Žil som bezcieľne, ale našiel som zmysel života

PREDSTAVTE si tú hrôzu a nepokoj, keď ma raz zavčas rána nečakane zobudili dvaja statní muži prehľadávajúci spálňu. Matka sa tomu prizerala, bledá a bezradná, zjavne v šoku. Tí muži boli detektívi.

Hneď som vedel, čo hľadajú. Hoci som sa tváril smelo a vyzývavo, hlboko vnútri som mal strach. Uvedomil som si, že sieť policajného záťahu okolo nášho gangu mladistvých zlodejov v New Jersey (USA) sa sťahuje. Detektívi mi stroho povedali, aby som sa obliekol, a potom ma odviedli na policajné riaditeľstvo na výsluch.

Ako som sa dostal do tejto zlej situácie? V mojom živote sa to začalo už dosť skoro. Hoci som bol ešte len dospievajúci chlapec, považoval som sa už za nepolepšiteľného mladistvého delikventa. V šesťdesiatych rokoch si veľa mladých ľudí myslelo, že je „super“ byť rebelantom bez príčiny a ja som s tým nadšene súhlasil. A tak keď som bol v šestnástich rokoch vylúčený zo strednej školy, začal som tráviť čas v jednej herni blízko nás. Tu som sa dostal do gangu mladých, ktorí sa dopúšťali vlámaní. Keď som sa k nim pripojil v niektorých relatívne menších akciách, začal som prežívať vzrušenie a napätie a každý takýto zážitok som považoval za strhujúci.

Tak sa začal deväťmesačný kolotoč vlámaní. Ako gang sme sa zameriavali prevažne na firemné kancelárie, kde boli často veľké sumy peňazí v hotovosti. Čím viac lúpeží sme vykonali bez toho, že by nás chytili, tým sme boli smelší. Nakoniec sme sa rozhodli vylúpiť pobočku okresnej banky.

Po prvý raz sa udalosti začali vyvíjať zle. Hoci do banky sme sa dostali bez ťažkostí, vnútri sme strávili frustrujúcu noc, pretože sa nám podarilo násilím otvoriť len zásuvku pokladnice. Vážnejšie bolo to, že prípad nášho vlámania do banky vzal do rúk Federálny vyšetrovací úrad (FBI). S FBI na stope netrvalo dlho, kým nás všetkých zatkli.

Smutné následky nesprávneho konania

Ja osobne som bol obvinený zo 78 vlámaní a pociťoval som rozpaky, keď na súde nahlas čítali podrobnosti o každom z nich. Toto, spolu so všetkou tou publicitou okolo našich zločinov v miestnych novinách, malo zdrvujúci účinok na mojich rodičov. Ale pokorenie a ťažkosti, ktoré som im spôsobil, ma v tom čase veľmi netrápili. Bol som odsúdený na neurčitú dobu do štátneho nápravného zariadenia, čo mohlo znamenať, že budem vo väzbe až do 21. roku svojho veku. Ale, z veľkej časti vďaka úsiliu šikovného právnika, som bol preložený do špeciálnej nápravno-výchovnej školy.

Hoci som sa vyhol trestu vo väzení, bolo to pod podmienkou, že opustím mesto a všetkých svojich predošlých spoločníkov. Preto ma zapísali do súkromnej školy v Newarku, ktorá sa zameriavala na problémové deti, ako som bol ja. Okrem toho sa odo mňa požadovalo, aby som sa každý týždeň stretával s psychológom a dostal tak odbornú pomoc. Všetko toto zariadili moji rodičia, a to za veľkých finančných obetí.

Snahy o nápravu

V miestnych novinách, nepochybne ako dôsledok veľkej publicity venovanej nášmu súdnemu procesu, vyšiel úvodník s názvom „Zdržiavanie prúta“. Tento článok bol kritikou zjavne mierneho pokarhania, ktoré dostal gang. Vyjadrenia v tomto článku prvýkrát zasiahli moje svedomie. Preto som si tento článok z novín vystrihol a sľúbil som si, že jedného dňa nejako vynahradím svojim rodičom všetko to trápenie, ťažkosti a výdavky, ktoré som im spôsobil.

Myslel som si, že jeden zo spôsobov, ako dokázať rodičom, že som sa zmenil, by bolo ukončiť strednú školu s mojou pôvodnou triedou. Začal som študovať ako nikdy predtým. A tak keď som sa na konci školského roku v prítomnosti môjho sociálneho kurátora opäť dostavil pred sudcu, ktorý ma odsúdil, jeho prísna tvár sa rozjasnila v úsmeve, keď sa dozvedel, že som za každý štvrťrok dosiahol priemer B-plus. Teraz som mal otvorenú cestu k tomu, aby som sa vrátil na pôvodnú strednú školu, a nasledujúci rok som zmaturoval.

