Boli sme zachránení z laharu!

AKO sa ukázalo, 1. október 1995 mal byť pre rodinu Garciovcov dňom, aký nikdy predtým nezažili. Garciovci sú aktívnymi svedkami Jehovu a ich dom sa nachádzal v meste Cabalantian v okrese Bacolor v provincii Pampanga na Filipínach. Hoci ich dom bol blízko oblastí postihnutých laharmi sopky Pinatubo, nebol priamo zasiahnutý. Mesto Cabalantian chránili hrádze, ktoré dal štát vybudovať na zastavenie laharu. Ale táto situácia sa mala rýchle zmeniť.

V prudkej tropickej búrke spadlo na Mount Pinatubo 216 milimetrov zrážok. V skorých ranných hodinách zazvonil v dome Garciovcov telefón. Bol to niekto, kto vytočil nesprávne číslo, no povedal, že hrádza sa pretrhla a rodina sa má pripraviť na povodeň.

Utrpenie sa začína

Nonato Garcia, otec rodiny a predsedajúci dozorca zboru Villa Rosemarie, spomína: „V nedeľu pred piatou ráno začala okolo nášho domu stúpať voda.

Myslel som si, že to bude iba povodeň, a tak sme začali vynášať svoje veci na poschodie. Ale po desiatej hodine som videl, že s vodou je zmiešané blato laharu. Prúd bol stále vyšší a silnejší, až úplne zhustol a niesol so sebou balvany. Vyškriabali sme sa na strechu.

Neskôr prúd laharu unášal autá a dokonca aj domy. Jeden dom, do ktorého narazil veľký balvan, sa zrútil a lahar ho odniesol. Jeho strechu zanechal blízko nášho domu. Na streche boli ľudia. Zavolal som na nich a povzbudil som ich, aby prešli na strechu nášho domu. Aby mohli prejsť, chytili sa lana, ktoré sme im hodili. Lano som si uviazal okolo tela a pritiahol som ich jedného za druhým. Zo striech, ktoré už pokrylo blato, sa k nám presunuli ďalší ľudia. Celý čas vytrvalo pršalo.

Popoludní začali nad nami prelietať helikoptéry. Ale ani jedna sa nespustila nižšie, aby nás zachránila, i keď sme zúfalo mávali. Mysleli sme si, že niekde musia byť ľudia v ešte väčšej tiesni a idú najprv po nich. Nepredpokladal som, že by nás hneď vzali, lebo na strechách domov bolo veľa ľudí.

V takej situácii je veľmi dôležitá modlitba. Aj keď ste vo veľkom nebezpečenstve, keď sa pomodlíte, nepociťujete strach. Nemodlili sme sa, aby Jehova urobil zázrak, no prosili sme, aby sa stala jeho vôľa, uznávajúc, že pohroma môže postihnúť každého. Ale predsa som prosil o silu, odvahu a múdrosť. To všetko nám pomohlo čeliť situácii, v ktorej sme sa nachádzali.“

Nonatova manželka Carmen prisviedča: „To, čo môj manžel hovorí o modlitbe, je skutočne pravda. Keď sú ohrozené životy mojich drahých, obyčajne pociťujem veľkú nervozitu. Keď som videla, že strechu zapĺňa blato laharu a udierajú do nej balvany, povedala som manželovi: ‚Vyzerá to tak, že nemáme nijakú nádej.‘ Ale on ma povzbudil a povedal: ‚Pomodlime sa.‘“

Nonato pokračuje: „O štvrtej popoludní bol prúd laharu ešte veľmi silný. Dom zasiahli veľké kamene. Nánosy laharu pokryli asi polovicu strechy. Začal som uvažovať o tom, že čoskoro príde večer a potom bude pohyb veľmi sťažený. Rozhodli sme sa teda, že začneme s odchodom, kým je ešte svetlo.

Skúsil som hodiť stoličku do blata laharu, aby som videl, či klesne; aj som sa na ňu postavil, ale neklesla. Vzal som teda dlhý kus dreva, aby som mohol pichať do blata. Takto som mohol nájsť miesta, ktoré boli dostatočne tvrdé, aby sa po nich dalo kráčať. Tak sme spoločne s mnohými susedmi mohli začať cestu cez blato. Bolo nás dovedna 26.

Smerovali sme k oveľa vyššej, vzdialenej streche. Používajúc drevo, ďalej sme pichali do blata, aby sme zistili, kam stúpiť. Na miestach, kde bolo blato ešte veľmi mäkké, sme sa plazili.“

Carmen so slzami v očiach hovorí: „Na niektorých miestach sme boli úplne na okraji prúdu laharu a museli sme ísť bokom po veľmi úzkom pruhu zeme. Na jednom mieste som zapadla až po hruď do bahna a manželovi som povedala: ‚Nemôžem ďalej. Zomriem.‘ No on odpovedal: ‚Nie, dokážeš to. Vstaň.‘ S Jehovovou pomocou sme išli ďalej.“

Nora Mengullová, príbuzná rodiny, dodáva: „Na miestach, kde bolo blato príliš mäkké, sme si ľahli na chrbát a posúvali sme sa nohami. Niekedy sme zapadli príliš hlboko, no pomáhali sme si tak, že sme ťahali jeden druhého, najmä deti.“

Konečne záchrana!

Nonato pokračuje: „Zatiaľ čo sme sa namáhavo plazili pri okraji laharu, preletela nad nami helikoptéra a posádka videla našu neistú situáciu — neboli sme na streche, ale uprostred laharu. Jedna zo žien zodvihla svoje osemmesačné dieťa, dúfajúc, že záchrancovia si všimnú našu vážnu situáciu. Spustili sa dolu, aby nás vzali. Prvé sme nechali ísť ženy a deti, lebo všetci naraz sme sa nezmestili.

Nakoniec vzali aj nás a dopravili do evakuačného strediska. Ľudia, ktorí tam boli, nám nemohli dať nijaké oblečenie, aj keď naše šaty boli samé blato z laharu. Povedal som, že moja rodina nepôjde s ostatnými do evakuačnej oblasti, lebo my chceme ísť do sály Kráľovstva. Keď sme sa tam dostali, ihneď nás obliekli, dali nám jesť a poskytli ďalšiu pomoc. Zo zboru prišli ešte ďalší bratia a aj tí nám pomohli.“

Carmen dodáva: „I keď sme nemohli očakávať pomoc z iného zdroja, pocítili sme požehnanie nášho kresťanského bratstva.“

Hoci dvojpodlažný dom Garciovcov bol pokrytý laharom, je radostné vedieť, že oni a ich tri deti, Lovely, Charmy a Charly, spoločne so všetkými ostatnými svedkami z tej oblasti to utrpenie prežili.

[Obrázky na strane 23]

Druhé podlažie čiastočne vykopaného domu Garciovcov

Rodina Nonata Garciu pred svojím pochovaným domom