Nezamestnanosť — prečo?
V NIEKOĽKÝCH krajinách sú mnohí ľudia nútení zarábať si na živobytie ťažkou fyzickou prácou počas dlhých hodín vo vyčerpávajúcom tempe, a možno dokonca vykonávajú nebezpečnú prácu, ktorá je málo platená. Len donedávna si mnohí ľudia v iných krajinách boli istí, že keď sú zamestnaní vo veľkej spoločnosti alebo v štátnom sektore, majú až do dôchodku zabezpečené zamestnanie. Ale dnes sa zdá, že už neexistujú podniky alebo združenia, ktoré by mohli ponúknuť výhodné zamestnanie a istotu na ktoromkoľvek stupni. Prečo je to tak?
Príčiny problému
Tisíce mladých ľudí si nedokáže nájsť dokonca ani prvé zamestnanie — či už majú vysokú školu alebo nie. Napríklad v Taliansku tvoria viac ako tretinu nezamestnaných ľudia od 15 do 24 rokov. Priemerný vek tých, ktorí už pracujú a snažia sa udržať si prácu, sa zvyšuje, a preto je pre mladých ľudí náročnejšie preniknúť na trh práce. Dokonca aj medzi ženami — ktorých je zamestnaných čím ďalej tým viac — je vysoké percento nezamestnanosti. Preto sa mimoriadne veľká vlna nových pracovníkov teraz snaží prebojovať na trh práce.
Od čias prvých priemyselných strojov technické vynálezy znížili potrebu robotníkov. Keďže mnoho ľudí muselo pracovať v dlhých vyčerpávajúcich zmenách, robotníci verili, že stroje prácu zredukujú alebo ju úplne odstránia. Vďaka automatizácii vzrástla produkcia a znížili sa mnohé nebezpečenstvá, ale zároveň sa znížil počet pracovných miest. Tým, ktorí sa stali nadbytočnými, hrozí dlhodobá nezamestnanosť, pokiaľ si neosvoja nové remeslo.
Riskujeme záplavu nadbytku obchodných výrobkov. Niektorí majú pocit, akoby sme už dosiahli hranice rastu. Okrem toho, keďže je menej ľudí zamestnaných, je aj menej kupujúcich. Trh teda ponúka viac, ako sa môže spotrebovať. Veľké závody, ktoré mali zvládnuť očakávaný rast výroby, sa zatvárajú alebo prestavujú, keďže už nie sú ekonomicky výhodné. Takéto trendy žnú svoje obete — sú nimi tí, ktorí sa stali nezamestnanými. Dopyt po robotníkoch sa v čase ekonomickej krízy znižuje a tí, ktorí v tom období prišli o zamestnanie, sa ťažko niekedy opäť zamestnajú na tom istom mieste v čase rozmachu. Nezamestnanosť má teda zjavne viac ako len jednu príčinu.
Sociálna pohroma
Keďže nezamestnanosť môže postihnúť každého, je pohromou spoločnosti. Niektoré krajiny rôznymi spôsobmi chránia tých, ktorí ešte pracujú — napríklad znižujú počet hodín pracovného týždňa a zároveň znižujú plat. To však môže zmariť nádeje tým, ktorí si hľadajú prácu.
Tak zamestnaní, ako aj nezamestnaní sa stále častejšie ohradzujú proti problémom súvisiacim s prácou. Ale zatiaľ čo sa nezamestnaní dožadujú novej práce, tí, ktorí prácu majú, sa snažia chrániť si svoju istotu — to sú dva ciele, ktoré nie sú vždy v súlade. „Od tých, ktorí už prácu majú, sa často žiada, aby pracovali viac hodín. Tí, ktorí ju nemajú, zostávajú bez nej. Existuje riziko, že sa spoločnosť rozdelí na dve skupiny... na jednej strane budú príliš zamestnaní a na druhej strane budú odmietaní nezamestnaní, ktorí sú skoro úplne závislí od dobrej vôle iných,“ hovorí taliansky časopis Panorama. Odborníci vravia, že v Európe mali z ovocia ekonomického rastu úžitok hlavne tí, ktorí sú zamestnaní, a nie tí, ktorí prácu nemajú.
Okrem toho, nezamestnanosť je tesne spätá s podmienkami miestnej ekonomiky, takže v niektorých krajinách, ako je Nemecko, Španielsko a Taliansko, existujú obrovské rozdiely medzi potrebami jednotlivých oblastí. Sú pracovníci ochotní osvojiť si nové remeslo, alebo dokonca presťahovať sa do inej oblasti či krajiny? Často to môže zohrávať rozhodujúcu úlohu.
Je nejaké riešenie na dohľad?