Môj bezcieľny život pokračuje

Teraz bol rok 1966, a zatiaľ čo mnohí z mojich spolužiakov odišli bojovať do Vietnamu, ja som išiel na Concordskú vysokú školu v Západnej Virgínii. Na vysokej škole som začal s drogami, s mierovými manifestáciami a s úplne novou kultúrou, ktorá vo mne vyvolala pochybnosti o tradičných hodnotách. Niečo som hľadal, ale nevedel som čo. Keď sa začali prázdniny v čase sviatku Vďakyvzdania, namiesto toho, aby som išiel domov, vybral som sa autostopom na juh na Floridu cez pohorie Blue Ridge.

Nikdy predtým som veľa necestoval, a tak som prežil nádherné chvíle, keď som videl toľko nových a odlišných miest — totiž až do Dňa vďakyvzdania, keď som skončil vo väznici v Daytona Beach za tuláctvo. Veľmi som sa hanbil skontaktovať s mojimi rodičmi, ale väzenské orgány sa s nimi spojili. Môj otec znovu radšej zaplatil vysokú pokutu, než by ma nechal odpykať si trest vo väzení.

Po tomto som už na vysokej škole nezostal. Namiesto toho som sa s jediným kufrom a znovu prebudenou túžbou po cestovaní opäť vydal na cesty. Cestoval som autostopom bezcieľne hore-dolu po východnom pobreží Spojených štátov a vykonával som príležitostné práce, aby som sa uživil. Moji rodičia zriedkakedy vedeli, kde som, hoci som ich z času na čas navštívil. Na moje prekvapenie sa zdalo, že boli vždy potešení, keď ma uvideli, ale ja som sa nedokázal usadiť.

Teraz, keď som už nenavštevoval vysokú školu, nepatril som už ani do kategórie študentov, na základe ktorej som dostal odklad vojenskej služby. Pri odvode som bol zaradený do kategórie 1-A, a bola to len otázka času, kedy budem povolaný na nástup na vojenskú službu. Predstava podrobenia sa prísnej disciplíne a straty mojej novej slobody bola pre mňa nemysliteľná. Tak som sa rozhodol, že loďou opustím krajinu. Časom sa predo mnou otvorila príležitosť novej životnej dráhy. Mohol by nakoniec toto byť môj skutočný zmysel života?

Na mori ako žoldnier

Jeden dlhoročný priateľ našej rodiny bol kapitánom obchodného loďstva Spojených štátov. Povedal mi o nedávno začatom školiacom programe pre lodných technikov. Ihneď som bol prijatý na zhustený dvojročný program, ktorý poskytoval dvojaký úžitok: odklad vojenskej povinnosti a možnosť získať osvedčenie lodného technika. V roku 1969 som absolvoval školenie, dostal som diplom a zamestnal som sa ako technik tretej triedy. Ihneď sme s nákladom munície vyplávali do Vietnamu. Cesta bola jednotvárna, a tak keď sme doplávali do Singapuru, skončil som s prácou na tejto lodi.

V Singapure som sa zamestnal na vlajkovej lodi, ktorá najímala všetkých odborovo neorganizovaných robotníkov v dokoch. Táto loď sa používala na plavbu pozdĺž pobrežia Vietnamu z prístavu v zátoke Camranh na juhu do Danangu na severe, blízko demilitarizovanej zóny. Neustále tu znelo dunenie vytrvalého bombardovania. Po finančnej stránke však bola táto cesta výhodná a s príplatkami za vojnové riziko a s príležitostnými príplatkami za nebezpečenstvo útokov, keď sme boli pod priamou paľbou, som ako vojnový žoldnier zarábal vyše 35 000 dolárov ročne. Napriek tomuto novému blahobytu som však stále žil bezcieľne a kládol som si otázku, o čo vlastne v živote ide — kam smerujem.

Záblesk zmyslu života

Po jednom obzvlášť desivom útoku nepriateľskej paľby mi Albert, môj kurič, začal rozprávať o tom, že Boh sa chystá onedlho priviesť na zem mier. Pri tejto neobvyklej informácii som nastražil uši. Keď sme potom vyplávali späť do Singapuru, Albert mi povedal, že bol Jehovovým svedkom, ale už nie je činný. A tak sme sa spolu pokúsili nájsť v Singapure miestnych svedkov. Zdalo sa, že nám nikto nevie pomôcť, ale večer tesne predtým, než sme vyplávali, Albert našiel vo vestibule hotela časopis Strážna veža. Bola na ňom pečiatka s adresou. Nemali sme však čas zájsť na adresu, lebo nasledujúce ráno sme vyplávali do Saseba (Japonsko), kde mala byť loď podľa plánu dva týždne v suchom doku.

