Od nenávisti k láske
Rozpráva Ludwig Wurm
Bola to najchladnejšia noc, akú som kedy zažil — mínus 52 stupňov Celzia. Dátum: február 1942 — uprostred zimy a v čase vojny. Miesto: ruský front pri Leningrade. Bol som vojakom v nemeckých elitných ozbrojených jednotkách Waffen-SS (Waffen Schutzstaffel). Spolu so seržantom sme dostali strašnú úlohu: pochovať vyše 300 kamarátov, z ktorých väčšina zomrela v krytoch — tak, že zamrzli. Zem však bola taká zmrznutá, že nebolo možné ich pochovať. Namiesto toho sme stuhnuté mŕtvoly pokládli na hromadu za prázdne domy, presne tak ako kusy dreva. Na pochovanie mali počkať až do jari.
POVEDAŤ, že z tejto hroznej úlohy mi bolo zle, je slabý výraz. V zúfalstve som v slzách vyhŕkol: „Unterscharführer (seržant), môžete mi povedať, na čo je všetko toto nezmyselné zabíjanie? Prečo je vo svete toľko nenávisti? Prečo musia byť vojny?“ Odpovedal mi tichým hlasom: „Ludwig, naozaj neviem. Verte mi, tiež nerozumiem tomu, prečo je vo svete toľko utrpenia a nenávisti.“
O dva dni ma do krku zasiahla odpálená strela, takže som bol ochromený, upadol som do bezvedomia a bol som blízko smrti.
Ale moje pretrvávajúce otázky mi nakoniec umožnili zažiť na vlastné oči, ako sa nenávisť a zúfalstvo môže zmeniť na lásku a šťastie. Dovoľte mi, aby som vám to vysvetlil.
Moje stretnutie s Hitlerom
Narodil som sa v Rakúsku roku 1920. Môj otec bol luterán a matka katolíčka. Navštevoval som súkromnú luteránsku školu, kde som dostával pravidelné náboženské poučovanie od duchovného. Ale neučil som sa o Ježišovi Kristovi ako o Záchrancovi ľudstva. Dôraz bol neustále kladený na „führera poslaného Bohom“, Adolfa Hitlera, a na plánovanú Veľkonemeckú ríšu. Zdalo sa, že mojou učebnicou je skôr Hitlerova kniha Mein Kampf (Môj boj) než Biblia. Študoval som aj Rosenbergovu knihu Der Mythos des 20. Jahrhunderts (Mýtus 20. storočia), v ktorej sa pokúšal dokázať, že Ježiš Kristus nebol Žid, ale plavovlasý árijec!
Nadobúdal som presvedčenie, že Adolfa Hitlera naozaj poslal Boh, a bol som pyšný na to, že som v roku 1933 vstúpil do Hitlerovej mládeže. Iste si viete predstaviť to vzrušenie, keď som dostal príležitosť stretnúť sa s Hitlerom osobne. Do dnešného dňa si živo pamätám, ako sa na mňa pozrel svojím neobyčajne prenikavým pohľadom. Malo to na mňa taký silný účinok, že keď som prišiel domov, povedal som matke: „Odteraz môj život nepatrí tebe. Môj život patrí môjmu führerovi, Adolfovi Hitlerovi. Ak uvidím, že sa ho niekto pokúša zabiť, hodím sa pred neho, aby som mu zachránil život.“ Až po rokoch som pochopil, prečo sa matka rozplakala a tuho si ma pritisla k sebe.
Počiatočný vplyv nacistickej strany
V roku 1934 sa národní socialisti vzbúrili proti rakúskej vláde. Počas tohto konfliktu bol kancelár Engelbert Dollfuss, ktorý odporoval zjednoteniu Rakúska a Nemecka, úkladne zavraždený nacistami. Vodcovia tejto vzbury boli uväznení, postavení pred súd a odsúdení na smrť. Rakúska vláda potom vyhlásila stanné právo a ja som sa aktivizoval v podzemnom hnutí nacistickej strany — teda Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany.
