Byvol divý — verný a užitočný

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V BRAZÍLII

,Utekajme, utekajme! Tiger!‘ kričia chlapci. Bežia k svojim byvolom, vyskočia im na chrbát a ženú sa preč. Zrazu jeden z chlapcov, Saïdjah, stráca rovnováhu a padá do ryžového poľa — možná korisť pre približujúceho sa tigra. Saïdjahov byvol však vidí, čo sa stalo. Vracia sa späť, stavia svoje široké telo ako strechu ponad svojho malého priateľa a pozerá sa tigrovi do tváre. Veľká šelma útočí, ale byvol stojí pevne a zachraňuje Saïdjahovi život.

TOTO stretnutie, ktoré opísal Eduard Douwes Dekker, spisovateľ 19. storočia žijúci v Ázii, poukazuje na jednu vlastnosť byvola divého, ktorou si získava obľubu: na vernosť. Aj dnes je vernosť jeho charakteristickou vlastnosťou. Jeden odborník vraví: „Byvol divý je ako rodinný psík. Ak s ním zaobchádzate dobre, bude vám prejavovať náklonnosť po celý život.“

Deti v Ázii, dokonca už štvorročné, vedia, ako to robiť. Každý deň odvedú svojich veľkých priateľov do rieky, kde ich opláchnu a drobnými rúčkami vyčistia zvieraťu uši, oči a nozdry. Byvol na odplatu zafučí spokojnosťou. Jeho tmavá koža pohlcuje veľa tepla, a pretože má v porovnaní s dobytkom oveľa menej potných žliaz, má ťažkosti s ochladzovaním. Niet sa teda čo diviť, že tieto každodenné kúpele miluje! Jeden zdroj uvádza, že byvoly „ponorené do vody alebo do blata, prežúvajúce s privretými očami, sú stelesnením blaženosti“.

Láska k vode je však iba časťou obrazu. Aké sú ich ďalšie rysy? Prečo sú užitočné? Ale najprv — ako vyzerajú?

Svalnatý svetobežník

Byvol divý (Bubalus bubalis) vyzerá ako tur domáci nadmernej veľkosti a váži 900 kilogramov alebo viac. Má takmer holú, bridlicovo-sivú kožu. Vysoký v kohútiku 1,8 metra — so širokými rohami, rovným chrbtom, dlhým telom, zhrbeným krkom a svalnatým telom — je vhodným zobrazením sily. Jeho silné nohy sa končia v „topánkach“, ktoré sú ideálne pre chodcov v blate: vo veľkých hranatých kopytách spojených s mimoriadne ohybnými kĺbmi. Táto ohybnosť umožňuje byvolovi, aby kopytá ohol dozadu, prekročil prekážku a kráčal cez močaristé polia, kde dobytok stráca pevnú pôdu pod nohami.

Na svete je 150 miliónov domestikovaných byvolov divých a vyskytujú sa v dvoch obmenách: močiarny druh a riečny druh. Od Filipín po Indiu predstavuje močiarny byvol so svojimi 1,2 až 1,8 metra dlhými, dozadu ohnutými rohami obľúbený pohľadnicový model. Keď nepózuje, brodí sa po kolená zaborený cez ryžové polia alebo ťahá vozy po cestách, pri ktorých by zamrazilo ktoréhokoľvek vodiča nákladného automobilu.

Riečny byvol je podobný ako močiarny druh. Má trochu menšie telo a skromnejšie rohy, ktoré sú tesne stočené alebo rovné a zvesené. S hmotnosťou 900 kilogramov však aj on vyzerá pôsobivo. V minulosti priviezli arabskí obchodníci tento druh z Ázie na Stredný východ a neskôr ho vracajúci sa križiaci doviedli do Európy, kde sa mu doteraz dobre darí.

Hoci byvoly divé nenájdete v dopravnom pruhu pre rýchle vozidlá — keďže sa s námahou ťahajú konštantnou rýchlosťou tri kilometre za hodinu — obidva druhy, močiarny aj riečny, sa vyskytujú po celom svete. Usadili sa pozdĺž pobrežia severnej Austrálie, vystúpili na ostrovy Pacifiku, ba dokonca vyšliapavajú si cestičky aj v amazonskom pralese. V amazonskom pralese?

