať, a aby som mu mohla porozprávať o všetkých tých vzrušujúcich úlohách, s ktorými sa stretla naša generácia, a o tom, ako nám ich Jehova pomohol zvládnuť. — Rozprávala Annama Abrahamová.

[Obrázok na strane 21]

Annama Abrahamová so svojím manželom Henrym

[Obrázok na strane 23]

Annama vydáva svedectvo zberačom čaju na čajovej plantáži v Srí Lanke