Môj útek k pravde

Keď som začal študovať Bibliu s Jehovovými svedkami, bol som utečencom z väzenia. Čoskoro som stál pred problémom, ako prestať klamať a začať hovoriť pravdu.

BOL november 1974 a ja som stál pred okresným súdom v Pender County (Severná Karolína, USA). Obžaloba zahŕňala ozbrojenú lúpež, útok so smrtiacou zbraňou a jazdu 145-kilometrovou rýchlosťou v zóne, kde bolo povolených 55 kilometrov za hodinu. Nasledujúci mesiac, keď som mal iba 22 rokov, som bol uznaný za vinného vo všetkých bodoch obžaloby a odsúdený na 30 rokov väzenia v nápravnovýchovnom ústave v Severnej Karolíne.

Vyrástol som v Newarku (New Jersey). Hoci bol môj otec policajtom, svojim rodičom som vždy spôsoboval problémy. Čas som trávil v polepšovniach, v nápravnovýchovných ústavoch pre mladistvých, a raz som bol dokonca zatvorený práve v tom policajnom okrsku, kde pracoval môj otec. Nikdy nezabudnem, ako ma v ten večer zbil! Asi každému inému mladíkovi by to bolo stačilo, aby zmenil svoj spôsob života — no nie mne.

Utiekol som z domu a prespával som alebo u priateľa, alebo som zostal na ulici. Napokon som zase skončil vo väzení. Matka ma proti otcovej vôli dostala z väzenia. Moji rodičia, ktorí mali ešte ďalších päť detí, sa rozhodli, že azda armáda bude tým, čo potrebujem.

Vstúpil som do armády a rôzne výcvikové programy spôsobili, že sa moje správanie na istý čas zmenilo. No potom som prepadol drogám a stal som sa závislým od heroínu. Bol som v posádke vo Fort Bragg (Severná Karolína). Netrvalo dlho a s kamarátmi sme začali chodiť z jedného mesta do druhého a kradnúť všetko, čo sme mohli použiť na financovanie svojho návyku. Opisy našich krádeží boli v novinách i v televízii.

Zakrátko ma úrady vypátrali a uväznili, a bol som odsúdený na 30 rokov väzenia, ako som spomenul na začiatku. Vo väzení som sa celé roky búril proti predpisom a nariadeniam, no napokon som si uvedomil, že tým škodím iba sám sebe. Snažil som sa teda dodržiavať predpisy v nádeji, že sa dostanem do najľahšej nápravnovýchovnej skupiny a za dobré správanie ma prepustia pred vypršaním trestu.

Nasledujúcich desať rokov väzenia som si odpykával v najľahšej nápravnovýchovnej skupine a krátko nato som bol zaradený do pracovného programu mimo väznice. To znamenalo, že ráno som mohol odísť z väzenia sám a večer som sa mohol sám vrátiť. Jedného dňa som sa nevrátil z práce hneď, a z pracovného programu ma vylúčili. Smel som však ešte zostať v najľahšej nápravnovýchovnej skupine.

Hoci som strávil vo väzení už takmer 11 rokov, moje vyhliadky, že sa dostanem von skôr, nevyzerali veľmi sľubne. Jedného teplého rána v auguste 1985, keď som bol mimo väznice, sa mi naskytla príležitosť na útek — útek bez toho, aby ma vypátrali. Vydal som sa na cestu k priateľovi, s ktorým som strávil istý čas vo väzení. Keď som si cez noc odpočinul a vymenil oblečenie, zaviezol ma do Washingtonu, D. C., vzdialeného asi 400 kilometrov.

Predsavzal som si, že do väzenia sa nikdy nevrátim, čo znamenalo, že sa musím vyhýbať akémukoľvek trestnému činu. Spočiatku som si denne hľadal príležitostnú prácu, nech bola akákoľvek. Potom som dostal stále zamestnanie a pracoval som pre jednu elektrikársku spoločnosť. Časom sa mi podarilo získať rodný list na iné meno — Derek Majette. Moje meno, miesto narodenia, minulosť, rodina, všetko o mne bolo teraz lžou. Kým o tom nikto nevedel, cítil som sa istý. Tak som žil tri roky vo Washingtone, D. C., a v okolí.

