Grécka ortodoxná cirkev — rozdelené náboženstvo

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V GRÉCKU

PRE úprimných ľudí, ktorí milujú Boha a pravdu a ktorí majú hlbokú úctu k jeho uctievaniu, je súčasná situácia gréckej ortodoxnej cirkvi v Grécku prinajmenšom otrasná. Poľutovaniahodná nejednotnosť, násilné konflikty medzi bojujúcimi frakciami cirkvi, záplava hanebných morálnych škandálov a neschopnosť náboženstva — ktoré si hovorí „jediná pravá cirkev Božia“ — poskytovať duchovné vedenie spôsobuje, že veľa Grékov je sklamaných a znechutených.

Obyčajní ľudia sú týmto stavom frustrovaní, ba až rozhnevaní. Istý univerzitný profesor, dopisovateľ popredných gréckych novín, s poľutovaním povedal: „Cirkev v Grécku je rozpoltená krízou, ktorej intenzita a trvanie nemá obdobu, spochybňuje autoritu [cirkvi] a narušuje základný význam jej inštitúcií. Toto narúšanie, žiaľ, pokračuje.“

Ako k takejto situácii došlo? Boli úzke vzťahy spájajúce grécku ortodoxnú cirkev so štátom skutočne užitočné? Akú budúcnosť majú vzťahy medzi cirkvou a štátom? Aké iné možnosti majú ľudia, ktorí hľadajú pravý, zjednotený Kristov zbor? Preskúmajme fakty a pozrime sa, čo o tom hovorí Biblia.

Boj o moc

Keď bolo Grécko v rokoch 1967–1974 pod vládou vojenskej diktatúry, táto vláda aktívne zasahovala do záležitostí gréckej ortodoxnej cirkvi, aby upevnila svoju moc. V úsilí získať úplnú kontrolu vojenská junta rozpustila predtým zvolenú Svätú synodu — najvyšší výkonný orgán gréckej ortodoxnej cirkvi — a vymenovala vlastnú synodu, „podľa zásluh“, ako to nazvala. Keď bola roku 1974 obnovená demokracia, Svätá synoda cirkvi bola opäť zvolená na základe kanonického práva. Následkom toho boli biskupi, ktorí predtým tvorili súčasť synody vymenovanej vojenskou juntou, zbavení úradu a nahradení inými.

Avšak návrh zákona, ktorý bol schválený v roku 1990, dával zosadeným biskupom právo opätovne žiadať o svoj úrad tak, že sa obrátia na svetské súdy a nakoniec na najvyšší správny súd, na Štátnu radu. Traja duchovní to urobili a napokon proces vyhrali. Následkom toho majú dnes tri samostatné ortodoxné arcidiecézy po dvoch biskupoch — jedného, ktorý bol oficiálne uznaný iba gréckou ortodoxnou cirkvou, a druhého, ktorý je oficiálne uznaný Štátnou radou.

„Bojujúci kresťania“

Biskupi, ktorí boli predtým zosadení, si žiadali späť svoj úrad a zásadne odmietali uznať existenciu ďalších biskupov vymenovaných oficiálnou cirkvou. Navyše, každý z nich má veľa stúpencov, „náboženských fanatikov“ — ako ich nazvali jedny noviny — ktorí zanietenými prejavmi podporujú vec svojho biskupa. Preto táto situácia vyvolala prudké a intenzívne reakcie a na televíznych obrazovkách v celej krajine sa objavili scény plné násilia, keď zástupy týchto „bojujúcich kresťanov“ násilím vtrhli do kostolov, rozbíjali náboženské ikony a útočili na duchovných i laikov opozičnej frakcie. Vo väčšine prípadov musela v záujme obnovenia pokoja zasiahnuť poriadková polícia. V októbri a novembri 1993 dosiahli udalosti vrchol, keď grécku verejnosť šokovali výtržnícke činy zaslepených náboženských fanatikov v kostoloch v zámožnej aténskej štvrti Kifisia, a neskôr v júli a v decembri 1994 v meste Larissa.

