Lekári sa poučili z môjho stavu na prahu smrti

V POLOVICI mája roku 1991 sme sa dozvedeli, že čakáme štvrté dieťa. Náš najmladší Mikael mal vtedy deväť rokov a naše dcéry — dvojčatá Maria a Sara — 13 rokov. Hoci sme neplánovali prírastok, čoskoro sme si zvykli na myšlienku, že budeme mať ďalšie dieťa.

Jedného večera, v treťom mesiaci tehotenstva, som odrazu pocítila na jednej strane pľúc bolesť. Nasledujúci deň som takmer nemohla chodiť. Lekárka mi povedala, že mám zápal pľúc, a predpísala mi penicilín. Po niekoľkých dňoch som sa cítila lepšie, ale bola som dosť slabá. Potom som odrazu pocítila bolesť na druhej strane pľúc a celý postup sa opakoval.

V priebehu ďalších dní som si nemohla ľahnúť, pretože som mala problémy s dýchaním. O necelý týždeň po prvom záchvate bolesti mi zmodrala a opuchla jedna noha. Prijali ma do nemocnice. Lekárka mi oznámila, že bolesti v pľúcach neboli zo zápalu pľúc, ale z krvných zrazenín. Povedala, že mám krvnú zrazeninu v slabine. Dozvedela som sa, že krvné zrazeniny sú jednou z najčastejších príčin úmrtia tehotných žien vo Švédsku. O niekoľko dní som bola prevezená do nemocnice Karolinska Sjukhuset v Štokholme, ktorá má špeciálnu pôrodnicu pre rizikové tehotenstvá.

Lekári sa rozhodli nasadiť mi heparín, čo je liek na riedenie krvi. Uistili ma, že nebezpečenstvo krvácania následkom heparínu je malé v porovnaní s rizikom vzniku ďalšej zrazeniny v pľúcach. Po niekoľkých týždňoch som sa cítila dostatočne dobre na to, aby som sa mohla vrátiť domov. Mala som hrejivý, vrúcny pocit šťastia z toho, že som nažive spolu so žijúcim malým dieťatkom, ktoré vo mne rastie.

Čas pôrodu

Rozhodlo sa, že pôrod bude vyvolaný, no skôr než mohli byť podniknuté prvé kroky tohto postupu, začala som pociťovať v dolnej časti brucha prudkú bolesť. Bola som rýchle prevezená do nemocnice. No lekári nič konkrétne nezistili.

Na druhý deň večer som mala veľmi opuchnuté brucho a bolesti neustávali. Uprostred noci ma vyšetril lekár a zistil, že mám pôrodné bolesti. Ráno som mala brucho ešte viac opuchnuté a bolesti boli neznesiteľné. Lekár sa ustarostene pozrel na mňa a spýtal sa, kedy som naposledy cítila pohyby dieťaťa. Zrazu som si uvedomila, že som ich nepocítila už dávno.

Okamžite som bola prevezená do pôrodnej sály. V diaľke som počula personál, ako sa medzi sebou rozpráva. „Odmieta transfúziu krvi,“ vyhlásil niekto. Potom sa nado mňa nahla jedna zdravotná sestra a hlasno na mňa zvolala: „Viete, že vaše dieťa je mŕtve, však?“ Mala som pocit, ako keby mi niekto vrazil do srdca dýku. — Príslovia 12:18.

Rozhodné odmietanie krvi

Nato prišiel môj lekár a povedal mi, že môj stav je mimoriadne vážny. Pýtal sa ma, či trvám na svojom rozhodnutí neprijať transfúziu krvi. Dôrazne som vyhlásila, že na tom trvám, ale z toho, čo bolo potom, si už mnoho nepamätám. Svojmu lekárovi som však ešte predtým vysvetlila, že kresťania dostali príkaz zdržiavať sa krvi a že ja chcem byť poslušná Božiemu zákonu. — Skutky 15:28, 29; 21:25.

Medzitým zavolali inú lekárku, skúsenú chirurgičku Barbro Larsonovú. Prišla rýchle a okamžite ma operovala. Po otvorení brucha zistili, že som následkom vnútorného krvácania stratila tri litre krvi. No Dr. Larsonová rešpektovala moje rozhodnutie v súvislosti s transfúziou krvi.

Neskôr prišiel lekár, ktorý povedal, že moja smrť je iba otázkou niekoľkých minút. „Neviem, či vôbec ešte žije,“ tvrdil opakovane. Neskôr sa zistilo, že lekári nemohli nájsť zdroj krvácania, a preto mi vložili do brucha gázu. Lekári a zdravotné sestry sa vyjadrili, že v mojom prípade vôbec nevidia nádej na prežitie.

Keď do nemocnice prišli moje deti a zistili, v akom som stave, jedno z nich povedalo, že čoskoro príde Armagedon a potom pri vzkriesení ma budú mať späť. Aké podivuhodné a spravodlivé je opatrenie vzkriesenia! — Ján 5:28, 29; 11:17–44; Skutky 24:15; Zjavenie 21:3, 4.

