Ako prišli o svoj svet

MNOHO rokov bol príbeh Spojených štátov zhŕňaný vo výroku „Ako bol dobytý západ“. Hollywoodske filmy ukazovali bielych osadníkov presúvajúcich sa cez americké prérie a pohoria, s postavami vojakov typu Johna Wayna, s kovbojmi a osadníkmi bojujúcimi s divokými, brutálnymi Indiánmi s tomahavkom. Zatiaľ čo belosi hľadali pôdu a zlato, niektorí kresťanskí kňazi a kazatelia údajne zachraňovali duše.

Ako sa táto história javí z pohľadu pôvodných obyvateľov, amerických domorodcov? Po príchode Európanov boli Indiáni „nútení vyrovnať sa s tým, že sa do ich okolia nasťahovali tí najdravší predátori, akým kedy čelili: bieli európski votrelci“, uvádza kniha The Native Americans—​An Illustrated History (Domorodí Američania — ilustrované dejiny).

Od súladu k bojom

Spočiatku sa mnohí Európania, ktorí prišli na severovýchod Ameriky prví, stretli u domorodcov s láskavosťou a ochotou spolupracovať. Jeden záznam hovorí: „Bez pomoci Powhatanov by britská osada pri Jamestowne (Virgínia), prvá trvalá anglická kolónia v Novom svete, nevydržala svoju prvú hroznú zimu na prelome rokov 1607/1608. Podobne kolónia pútnikov pri Plymouthe (Massachusetts) by neprežila bez pomoci Wampanoagov.“ Niektorí domorodci ukázali prisťahovalcom, ako zúrodniť pôdu a pestovať plodiny. A nakoľko úspešná by bola Lewisova a Clarkova výprava v rokoch 1804–1806 — ktorá hľadala praktické dopravné spojenie medzi územím Louisiany a tým, čo sa vtedy nazývalo krajinou Oregon — bez pomoci a zásahu šošonskej ženy Sacagawey? Keď sa ocitli zoči-voči Indiánom, bola ich „symbolom mieru“.

Avšak spôsob, akým Európania využívali pôdu a obmedzené zdroje potravy, bol príčinou, prečo veľké sťahovanie do Severnej Ameriky vyvolávalo medzi votrelcami a domorodcami napätie. Kanadský historik Ian K. Steele vysvetľuje, že v 17. storočí bolo v Massachusettse 30 000 Narragansettov. Ich náčelník Miantonomo, „tušiac nebezpečenstvo... snažil sa rozšíriť mohóksku alianciu, aby vytvoril všeobecné indiánske odbojové hnutie“. Správa hovorí, že v roku 1642 Montaukom povedal: „[Musíme] byť jednotní, ako sú oni [Angličania], inak sa všetci v krátkom čase pominieme, veď viete, že naši otcovia mali hojnosť jeleňov a koží, naše pláne boli plné jeleňov, ako aj naše lesy, a [moriek] a naše zátoky plné rýb a vtáctva. Ale títo Angličania dostávajú našu pôdu, kosami žnú trávu a sekerami stínajú stromy; ich kravy a kone žerú trávu a ich prasce plienia naše brehy s mušľami, a všetci zomrieme hladom.“ — Warpaths—​Invasions of North America (Vojnové chodníky — invázie do Severnej Ameriky).

Miantonomove snahy utvoriť jednotný front domorodých Američanov boli neúspešné. V roku 1643 ho v medzikmeňovej vojne zajal náčelník Uncas z kmeňa Moheganov a vydal ho Angličanom ako rebela. Angličania nemohli Miantonoma právne odsúdiť a popraviť. Našli preto pohodlné riešenie. Steele pokračuje: „Keďže nemohli [Miantonoma] popraviť, lebo bol mimo súdnej právomoci ktorejkoľvek kolónie, komisári zariadili, aby ho popravil Uncas za prítomnosti anglických svedkov na dôkaz, že to bolo vykonané.“

To ilustruje nielen ustavičné boje medzi vnikajúcimi kolonistami a domorodým obyvateľstvom, ale aj vražedné súperenie a zrady medzi kmeňmi, ku ktorým dochádzalo ešte predtým, ako sa belosi vôbec dostali do Severnej Ameriky. Briti mali vo svojich vojnách proti Francúzom o koloniálnu nadvládu nad Severnou Amerikou niektoré kmene na svojej strane, zatiaľ čo iné podporovali Francúzov. No bez ohľadu na to, ktorá strana prehrala, všetky zúčastnené kmene zaplatili cenu porazených.

