Jedna guľka zmenila môj život

TO NAJLEPŠIE, čo môžu rodičia urobiť pre svoje deti, je vštepiť im poznanie o ich Stvoriteľovi a túžbu slúžiť mu. Tragédia, ktorá ma postihla, ešte keď som bola dospievajúce dievča, mi pomohla uvedomiť si tento fakt.

Skôr ako vám porozprávam, čo sa vtedy — pred viac ako 20 rokmi — stalo, dovoľte mi, aby som vám niečo povedala o mojom živote, keď som vyrastala na juhu Spojených štátov. To priamo súvisí s tým, ako sa mi podarilo vyrovnať sa so strašným nešťastím.

Čo formovalo môj život

Narodila som sa v Birminghame (Alabama) — časti rasovo segregovaného juhu — v januári 1955. Mala som iba osem rokov, keď výbuch bomby neďaleko nášho domu zdemoloval kostol počas vyučovania v nedeľnej škole. Vystrašené černošské deti, mnohé v mojom veku, s krikom utekali von; ďalšie krvácali a stenali. Štyri zahynuli — zavraždené belochmi.

Takéto tragédie neboli na juhu ničím ojedinelým. Nasledujúce leto boli v Mississippi zavraždení traja ľudia, ktorí sa angažovali za občianske práva. Boli to desivé dni rasového chaosu, ktorý postihol nás všetkých.

Moja matka bola Jehovovou svedkyňou a otec sa stal svedkom v roku 1966. Onedlho sa už celá naša rodina rozprávala s ľuďmi v našom okolí o našej biblicky podloženej nádeji na nový svet mieru. (Žalm 37:29; Príslovia 2:21, 22; Zjavenie 21:3, 4) Počas letných období koncom šesťdesiatych rokov sme každú sobotu cestovali kázať na nedotknuté územia mimo Birminghamu. Ľudia tam ešte nikdy nepočuli o Jehovových svedkoch ani o posolstve o Kráľovstve, ktoré sme kázali. Nepoznali dokonca ani Božie meno, Jehova. (Žalm 83:18) V tých ťažkých časoch som sa skutočne rada rozprávala s ľuďmi o Jehovovom predsavzatí nahradiť tento skazený starý svet pozemským rajom. — Lukáš 23:43.

Stanovujem si životný cieľ

V decembri 1969 som symbolizovala oddanosť Jehovovi krstom vo vode. Modlila som sa k Jehovovi a vyjadrila som pred ním úprimnú túžbu urobiť službu celým časom spôsobom svojho života. O niekoľko týždňov bol môj otec pridelený pomáhať malému zboru v Adamsville, niekoľko kilometrov od Birminghamu. Táto zmena obvodu zosilnila moju túžbu byť priekopníčkou čiže služobníčkou celým časom. V rokoch, keď som chodila na strednú školu, som pri každej príležitosti slúžila ako dočasná priekopníčka, čo znamenalo stráviť v službe každý mesiac najmenej 75 hodín.

Rozhodla som sa získať schopnosti, ktoré ma pripravia na službu celým časom po skončení školy. Ale v poslednom roku na strednej škole som bola postavená pred ťažkú úlohu. Bola som v skupine študentov s výborným prospechom, a tak ma jedného dňa vzali na neďalekú vysokú školu, aby som urobila nejaké akademické testy. Potom som bola zavolaná do kancelárie školskej poradkyne. Bola mnou nadšená a bola šťastná. „Urobili ste to vynikajúco!“ zvolala. „Môžete sa dostať na akúkoľvek vysokú školu, ktorú si vyberiete!“ Chcela, aby som okamžite začala vypĺňať prihlášky na štúdium.

Bola som zmätená, lebo som na to nebola pripravená. Ihneď som jej vysvetlila moje plány stať sa služobníčkou celým časom a nájsť si svetskú prácu na čiastočný úväzok, aby som sa pri svojej službe uživila. Dokonca som jej povedala, že neskôr možno budem môcť slúžiť ako misionárka v cudzej krajine, tak ako slúžia iní svedkovia. Ale ona akoby ma nepočula. Navrhovala mi, aby som sa špecializovala na vedu, a povedala, že ak budem navštevovať miestnu vysokú školu, zaistí mi, aby som dostala prácu v jednom vedeckom centre.

„Obmedzte svoje náboženstvo na víkendy, Gloria,“ hovorila mi. „Vaši rodičia budú na vás aj tak hrdí.“ Cítila som sa dotknutá, lebo si zrejme domýšľala, že môj cieľ služby celým časom je výsledkom naliehania rodičov. Jej nátlak vo mne vyvolával dojem, akoby som sa obracala chrbtom k celej čiernej rase, ak odmietnem túto skvelú príležitosť. Ja som však trvala na svojom. Po skončení školy som namiesto vysokoškolského štúdia začala pracovať na čiastočný úväzok ako sekretárka.

