Bol som rebelom

STALO sa to 1. mája 1947 na Sicílii. Asi 3000 ľudí, vrátane žien s malými deťmi, bolo zhromaždených v horskom priesmyku, aby oslávili Sviatok práce. Neuvedomovali si nebezpečenstvo, ktoré sa skrývalo v blízkych kopcoch. Možno ste čítali alebo videli film o tragédii, ktorá nasledovala. Masakra bola nazvaná Vraždenie v Portella della Ginestra a jej následkom bolo 11 mŕtvych a 56 ranených.

Hoci som sa nezúčastnil tejto tragédie, patril som k skupine separatistov, ktorí boli za to zodpovední. Ich vodcom bol Salvatore Giuliano, s ktorým som vyrastal v dedine Montelepre. Bol len o rok starší odo mňa. V roku 1942, keď som mal 19 rokov, som bol povolaný slúžiť v armáde počas 2. svetovej vojny. Začiatkom toho roku som sa zamiloval do Vity Motisiovej a oženil som sa s ňou. Nakoniec sme mali troch synov. Prvý sa narodil v roku 1943.

Prečo som sa stal rebelom

V roku 1945, keď sa skončila 2. svetová vojna, som sa pripojil k západnej divízii Dobrovoľnej armády za Sicílsku nezávislosť (EVIS). Bola to pomocná vojenská sila politickej strany separatistov, známej ako Hnutie za nezávislosť Sicílie (MIS). Salvatore Giuliano, ktorý sa už vtedy musel skrývať, bol vedením EVIS a MIS poverený, aby riadil našu divíziu.

Spájala nás láska k nášmu ostrovu, k Sicílii, a k nášmu ľudu. A boli sme nahnevaní na nespravodlivosť, ktorú sme pociťovali. Preto som sa pripojil k hnutiu Giulianovej skupiny, ktorá chcela, aby Sicília bola pripojená k Spojeným štátom americkým ako ich 49. štát. Existoval dôvod myslieť si, že je to možné? Áno, pretože funkcionári MIS nás uisťovali, že majú blízke vzťahy s Washingtonom, D. C. a že prezident Spojených štátov Harry S. Truman súhlasí s takýmto pripojením.

Protizákonná činnosť

Moja práca v tejto skupine súvisela najmä s únosmi a zadržiavaním popredných osôb kvôli výkupnému. Týmto spôsobom sme získavali peňažné prostriedky na nákup potrebných zásob. Žiadnemu z týchto unesených, ktorých sme nazývali „naši hostia“, sme nikdy neublížili. Keď boli prepustení, dali sme im potvrdenie o zaplatení peňazí vo forme výkupného, ktoré sme prijali. Hovorili sme im, že potvrdenie môžu použiť na získanie svojich peňazí späť, keď dosiahneme víťazstvo.

Zúčastnil som sa asi na 20 únosoch, ako aj na ozbrojených prepadoch barakov karabinierov čiže štátnej vojenskej polície. Som však rád, že som nikdy nikoho nezabil. Naše separatistické útoky vyvrcholili v nerozumnej akcii v dedine Portella della Ginestra. Akcia bola organizovaná asi tuctom mužov z Giulianovej skupiny a bola namierená proti komunistickej strane.

Hoci zabíjanie obyčajných ľudí vrátane susedov a prívržencov nebolo úmyselné, ľudia, ktorí nás podporovali a cítili sa nami chránení, si mysleli, že sme ich zradili. Odvtedy bolo prenasledovanie Giulianovej skupiny rebelov neúprosné. Po udaní polícii mnohí z mojich spoločníkov boli zatknutí. Dňa 19. marca 1950 som bol chytený do pasce a zatknutý. A v to leto bol tiež zabitý Giuliano.

Uväznenie a odsúdenie

Vo väznici v Palerme, kde som bol držaný až do procesu, som smútil nad tým, že som bol oddelený od mojej mladej manželky a troch synov. Avšak túžba bojovať za to, čo som považoval za správne, ma chránila pred úplným zúfalstvom. Začal som čítať, aby som si vyplnil čas. Jedna kniha vo mne vzbudila túžbu čítať Bibliu. Bola to autobiografia Silvia Pellica, Taliana uväzneného z politických dôvodov v 19. storočí.

Pellico písal, že vo väzení mal vždy pri sebe slovník a Bibliu. Hoci moja rodina i ja sme boli rímskokatolíci, v skutočnosti som sa nič nedozvedel o Biblii. Tak som požiadal správu väznice, či by som mohol dostať Bibliu. Bolo mi oznámené, že je to zakázané, ale dali mi výtlačok Evanjelií podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána. Neskôr sa mi podarilo získať celú Bibliu, ktorú si doteraz uchovávam ako vzácnu pamiatku.