„Priepastné nedorozumenie“

Jeden názor na európsku inváziu je: „To, čomu vodcovia indiánskych národov nerozumeli, často až kým nebolo neskoro, bol názor Európanov na Indiánov. Neboli to belosi ani kresťania. Boli to divosi — divokí a zverskí — v mysliach mnohých boli nebezpečným a nič necítiacim tovarom pre obchod s otrokmi.“ Tento postoj nadradenosti mal na kmene ničivé účinky.

Pohľad Európanov bol pre domorodých Američanov nepochopiteľný. Ako to v nedávnom interview pre časopis Prebuďte sa! označil jeden poradca z kmeňa Navajov Philmer Bluehouse, bolo to „priepastné nedorozumenie“. Domorodci sa nepozerali na svoju civilizáciu ako na horšiu, ale skôr ako na odlišnú, s úplne odlišnými hodnotami. Napríklad predávanie pôdy bolo Indiánom úplne cudzie. Môžeš vlastniť a predávať vzduch, vietor, vodu? Prečo potom pôdu? Tá tam bola pre všetkých, aby z nej všetci mali úžitok. Preto Indiáni neboli známi oplocovaním svojich pozemkov.

S príchodom Britov, Španielov a Francúzov sa stalo to, čo bolo opísané ako „katastrofálne stretnutie dvoch cudzích kultúr“. Domorodým obyvateľstvom boli ľudia, ktorí sa počas stáročí zžili s krajinou a s prírodou a ktorí vedeli, ako prežiť bez porušenia rovnováhy v prírode. No belosi sa čoskoro začali pozerať na domorodých obyvateľov ako na primitívnych, divokých tvorov — pričom radi zabúdali na to, že sami sú divokí, keď si ich podmaňujú! V roku 1831 francúzsky historik Alexis de Tocqueville zhrnul prevládajúci názor belochov na Indiánov takto: „Nebesia ich nevytvorili tak, aby sa stali civilizovanými; je nevyhnutné, aby vymreli.“

Najsmrtonosnejší zabijak

Ako noví osadníci prúdili cez Severnú Ameriku na západ, násilie plodilo násilie. Takže či zaútočili ako prví Indiáni alebo európski votrelci, krutosť bola páchaná na oboch stranách. Indiánov sa báli pre ich povesť, ktorú im prinieslo skalpovanie, zvyk, o ktorom si niektorí myslia, že sa ho naučili od Európanov, ktorí ponúkali za skalpy odmeny. Pre Indiánov to však bol vopred prehratý boj — bojovali proti presile v počte i v zbraniach. Vo väčšine prípadov kmene skončili tak, že museli buď opustiť územia svojich predkov, alebo zomrieť. Často oboje — opustili svoje územia a potom boli zabití alebo zomreli na choroby a od hladu.

Avšak smrť v boji nebola tým, čo najviac ničilo domorodé kmene. Ian K. Steele píše: „Najsilnejšou zbraňou pri invázii do Severnej Ameriky nebola puška, kôň, Biblia alebo európska ‚civilizácia‘. Bol to mor.“ O účinkoch chorôb Starého sveta na Američanov profesorka histórie Patrica Nelsonová-Limericková napísala: „Keď boli tie isté choroby [proti ktorým mali Európania za stáročia vytvorenú imunitu] — ovčie kiahne, osýpky, chrípka, malária, žltá horúčka, týfus, tuberkulóza a predovšetkým kiahne — prinesené do Nového sveta, mohli sa tu ľahko šíriť. V jednej dedine za druhou stúpala úmrtnosť až na 80 alebo 90 percent.“

Russell Freedman opisuje epidémiu kiahní, ktorá vypukla v roku 1837. „Mandanovia boli postihnutí prví, v krátkom čase nasledovali Hidatsovia, Assiniboini, Arikarovia, Siuxovia a Čiernonožci.“ Mandanovia boli takmer úplne vyhladení. Ich populácia klesla z približne 1600 v roku 1834 na 130 v roku 1837.

Čo sa stalo s dohodami?

Kmeňoví starší vedia dodnes vymenovať dátumy dohôd, ktoré vláda Spojených štátov spísala s ich praotcami v 19. storočí. Ale čo tieto zmluvy v skutočnosti zabezpečili? Obvykle nežiaducu výmenu dobrej krajiny za neúrodnú rezerváciu a vládnu podporu na živobytie.

