Rodina, ktorá ma skutočne milovala

PRE dieťa, pre ktorékoľvek dieťa, je rodina veľmi dôležitá. Vrúcna, milujúca rodina pomáha dieťaťu uspokojiť jeho telesné a citové potreby. Zohráva životne dôležitú úlohu v školení, výchove a vývoji. Dáva dieťaťu pocit bezpečia. Aká je to rana, keď vás rodina odvrhne tak ako mňa!

Narodil som sa do veľkej rodiny vo východnej Nigérii. Môj otec bol náčelníkom a mal sedem manželiek. Bol otcom tridsiatich detí a ja som bol dvadsiaty deviaty.

V jeden deň roku 1965, keď som mal desať rokov, som prišiel domov zo školy a stretol som sa s otcom sediacim na verande. Dvaja muži s aktovkami prišli na náš pozemok a po radostnom pozdrave sa predstavili ako Jehovovi svedkovia. Môj otec ich pozorne počúval. Keď mu ponúkli dva časopisy, ocko sa na mňa pozrel a spýtal sa ma, či ich chcem. Prikývol som, a tak ich pre mňa zobral.

Svedkovia sľúbili, že prídu opäť, a aj prišli. Nasledujúce dva roky k nám chodili a diskutovali so mnou o Biblii. Ich návštevy však neboli pravidelné, keďže na miesto, kde bývali, to bolo z mojej dediny desať kilometrov peši.

Moja rodina ma odvrhuje

Mal som 12 rokov, keď môj otec ochorel a zomrel. Osem dní po pohrebe najstarší brat zvolal rodinné stretnutie. Bolo tam asi 20 ľudí. Všetci sme si mysleli, že bude hovoriť o pohrebných výdavkoch. Na moje prekvapenie však povedal, že stretnutie zorganizoval preto, aby sa diskutovalo o mladšom bratovi — o mne! Povedal im, že mám záľubu v chodení „po žobraní“ pre štyri pence, akoby rodina nemala peniaze, aby ma uživila. Dodal, že keď budem chodiť ako podomový obchodník s časopismi po štyri pence, pošpiní to meno rodiny. Povedal, že si musím vybrať, komu budem patriť — svedkom, alebo svojej rodine.

Moja mama vtedy už nežila, ale jedna z mojich nevlastných mám kvôli mne plakala a obhajovala ma. Naliehavo prosila, aby to nepoužili na ospravedlnenie toho, že by ma pripravili o môj dedičný podiel. Pre nich však názor ženy znamenal pramálo. Rodina sa priklonila na stranu môjho brata a žiadali, aby som sa rozhodol.

Poprosil som ich o čas, aby som si vec mohol premyslieť. Súhlasili, že mi dajú čas do ďalšieho večera. Keď som bol sám v izbe, začal som plakať. Cítil som sa slabý, odvrhnutý a mal som obavy. Nevedel som, čo sa so mnou bude diať.

Dovtedy som nikdy nenavštívil sálu Kráľovstva a nikdy som sa so svedkami nezúčastnil na kázaní. Mal som iba povrchné poznanie biblických náuk a v mojej dedine neboli žiadni svedkovia, s ktorými by som sa mohol porozprávať.

Modlil som sa k Jehovovi, volajúc na neho menom prvýkrát v živote. Povedal som mu, že som sa učil, že je pravý Boh. Prosil som ho, aby stál pri mne a pomohol mi správne sa rozhodnúť, tak, aby som sa mu neznepáčil.

Nasledujúci večer sa moja rodina opäť zišla a žiadala, aby som sa vyjadril. Vysvetlil som, že človekom, ktorý ma podnietil k štúdiu s Jehovovými svedkami, bol môj otec, ktorý mi dal život. On zaplatil za moje časopisy a Bibliu. Keďže sa nepohoršoval nad tým, že študujem so svedkami, nechápem, prečo by to mal môj starší brat použiť proti mne. Potom som povedal, že mi nezáleží na tom, čo mi urobia, ja musím slúžiť Jehovovi.

Tieto slová sa im nepáčili. Jeden z nich povedal: „Kto je táto malá krysa, že by s nami mala hovoriť takýmto spôsobom?“ Vzápätí na to môj brat s dupotom vošiel do mojej izby, schmatol moje oblečenie, knihy a malý lepenkový kufor a vyhodil to všetko von na zem.

Prístrešie som našiel u spolužiaka, ktorý býval v dedine. Zostal som u jeho rodiny asi päť mesiacov. Medzičasom som napísal svojmu strýkovi do Lagosu, ktorý ma pozval, aby som uňho býval.

Niekoľko mesiacov som si šetril peniaze zbieraním a predávaním palmových semien. Nejaké peniaze mi dala aj moja nevlastná mama, ktorá sa za mňa predtým prihovorila. Keď som mal dosť peňazí, vydal som sa do Lagosu. Časť cesty som sa viezol vzadu na nákladnom automobile na prevoz piesku.