Neistá budúcnosť

Hladina hemoglobínu mi klesla na 4 gramy na deciliter, no zdalo sa, že krvácanie sa zastavilo. Už dávnejšie som do svojho chorobopisu vložila časopis Prebuďte sa! z 22. novembra 1991. Dr. Larsonová ho našla a všimla si v ňom nadpis „Prevencia a zastavovanie krvácania bez transfúzie krvi“. Dychtivo ho preskúmala, či v ňom nie je niečo, čo by mohla využiť, aby mi pomohla prežiť. Oči jej padli na slovo „erytropoetín“, čo je liek stimulujúci tvorbu červených krviniek v tele. Okamžite mi liek podala. No liek začína pôsobiť až po určitom čase. A tak bolo otázne, či erytropoetín začne účinkovať dostatočne včas.

Nasledujúci deň mi klesla hladina hemoglobínu na 2,9. Keď som sa zobudila a videla vedľa seba celú svoju rodinu, nevedela som, čo sa stalo. Dýchací prístroj mi bránil prehovoriť. Od žiaľu som takmer prepadla hystérii, no nemohla som ani plakať. Všetci mi hovorili, aby som si šetrila sily na prežitie.

Ďalší deň som mala horúčku zo zápalu zapríčineného gázou, ktorá bola v mojom bruchu. Hemoglobín mi klesol na 2,7. Hoci je veľmi nebezpečné uspať človeka v takomto stave, Dr. Larsonová vysvetlila, že napriek riziku boli nútení opäť ma operovať, aby mi vybrali gázu.

Pred zákrokom dovolili deťom vojsť, aby ma videli. Každý si myslel, že je to rozlúčka. Viacerí členovia lekárskeho personálu plakali. Neverili, že to prežijem. Naše deti boli veľmi statočné a to ma upokojilo a naplnilo dôverou.

Keďže dávka anestetika bola minimálna, mohla som chvíľami počuť, ako sa lekári a sestričky medzi sebou rozprávajú. Niektorí o mne hovorili, ako keby som už bola mŕtva. Keď som im neskôr podrobne opisovala, čo som počula, jedna zdravotná sestra sa mi ospravedlnila. Bola však presvedčená, že zomriem, a doposiaľ nechápe, ako som mohla prežiť.

Nasledujúci deň som sa cítila o niečo lepšie. Hladina hemoglobínu mi stúpla na 2,9 a hladina hematokritu na 9. Moji kresťanskí bratia a sestry nás navštevovali a prinášali mojej rodine jedlo a kávu. Za ich lásku a náklonnosť sme im boli všetci vďační. Večer bol môj stav ešte stále kritický, ale bol stabilizovaný, a preto ma previezli do nemocničnej izby.

Lekári sa učia

Mnohí členovia lekárskeho tímu sa o mňa zaujímali a väčšina z nich bola veľmi láskavá. Jedna zdravotná sestra povedala: „Vás musel zachrániť váš Boh.“ Zastavil sa u mňa lekár z iného oddelenia a svoju návštevu vysvetlil: „Chcel som iba vidieť, ako vyzerá človek s takou nízkou hladinou hemoglobínu. Nechápem, ako môžete byť taká čulá.“

Ďalší deň ma prišla navštíviť moja lekárka, hoci mala v ten deň voľno. Povedala mi, že cíti hlbokú pokoru pre to, čo sa stalo. Vyhlásila, že ak celkom vyzdraviem, majú v úmysle dať podnet na nový program výskumu alternatívnych spôsobov liečby pacientov bez použitia transfúzie krvi.

Moje zotavenie bolo prekvapujúco rýchle. Dva a pol týždňa po mojom tragickom pôrode mi stúpla hladina hemoglobínu na viac než 8. A tak ma z nemocnice prepustili. O tri dni sme mali náš každoročný krajský zjazd Jehovových svedkov, na ktorom som sa aj ja zúčastnila. Aké bolo povzbudzujúce uvidieť opäť našich kresťanských bratov a sestry, ktorí nám boli takí nápomocní v ťažkej skúške. — Príslovia 17:17.

Ako Dr. Larsonová sľúbila, vo švédskom lekárskom časopise Läkartidningen vyšla o mojom prípade správa pod nadpisom „Erytropoetín nahrádza transfúziu“. V článku sa písalo: „U tridsaťpäťročnej ženy, Jehovovej svedkyne, nastalo akútne pôrodné krvácanie. Odmietla transfúziu krvi a prijala terapiu s erytropoetínom. Po deviatich dňoch postoperatívnej liečby pomocou erytropoetínu stúpla jej hladina hemoglobínu z 2,9 na 8,2 gramov na deciliter bez akýchkoľvek vedľajších účinkov.“

Článok sa končí slovami: „Spočiatku bola pacientka veľmi slabá, no prekvapujúco rýchle sa zotavila. Navyše bol postoperatívny vývoj bez akýchkoľvek komplikácií. Pacientka mohla byť prepustená z nemocnice po dvoch týždňoch.“

I keď bola táto skúsenosť pre nás tvrdou ranou, sme radi, že poslúžila na to, aby sa niektorí lekári mohli viac poučiť o alternatívach transfúzie krvi. Dúfame, že budú pripravení vyskúšať metódy liečby, ktoré sa preukázali ako úspešné. — Rozprávala Ann Yipsiotisová.

[Obrázok na strane 26]

Spolu s chirurgičkou, ktorá mi bola ochotná pomôcť