Stretnutie s Jehovovými svedkami

Raz večer prišli do môjho bytu dvaja pekne oblečení mladí muži. Rozprávali mi o Biblii, nechali mi knihu a sľúbili, že sa vrátia. Ja som sa však presťahoval do iného bytu, a viac som ich nevidel. Potom som sa raz ráno cestou do práce zastavil na jednom mieste na kávu a tu som sa zoznámil s dvoma mladými ženami, ktoré sa ma spýtali, či nemám záujem o časopis Strážna veža. Vzal som si jeden a potom som sa každé ráno stretal s týmito ženami a ony mi rozprávali o Biblii.

Hoci rozhovor bol vždy krátky, môj záujem o to, čo rozprávali, vzrástol natoľko, že som sa každé ráno tešil na stretnutie s týmito ženami, Cynthiou a Jeanette. Časom som spoznal ďalších svedkov Jehovu, ktorí takto včas ráno zvestovali. Pozvali ma, aby som prišiel na zhromaždenie do sály Kráľovstva. Mal som síce obavy, no pozvanie som prijal.

Keď som v to popoludnie sedel a počúval prednášku, po prvý raz som počul vysvetľovať Písma takým zrozumiteľným spôsobom. Zostal som aj na štúdiu Biblie pomocou Strážnej veže a zistil som, že sa môžem zúčastniť odpovedaním na otázky. Podal som svoj prvý komentár a po zhromaždení som súhlasil s biblickým štúdiom s jedným zo starších zboru.

Čoskoro som začal robiť pokrok v poznaní Biblie. A čo bolo dôležitejšie, vážil som si pravdy, ktoré som sa učil. Už som nebol spokojný so svojím životom. Začal som pociťovať výčitky svedomia, že luhám týmto ľuďom, ktorí boli mojimi priateľmi. Pokračoval som v štúdiu a myslel som si, že zostanem nepovšimnutý dovtedy, kým o mne nikto nepozná pravdu. Ale potom mi môj učiteľ Biblie začal rozprávať o účasti na službe z domu do domu.

Približne v tom čase sa udialo čosi, čo mi ukázalo, že podieľať sa na službe alebo na podobnej činnosti neprichádza pre mňa do úvahy, kým neurobím niečo so svojou situáciou. Tankoval som benzín do auta, keď sa ku mne niekto zozadu priblížil a zovrel mi ruky za chrbtom. Zachvátil ma strach. Myslel som si, že úrady ma napokon dolapili. Aká to bola úľava, keď sa ukázalo, že je to bývalý spoluväzeň! Nevedel, že som utiekol, a stále ma oslovoval mojím skutočným menom a kládol mi všetky možné otázky.

Odo dňa úteku som nebol taký vyľakaný. Ale potom mi to došlo. Povedzme, že som v službe z domu do domu a príde mi otvoriť niekto, kto pozná moje pravé meno. Ako môžem ísť do Jehovovej služby a hovoriť pravdu, keď žijem v lži? Čo mám robiť? Pokračovať v štúdiu a žiť v lži, alebo prestať študovať a odsťahovať sa? Bolo to také mätúce, že som musel načas odísť a premýšľať.

Rozhodujem sa

Vydal som sa na cestu. Dlhá, pokojná jazda bola presne to, čo som potreboval na uvoľnenie, premýšľanie a na to, aby som požiadal Jehovu o pomoc pri rozhodnutí, čo robiť. Rozhodol som sa až cestou späť do Washingtonu, D. C. — prestanem luhať a jednoducho poviem pravdu. No nebolo také jednoduché urobiť to. Keďže Cynthiu som poznal celkom dobre, zveril som sa jej. Vysvetlila mi, že musím predostrieť vec priamo Jehovovi. Navrhla mi, aby som sa porozprával so staršími v zbore.

Vedel som, že má pravdu, a súhlasil som. No keďže som si nebol istý, čo mám urobiť po právnej stránke, navštívil som miestneho právnika a vysvetlil som mu svoju situáciu. Poradil mi, aby som sa skontaktoval s právnikom v Severnej Karolíne, ten bude poznať postup obvyklý v tomto štáte. A tak som podnikol cestu na juh, aby som získal informácie od nejakého právnika.

