Pravda mi navrátila život

Väčšina mojich bývalých priateľov zomrela na aids. Predtým než zomreli, som ich často vídala na uliciach. Keby nebolo pravdy, aj ja by som bola mŕtva. Dovoľte, aby som vám to vysvetlila.

NARODILA som sa 11. decembra 1954 ako druhé a posledné dieťa Johna a Dorothy Horryovcov. Dali mi meno Dolores, ale po narodení ma matka nazvala Dolly, lebo sa jej zdalo, že vyzerám ako bábika. Táto prezývka mi zostala, ale sotva mohol niekto tušiť, že sa pre svoju matku stanem zdrojom jej najväčších problémov.

Bývali sme v železničnom byte — nazýval sa tak pre svoj dlhý, úzky pôdorys. Byt sa nachádzal na 61. ulici v meste New York. Nebolo to príjemné bývanie; mali sme tam potkany. Keď ma však jednu noc potkan pohrýzol, ihneď sme sa odsťahovali.

Roku 1957 sme sa presťahovali do východnej časti dolného Manhattanu. V porovnaní s miestom, odkiaľ sme sa vysťahovali, to bolo nádherné — pekné spálne, pod mojím oknom rozľahlý park a výhľad na rieku East River. Mohla som pozorovať lode plávajúce po rieke a deti hrajúce v parku futbal a baseball. Áno, pre mňa to bol raj. Potom sa môj bezpečný svet začal rúcať.

Alkoholizmus a drogy

Matka a otec sa často hádali. Spočiatku som nechápala prečo, no potom som si začala všímať, že otec je stále opitý. Nemohol si udržať zamestnanie a pracovala iba mamička. Keď moji kamaráti zistili, že otec je alkoholik, posmievali sa mi a môj život sa zmenil na peklo.

Situácia sa naďalej zhoršovala. Nakoniec sa z otca stal násilník a matka ho vyhnala z domu. A tak sme sa stali rodinou s jedným rodičom. Mala som osem alebo deväť rokov a situácia našej rodiny ma ničila. Mamička musela nepretržite pracovať, aby pokryla výdavky, a my so sestrou sme po vyučovaní zostávali u susedov.

V šiestej triede som sa stala veľmi spurnou. Chodila som poza školu, trávila som čas v blízkom parku Tompkins Square a pokúšala som sa nájsť zabudnutie v alkohole. Čoskoro som sa začala stýkať so skupinou oveľa starších priateľov. Mala som iba 11 rokov, ale na svoj vek som bola veľká a mohli mi hádať 16 či 17 rokov. Táto nová skupina priateľov pila, fajčila marihuanu, užívala LSD a pichala si heroín. Nuž, chcela som zapadnúť medzi nich, tak som začala skúšať tieto drogy aj ja. Keď som mala 14 rokov, bola som od nich závislá.

Matka to zisťuje

„Ja som ťa priniesla na tento svet a ja ťa z neho aj znesiem.“ To bolo príslovie matiek v našom okolí, ktoré boli hlboko zranené a sklamané svojimi deťmi. Keď mamička, ktorá je obyčajne veľmi pokojná a ovláda sa, zistila, že jej 14-ročná dcéra berie heroín, povedala, že urobí práve to — že ma zabije.

Utiekla som do kúpeľne a snažila som sa udržať dvere zatvorené tak, že som sa nohami zaprela o vaňu, no nebola som dosť rýchla. Teraz som bola naozaj v kaši! Netreba azda dodať, že som dostala najväčšiu bitku v živote. Jediné, čo ma zachránilo pred matkinou zlosťou, bolo to, že sestre a žene, ktorá to matke prezradila, sa podarilo dostať do kúpeľne a zadržať matku, takže som mohla utiecť z bytu. Keď som sa napokon vrátila domov — bola som preč niekoľko dní — súhlasila som s tým, že pre svoj problém s drogami vyhľadám pomoc.

Dostávam odbornú pomoc

O niekoľko mesiacov som v televízii videla reklamu, v ktorej propagovali liečebňu pre drogovo závislých. Je to miesto, kde môžu získať pomoc ľudia, ktorí skutočne chcú prekonať svoj drogový návyk. Porozprávala som sa o tom s mamičkou a ona ma poslala do jednej liečebne v New Yorku. Liečebňa vytvára atmosféru podobnú rodinnej atmosfére a ľudia sú motivovaní zmeniť celý spôsob života. Žila som tam asi dva a pol roka.