Potom v roku 1938 prišlo k anšlusu, k anexii Rakúska k Nemecku, a nacistická strana sa stala legálnou. Zakrátko som bol medzi členmi strany lojalistov, ktorí boli v tom istom roku pozvaní Hitlerom zúčastniť sa výročného stretnutia ríšskej strany v Norimbergu na Zeppelinovej lúke. Tam som videl Hitlera, ako ukazuje svoju rastúcu moc. Jeho bombastické prejavy, ktoré fascinovali jeho poslucháčov, boli plné nenávisti voči všetkým odporcom nacistickej strany, vrátane medzinárodného židovstva a Medzinárodných bádateľov Biblie, teraz známych ako Jehovovi svedkovia. Mám v živej pamäti, ako sa vystatoval: „Títo nepriatelia Veľkého Nemecka, táto háveď Medzinárodných bádateľov Biblie bude v Nemecku vyhladená.“ Nikdy som nestretol žiadneho Jehovovho svedka, a tak som bol zvedavý, kto sú tí nebezpeční ľudia, o ktorých hovoril s takou zlobou.
Služba v koncentračnom tábore v Buchenwalde
Keď v roku 1939 vypukla druhá svetová vojna, ihneď som sa dobrovoľne pridal k elitným ozbrojeným jednotkám Nemecka, k Waffen-SS. Bol som presvedčený, že akékoľvek obete, ktoré som vyzvaný priniesť v tejto vojne, budú oprávnené, pretože náš führer je predsa poslaný Bohom. Ale bol som znepokojený, keď v roku 1940 naše vojenské oddiely prechádzali cez Luxembursko a Belgicko do Francúzska a ja som prvýkrát zblízka videl mŕtveho vojaka — pekného mladého Francúza. Nemohol som pochopiť, prečo by mladí Francúzi chceli obetovať svoj život vo vojne, ktorú Nemecko, s Bohom na našej strane, nepochybne vyhrá.
Vo Francúzsku som bol zranený a prevezený na hospitalizáciu späť do Nemecka. Keď som sa uzdravil, preložili ma slúžiť do vonkajšieho obvodu koncentračného tábora v Buchenwalde neďaleko Weimaru. Od našich dôstojníkov sme dostali prísne pokyny, aby sme sa nemiešali s táborovými strážami SS, teda s Totenkopfverbände (umrlčie lebky), ani s väzňami. Zvlášť sme mali zakázané vstúpiť do časti s väzenskými ubytovňami, ktorá bola obohnaná vysokým múrom s veľkou bránou. Nad bránou bol nápis: „Arbeit Macht Frei“ (Práca oslobodzuje). Len stráže SS mali zvláštne preukazy na vstup do týchto priestorov.
Každý deň sme v tábore videli väzňov, ako ich strážca SS a iný väzeň, nazývaný kápo, odvádzajú na ich pracovné miesta. Boli tam Židia s označením Dávidovej hviezdy na väzenských kabátoch, politickí väzni s červeným trojuholníkom, zločinci s čiernym kruhom a Jehovovi svedkovia s fialovým trojuholníkom.
Nemohol som si nevšimnúť neobvykle žiariace tváre svedkov. Vedel som, že žijú v zlých podmienkach. Napriek tomu vystupovali s dôstojnosťou, ktorá kontrastovala s ich výzorom — boli len kosť a koža. Keďže som o nich vlastne nič nevedel, opýtal som sa našich vyšších dôstojníkov, prečo boli svedkovia poslaní do koncentračných táborov. Odpoveďou bolo, že sú židovsko-americkou sektou úzko spojenou s komunistami. Ale ich bezchybné správanie, nekompromisné zásady a morálna čistota upútali môj záujem.
Koniec môjho „mesiáša“
V roku 1945 sa svet, v ktorý som veril, zrútil. Môj „boh“, Adolf Hitler, ktorého duchovenstvo zdravilo ako führera poslaného Bohom, sa dokázal ako falošný mesiáš. Jeho plánovaná Tausendjährige Reich (Tisícročná ríša) sa úplne rozpadla už po dvanástich rokoch. Bol to tiež zbabelec, ktorý unikol pred zodpovednosťou za vyvraždenie miliónov mužov, žien a detí tým, že spáchal samovraždu. Následné správy o výbuchu prvých atómových bômb v Japonsku spôsobili, že som sa takmer psychicky zrútil.
Dramatické zmeny v mojom živote
Krátko po tom, čo sa nepriateľské akcie v druhej svetovej vojne skončili, udali ma zložkám kontrarozviedky americkej armády (CIC), ktoré boli súčasťou okupačných síl Spojených štátov. Bol som uväznený ako nacista a člen Waffen-SS. Moja milovaná snúbenica Trudy nakoniec našla jedného lekára, ktorý presvedčil CIC, aby ma zo zdravotných dôvodov — pre následky zranenia chrbtice — prepustili z väzenia. Potom som bol v domácom väzení, až kým som nebol zbavený všetkých obvinení ako vojnový zločinec.