Úspešní prisťahovalci

Ekoturisti, ktorí splavujú rieku Amazon, často márne pozorujú breh rieky v snahe zazrieť stále unikajúce jaguáry a veľké anakondy. No na to, aby uvideli nových obyvateľov džungle, tisícky byvolov divých, nepotrebujú ďalekohľady, ba ani okuliare.

Ak sa domnievate, že títo ázijskí imigranti prevaľujúci sa v Amazone ohrozujú ekosystém, môžete sa pokúsiť predniesť svoje námietky na polícii na Marajó, ostrove v delte rieky. Ale dajte si pozor! Keď prídete na policajnú stanicu, nevypočujú si vás nezaujato, pretože službukonajúci dôstojník je možno práve pripravený odísť na pouličnú obchôdzku na chrbte odstrašujúceho federálneho pracovníka. Máte pravdu, je ním byvol divý — a ešte k tomu močiarny! Kto by sa vôbec chcel sťažovať?

Byvol divý je v skutočnosti pre amazonskú oblasť prínosom, ako hovorí Dr. Pietro Baruselli, veterinár, ktorý pracuje pre jedno z dvoch výskumných centier byvola divého v Brazílii. Pre časopis Prebuďte sa! povedal, že byvoly majú jedinečný tráviaci systém, ktorý im umožňuje pásť sa na pastvinách, z ktorých by dobytok vychudol. Farmári chovajúci dobytok musia neustále klčovať les, aby vytvorili vždy novú pastvinu, avšak byvolom sa dobre darí na pastvinách, ktoré tam už sú. Dr. Baruselli hovorí, že byvol divý „môže pomôcť zachovať dažďový prales“.

Ale na to, aby byvol v džungli prežil, musí byť improvizátorom — a on ním aj je. Kniha The Water Buffalo: New Prospects for an Underutilized Animal (Byvol divý: Nové vyhliadky pre málo využívané zviera) uvádza, že keď v období dažďov Amazon zaplavuje pastviny, byvol sa adaptuje na mokré prostredie. Kým dobytok uväznený na vyvýšených kúskoch pôdy pozerá so závistlivými očami a s prázdnym žalúdkom, byvoly, ktoré sú okolo neho, chodia vo vode a pochutnávajú si na plávajúcich rastlinách, ba dokonca sa pasú aj pod vodou. Keď sa pastviny opäť vynoria, byvoly vyzerajú rovnako dobre ako predtým.

Kráľovná Matka

Byvolom divým sa dobre darí aj v iných častiach Brazílie. Od začiatku 80. rokov počet vidieckych stád prudko stúpol zo štyristotisíc na niekoľko miliónov kusov. Byvoly tu v skutočnosti pribúdajú oveľa rýchlejšie ako dobytok. Prečo?

Wanderley Bernardes, chovateľ byvolov v Brazílii, vysvetľuje, že byvol je pripravený na párenie, keď má dva roky. Po desiatich mesiacoch brezivosti sa mu narodí prvé teliatko. Asi o 14 mesiacov sa narodí druhé teliatko. Keďže úmrtnosť teliatok je nízka a odolnosť byvola voči chorobám je vysoká, byvol sa teší z dlhého a plodného života. Akého dlhého? V priemere viac ako 20 rokov. Aký je plodný?

„Ukážem vám to,“ hovorí pán Bernardes, zatiaľ čo sa ponáhľa na zvlnené pastviny svojej 300-hektárovej farmy, ktorá sa nachádza asi 160 kilometrov na západ od São Paula. „Toto je Rainha (Kráľovná),“ hovorí s láskou, keď ukazuje na zviera, ktorého ošúchaná koža a poodštepované rohy svedčia o dlhom byvolom živote. „Má 25 rokov, je už mnohokrát starou mamou a,“ dodáva pán Bernardes s úsmevom, „práve sa jej narodilo dvadsiate teliatko.“ Niet sa čo diviť predpovediam niektorých expertov, že s takými starými mamami, ako je Rainha, je možné, že v budúcom storočí sa najväčšie stádo byvolov bude pásť v Brazílii!