Vyhodený druhýkrát

Keď som prišiel do Lagosu, potešilo ma, keď som sa dozvedel, že môj strýko študuje so svedkami. Okamžite som začal navštevovať zborové zhromaždenia v sále Kráľovstva. Záujem môjho strýka slúžiť Jehovovi sa však rýchlo stratil, keď prišiel na návštevu môj starší brat. Povedal strýkovi, že rodina sa rozhodla, že ma nebude ani podporovať, ani mi nedovolí chodiť do školy, pretože sa stále stýkam s Jehovovými svedkami. Pohrozil strýkovi a potom sa vrátil domov.

Týždeň po odchode môjho brata ma strýko uprostred noci zobudil a strčil mi pod nos papier s písaným textom. Vložil mi do ruky pero a žiadal odo mňa, aby som to podpísal. Keď som sa pozrel na zamračený výraz jeho tváre, vedel som, že ide o niečo vážne. Povedal som: „Strýko, prečo mi nedovolíš, aby som to podpísal ráno?“

Povedal, aby som ho nevolal strýko a aby som ten papier okamžite podpísal. Namietal som, že aj vrah má právo poznať obvinenia vznesené proti nemu. Samozrejme, mal som pred podpísaním právo papier si prečítať.

Potom namrzene súhlasil a nechal ma prečítať si to. Začínalo sa to asi takto: „Ja, Udom U. Udoh, sľubujem, že nebudem Jehovovým svedkom. Súhlasím s tým, že spálim svoje aktovky a knihy, a sľubujem, že s Jehovovými svedkami nebudem mať nikdy nič spoločné...“ Keď som si prečítal prvých pár riadkov, začal som sa smiať. Rýchlo som mu vysvetlil, že som nemal v úmysle byť k nemu nezdvorilý, ale že v žiadnom prípade nemôžem takýto dokument podpísať.

Strýko bol veľmi nahnevaný a prikázal mi, aby som odišiel. Potichu som si zbalil do kufra svoje šatstvo a knihy, išiel som na chodbu, ktorá bola mimo bytu, a uložil som sa na zem spať. Keď ma tam strýko uvidel, povedal, že musím opustiť budovu, pretože v nájomnom, ktoré platí, je zahrnutá aj chodba.

Lákavá ponuka

Bol som v Lagose iba dva týždne a nevedel som, kam ísť. Nevedel som, kde býva brat, ktorý prichádzal po mňa a brával ma do sály Kráľovstva. A tak keď začalo svitať, začal som sa prechádzať a premýšľať, modliac sa k Jehovovi, aby mi pomohol.

Ku koncu dňa som sa ocitol pri benzínovej stanici. Pristúpil som k jej majiteľovi a poprosil som ho, či by mi na noc nezamkol kufor do kancelárie, aby mi ho neukradli zlodeji. Táto prosba v ňom vzbudila zvedavosť, a tak sa opýtal, prečo nejdem domov. Porozprával som mu svoj príbeh.

Muž bol súcitný a ponúkol sa, že ma zamestná ako sluhu. Dokonca mi povedal, že keby som mu v jeho dome pomohol, poslal by ma do školy. Bola to lákavá ponuka, ale vedel som, že byť sluhom by znamenalo pracovať každý deň od skorého rána do neskorého večera. Okrem toho, sluhom bolo bránené stretávať sa s ľuďmi mimo domácnosti, a to zo strachu, že by sa mohli spojiť so zlodejmi a vykradnúť dom. V najlepšom prípade by som mal voľnú asi iba jednu nedeľu do mesiaca. A tak som mu za jeho záujem úprimne poďakoval, ale ponuku som odmietol. Povedal som mu, že keby som pre neho pracoval ako sluha, bolo by pre mňa náročné navštevovať zhromaždenia v sále Kráľovstva.

Muž riekol: „Ako môžeš rozprávať o zhromaždeniach, keď nemáš ani kde bývať?“ Odpovedal som, že ak by som nechcel navštevovať zhromaždenia, mohol by som bývať v dome svojho otca. Z domu ma vyhnali pre moje náboženstvo. Jediné, čo od neho potrebujem, je miesto pre môj kufor. Súhlasil teda s tým, že mi ho bezpečne uschová.

Nachádzam inú rodinu

Tri dni som spal vonku pri benzínovej čerpacej stanici. Nemal som žiadne peniaze, aby som si kúpil jedlo, takže som za ten čas nemal absolútne čo jesť. Keď som sa na štvrtý deň potuloval, zazrel som mladého muža, ako ľuďom na ulici ponúka časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! S radosťou som k nemu pobehol a opýtal som sa ho, či pozná brata Godwina Ideha. Chcel vedieť, prečo sa pýtam, a tak som mu vysvetlil všetko, čo sa mi prihodilo.

Keď som skončil, okamžite si vložil časopisy do tašky a opýtal sa: „Prečo by si mal trpieť, keď tu, v Lagose, je tisíce Jehovových svedkov?“ Zastavil taxík a vzal ma na čerpaciu stanicu, aby som si vyzdvihol kufor. Nato ma zobral do svojho bytu a pripravil mi jedlo. Potom poslal po brata Ideha, ktorý býval nablízku.