Keď som prišiel do Raleigh v Severnej Karolíne, prišiel som autom k väznici, ktorá sa nachádza na jednej z hlavných ulíc. Zastavil som a len som sedel a pozeral sa na vysoký plot z ostnatého drôtu, na ozbrojenú stráž na strážnych vežiach a na väzňov za plotom, ako sa prechádzajú dookola. Jedenásť dlhých rokov som bol takým väzňom! Rozhodnúť sa veru nebolo ľahké.

Napokon som vzal telefónny zoznam a vybral som si právnika. Zatelefonoval som mu a podal som mu tie isté informácie ako prvému právnikovi, s ktorým som rozprával. Nekládol mi veľa otázok. Povedal mi len, akú má taxu a keď budem pripravený, mám zavolať a povie mi termín. Keď som sa vrátil do Washingtonu, D. C., išiel som priamo k môjmu učiteľovi Biblie.

On, jeho manželka a ich dcéra mi boli ako rodina. V ten večer, keď som prišiel do ich domu, mi chvíľu trvalo, kým som prehovoril. Ale keď som všetko vyrozprával, pocítil som úľavu. Oni boli prinajmenšom ohromení. Keď sa prebrali zo šoku, prejavili skutočný súcit a dodávali mi odvahu.

Ďalšia vec, ktorú som musel urobiť, bolo získať peniaze na zaplatenie právnika a rozhodnúť sa, kedy sa prihlásim úradom. Určil som si 1. marec 1989, čo bolo už o niekoľko týždňov. Chcel som prestať pracovať a tešiť sa z posledných dní slobody, ale to som nemohol urobiť, pretože som potreboval peniaze na zaplatenie právnika.

Pripadalo mi to také ironické, že som utiekol z väzenia, a teraz šetrím peniaze, aby som sa dostal späť. Niekedy ma napadla myšlienka, aby som jednoducho na všetko zabudol a odišiel. Ale 1. marec prišiel až príliš rýchlo. Môj učiteľ a ďalší z jeho záujemcov ma sprevádzali do Raleigh. Išli sme do právnikovej kancelárie a prediskutovali sme obvinenia, pre ktoré som bol uväznený, dobu, na ktorú som bol odsúdený, a prečo som ochotný prihlásiť sa úradom. Právnik potom zavolal magistrát a informoval sa, kam mám ísť. Dozvedel sa, že magistrát ma môže ihneď vziať späť do väzenia.

Neplánoval som, že pôjdem späť tak rýchle. Myslel som si, že sa s právnikom iba porozprávame a že sa prihlásim nasledujúci deň. Ale teraz, keď padlo rozhodnutie, všetci štyria sme sa mlčky viezli do väznice. Pamätám sa, ako som si myslel: ‚Skutočne sa toto deje?‘ Ďalšie, čo som si uvedomil, bolo to, že sme pred hlavnou bránou a počúvame, ako právnik vysvetľuje stráži, kto som.

Opäť vo väzení

Keď sa brána otvorila, vedel som, že je načase rozlúčiť sa. Podali sme si s právnikom ruku. Potom ma objal môj učiteľ i spoluštudujúci. Hneď ako som sa ocitol na druhej strane brány, dali mi putá a odviedli ma do miestnosti, kde som zamenil osobné oblečenie za väzenskú uniformu. Dostal som číslo 21052-OS, to isté, ktoré som mal predtým.

Väznica bola určená pre prvú nápravnovýchovnú skupinu, a tak ma v priebehu hodiny preložili do väznice pre tretiu nápravnovýchovnú skupinu. Dovolili mi nechať si iba Bibliu a knihu Môžeš žiť navždy v pozemskom raji. Dali ma medzi väzňov, ktorých som poznal už roky. Mysleli si, že ma chytili, ale keď som im vysvetlil, že som sa vrátil dobrovoľne, pretože sa chcem stať Jehovovým svedkom, všetci povedali, že to je najväčšia hlúposť, akú kedy počuli.

Jedna z posledných vecí, ktoré mi povedal môj učiteľ, bola: „Nikdy neprestaň študovať.“ A tak som väčšinu času strávil čítaním Biblie a knihy Žiť navždy a písaním listov priateľom, ktorí vedeli, čo sa so mnou stalo. Medzi svedkami, ktorým som napísal, bol aj Jerome a jeho manželka Arlene. Môj list bol krátky, iba niekoľko slov vďaky a vyjadrenie, ako myslím na čas, ktorý som strávil v spoločnosti Jehovových svedkov.