Príkladom opovrhovania, s akým sa zaobchádzalo s domorodými kmeňmi, je to, čo sa stalo irokézskym národom od východu na západ (Mohókom, Oneidom, Onondagom, Kajugom a Senekom) po porážke Britov americkými kolonistami vo vojne o nezávislosť, ktorá sa skončila v roku 1783. Irokézi nadŕžali Britom a podľa Alvina Josephyho ml. všetko, čo dostali za odmenu, bola opustenosť a pohana. Briti „nedbali na [Irokézov] a prenechali zvrchovanosť nad ich územím Spojeným štátom“. Dodáva, že aj tí Irokézi, ktorí podporovali kolonistov proti Britom, „boli napadnutí nenásytnými spoločnosťami obchodujúcimi s pozemkami a špekulantmi i samotnou americkou vládou“.

Keď bolo v roku 1784 zvolané rokovacie zasadanie, James Duane, bývalý zástupca výboru pre indiánske záležitosti Kontinentálneho kongresu, vyzval vládnych činiteľov, aby „podkopali zvyšky sebavedomia, ktoré ešte Irokézom zostalo, tým, že s nimi budú úmyselne zaobchádzať ako s menejcennými“.

Jeho arogantné návrhy boli uskutočnené. Niektorí Irokézi boli chytení ako rukojemníci a „vyjednávania“ boli vedené pod hrozbou smrti. Hoci sa Irokézi nepovažovali za porazených vo vojne, museli sa vzdať všetkej svojej pôdy západne od New Yorku a Pennsylvánie a prijať rezerváciu s obmedzenou rozlohou v štáte New York.

Podobné taktiky boli použité proti väčšine domorodých kmeňov. Josephy tiež píše, že americkí činitelia používali „úplatky, vyhrážky, alkohol a machinácie neoprávnených zástupcov, aby sa pokúsili vytrhnúť pôdu Delawarom, Wyandotom, Otavom, Čipevajom [alebo Odžibvom], Šóníom a iným národom v Ohiu“. Nie div, že Indiáni čoskoro belochom a ich prázdnym sľubom prestali dôverovať!

„Dlhá cesta“ a Chodník sĺz

Keď vypukla americká občianska vojna (1861–1865), vojaci odtiahli z krajiny Navajov na juhozápad. Navajovia využili toto uvoľnenie a zaútočili na amerických a mexických osadníkov v údolí Ria Grande na území Nového Mexika. Vláda poslala plukovníka Kita Carsona a jeho Dobrovoľníkov Nového Mexika, aby potlačili Navajov a presídlili ich do rezervácie na neplodnom páse krajiny zvanom Bosque Redondo. Carson zvolil politiku spálenej zeme, aby Navajov vyhladoval a vyhnal ich z úžasného kaňona de Chelly v severovýchodnej Arizone. Zničil aj viac ako 5000 broskyňových stromov.

Carson zhromaždil približne 8000 ľudí a prinútil ich vydať sa na „Dlhú cestu“, približne 300 míľ, do väzenského tábora v Bosque Redonde pri Fort Sumnere (Nové Mexiko). Správa hovorí: „Počasie bolo ukrutne chladné a mnoho chabo oblečených, podvyživených vyhnancov zomrelo počas cesty.“ Podmienky v rezervácii boli hrozné. Navajovia si museli vyhĺbiť v zemi jamy, aby sa mali kde uchýliť. Keď si vláda uvedomila, že urobila zásadnú chybu, dala v roku 1868 Navajom 3,5 milióna akrov domovskej pôdy ich predkov v Arizone a Novom Mexiku. Vrátili sa späť, ale akú cenu boli nútení zaplatiť!

V rokoch 1820 až 1845 desaťtisíce Čoktovov, Čerokíov, Čikasov, Kríkov a Seminolov bolo vyhnaných zo svojich území na juhovýchode a prinútených putovať na západ až za rieku Mississippi na územie dnešnej Oklahomy; niektorí museli ísť až stovky kilometrov. V krutých zimných podmienkach mnohí zomreli. Nútený pochod na západ sa stal smutne známym ako Chodník sĺz.

Krivdy spáchané na domorodých Američanoch potvrdzujú aj slová amerického generála Georgea Crooka, ktorý prenasledoval Siuxov a Čejenov na severe. Povedal: „Len zriedkakedy si vypočujeme tento prípad z pohľadu Indiánov... Iba potom, keď prepukne [indiánska] vzbura, pozornosť verejnosti sa obracia na Indiánov, sú odsudzované len ich zločiny a ukrutnosti, zatiaľ čo osoby, ktorých nespravodlivosť ich k tomuto konaniu dohnala, vyviaznu bez trestu... Nikto nepozná túto skutočnosť lepšie ako Indián, preto je ospravedlniteľné, že nehľadá spravodlivosť u vlády, ktorá ho len trestá, zatiaľ čo belochom dovoľuje, aby ho plienili, ako sa im páči.“ — Bury My Heart at Wounded Knee (Pochovaj moje srdce pri Wounded Knee).