Ako vojnový invalid som bol poslaný do repatriačnej nemocnice v rakúskych Alpách na lekárske vyšetrenie. Jedného obzvlášť krásneho jarného rána, keď som vychutnával úžasnú scenériu a teplé slnečné počasie a počúval som melodické piesne vtákov, vyslovil som z hĺbky svojho srdca krátku modlitbu: „Bože, ak naozaj existuješ, musíš mi byť schopný zodpovedať moje znepokojujúce otázky.“
O niekoľko týždňov, keď som bol opäť doma, zazvonila pri mojich dverách jedna Jehovova svedkyňa. Prijal som od nej biblickú literatúru. Hoci prichádzala pravidelne každú nedeľu dopoludnia, v tom čase som nevenoval vážnu pozornosť literatúre, ktorú mi nechávala, ani som ju nečítal. Ale jedného dňa som prišiel domov z práce viac vyčerpaný ako obyčajne. Manželka mi navrhla, aby som si na uvoľnenie niečo prečítal — z brožúrky s názvom Mier — môže byť trvalý?, ktorú u nás nechali svedkovia.
Začal som brožúrku čítať a uvedomil som si, že ju nemôžem odložiť, kým ju celú neprečítam. Povedal som manželke: „Táto brožúrka bola vytlačená v roku 1942. Keby vtedy niekto na ulici povedal, že Hitler a Mussolini prehrajú vojnu a že Spoločnosť národov sa znovu objaví v podobe Spojených národov, ľudia by si mysleli, že je psychicky narušený. Ale to, čo je teraz história, je presne to, čo táto brožúrka vopred hovorila. Máme niekde Bibliu, aby som si mohol vyhľadať tieto odvolávky na Písma?“
Manželka išla do podkrovnej izby a našla tam jeden starý Lutherov preklad Biblie. Vyhľadal som si biblické verše uvedené v brožúrke. Onedlho som sa začal dozvedať veci, o ktorých som nikdy predtým nepočul. Dozvedel som sa o biblickom sľube nového sveta tu na tejto zemi pod Božím mesiášskym Kráľovstvom. Táto skutočná nádej na šťastnú a istú budúcnosť je vyjadrená v slovách Ježišovej vzorovej modlitby, ktorú som ako chlapec často opakoval: „Nech príde tvoje kráľovstvo. Nech sa deje tvoja vôľa, ako v nebi, tak i na zemi.“ A na moje veľké prekvapenie som sa dozvedel, že Všemohúci Boh, Tvorca neba a zeme, má osobné meno, Jehova. — Matúš 6:9, 10; Žalm 83:18.
Onedlho som začal navštevovať zhromaždenia Jehovových svedkov. Na prvom zhromaždení som sa zoznámil so staršou ženou, ktorej dcéra a zať boli pre svoju vieru popravení v nemeckom koncentračnom tábore. Veľmi som sa hanbil. Povedal som jej, že pre moje minulé styky som na vlastné oči videl, čo ona a jej rodina zažili, a vzhľadom na moju spoluprácu s tými, ktorí za to niesli zodpovednosť, má právo s odporom mi napľuť do tváre.
Na moje prekvapenie namiesto nenávisti jej vyhŕkli slzy radosti. Vrúcne ma objala a povedala: „Ó, aké je to nádherné, že Všemohúci Boh, Jehova, dovoľuje ľuďom z takých odporujúcich skupín, aby prišli do jeho svätej organizácie!“
Namiesto nenávisti, ktorú som videl okolo seba, títo ľudia naozaj odzrkadľovali Božiu nesebeckú lásku — pravú kresťanskú lásku. Spomenul som si na slová, ktoré povedal Ježiš: „Podľa toho všetci poznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku medzi sebou.“ (Ján 13:35) Bolo to presne to, čo som hľadal. Teraz sa začali tisnúť slzy do očí mne. Začal som plakať ako dieťa, z vďačnosti za takého úžasného Boha, Jehovu.