Hľadala som si partnerku do priekopníckej služby, ale nedarilo sa mi to. Keď náš zbor navštívil cestujúci dozorca, povedala som mu o svojom probléme. „Nepotrebuješ partnerku,“ povedal. Potom mi načrtol časový plán, podľa ktorého by som si mohla plniť povinnosti vo svetskej práci a zároveň mať dosť času na priekopnícku službu. Plán sa mi zdal bezchybný. Bola som taká nadšená, že som si stanovila 1. február 1975 ako začiatok mojej priekopníckej služby.

Avšak o niekoľko dní, 20. decembra 1974, ma po ceste domov z obchodu zasiahla zablúdená guľka.

Na prahu smrti

Keď som ležala na zemi, krvácala som a doslova som cítila, ako zo mňa uniká životná energia. Pamätám si, že som si myslela, že zomieram. Prosila som Jehovu, aby mi umožnil žiť dosť dlho na to, aby som pomohla matke pochopiť, že taká strašná nehoda sa môže prihodiť aj rodine, ktorá je celkom sústredená na službu Jehovovi. Hoci sme dobre poznali biblický text, podľa ktorého „čas a nepredvídaná udalosť postihujú všetkých“, nemyslela som si, že sme pripravení zvládnuť takú hroznú tragédiu. — Kazateľ 9:11.

Guľka ma zasiahla do ľavej strany krku a pretrhla mi nervy v mieche. Postihnutú som mala reč i dýchanie. Neočakávalo sa, že budem žiť viac ako dva dni. Potom povedali „dva týždne“. Ale ja som žila ďalej. Keďže som dostala zápal pľúc, bola som premiestnená na zložitejší dýchací prístroj. Časom sa môj stav stabilizoval, a tak sa plánovala rehabilitácia.

Pokusy o rehabilitáciu

Prvých niekoľko týždňov som sa necítila skleslá. Skôr som bola ľahostajná. V Španielskom rehabilitačnom centre v Birminghame bol každý láskavý a usilovne sa mi snažil pomáhať. Od personálu som sa dozvedela, že lekári čakali, že budem celkom ochrnutá a budem ležať na chrbte po zvyšok môjho života. Bola som zaradená do kategórie C2 kvadruplegik, čo znamenalo, že si mysleli, že budem celý život napojená na dýchací prístroj a nebudem môcť hovoriť hlasnejšie ako šeptom.

Lekári mi zaviedli tracheálnu trubicu, cez ktorú som dýchala. Neskôr mi pľúcny odborník zaviedol menšiu trubicu, aby sa videlo, či by mi to umožnilo rozprávať. Veľkosťou trubice sa však nič nezmenilo. Preto dospeli k záveru, že moja neschopnosť hovoriť vyplýva z poškodenia nervov. Asi v tom čase som začala byť skľúčená a nikto ma nemohol ničím utešiť. Každé láskavé slovo ma zasiahlo ako úder. Preto som často plakávala.

Uvedomila som si, že ak človeku niečo prekáža v duchovnosti, môžu mu pomôcť dve veci — vytrvalo sa modliť k Jehovovi a vrhnúť sa do služby a rozprávať druhým o biblických pravdách. (Príslovia 3:5) Modliť sa bolo ľahké. To som mohla. Ale ako sa budem môcť v takomto stave stať aktívnejšou v službe?

Poprosila som svoju rodinu, aby mi priniesli časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! a ďalšie biblické študijné pomôcky, ktoré sa vtedy používali v službe, ako Pravda, ktorá vedie k večnému životu, Pravý mier a bezpečnosť — odkiaľ ho máme očakávať? a Končí všetko dnešným životom? Táto literatúra bola rozložená na rôznych miestach v mojej izbe. Ošetrovateľky sa často na mňa súcitne pozreli a opýtali sa: „Anjelik, môžem pre teba niečo urobiť?“

Obrátila som zrak na niektorú publikáciu a perami som naznačila, že by som chcela, aby mi čítali. Čas, ktorý strávili tým, že mi čítali, som si počítala ako hodiny v službe. Na znak vďačnosti voči tomu, kto mi čítal, som mu často nejakú knihu alebo časopis darovala. To som si počítala ako rozšírenú literatúru. Keď mi niekto čítal druhý raz, počítala som si to ako opätovnú návštevu. To, že som sa mohla takto zúčastňovať na službe, ma stále povzbudzovalo spolu so srdečnými pohľadnicami, kvetmi a návštevami mnohých mojich kresťanských bratov a sestier.