Ako sa domorodým Američanom darí dnes, po vyše 100 rokoch nadvlády Európanov? Existuje nebezpečenstvo, že v dôsledku asimilácie vymiznú? Akú majú nádej do budúcnosti? O týchto a ďalších otázkach bude uvažovať nasledujúci článok.

[Rámček na strane 9]

Ťažký život žien

Zatiaľ čo vo väčšine kmeňov boli muži lovcami a bojovníkmi, ženy mali nekonečné množstvo úloh, včítane výchovy detí, siatia a žatia obilia a mletia múky. Colin Taylor vysvetľuje: „Hlavnou úlohou prériových žien... bolo udržiavať riadny chod domácnosti, rodiť deti a pripravovať jedlo. V spoločenstvách, ktoré sa zaoberali záhradkárstvom, sa starali aj o polia... zatiaľ čo v západných kočovných kmeňoch loviacich bizóny pomáhali zabíjať zvieratá, nosili mäso do tábora a potom pripravovali mäso a kože na budúce použitie.“ — The Plains Indians (Prérioví Indiáni).

Iný zdroj hovorí o Apačoch: „Farmárska práca bola ženskou prácou a nebolo na tom nič pokorujúce či podradné. Muži vypomáhali, ale ženy sa na farmárstvo pozerali serióznejšie ako muži... Ženy vždy vedeli, ako vykonávať poľnohospodárske rituály... Väčšina žien sa modlila pri zavlažovaní pôdy.“ — The Native Americans—​An Illustrated History.

Ženy vyrábali aj dočasné obydlia nazývané vigvamy, ktoré obyčajne vydržali dva roky. Stavali ich a rozoberali, keď sa kmeň sťahoval. Ženy mali nepochybne ťažký život. Ale aj ich muži, ktorí boli strážcami kmeňov, to mali ťažké. Ženy boli vážené a mali mnoho práv. V niektorých kmeňoch, ako je kmeň Hopiov, je majetok až dodnes vlastníctvom žien.

[Rámček/obrázok na strane ]

Zviera, ktoré zmenilo ich život

Európania priviezli do Severnej Ameriky zviera, ktoré zmenilo spôsob života mnohých kmeňov — koňa. Španieli boli v 17. storočí prví, ktorí priviezli kone na kontinent. Ako vnikajúci Európania čoskoro zistili, domorodí Američania sa stali skvelými jazdcami na neosedlaných koňoch. Na koňoch mohli domorodci loviť bizóny oveľa ľahšie. A kočovné kmene mohli ľahšie prepadnúť okolité kmene žijúce v stálych osadách, a tak vziať korisť, ženy a otrokov.

[Mapa/obrázok na strane 7]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Rozmiestnenie niektorých kmeňov v Severnej Amerike v 17. storočí

Kutenaiovia

Spokanovia

Nez Percé

Šošoni

Klamathovia

Severní Pajutovia

Miwokovia

Yokutsovia

Serranovia

Mohavovia

Papagovia

Čiernonožci

Ploskohlavci

Vraní Indiáni

Utovia

Hopiovia

Navajovia

Jicarillovia

Apači

Meskalerovia

Lipanovia

Prérioví Kríovia

Assiniboini

Hidatsovia

Mandanovia

Arikarovia

Tetóni

Čejeni

Siuxovia

Yanktóni

Póníovia

Arapahovia

Otovia

Kansasovia

Kiowovia

Komančovia

Wičitovia

Tonkawani

Atakapovia

Yanktonaiovia

Santíovia

Iowovia

Missouriovia

Osagovia

Quapawovia

Kaddovia

Čoktovia

Obdživovia

Saukovia

Líščí Indiáni

Kikapuovia

Miamiovia

Illinoisovia

Čikasovia

Alabamovia

Otavovia

Potavatomiovia

Erijovia

Šóníovia

Čerokíovia

Katawbovia

Kríkovia

Timukuovia

Algonkinovia

Huróni

Irokézi

Susquehannovia

Delawarovia

Powhatanovia

Tuskarovovia

Mikmakovia

Malecitovia

Abnakiovia

Sokokiovia

Massachusetovia

Wampanoagovia

Narragansettovia

Moheganovia

Montaukovia

[Pramene ilustrácií]

Indián: Maľba podľa fotografie Edwarda S. Crutisa; Severná Amerika: Mountain High Maps® Copyright © 1995 Digital Wisdom, Inc.

[Obrázky na strane 8]

Umelecké tkanie a šperky Navajov

[Obrázok na strane 11]

Kaňon de Chelly, kde sa začínala „Dlhá cesta“