Napokon, v roku 1951, sa začal môj proces vo Viterbe neďaleko Ríma. Trval 13 mesiacov. Bol som odsúdený na dvakrát doživotie plus 302 rokov! To znamenalo, že by som nikdy nevyšiel z väzenia.

Spoznávam biblické pravdy

Keď ma vrátili do väznice v Palerme, bol som pridelený do úseku, kde bol uväznený ďalší člen našej skupiny, ktorý bol Giulianovým bratrancom. Bol uväznený o tri roky skôr ako ja. Predtým stretol vo väznici jedného Jehovovho svedka zo Švajčiarska, ktorý mu rozprával o podivuhodných biblických sľuboch. Ten muž bol zatknutý so svojím spolusvedkom z Palerma počas kázania dobrého posolstva o Božom Kráľovstve. (Matúš 24:14) Neskôr mi bolo povedané, že na jeho uväznenie dali podnet členovia duchovenstva.

Napriek mojej nezákonnej činnosti som veril v Boha a veril som aj cirkevným náukám. Bol som otrasený, keď som sa dozvedel, že uctievanie takzvaných svätých je nebiblické a že jedno z Desiatich prikázaní zakazuje používanie obrazov pri uctievaní. (2. Mojžišova 20:3, 4) Predplatil som si časopisy Strážna veža a Prebuďte sa!, ktoré sa stali pre mňa veľmi cennými. Nerozumel som všetkému, čo som čítal, ale čím viac som čítal, tým viac som cítil potrebu uniknúť, nie z väznice, ale z väzenia náboženských lží a duchovnej slepoty.

Po čase som spoznal, že na to, aby som sa páčil Bohu, potrebujem odložiť svoju starú osobnosť a obliecť si novú, ktorá je mierna a podobá sa tej, ktorú mal Kristus Ježiš. (Efezanom 4:20–24) Moje zmeny boli postupné. Takmer ihneď som však začal robiť veci v prospech mojich spoluväzňov a pokúšal som sa hovoriť im o nádherných veciach, ktoré som sa učil. Tak sa v roku 1953 pre mňa začalo radostné obdobie. Ale vyskytli sa aj prekážky.

Odpor zo strany kaplána

Šesť mesiacov po tom, čo som si predplatil Strážnu vežu a Prebuďte sa!, bolo ich doručovanie prerušené. Išiel som za cenzorom korešpondencie väzňov a upozornil som ho na to. Povedal mi, že to bol väzenský kaplán, kto zastavil doručovanie.

Požiadal som o stretnutie s kaplánom. Počas našej diskusie som mu ukázal to málo, čo som vedel z Biblie, vrátane takých textov, ako je 2. Mojžišova 20:3, 4 a Izaiáš 44:14–17 o používaní obrazov pri uctievaní. Prečítal som mu tiež Ježišove slová zaznamenané v Matúšovi 23:8, 9, „nenazývajte nikoho na zemi svojím otcom“. Urazene odpovedal, že nemôžem rozumieť Biblii, lebo som nevzdelaný človek.

Bolo dobré, že som už začal meniť svoju osobnosť, inak neviem, čo by som bol urobil. Zostal som pokojný a odpovedal som: „Áno, to je pravda; som nevzdelaný. Ale vy ste študovali a neurobili ste nič pre to, aby ste ma učili biblickým pravdám.“ Kaplán odpovedal, že na to, aby som dostal literatúru Jehovových svedkov, by som musel podať na ministerstvo spravodlivosti žiadosť o zrieknutie sa katolíckeho náboženstva. Hneď som to urobil, ale moja žiadosť nebola prijatá. Neskôr som však mohol byť zapísaný ako Jehovov svedok a mohol som opäť dostávať časopisy. Musel som byť ale veľmi neodbytný.

Sála Kráľovstva vo väznici

Nejaký čas som žiadal riaditeľa väznice o prácu, aby som si mohol zarobiť peniaze a poslať ich mojej rodine. Vždy hovorieval, že ak dá prácu mne, musel by dať prácu aj druhým, a to nebolo možné. Ale ráno 5. augusta 1955 mi oznámil dobrú správu — bol som vybraný pracovať ako úradník vo väznici.

Moja práca mi umožnila získať si riaditeľovu úctu a on mi láskavo dal povolenie používať sklad na usporadúvanie zhromaždení na štúdium Biblie. A tak v roku 1956 som z dreva z vyradených skriniek na spisy pripravil lavice pre to, čo by sa mohlo považovať za sálu Kráľovstva, ako sú nazývané miesta zhromaždení Jehovových svedkov. Každú nedeľu som sa tam stretol s ďalšími spoluväzňami. Vrcholná účasť na našich biblických diskusiách, ktorú sme dosiahli, bola 25 ľudí.