Tam sme vyplatili posádku a Albert išiel svojou cestou. No už o týždeň som na moje veľké prekvapenie dostal od neho telegram, v ktorom mi oznamoval, že najbližší víkend sa bude v Sasebe konať zjazd Jehovových svedkov. Rozhodol som sa, že na zjazd pôjdem a pozriem sa, o čo vlastne ide.

Ten deň — 8. august 1970 — mi navždy ostane v pamäti. Na miesto konania zjazdu som prišiel taxíkom a vystúpil som uprostred stoviek Japoncov, všetko bezchybne oblečených. Hoci väčšina z nich nevedela po anglicky, zdalo sa, že si všetci chcú so mnou potriasť ruku. Nikdy predtým som nič podobné nevidel, a hoci som z programu v japončine nerozumel ani slovo, rozhodol som sa, že tam ďalší deň pôjdem znovu — len aby som videl, či opäť zažijem rovnaké privítanie. A zažil som!

Prijali sme novú posádku a o týždeň sme boli opäť na mori, plaviac sa do Singapuru. Prvé, čo som po príchode urobil, bolo to, že som sa taxíkom zaviezol na adresu vytlačenú na časopise Strážna veža. Z domu vyšla priateľská žena a opýtala sa ma, či môže pre mňa niečo urobiť. Ukázal som jej adresu na Strážnej veži a ona ma okamžite pozvala dovnútra. Potom som sa zoznámil s jej manželom a dozvedel som sa, že sú to misionári z Austrálie — Norman a Gladys Bellottiovci. Vysvetlil som im, ako som sa dostal k ich adrese. Prijali ma mimoriadne srdečne, zodpovedali mi mnohé z mojich otázok a ja som odišiel s nákupnou taškou plnou biblickej literatúry. Počas niekoľkých nasledujúcich mesiacov, keď sme sa plavili pozdĺž pobrežia Vietnamu, som prečítal mnohé z týchto kníh vrátane knihy Pravda, ktorá vedie k večnému životu.

Teraz, prvý raz v živote, som mal pocit, že môj život má skutočný zmysel a smer. Na ďalšej ceste späť do Singapuru som z lode odišiel.

Sklamanie pri návrate domov

Takisto prvýkrát som mal naozaj pocit, že idem domov. A tak o niekoľko týždňov som prišiel domov veľmi vzrušený, pretože som chcel rodičom povedať všetko o Jehovových svedkoch. Oni však neboli takí nadšení ako ja. Bolo to pochopiteľné, pretože moje správanie k tomu neprispelo. Bol som doma len niekoľko týždňov, keď som v návale hnevu zdemoloval miestny nočný podnik. Spamätal som sa vo väzenskej cele.

Teraz som začal nadobúdať presvedčenie, že nie je reálna nádej, aby som sa niekedy zmenil a získal kontrolu nad svojou násilnou povahou. Možno som mal byť stále rebelantom bez príčiny. Cítil som, že už nemôžem zostať doma. Musel som odísť. A tak som si o niekoľko dní rezervoval miesto na nórskej nákladnej lodi smerujúcej do Anglicka.

Anglicko a divadelná škola

V Anglicku sa mi páčilo, ale problémom bolo zamestnanie. Rozhodol som sa teda zúčastniť sa konkurzov na rôzne divadelné školy a na moje prekvapenie ma prijali na Londýnsku školu divadelného umenia. Dva roky v Londýne som strávil tak, že som veľa pil, chodil som do spoločnosti a, samozrejme, bral som drogy každého druhu.

Náhle som sa rozhodol, že by som zase rád navštívil svoju rodinu v Spojených štátoch. Ale viete si predstaviť, ako ich musel tentoraz vydesiť môj teatrálny vzhľad. Mal som na sebe čiernu pelerínu s dvoma pozlátenými levími hlavami spojenú na krku zlatou reťazou, červenú zamatovú vestu a čierne zamatové nohavice zdobené kožou, zastrčené do čižiem po kolená. Niet sa preto čo diviť, že mojim rodičom to zjavne neimponovalo a že som sa v ich konzervatívnom prostredí cítil úplne nesvoj! A tak som sa vrátil do Anglicka, kde som v roku 1972 dostal diplom v oblasti divadelného umenia. Dosiahol som ďalší cieľ. Ale stále tu zostávali tie znepokojujúce, znovu sa vracajúce otázky: Kam idem a odkiaľ som? Neustále som cítil potrebu nájsť skutočný zmysel života.

Konečne koniec bezcieľneho života

Onedlho som konečne začal pociťovať, že môj život sa začína trochu stabilizovať. Začalo sa to priateľstvom s mojou susedou Caroline. Bola to učiteľka z Austrálie a bol to konvenčný, ustálený typ človeka — pravý opak mojej osobnosti. Boli sme dva roky priateľmi bez nejakého ľúbostného vzťahu. Caroline potom odcestovala na tri mesiace do Ameriky, a keďže sme boli dobrými priateľmi, zariadil som, aby mohla niekoľko týždňov bývať u mojich rodičov. Nepochybne sa divili, čo mohla mať spoločné s takým indivíduom, ako som bol ja.