Hoci som mala z tejto pomoci úžitok, bola som hlboko sklamaná, keď som sa dozvedela, že niektorí členovia personálu, ktorým som dôverovala a vážila si ich — a ktorí údajne prestali brať drogy — ich užívajú opäť. Cítila som sa podvedená a zmätená. Učili nás, že staré príslovie „Raz závislý, navždy závislý“ je lož. No ja som teraz považovala personál za živý dôkaz toho, že to príslovie lžou nie je.

Napriek všetkému som sa ako 17-ročná vrátila domov vyliečená a rozhodnutá snažiť sa zo všetkých síl nikdy viac nebrať heroín. Matka a sestra začali medzitým študovať s Jehovovými svedkami Bibliu.

Ešte stále som čiernou ovcou rodiny

Hoci som prestala brať drogy, ešte stále som sa cítila ako čierna ovca rodiny. Bolo to preto, že som nebola pripravená žiť podľa nových pravidiel našej domácnosti, čo znamenalo nefajčiť, nechodiť na diskotéky a tak ďalej. Netrvalo dlho a matka ma vyhodila z bytu, lebo som odmietla zmeniť okruh svojich priateľov a svoj svetský postoj. Skutočne som ju za to nenávidela, no to bolo to najlepšie, čo mohla pre mňa urobiť. Pevne sa držala svojich spravodlivých zásad a nikdy nezakolísala.

A tak som odišla z domu, aby som sama začala nový, lepší život. Opäť som začala chodiť do školy, aby som sa vyučila remeslu a mohla si financovať pobyt v internátnej škole. Počínala som si celkom dobre a opäť som sa zaradila do spoločnosti. Dostala som dobré zamestnanie a mala som svoj byt. Potom som stretla bývalého priateľa a na scénu vstúpila romantika. Obnovili sme svoj vzťah a zamýšľali sme robiť veci správnym spôsobom a zosobášiť sa.

Napokon však môj priateľ začal brať drogy a s nami oboma to šlo dolu vodou. Nedokázala som znášať citovú bolesť a urobila som to, čo som vedela najlepšie — otupila som city drogami. Začala som užívať kokaín, ktorý vyvolával pocit nazývaný opojenie bohatých. Kokaín bol vtedy obľúbený, pretože ho mnohí nepovažovali za návykový. Ale pre mňa sa stal horším než heroín.

V polovici sedemdesiatych rokov som asi tri roky užívala kokaín. Nakoniec som si uvedomila, v akom bludnom kruhu sa nachádzam, a začala som si klásť otázku: ‚Tak toto je celý život?‘ Usúdila som, že ak áno, tak sa mi zunoval. Vrátila som sa k mamičke a povedala som jej, že mám toho dosť a vraciam sa do liečebného centra. Strávila som tam ďalšieho jeden a pol roka a opäť som sa vyliečila.

Takmer som našla pravdu

Znovu som si našla dobré zamestnanie a pekný byt a priateľa. Zasnúbili sme sa. Mamička so mnou udržiavala pravidelný kontakt. Rozprávala mi o Biblii a posielala mi časopisy Strážna veža a Prebuďte sa!, ale ja som sa nikdy do nich nepozrela. Povedala som mamičke o svojich plánoch vydať sa a založiť si rodinu. A ona mi poslala knihu, ktorá navždy zmenila môj život — Vytvárať šťastný rodinný život.

Keď som tú knihu čítala, pochopila som, čo chcem a že to hľadám nesprávnym spôsobom. Konečne niekto chápal, ako sa cítim a čo skutočne je v mojom srdci. Nebola som čudáčka, pretože som mala také pocity, aké som mala — bola som normálna. Keď som však chcela ukázať knihu Rodinný život a Bibliu priateľovi, s ktorým som bola zasnúbená, vysmial sa mi. Nebol by urobil potrebné zmeny, aby sa mohol tešiť zo šťastného rodinného života. A tak som musela urobiť ťažké rozhodnutie — zostať s ním, alebo ho opustiť. Rozhodla som sa, že je čas opustiť ho a odísť.

Môj priateľ zúril. Keď som sa jedného dňa vrátila domov, zistila som, že mi žiletkou rozrezal všetky šaty na franforce. Prišla som takmer o všetko — topánky, kabáty, nábytok — všetko bolo dorezané alebo predané. Zostali mi len šaty, ktoré som mala na sebe. Chcelo sa mi ľahnúť si na zem a zomrieť. Občas sa vám v živote stane, že vás zunuje zápasiť. A tak sa vrátite k tomu, čo ste robili vždy, aby ste sa so situáciou vyrovnali — otupíte sa drogami. Dospela som k záveru, že to budú drogy alebo samovražda.