Keď brat Ideh prišiel, dohadovali sa o tom, s ktorým z nich by som mal ostať. Chceli ma obidvaja! Nakoniec sa dohodli, že si ma podelia — nejaký čas ostanem s jedným a nejaký čas s druhým.

Krátko nato som získal prácu ako poslíček. Keď som dostal svoju prvú výplatu, s oboma bratmi som sa porozprával a opýtal sa ich, koľko chcú, aby som prispel na jedlo a nájomné. Smiali sa a povedali, že nemusím platiť nič.

Zakrátko som sa zapísal do večernej školy, ako aj na súkromné hodiny, a nakoniec som si dokončil základné vzdelanie. Moja finančná situácia sa zlepšila. Dostal som lepšie zamestnanie ako sekretár a časom som si zabezpečil vlastné bývanie.

Pokrstený som bol v apríli 1972. Mal som 17 rokov. Aby som Jehovovi prejavil vďačnosť za všetko, čo pre mňa urobil, najmä v tom ťažkom období, chcel som vstúpiť do priekopníckej služby. Keď som mohol, prihlásil som sa do pomocnej priekopníckej služby, ale trvalo niekoľko rokov, kým som sa ustálil. Nakoniec som sa v roku 1983 prihlásil do pravidelnej priekopníckej služby.

Medzitým som sa plne tešil zo svojej duchovnej rodiny. V mojom prípade sa skutočne dokázali ako pravdivé tieto Ježišove slová: „Pravdivo vám hovorím: Niet takého, čo opustil dom alebo manželku alebo bratov alebo rodičov alebo deti pre Božie Kráľovstvo, ktorý by v tomto čase nedostal nejakým spôsobom mnohonásobne viac a v prichádzajúcom systéme vecí večný život.“ — Lukáš 18:29, 30.

Svedkovia mi skutočne preukázali lásku a postarali sa o mňa. Prichýlili ma, keď som bol úplne bez peňazí. S ich pomocou a s pomocou môjho nebeského Otca sa mi duchovne dobre darilo. Nielenže som získal svetské vzdelanie, ale som sa aj naučil Jehovovým cestám.

Moja vlastná rodina sa ma snažila prinútiť, aby som týchto ľudí zavrhol. Keď som to odmietol, moja rodina zavrhla mňa. Povzbudzovali ma potom bratia a sestry, aby som odvrhol svoju vlastnú rodinu? Ani v najmenšom. Biblia učí: „Ako chcete, aby ľudia robili vám, tak robte aj vy im.“ — Lukáš 6:31.

Pomoc rodine, ktorá ma odvrhla

Krátko po tom, ako som odišiel z domu, vypukla v Nigérii občianska vojna. Moja dedina bola spustošená. Mnohí z mojich priateľov a príbuzných prišli o život, vrátane nevlastnej mamy, ktorá ma obhajovala. Hospodárstvo bolo v troskách.

Keď sa vojna skončila, cestoval som domov a navštívil som jedného z mojich bratov, ktorý mal podiel na tom, že ma ako chlapca vyhnali. Jeho manželka a dve dcéry boli choré a hospitalizované. Dal som mu najavo, že s ním cítim, a spýtal som sa, ako by som im mohol pomôcť.

Pravdepodobne pre svedomie zaťažené vinou mi povedal, že nič nepotrebuje. Vysvetlil som mu, že by si nemal myslieť, že vyhľadávam pomstu za to, čo mi moja rodina spravila. Povedal som mu, že viem, že konali v nevedomosti, a že mu chcem skutočne pomôcť.

Potom začal plakať a priznal sa, že nemá žiadne peniaze a že jeho deti trpia. Dal som mu sumu, ktorá zodpovedala 300 americkým dolárom, a opýtal som sa ho, či by chcel pracovať v Lagose. Keď som sa vrátil do Lagosu, našiel som mu prácu a pozval som ho, aby so mnou býval. Ostal u mňa dva roky a zarobené peniaze posielal domov svojej manželke a deťom. Počas toho obdobia som mu rád platil ubytovanie a stravu.

Povedal, že vie, že Jehovovi svedkovia sú pravým náboženstvom. Zmienil sa tiež, že keby neklesol tak hlboko do sveta, aj on by sa stal svedkom. Sľúbil však, že pre svoju manželku a deti zariadi štúdium Biblie.

V roku 1987 som bol pozvaný, aby som sa ujal krajskej práce. V apríli 1991 som sa oženil so Sarah Ukpongovou. V roku 1993 nám oznámili, aby sme zanechali krajskú prácu a slúžili v nigérijskej odbočke. Pozvanie sme prijali a slúžili sme tam až do doby, keď moja manželka otehotnela.

Hoci ma moja rodina vyhnala, ujala sa ma duchovná rodina — rodičia, bratia, sestry a deti. Aká je to radosť patriť do takejto unikátnej celosvetovej rodiny, do rodiny, ktorú skutočne milujem a ktorá skutočne miluje mňa! — Rozprával Udom Udoh.

[Obrázok na strane 23]

Udom a Sarah Udohovci