Po mesiacoch rehabilitácie som dokázala len trochu nadvihnúť hlavu. Ale bola som rozhodnutá získať väčšiu pohyblivosť. Preto som požiadala o predĺženie telesnej a pracovnej terapie. Keď som žiadala, aby ma posadili na invalidný vozík, povedali mi, že je to nemožné, že nemôžem udržať hlavu tak vysoko, aby som si mohla sadnúť. Ja som ich však poprosila, aby sa o to aj tak pokúsili.

Keď mi to lekári dovolili, moja terapeutka mi pomohla dostať sa na vozík. Dali mi elastické obväzy od hrudníka po pás, od stehien po kolená a od kolien po chodidlá. Vyzerala som ako múmia. Bolo to preventívne opatrenie, ktorým sa mala zabezpečiť stabilita môjho krvného tlaku, a tým sa malo predísť šoku. Podarilo sa to! No bolo mi dovolené sedieť zakaždým len hodinu. Ale sedela som — po 57 dňoch, ktoré som preležala na chrbte!

Konečne doma!

Napokon, po piatich dlhých mesiacoch, mi vybrali tracheálnu trubicu a dovolili mi ísť domov. Bolo to v máji 1975. Potom som raz za čas chodievala do rehabilitačného centra na ošetrenie. Už v lete 1975 som začala na mojom invalidnom vozíku chodievať do kresťanskej služby. Nemohla som urobiť veľa, ale aspoň som bola vonku so svojimi priateľmi.

Niekedy začiatkom roku 1976 som bola požiadaná, aby som sa dostavila na prehodnotenie do VRS (Odborné rehabilitačné služby), čo bola organizácia zodpovedná za financovanie mojej rehabilitácie. Myslela som si, že som urobila pokrok. Učila som sa maľovať štetcom, ktorý som držala v zuboch. Rovnako som pomocou paličky začala písať na stroji a dokonca som niečo napísala ceruzkou. Keďže VRS platili väčšinu mojej liečby, chceli, aby som nejakým spôsobom získala prácu a stala sa produktívnym členom spoločnosti.

Poradca sa spočiatku zdal ohľaduplný, ale potom ma požiadal, aby som sa pokúsila hovoriť hlasnejšie. Vtedy som mohla hovoriť len trochu silnejším šepotom. Potom sa opýtal: „Nemôžete si sadnúť rovno?“

Nemohla som.

„Pohnite aspoň jedným prstom,“ povedal.

Keď som nedokázala urobiť ani to, hodil pero na stôl a sklamane povedal: „Ste neužitočná!“

Povedal mi, aby som išla domov a čakala na jeho telefonát. Chápala som jeho dilemu. Ešte žiaden pacient v Španielskom rehabilitačnom centre nemal také hrozné obmedzenia ako ja. Náklady na vybavenie centra sú veľmi vysoké a tento človek zodpovedný za rozhodnutia nemal smernice, ktoré by ukazovali, čo urobiť s pacientom, ktorý má také obmedzenia ako ja. No i tak ma zabolelo, keď ma nazval neužitočnou, lebo už aj ja sama som začala mať také pocity.

O niekoľko dní mi telefonicky oznámili, že už nie som zaradená do programu. Cítila som sa opustená. A to vyústilo do ďalšieho obdobia depresie.

Prekonávanie depresie

Vtedy som myslela na text zo Žalmu 55:22, kde sa hovorí: „Uvrhni svoje bremeno na Jehovu, a on ťa sám podporí.“ Jedna vec, ktorá mi robila starosti, bolo finančné bremeno, ktoré ležalo na mojich rodičoch, a tak som sa o to modlila.

Môj stav skľúčenosti ma fyzicky nepriaznivo ovplyvnil, a tak som sa počas oblastného zjazdu v to leto nemohla ani posadiť. Počúvala som program poležiačky. Na tomto zjazde v roku 1976 sa prvý raz hovorilo o takzvanej pomocnej priekopníckej službe a to upútalo moju pozornosť. Od pomocného priekopníka sa vyžaduje, aby strávil mesačne v službe iba 60 hodín, čo je priemerne len 2 hodiny denne. Cítila som, že by som to zvládla. Neskôr som poprosila moju sestru Elizabeth, či by mi pomohla stať sa pomocnou priekopníčkou. Myslela si, že žartujem, ale keď som podala prihlášku do priekopníckej služby na august, podala prihlášku aj ona.

Elizabeth vstávala zavčasu, aby sa postarala o moje osobné potreby. Potom sme začali s vydávaním svedectva telefónom. To znamená, že sme telefonovali ľuďom a rozprávali sme sa s nimi o požehnaniach, ktoré Boh pripravuje pre ľudí pod vládou svojho Kráľovstva. Písali sme aj listy, najmä ľuďom, ktorí potrebovali útechu. Cez víkendy ma rodina alebo priatelia brávali na invalidnom vozíku do služby od dverí k dverám. Samozrejme, pretože nemôžem používať svoje končatiny, môžem len rozprávať posolstvo o Kráľovstve, citovať biblické texty alebo poprosiť druhých, aby čítali z Biblie.