Ešte stále som sa musel veľa učiť
Časom som oddal svoj život Jehovovi Bohu a v roku 1948 som bol pokrstený. Ale skoro som zistil, že sa ešte stále musím veľa učiť. Napríklad, pretože mi bol mozog tak dôkladne vymývaný nacizmom, nemohol som pochopiť, prečo Jehovova organizácia niekedy tlačí články proti neslávne známym SS. Namietal som, že ako jednotlivci nie sme vinní. Boli sme len vojaci, a väčšina z nás vôbec nevedela o tom, čo sa deje v koncentračných táboroch.
Neskôr mi jeden milý brat, ktorý rozumel môjmu problému a ktorý sám trpel veľa rokov v koncentračnom tábore, položil ruku na plece a povedal: „Brat Ludwig, pozorne ma počúvaj. Ak máš ťažkosti s pochopením tejto veci a cítiš, že ťa to trápi, odlož to vo svojej mysli jednoducho nabok. Potom v modlitbe prenechaj svoj problém Jehovovi. Môžeš mi veriť, že ak to urobíš, príde deň, keď Jehova odkryje porozumenie tejto i akejkoľvek inej veci, ktorá ťa znepokojuje.“ Prijal som jeho múdru radu a po rokoch som zistil, že sa stalo presne to. Nakoniec som pochopil, že celý systém národného socializmu s jeho jednotkami SS bol len ďalšou diabolskou časťou celosvetového systému Satana Diabla. — 2. Korinťanom 4:4.
Späť na Zeppelinovu lúku v Norimbergu
Viete si predstaviť, akou významnou udalosťou v mojom živote bolo vrátiť sa v roku 1955 do Norimbergu a zúčastniť sa tam zjazdu Jehovových svedkov „Triumphierendes Königreich“ (Triumfujúce Kráľovstvo)! Áno, tento zjazd sa konal na tom istom mieste, kde som počul Hitlera vystatovať sa, že vyhladí Jehovových svedkov v Nemecku. Prišlo sem na celý týždeň vyše 107 000 Jehovových svedkov a priateľov z celého sveta, aby uctievali Boha. Nikto sa tu netlačil, nebol tu nijaký hlas zvýšený v hneve. Skutočne zjednotená medzinárodná rodina žijúca spolu v mieri.
Je ťažké opísať, aké som mal pocity, keď som na tomto zjazde stretol niektorých z mojich bývalých kamarátov z Waffen-SS, ktorí boli teraz oddanými služobníkmi Jehovu Boha. Naozaj radostné stretnutie!
Hľadím do budúcnosti s nádejou
Od mojej oddanosti a krstu som mal výsadu viesť v Rakúsku viaceré domáce biblické štúdiá s bývalými nacistami. Niektorí z nich sú teraz oddanými svedkami Jehovu. V roku 1956 som z Rakúska emigroval a teraz žijem v Austrálii. Tu som sa tešil z výsady služby celým časom. V poslednom čase však pribúdajúce roky a zhoršujúce sa zdravie obmedzujú moju činnosť.
Jednou z mojich najsilnejších túžob je privítať zo smrti niektorých verných mužov a ženy, ktorí odmietli urobiť kompromis so zlým nacistickým systémom a ktorí boli za svoju rýdzosť popravení v koncentračných táboroch.
Medzitým som mal možnosť vidieť, ako sa ničivá nenávisť doslova mení na lásku a nádej. Teraz mám pevnú nádej na večný život na rajskej zemi v ľudskej dokonalosti, oslobodený od chorôb a smrti — nádej nielen pre seba, ale aj pre všetkých tých, ktorí sa pokorne podriaďujú Jehovovmu teraz vládnucemu Kráľovi, Kristovi Ježišovi. V mojom prípade môžem naozaj s presvedčením opakovať slová apoštola Pavla: „Nádej nevedie ku sklamaniu, lebo Božia láska bola vyliata do nášho srdca prostredníctvom svätého ducha, ktorý nám bol daný.“ — Rimanom 5:5.
[Obrázok na strane 13]
V uniforme SS
[Obrázky na stranách 14, 15]
Zjazd Jehovových svedkov „Triumfujúce Kráľovstvo“ v roku 1955 na mieste, kde predtým Hitler organizoval každoročné nacistické stretnutia
[Prameň ilustrácie]
U.S. National Archives photo
[Obrázok na strane 15]
S aktovkou, pripravený kázať — v Austrálii
[Prameň ilustrácie na strane 11]
UPI/Bettmann