Science-fiction — vzrast jej popularity

ROK 1982 bol svedkom niečoho jedinečného v americkom filmovom priemysle. Najpopulárnejším „hercom“ sezóny 1982/1983 vôbec nebol človek. Ako uvádza The Illustrated History of the Cinema (Ilustrované dejiny filmu), bol to E. T., bizarná, no predsa roztomilá postava z vesmíru, ktorý hral hlavnú úlohu vo filme E. T. mimozemšťan.

Táto pozoruhodná okolnosť je iba jedným z dôkazov ohromnej popularity, z ktorej sa science-fiction (sci-fi) teší v posledných rokoch. Zatiaľ čo v minulosti bola odsúdená na uverejňovanie v časopisoch pochybnej úrovne a bola považovaná len za duševnú potravu samotárov a rojkov, teraz sa stala pevnou súčasťou hlavného prúdu zábavy. Čo je za týmto dramatickým vzostupom popularity science-fiction?

Aby sme si mohli zodpovedať túto otázku, musíme sa najprv zamyslieť nad históriou science-fiction. Od nepamäti ľudia rozprávajú fantastické príbehy, aby druhých nastrašili, zapôsobili na nich alebo ich jednoducho pobavili. No v 17. a 18. storočí vkročila Európa do obdobia vedeckého a materiálneho pokroku. Mnohí začali spochybňovať tradičné myšlienky a autority. V takomto ovzduší začali niektorí špekulovať nad tým, ako vedecký pokrok ovplyvní ľudstvo v budúcnosti.

Kto presne vynašiel science-fiction, je diskutabilné. Spisovatelia 17. storočia Francis Godwin a Cyrano de Bergerac napísali beletristické diela, v ktorých sa hovorilo o cestovaní vesmírom. V roku 1818 Mary Shelleyová vo svojej knihe Frankenstein alebo moderný Prometeus vykreslila portrét vedca so schopnosťou stvoriť život, ako aj hrozné následky tejto schopnosti.

Niektorí spisovatelia použili tento druh beletrie, aby poukázali na nedostatky v ľudskej spoločnosti. A tak keď sa Jonathan Swift vysmieval z anglickej spoločnosti 18. storočia, spracoval svoju satiru ako sériu fiktívnych ciest. Tak vznikli Gulliverove cesty, štipľavá alegória, ktorá bola nazvaná „prvým majstrovským dielom literatúry“ science-fiction.

No zásluha za vytvorenie románu science-fiction v jeho súčasnej podobe je zvyčajne pripisovaná spisovateľom Julovi Vernovi a H. G. Wellsovi. V roku 1865 Verne napísal knihu Cesta na Mesiac — jeden z jeho mnohých úspešných románov. V roku 1895 bola vydaná kniha Stroj času od H. G. Wellsa.

Fikcia sa stáva skutočnosťou

Na začiatku 20. storočia začínali vedci niektoré zo snov týchto fantastov uskutočňovať. Podľa knihy Die Großen (Veľkí) sa nemecký fyzik Hermann Oberth roky pokúšal uskutočniť sen Jula Verna o kozmickom lete ľudskej posádky. Oberthove výpočty pomohli položiť vedecký základ pre lety do vesmíru. Nebol to však jediný vedec, ktorého ovplyvnila science-fiction. Populárny spisovateľ science-fiction Ray Bradbury povedal: „Wernher von Braun a jeho spolupracovníci v Nemecku, ako aj všetci z Houstonu a z Kennedyho mysu čítali ako deti H. G. Wellsa a Jula Verna. Rozhodli sa, že keď budú dospelí, urobia to všetko skutočnosťou.“

Science-fiction bola vlastne odrazovým mostíkom zlepšení v mnohých oblastiach. Podľa tvrdenia spisovateľa René Otha bolo iba málo „vynálezov a objavov, ktoré by science-fiction už predtým nebola predpovedala“. Ponorky, roboty a rakety s ľudskou posádkou boli v science-fiction bežnými pojmami už dávno predtým, než sa stali skutočnosťou. Preto spisovateľ science-fiction Frederik Pohl tvrdí, že „čítaním science-fiction sa vlastne cvičí myseľ“.

Samozrejme, nie všetka science-fiction má skutočne niečo spoločné s vedou. Niektoré z najpopulárnejších kníh a filmov science-fiction sú v skutočnosti formou toho, čo niektorí nazývajú vedecká fantázia. Zatiaľ čo science-fiction sa často vyznačuje snahou o vedeckosť, fantastické príbehy sú ohraničené iba fantáziou autora. Úlohu v nich môže zohrávať dokonca mágia a kúzelníctvo.

Avšak do akej miery je pohľad do budúcnosti, ako ho poskytuje science-fiction, presný? Stojí všetka science-fiction za to, aby sme ju čítali alebo pozerali? Nasledujúce články sa budú zaoberať týmito otázkami.

[Obrázok na strane 3]

Román Jula Verna „Cesta na Mesiac“ veľmi podnietil záujem o lety do vesmíru

[Prameň ilustrácie na strane 3]

Raketová loď: General Research Division/​The New York Public Library/​Astor, Lenox and Tilden Foundations