Posledný deň v mesiaci som však potrebovala ešte 6 hodín, aby som dosiahla požadovaných 60. Elizabeth nebola naporúdzi, a preto som poprosila moju matku, aby mi nastavila operadlo vozíka tak, aby som mohla sedieť vzpriamene. Potom som s paličkou v ústach šesť hodín písala na stroji listy. Nemalo to žiadne zlé následky! Viem iba to, že som bola skutočne unavená!

Moja modlitba je vypočutá

Na ďalší týždeň som, sediac vzpriamene v mojom vozíku, išla do Španielskeho rehabilitačného centra na kontrolu. Môj lekár, ktorý ma nevidel od začiatku roka, keď som bola vyradená z programu, bol ohromený. Nemohol uveriť, že sa mi stav tak zlepšil. „Čo ste robili?“ opýtal sa. Ešte skôr ako som mu stihla dopovedať o mojej službe, ponúkol mi prácu.

Mala som rozhovor s jeho asistentkou, na ktorú zapôsobila moja aktivita v službe. Poprosila ma, aby som sa zúčastnila na takzvanom programe vzorového pacienta. V rámci neho som mala byť priradená k inému pacientovi, ktorému som mala pomáhať. O našej službe táto asistentka povedala: „To je to, čo vaši ľudia robia za každých okolností, však?“ Bola som pridelená pomáhať jednej pacientke, ktorá mala skoro také obmedzenia ako ja.

Správy o tom, čo som dosahovala v službe za pomoci mojej rodiny, sa nejakým spôsobom dostali do VRS. To na nich tak zapôsobilo, že ma odporučili, aby som bola znovu prijatá do programu. To znamenalo, že naša rodina bude dostávať finančné prostriedky, aby mohla zaplatiť za špeciálne vybavenie a starostlivosť, ktorú potrebujem, aby som mohla vykonávať svoju činnosť. Cítila som, že Boh vypočul moje modlitby.

Môj stav sa stabilizuje

Fyzicky som sa zotavila do tej miery, že môžem hlavu zdvihnúť a otočiť a posadiť sa. Som šťastná, že sa mi takmer celkom vrátila schopnosť rozprávať. Pomocou paličky v ústach môžem písať na papier i na stroji, môžem obsluhovať špeciálny telefón a maľovať. Niektoré moje maľby sa dostali na výstavy ústnych malieb. Pohybujem sa na motorizovanom invalidnom vozíku, ktorý ovládam bradou. Elektrický zdvihák vyloží môj vozík do našej dodávky a ňou sa môžem dostať prakticky všade, kde chcem ísť.

Mala som veľa problémov s dýchaním — zápal pľúc je pre mňa stálou hrozbou. Niekedy musím v noci dostať kyslík. V roku 1984 som skoro zomrela následkom komplikácií pri jednej infekcii. Niekoľkokrát som bola striedavo v nemocnici a doma. Ale odvtedy sa mi zdravie zlepšilo. Počnúc rokom 1976 sa mi darilo byť raz alebo dvakrát v roku pomocnou priekopníčkou. Ale to ma neuspokojovalo. Stále som myslela na plány, ktoré som mala ako dospievajúce dievča a ktoré mi skrížila guľka.

Dosiahla som svoj cieľ

Prvého septembra 1990 som napokon vstúpila do radov priekopníkov celým časom, čím sa splnila moja detská túžba. Počas zimných mesiacov, keď je chladno, vydávam svedectvo písaním listov a pomocou špeciálneho telefónu. Ale keď sa oteplí, zúčastňujem sa aj na službe z domu do domu. Po celý rok vediem z domu pomocou telefónu biblické štúdiá.

Nesmierne sa teším na nádhernú budúcnosť na rajskej zemi, keď ma Kristus Ježiš a Jehova Boh vyslobodia z tohto vozíka. Každý deň ďakujem Jehovovi za to, že nám sľúbil výborné zdravie i to, že sa budeme môcť „šplhať ako jeleň“. (Izaiáš 35:6) Chystám sa, že budem utekať tak dlho, kým len budem môcť, aby som si vynahradila ten stratený čas, a potom sa budem učiť jazdiť na koni.

Zatiaľ, kým očakávam ten čas, môžem povedať, že už dnes mám neopísateľnú radosť z toho, že patrím k Jehovovmu šťastnému ľudu a že mám plnú účasť na službe. — Rozprávala Gloria Williamsová.

[Obrázky na strane 15]

Moja kresťanská služba — chodím z domu do domu, vydávam svedectvo telefónom, píšem listy

[Obrázok na strane 16]

Moje maľby sa dostali na výstavy ústnych malieb