Krátko po tom, čo Caroline odišla, som povedal priateľom, že aj ja idem domov, a oni sa so mnou srdečne rozlúčili. Ale namiesto návratu do Ameriky som išiel len do South Kensingtonu (Londýn), kde som si prenajal suterénny byt a zatelefonoval som do kancelárie odbočky Jehovových svedkov v Londýne. Urobil som si predstavu, aký smer by mal nabrať môj život. V priebehu týždňa ma navštívil jeden príjemný manželský pár a ihneď sme sa dohodli na pravidelnom biblickom štúdiu. Keďže som už čítal publikácie svedkov, bol som teraz veľmi horlivý a požiadal som o štúdium dvakrát týždenne. Bob, vidiac moje nadšenie, ma zakrátko pozval do sály Kráľovstva a pomerne skoro som už navštevoval všetky týždenné zhromaždenia.

Keď som sa dozvedel, že Jehovovi svedkovia nefajčia, rozhodol som sa ihneď zanechať tento návyk. Ale čo môj výzor? Nechcel som viac vyzerať nápadne, a tak som si kúpil košeľu, kravatu a oblek. Zakrátko som bol spôsobilý podieľať sa na kazateľskej službe z domu do domu, a hoci prvýkrát som bol dosť nervózny, začalo sa mi to páčiť.

Myslel som si, že Caroline bude veľmi prekvapená, keď sa vráti. No ukázalo sa, že to bol slabý výraz! Nemohla uveriť tomu, ako som sa za taký krátky čas zmenil — moja upravenosť, môj vzhľad a mnohé iné veci. Vysvetlil som jej, ako mi pomohlo biblické štúdium, a aj jej som ponúkol štúdium Biblie. Najprv sa toho obávala, ale nakoniec súhlasila, pod podmienkou, že bude študovať len so mnou. Mal som radosť, keď som videl, ako rýchlo zareagovala, a za krátky čas už začínala mať ocenenie pre biblickú pravdu.

O niekoľko mesiacov sa Caroline rozhodla vrátiť do Austrálie a pokračovala v štúdiu Biblie v Sydney. Ja som zostal v Londýne, až kým som sa mohol dať pokrstiť, čo bolo o sedem mesiacov neskôr. Teraz som chcel ísť opäť domov do Spojených štátov a vidieť celú svoju rodinu. Ale tentoraz som bol rozhodnutý urobiť to správnym spôsobom!

Odlišný návrat domov

Zmätení rodičia chceli vedieť, čo sa zase deje — vyzeral som príliš úctyhodne! Ale bol som rád, že teraz som sa naozaj cítil ako doma. Aj keď rodičia boli prirodzene zvedaví, čo má znamenať moja dramatická zmena, boli taktní a reagovali so svojou obvyklou láskavosťou a tolerantnosťou. V nasledujúcich mesiacoch som mal tú česť študovať s nimi Bibliu. Zaviedol som štúdium s mojimi dvoma staršími sestrami, na ktoré tiež zapôsobila zmena môjho spôsobu života. Áno, toto bol skutočný návrat domov!

V auguste 1973 som odišiel za Caroline do Austrálie, kde som na medzinárodnom zjazde Jehovových svedkov s radosťou sledoval jej krst spolu s 1200 ďalšími osobami. Nasledujúci víkend sme v Canberre, hlavnom meste Austrálie, uzavreli manželstvo. Tu som uplynulých 20 rokov slúžil v kazateľskom diele celým časom a 14 rokov ako starší v miestnom zbore.

Vďaka vzájomnej pomoci sme s manželkou vychovali tri deti — Tobyho, Amber a Jonathana. Aj keď prežívame bežné rodinné problémy, stále sa môžem podieľať na kazateľskej službe celým časom ako priekopník a zároveň sa starať o materiálne potreby svojej rodiny.

Dnes sú moji rodičia, žijúci v Spojených štátoch, oddanými služobníkmi Jehovu, a hoci obaja majú teraz vyše osemdesiat rokov, naďalej sa zúčastňujú verejného kázania o Kráľovstve. Otec je služobným pomocníkom v miestnom zbore. Dve staršie sestry sú tiež horlivé v službe Jehovovi.

Akú hlbokú vďačnosť cítim k Jehovovi Bohu za to, že dlhé roky môjho bezcieľneho hľadania sú teraz už len minulosťou! Nielenže mi pomohol dozvedieť sa o najlepšom spôsobe, ako využiť svoj život, ale požehnal ma aj zjednotenou a starostlivou rodinou. — Rozprával David Zug Partrick.

[Obrázok na strane 23]

David a jeho manželka Caroline