Viac ako iba živý traktor

V súčasnosti toto tvrdenie platí pre Indiu, ktorá je domovom takmer polovice byvolov na svete. V Indii a ostatných ázijských krajinách milióny chudobných roľníckych rodín prežívajú na málo výnosnej pôde vďaka byvolom. Ich „živý traktor“ ťahá, orie, bráni, zváža a podporuje rodinu vyše 20 rokov bez toho, že by potreboval motorovú naftu alebo náhradné súčiastky. Jedna stará ázijská žena hovorí: „Pre moju rodinu je byvol dôležitejší ako ja. Keď zomriem ja, budú za mnou plakať; ale keď zdochne byvol, môžu hladovať.“

Okrem toho, že byvol je poľnohospodárskym pracovníkom, je aj dodávateľom potravín. Okolo 70 percent všetkého mlieka vyprodukovaného v Indii pochádza od riečneho druhu byvola divého. O byvolie mlieko je taký záujem, že kravské mlieko sa iba ťažko dá predať. Prečo ho mnohí uprednostňujú? V knihe The Water Buffalo: New Prospects for an Underutilized Animal sa uvádza vysvetlenie: „Byvolie mlieko obsahuje menej vody, viac sušiny, viac tuku, trochu viac laktózy a viac proteínu ako kravské mlieko.“ Je veľkým zdrojom energie a je chutné, používa sa pri výrobe lahodných syrov, ako je mozzarella, ricotta a podobne.

A čo byvolie mäso? „Nemôžeme uspokojiť dopyt,“ hovorí farmár Bernardes. V Austrálii, Venezuele, Spojených štátoch a iných krajinách sú podľa prieskumov zameraných na zistenie, čomu ľudia dávajú podľa svojej chuti prednosť, uprednostňované byvolie rezne pred hovädzími. Naozaj, milióny ľudí po celom svete si často pochutnávajú na byvolom mäse, zatiaľ čo si myslia, že jedia šťavnatý hovädzí rezeň. „Ľudia majú často predsudky,“ poznamenáva Dr. Baruselli, „ale byvolie mäso je takisto dobré, ba často aj lepšie ako hovädzie.“

Byvol sa zmenšuje

Hoci počet byvolov rastie, byvol má ťažkosti. Earthscan Bulletin poznamenáva: „Veľké byvolie samce, ktoré by boli na chovateľské účely najlepšie, sa často vyberajú ako ťažné zvieratá a kastrujú sa alebo sa posielajú na porážku.“ Takýmto spôsobom sa dedičné znaky pre veľké byvoly strácajú a byvoly sú stále menšie. Experti hovoria: „Pred desiatimi rokmi ste mohli v Thajsku bežne nájsť byvola, ktorý vážil 1000 kilogramov; teraz je ťažké nájsť exempláre s hmotnosťou 750 kilogramov.“ Dá sa tento problém vyriešiť?

Áno, ako sa hovorí v správe, ktorú zostavilo 28 vedcov zaoberajúcich sa živočíchmi, ale „treba rýchlo konať... aby sa zachovali a ochránili výnimočné jedince“. Vedci pripúšťajú, že až doteraz bol byvol zanedbávaný, ale „lepšie vedomosti o byvolovi divom by mohli byť neoceniteľné pre mnohé rozvojové krajiny“. Hovoria, že viac výskumu pomôže, aby „sa ukázali jeho pravé kvality“.

Konečne vedci po celom svete objavujú, čo ázijskí roľníci vedia už stáročia: Verný a užitočný byvol divý je jedným z najlepších priateľov človeka.

[Rámček na strane 27]

Chybná identita

KNIHA The Water Buffalo: New Prospects for an Underutilized Animal poznamenáva: „Všeobecne sa verí, že byvol divý je nepriateľský a útočný. Encyklopédie túto predstavu podporujú.“ V skutočnosti je domestikovaný byvol divý „jedným z najmiernejších chovných zvierat. Napriek hrozivému výzoru je skôr ako domáci miláčik — spoločenský, mierny a pokojný.“ Teda ako mohol byvol divý skončiť s takouto nezaslúženou povesťou? Mohol byť zamenený s africkým pabyvolom širokorohým (Synceros caffer), ktorý je jeho vzdialeným príbuzným a je naozaj zlostný. Avšak byvoly divé sa s nimi nespária. Radšej si držia takýchto nevypočítateľných príbuzných tam, kde sú — ďaleko od tela.