Šarvátky poznačené najväčším násilím sa odohrali 28. júla 1994 počas dosadenia Ignatia, biskupa v Larisse, vymenovaného Svätou synodou. Noviny Ethnos priniesli na prvej strane titulok vysádzaný veľkými písmenami: „Larissa sa stáva dejiskom bojov za nového biskupa — temný stredovek sa vracia“ a napísali: „Iba jeden výraz je priliehavý: temný stredovek. Ako inak možno opísať to všetko, čo sa včera udialo v Larisse... pouličné boje, šarvátky výtržníkov, ranení?“

O niekoľko týždňov protivníci zdemolovali biskupovi Ignatiovi auto, keď „po divokej naháňačke použili železné tyče a kyjaky“. Jeden novinár sa opýtal: „Môže človek uznať, že títo páchatelia sú naplnení kresťanským cítením, keď ich fanatizmus súčasne vedie k tomu, aby páchali činy, ktoré sa podobajú vyčíňaniu gangstrov, dopúšťajúc sa násilných činov, ktoré môžu zapríčiniť smrť?... A tieto činy sú povzbudzované a ospravedlňované poprednými vodcami cirkvi.“

Počas vianočného obdobia sa situácia ešte zhoršila. Noviny Eleftherotipia napísali o otrasných udalostiach, ktoré sa v Larisse odohrali 23.–26. decembra 1994: „V Larisse to boli hanebné Vianoce, kde opäť skazil [oslavu] už dlho pretrvávajúci konflikt... Zatiaľ čo zvony oznamovali narodenie Krista, policajné obušky dopadali na hlavy ‚spravodlivých i nespravodlivých‘. Na nádvorí kostola svätého Konštantína v Larisse boli vianočné blahoželania a žehnania nahradené výtržnosťami, šarvátkami, prúdom nadávok a zatýkaním. Demonštrácie [proti Ignatiovi] sa rýchle zvrhli na slovné útoky a potom na zrážky s políciou... Nádvorie kostola zmenili na bojisko.“

Ako na to reagovali ľudia? Jeden člen ortodoxnej cirkvi to komentoval takto: „Nepochopím, ako ľudia, ktorí sa nazývajú kresťanmi, môžu cez posvätné náboženské sviatky páchať také násilné činy. Ako môžem ísť do kostola, keď sa tým vystavujem riziku, že ma tam zbijú?“ A jedna oddaná členka ortodoxnej cirkvi povedala: „Teraz, po všetkých tých udalostiach, sa bojím ísť do kostola.“

Akoby to ešte nebolo dosť, navyše je tu záplava odhalených morálnych škandálov, do ktorej je grécka ortodoxná cirkev zapletená. Masmédiá opakovane vynášali na svetlo odhalenia o úpadku mravov niektorých členov duchovenstva — o homosexuálnych a pedofilných kňazoch, o sprenevere finančných prostriedkov a o nezákonnom obchode so starožitnosťami. Obchodovanie so starožitnosťami je umožnené tým, že veľa duchovných má neobmedzený, voľný prístup k zbierkam cenných ikon a k ďalším cenným predmetom.

Ako nápadne je táto situácia v rozpore s povzbudením, ktoré dal apoštol Pavol kresťanom, aby neboli nasledovníkmi ľudí, lebo z toho pramenia „spory“ a „rozdelenia“! — 1. Korinťanom 1:10–13; 3:1–4.

Vzťahy medzi cirkvou a štátom — akú majú budúcnosť?

Grécka ortodoxná cirkev mala výsadné postavenie hneď od založenia Gréckeho štátu a bola najvplyvnejším náboženstvom. V Grécku doteraz nejestvuje nič také ako odluka cirkvi od štátu. Gréckej ortodoxnej cirkvi zaručuje pozíciu samotná ústava ako „prevládajúcemu náboženstvu“ Grécka. To znamená, že grécka ortodoxná cirkev preniká do všetkých oblastí verejného života vrátane verejnej správy, právneho systému, policajného aparátu, verejného vzdelávania a prakticky do všetkých ostatných oblastí spoločnosti. Táto do všetkého zasahujúca cirkev znamenala útlak a neopísateľné ťažkosti pre náboženské menšiny v Grécku. Hoci ústava zaručuje náboženskú slobodu, kedykoľvek sa nejaká náboženská menšina pokúsi dovolávať svojich práv, takmer vždy uviazne v nepreniknuteľnej sieti náboženskej predpojatosti, predsudkov a odporu, ktorú tento vzťah medzi cirkvou a štátom utkal.

V blízkej budúcnosti sa črtá zmena ústavy, a preto už počuť naliehavú požiadavku na odluku cirkvi od štátu. Vplyvní grécki ústavní experti a analytici upozorňujú na problémy, ktoré prinieslo toto tesné spojenie cirkvi so štátom. Poukazujú na to, že jediným prijateľným riešením by bolo úplné oddelenie týchto dvoch subjektov.