Ľudia väčšinou dôverujú ekonomickému rastu. Niektorí ľudia sú však skeptickí a myslia si, že také zlepšenie nenastane pred rokom 2000. Iní si myslia, že oživenie sa už začalo, ale výsledky sa prejavujú pomaly, ako to vidieť z nedávneho poklesu zamestnanosti v Taliansku. Ekonomické oživenie nevyhnutne neznamená zníženie nezamestnanosti. Keďže vzrast je mierny, podniky radšej lepšie využívajú zamestnancov, ktorých už majú, ako by mali prijímať ďalších — to je ekonomický rast bez nových pracovných príležitostí. A ďalej, počet nezamestnaných často rastie rýchlejšie ako počet novo vzniknutých miest.
Ekonomika jednotlivých krajín sa dnes globalizuje. Niektorí ekonómovia si myslia, že vytvorenie veľkých nových nadnárodných obchodných oblastí, ako tie zo Severoamerickej dohody o voľnom obchode (NAFTA) a Ázijsko-tichomorskej ekonomickej kooperácie (APEC), tiež môže dať impulz svetovej ekonomike. Tento trend však podnecuje založenie veľkej spoločnosti tam, kde je pracovná sila lacnejšia, čo zapríčiňuje stratu pracovných príležitostí v priemyselných štátoch. Zároveň sa robotníkom, ktorí aj tak nie sú dobre platení, ich skromné zárobky ešte znižujú. Nie je náhoda, že vo viacerých krajinách mnohí ľudia protestovali proti takýmto obchodným dohodám, dokonca s použitím násilia.
Odborníci navrhujú mnoho spôsobov boja s nezamestnanosťou. Niektoré z nich si dokonca odporujú; záleží na tom, či ich navrhli ekonómovia, politici alebo sami robotníci. Sú takí, ktorí navrhujú dať spoločnostiam podnet na zvýšenie počtu zamestnancov znížením daňovej povinnosti. Niektorí radia radikálny zásah vlády. Ďalší navrhujú inak prideľovať prácu a znížiť počet pracovných hodín. Niektoré veľké spoločnosti to už urobili, hoci v minulom storočí bol pracovný týždeň vo všetkých priemyselných krajinách systematicky skracovaný bez zníženia nezamestnanosti. „Nakoniec sa každý postup ukázal ako neúčinný a náklady boli vyššie ako zisk,“ tvrdí ekonóm Renato Brunetta.
„Nemali by sme sa klamať,“ prichádza k záveru časopis L’Espresso, „tento problém je zložitý.“ Je príliš zložitý na vyriešenie? Existuje nejaké riešenie problému nezamestnanosti?
[Rámček na strane 8]
Dávny problém
Nezamestnanosť je starý problém. Celé stáročia boli ľudia občas nedobrovoľne bez práce. Desiatky tisíc robotníkov sa po skončení práce na veľkých stavebných projektoch stali nezamestnanými — aspoň dovtedy, kým ich nezamestnali niekde inde. Medzitým ich existencia bola, mierne povedané, dosť neistá.
Aj v stredoveku, „hoci ešte neexistoval problém nezamestnanosti v dnešnom zmysle“, nezamestnaní boli. (La disoccupazione nella storia [Nezamestnanosť v dejinách]) V tom čase však tých, ktorí nepracovali, považovali hlavne za neužitočných alebo za tulákov. Mnohí britskí analytici ešte v 19. storočí „spájali nezamestnanosť hlavne s ‚drsnými ľuďmi‘ a s tulákmi, ktorí spávali vonku alebo v noci chodili po uliciach,“ vysvetľuje profesor John Burnett. — Idle Hands (Nečinné ruky).
Nezamestnanosť bola „objavená“ koncom 19. alebo začiatkom 20. storočia. Boli ustanovené špeciálne vládne komisie, ktoré mali skúmať a riešiť tento problém, ako napríklad Vybraný výbor britskej Dolnej snemovne, ktorý vypracoval štúdiu „Úzkosť z nezamestnanosti“ v roku 1895. Nedostatok práce sa stal pohromou spoločnosti.
Toto nové poznanie neuveriteľne rástlo, a to hlavne po prvej svetovej vojne. V tomto konflikte sa horúčkovito vyrábali zbrane, a preto bola nezamestnanosť takmer odstránená. Ale začiatkom dvadsiatych rokov čelil západný svet vlne kríz, ktoré vyvrcholili vo veľkej hospodárskej kríze, ktorá sa začala v roku 1929 a zasiahla ekonomiku všetkých priemyselných krajín. V mnohých krajinách nastal po druhej svetovej vojne nový hospodársky rozmach a nezamestnanosť klesla. Ale „začiatky dnešného problému nezamestnanosti sa datujú od polovice šesťdesiatych rokov,“ hovorí Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj. Trh práce postihol nový úder spôsobený ropnou krízou v sedemdesiatych rokoch a explóziou počítačových informácií, ktorej následkom bolo prepúšťanie pracovníkov. Nezamestnanosť začala neúnavne stúpať a prenikať dokonca do tých úradníckych a manažérskych sektorov, ktoré sa kedysi považovali za bezpečné.
[Obrázok na strane 7]
Požiadavky na ďalšie pracovné miesta nevyriešia problém nezamestnanosti
[Prameň ilustrácie]
Reuters/Bettmann