Po čase sa kaplán dozvedel o zhromaždeniach, ktoré som usporadúval, a veľmi zúril. Výsledkom bolo to, že v lete 1957 som bol premiestnený z Palerma do nápravného zariadenia v Porte Azzurro na ostrove Elba. Toto miesto malo hroznú povesť.

Pokrstený vo väzení

Keď som tam prišiel, dali ma na 18 dní do samoväzby. Tam mi ani nedovolili nechať si Bibliu. Potom som opäť napísal na ministerstvo spravodlivosti, žiadajúc, aby mi bolo dovolené zriecť sa katolíckeho náboženstva. Tentoraz som však žiadal o pomoc kanceláriu odbočky Jehovových svedkov v Ríme. Po desiatich mesiacoch prišla dlho očakávaná odpoveď. Ministerstvo uznalo moju zmenu náboženstva! To neznamenalo len to, že môžem mať Bibliu, časopisy a inú biblickú literatúru, ale znamenalo to tiež, že môžem prijímať pravidelné návštevy zástupcov Jehovových svedkov.

Mal som nesmiernu radosť, keď som prijal prvú návštevu Giuseppe Romana, ktorý bol z kancelárie odbočky Jehovových svedkov v Taliansku. S dovolením väzenských úradníkov bolo zariadené, že som konečne mohol symbolizovať svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode. Dňa 4. októbra 1958 za prítomnosti riaditeľa väznice, veliteľa starajúceho sa o disciplínu a ďalších úradníkov ma brat Romano pokrstil spolu s ďalšími spoluväzňami vo veľkej vani používanej na polievanie väzenskej záhrady.

Hoci som skoro vždy mohol študovať časopis Strážna veža s inými spoluväzňami, výročnú Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti som musel sláviť sám v mojej cele, pretože táto slávnosť sa konala až po západe slnka. Zavrel som oči a modlil som sa, predstavujúc si, že som na zhromaždení so spolusvedkami.

Robenie učeníkov vo väzení

V roku 1968 som bol premiestnený do väznice vo Fossombrone v provincii Pesaro. Tam som sa tešil z dobrých výsledkov rozprávania druhým o biblických pravdách. Pracoval som v nemocnici, kde bolo ľahké nájsť si príležitosti na vydávanie svedectva. Veľkou radosťou bolo pozorovať pokrok jedného spoluväzňa, Emanuele Altavillu. Po dvoch mesiacoch štúdia pochopil, že musí uplatniť radu zo Skutkov 19:19 a zničiť svoje knihy o magickom umení. Neskôr sa Emanuele stal Jehovovým svedkom.

Nasledujúci rok som bol premiestnený do väznice na ostrove Procida, cez záliv oproti Neapolu. Pre dobré správanie som bol opäť pridelený do nemocnice. Tam som stretol Maria Morena, väzňa, ktorý bol silným katolíkom. Mal tiež zodpovedné postavenie, pracoval v učtárni.

Jeden večer si Mario pýtal odo mňa niečo na čítanie a ja som mu dal knihu Pravda, ktorá vedie k večnému životu.a Okamžite pochopil dôležitosť toho, čo čítal, a začali sme biblické štúdium. Mario prestal fajčiť svoje tri škatuľky cigariet denne. Okrem toho pochopil, že si musí počínať čestne aj pri práci v učtárni, ktorú vykonával vo väznici. Začal vydávať svedectvo svojej snúbenici a aj ona prijala biblické učenie. Krátko nato boli zosobášení tam vo väznici. Na zjazde v Neapole v roku 1975 bola pokrstená Mariova manželka. Mala veľkú radosť, keď sa dopočula, že jej manžel bol pokrstený v ten istý deň vo väznici!

Každý týždeň som mal povolené rozhovory so svedkami, ktorí ma navštevovali na Procide. Povolili mi tiež pripraviť jedlo a podeliť sa oň s nimi v miestnosti pre návštevy. Mohlo byť prítomných až do desať ľudí naraz. Keď prišli na návštevu cestujúci dozorcovia Jehovových svedkov, dostal som povolenie premietnuť ich program s diapozitívmi. Raz som mal potešenie z toho, že som viedol štúdium Strážnej veže počas návštevy 14 svedkov. Zdalo sa, že správa väznice mi plne dôveruje. V určený deň v podvečer som mohol chodiť kázať z cely do cely.