Medzitým vodcovia cirkvi vyjadrujú námietky proti takej prípadnej odluke. Jeden ortodoxný biskup, ktoré by bol takým vývojom vzťahov medzi cirkvou a štátom nepriaznivo postihnutý, sa dotkol tejto chúlostivej témy a napísal: „Prestal by štát následkom toho platiť mzdy duchovným?... To by znamenalo, že veľa farností by zostalo bez kňazov.“ — Porovnaj Matúša 6:33.

Ďalším výsledkom blízkeho vzťahu cirkvi so štátom v Grécku je to, že grécky zákon — v priamom rozpore so stanovami Európskej únie a s článkami Európskej komisie pre ľudské práva, ktoré sú pre Grécko záväzné — vyžaduje, aby identifikačné karty všetkých gréckych občanov udávali náboženstvo, ku ktorému sa občan hlási. Ľudia s otvorenou mysľou vážne proti tomu namietajú, lebo členovia náboženských menšín sa obyčajne stanú obeťami diskriminácie. Jeden novinár povedal: „Táto skutočnosť môže mať veľmi pravdepodobne negatívne následky, pokiaľ ide o práva náboženskej menšiny pri uplatňovaní náboženskej slobody.“ V komentári o tom noviny Ta Nea napísali: „Štát by mal urobiť rozhodnutie a schváliť zákony bez ohľadu na despotické spôsoby a reakcie cirkvi v takých záležitostiach, ako je povinný zápis náboženstva do osobnej identifikačnej karty.“

Zdôrazňujúc naliehavú potrebu takejto odluky, Dimitris Tsatsos, profesor ústavného práva a člen Európskeho parlamentu, vyhlásil: „[Grécka] cirkev musí prestať so svojím despotickým ovládaním spoločenského, politického a akademického života. Spôsob, akým si grécka ortodoxná cirkev počína, je utláčajúci. Je to despotické panovanie nad naším vzdelávacím systémom a nad našou spoločnosťou.“ V inom interview tento profesor uviedol: „Cirkev má v Grécku úžasnú moc, ktorá sa nanešťastie neuspokojuje so svojím prirodzeným prostredím bezohľadného konzervativizmu, ale podarilo sa jej preniknúť aj do pokrokových kruhov gréckej spoločnosti. Ja osobne požadujem odluku cirkvi od štátu. Žiadam, aby ortodoxní Gréci boli postavení na tú istú úroveň ako ostatné náboženstvá a boli rovní príslušníkom ostatných náboženstiev v Grécku.“

Praví kresťania sú jednotní

V gréckej ortodoxnej cirkvi je skutočne ťažké nájsť známky pravého kresťanstva. Ježiš nechcel, aby vnútri kresťanstva dochádzalo k rozdeleniu a rozkolom. V modlitbe k svojmu Otcovi prosil, aby jeho učeníci „boli všetci jedno“. (Ján 17:21) A títo učeníci mali ‚mať lásku medzi sebou‘ a láska mala byť poznávacím znakom pravých nasledovníkov Krista. — Ján 13:35.

Zdá sa, že gréckej ortodoxnej cirkvi jednota uniká. To však v dnešnom organizovanom náboženstve nie je ani zďaleka jediný prípad. Skôr je to ukážka rozdelenia, ktoré sužuje náboženstvá kresťanstva.

Úprimní ľudia, ktorí Boha milujú, zisťujú, že tento smutný stav je sotva zlučiteľný so slovami apoštola Pavla, ktoré adresoval pravým kresťanom v 1. Korinťanom 1:10: „Nabádam vás, bratia, menom nášho Pána Ježiša Krista, aby ste všetci hovorili súhlasne, aby neboli medzi vami rozdelenia, ale aby ste boli pevne spojení rovnakou mysľou, rovnakým spôsobom myslenia.“

Áno, praví Ježišovi učeníci sa tešia zo vzájomnej nezlomnej jednoty. Keďže sú spojení putom kresťanskej lásky, nemajú medzi sebou žiadne politické, sektárske ani náukové nezhody. Ježiš jasne vysvetlil, že jeho nasledovníkov bude každý môcť rozpoznať podľa ich „ovocia“ čiže skutkov. (Matúš 7:16) Vydavatelia tohto časopisu vás pozývajú, aby ste preskúmali „ovocie“ Jehovových svedkov, ktorí sa tešia z pravej kresťanskej jednoty tak v Grécku, ako aj kdekoľvek inde vo svete.

[Obrázok na strane 18]

Kňazi pri konflikte s políciou

[Prameň ilustrácie na strane 15]

Z knihy The Pictorial History of the World