Čoskoro ma Jerome požiadal o povolenie použiť môj list v prejave, ktorý mal predniesť na krajskom zjazde Jehovových svedkov. Súhlasil som, netušiac, aké to bude mať následky. O mojej minulosti vedelo iba niekoľko svedkov. Aké prekvapenie to bolo pre mnohých, keď Jerome prečítal môj list a oznámil moje skutočné meno, Brian E. Garner, a povedal: „Alias Derek Majette!“ Potom prišiel rad na mňa, aby som zažil prekvapenia. Do väzenia začali prúdiť povzbudzujúce listy od bratov a sestier — nielen zo zboru v Petworthe, kde som chodil na zhromaždenia, ale aj od ľudí z iných zborov.

Onedlho ma premiestnili z Ústrednej väznice do väznice pre druhú nápravnovýchovnú skupinu v Lillingtone (Severná Karolína). Len čo som sa tam usadil, začal som sa informovať o náboženských zhromaždeniach. Bol som nadšený, keď som sa dozvedel, že každú stredu večer vedú Jehovovi svedkovia zhromaždenia vo väzenskej učebni. Nikdy nezabudnem na lásku, podporu a úsilie vynaložené na pomoc nielen mne, ale každému, kto sa vo väzení chcel dozvedieť biblickú pravdu. Keď sa zistilo, že som už predtým študoval, jeden zo starších, ktorý viedol vo väzení zhromaždenia, ihneď pokračoval so mnou v štúdiu tam, kde som prestal.

Úvahy o skrátení trestu

Po niekoľkých mesiacoch som dostal správu, že sa mám dostaviť pred komisiu, ktorá rozhoduje o skrátení doby výkonu trestu. Hoci som utiekol a len nedávno som sa vrátil, zákon vyžadoval, aby ma predviedli pred komisiu na posúdenie alebo aby ma aspoň informovali, že uvažovali o mojom prípade. Oznámil som priateľom, že sa mám dostaviť pred komisiu. Znova začali do väzenia prúdiť listy, no nie pre mňa, ale pre komisiu rozhodujúcu o prepustení.

V októbri 1989 ma komisia informovala, že môj prípad sa má preskúmať. Bol som nadšený. Ale v deň, keď mali prísť členovia komisie, sa nikto neukázal. A nevedelo sa ani, kedy by mali prísť. Bol som veľmi sklamaný, ale neprestával som sa modliť k Jehovovi. O niekoľko týždňov, 8. novembra, boli informovaní dvaja ďalší muži a ja, že členovia komisie sú prítomní v našej väznici a že mňa predvolajú ako prvého.

Keď som vstúpil do kancelárie, všimol som si dva obaly so spismi. Jeden bol môj s dátumom roku 1974. Nevedel som, čo obsahuje druhý obal. Keď sa so mnou porozprávali o niektorých veciach týkajúcich sa môjho prípadu, jeden člen komisie otvoril druhý obal. Boli v ňom tucty listov napísané v môj prospech. Výbor chcel vedieť, ako som sa po úteku z väzenia mohol zoznámiť s toľkými ľuďmi. Krátko som im vyrozprával svoju skúsenosť s Jehovovými svedkami. Potom ma požiadali, aby som vyšiel von.

Sloboda a nový život

Keď ma zavolali späť, informovali ma, že komisia hlasovala za „okamžité podmienečné prepustenie“. Bol som od radosti bez seba. Iba po 9 mesiacoch väzenia mám byť prepustený! Nejaký čas trvalo, kým boli vybavené všetky formality; z väznice som vyšiel 22. novembra 1989 — tentoraz som z nej nemusel utekať.

Dňa 27. októbra 1990, menej než rok po mojom prepustení, som symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi Bohu krstom vo vode. Teraz šťastne slúžim Jehovovi vo Washingtone, D. C., ako služobný pomocník. Dňa 27. júna 1992 sme s Cynthiou Adamsovou uzavreli manželstvo.

Ďakujem Jehovovi, mojej manželke a jej rodine a všetkým bratom a sestrám, ktorí mi pomohli, aby som sa stal časťou takej láskyplnej celosvetovej organizácie. — Rozprával Brian E. Garner.

[Obrázok na strane 13]

Väznica, kde som strávil 11 dlhých rokov

[Obrázok na strane 15]

S manželkou Cynthiou