V roku 1974, po tom, čo som strávil 24 rokov v rôznych väzniciach, ma navštívil sudca, ktorý ma povzbudil, aby som vyplnil žiadosť o milosť. Nemyslel som si, že je to vhodné, lebo tým by som uznal moju účasť na vraždení v Portella della Ginestra a ja som sa na tom nepodieľal.

Príležitosti na veľkú radosť

V roku 1975 nový zákon poskytol možnosť udelenia priepustky z väznice. Tak som dostal príležitosť zúčastniť sa môjho prvého zjazdu Jehovových svedkov v meste Neapol. Tešil som sa z piatich nezabudnuteľných dní, počas ktorých som stretol viac kresťanských bratov a sestier ako kedykoľvek predtým.

Mimoriadnu radosť mi prinieslo to, že konečne po mnohých rokoch som bol opäť so svojou rodinou. Moja manželka Vita mi zostala verná a moji synovia boli teraz mladými mužmi. Mali už vyše 20 a vyše 30 rokov.

Nasledujúci rok som sa niekoľkokrát tešil z opustenia väznice. To ma podnietilo uchádzať sa o prepustenie z väznice. Sociálny pracovník v svojej správe odporúčal, aby bola moja žiadosť prijatá. Napísal: „Môže sa oprávnene povedať, že v porovnaní s krvilačným mladíkom, ktorý vykonával Giulianove príkazy, je dnes Mannino iným človekom. Zmenil sa na nepoznanie.“

Po čase správa väznice na Procide požiadala o moje omilostenie. Nakoniec mi udelili milosť a 28. decembra 1978 som bol prepustený z väzenia. Aká to bola radosť, byť po viac ako 28 rokoch uväznenia slobodným človekom!

Jediná nádej na spravodlivosť

Ako únosca pod vedením Salvatora Giuliana som bojoval za to, o čom som veril, že prinesie pravú slobodu pre moju rodinu a pre mojich krajanov. Z Biblie som sa však dozvedel, že bez ohľadu na to, akí úprimní môžu byť ľudia, nikdy nemôžu dosiahnuť spravodlivosť, po ktorej som v mladosti vrúcne túžil. Som vďačný, že biblické poznanie mi pomohlo pochopiť, že len Božie Kráľovstvo v rukách Božieho Syna, Ježiša Krista, môže zabezpečiť úľavu od nespravodlivosti, úľavu, ktorá je tak zúfalo potrebná. — Izaiáš 9:6, 7; Daniel 2:44; Matúš 6:9, 10; Zjavenie 21:3, 4.

Mnoho novín dokumentovalo zmenu mojej osobnosti spôsobenú týmto biblickým poznaním. Napríklad Paese Sera citovali správcu väznice na Procide, ktorý povedal: „Keby všetci väzni boli ako Franck, väznice by zmizli; jeho správaniu sa nedalo nič vytknúť, nikdy sa nehádal a nikdy nedostal ani najmenšie pokarhanie.“ Iné noviny, Avvenire, napísali: „Je príkladom výnimočného väzňa. Jeho náprava je nad všetky očakávania. Je úctivý voči inštitúciám a voči väzenským úradníkom a má neobyčajne duchovné zmýšľanie.“

Život prinášajúci odmenu

Od roku 1984 som slúžil v zbore Jehovových svedkov ako starší a ako priekopník, ako je nazývaný služobník celým časom. V roku 1990 mi zatelefonoval väzenský dozorca, s ktorým som sa delil o biblické poznanie pred 15 rokmi, a povedal mi, že on aj celá jeho rodina sa stali Jehovovými svedkami.

Ale najšťastnejší zážitok som mal v júli 1995. Mal som veľkú radosť, keď som bol v tom roku prítomný pri krste mojej drahej manželky Vity. Po toľkých rokoch urobila biblické učenie súčasťou svojho života. Možnože aj moji traja synovia, ktorí sa doteraz nestotožňujú s mojou vierou, raz prijmú to, čo som sa naučil z Božieho Slova.

Skutočnosť, že moje skúsenosti pomáhajú ďalším učiť sa biblickým pravdám, mi spôsobuje nesmierne potešenie. Aké je odmeňujúce osvojiť si poznanie, ktoré vedie k večnému životu, a môcť sa oň deliť s ľuďmi úprimného srdca! — Ján 17:3. — Rozprával Franck Mannino.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 18]

Priesmyk na Sicílii, kde došlo k zabíjaniu

[Obrázok na strane 19]

V roku 1942, keď sme sa vzali

[Obrázok na strane 21]

Často som sa s väzenskými dozorcami delil o biblické pravdy

[Obrázok na strane 23]

S manželkou