Aj keď som sa opäť vrátila k drogám, mamička sa ma nikdy nevzdala. Navštevovala ma a prinášala mi Strážnu vežu a Prebuďte sa! Jeden večer som jej v rozhovore povedala, ako sa cítim — že sa mi snaženie zunovalo a že som na konci so silami. Matka jednoducho povedala: „Už si vyskúšala všetko ostatné, prečo by si to neskúsila s Jehovom?“

Pravda ma zachránila

V roku 1982 som súhlasila s tým, že budem robiť to, k čomu ma matka už roky nabáda. Začala som vážne študovať Bibliu. Zakrátko ma vzrušovali veci, ktoré som sa dozvedala. Začala som si uvedomovať, že pre Jehovu je môj život veľmi cenný a že život má skutočne zmysel. No uvedomovala som si aj to, že ak mám slúžiť Jehovovi, musím urobiť množstvo zmien a potrebujem citovú a duchovnú podporu. Opýtala som sa teda mamičky, či sa môžem prisťahovať späť domov.

Mamička bola opatrná, lebo som ju už toľko ráz sklamala. O mojej žiadosti prisťahovať sa späť sa porozprávala s kresťanským starším. Keď vycítil, že mamička si myslí, že tentoraz naozaj je možnosť, že by som sa skutočne mohla zmeniť, povzbudil ju: „Prečo jej neposkytnúť ďalšiu šancu?“

Našťastie tentoraz som mamičku nesklamala. Pokračovala som v štúdiu Biblie a začala som pravidelne chodiť na kresťanské zhromaždenia. S Jehovovou pomocou som úplne zmenila svoj spôsob života. Rady uvedené v Biblii, v Božom Slove pravdy, mi pomohli prekonať ťažké časy. (Ján 17:17) Prestala som aj fajčiť, čo bol návyk, ktorý sa prekonával ťažšie než závislosť od heroínu a kokaínu. Po prvý raz som naozaj mala radosť z toho, že žijem.

O niekoľko mesiacov, 24. decembra 1983, som symbolizovala svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode. V apríli 1984 som začala s pomocnou priekopníckou službou, jednou formou zvýšenej služby. Spočiatku si moji bývalí priatelia robili zo mňa žarty, keď ma videli v službe. Bolo to práve tak, ako povedal apoštol Pavol: „Pretože už s nimi viac nebežíte k rovnako hlbokému bahnu roztopaše, sú zmätení a stále o vás hovoria utŕhačne.“ — 1. Petra 4:4.

V septembri 1984 som sa stala pravidelnou priekopníčkou a čoskoro som každý týždeň viedla desať biblických štúdií. Niektoré štúdiá som viedla s ľuďmi, ktorí sa mi spočiatku vysmievali, keď som začala chodiť do služby. Bolo to veľmi vzrušujúce obdobie môjho života, lebo som mohla pomáhať mnohým mladým ľuďom prijať biblickú pravdu. Vždy som chcela mať deti, a tak keď som sa stala matkou, obrazne povedané, duchovných detí, je to pre mňa zdrojom trvalej radosti. — Porovnaj 1. Korinťanom 4:15.

Ako roky plynuli, vídala som na uliciach blízko nášho domu svojich bývalých priateľov, s ktorými som kedysi brala drogy. Nakazili sa aidsom, lebo použili injekčné ihly od infikovaných osôb, a vyzerali hrozne. Odvtedy už mnohí zomreli. Viem, že nebyť biblickej pravdy, aj ja by som už bola zrejme mŕtva. Pravda mi skutočne navrátila život.

Uniknúť bolesti

Často si hovorím, keby som poznala pravdu už ako dieťa, a vyhla sa tak životu plnému bolesti a trápenia. Jehova mi teraz pomáha prekonať bolesť, ktorá je výsledkom mojej premrhanej mladosti, ale na úplné uzdravenie citových jaziev budem musieť čakať až do nového systému vecí. (Zjavenie 21:3, 4) Dnes sa veľmi snažím hovoriť mladým ľuďom, aké majú požehnanie, keď poznajú Jehovu a jeho organizácia im pomáha uplatňovať to, čo ich Jehova učí.

Svet sa môže zdať očarujúci a lákavý. A chce, aby ste verili, že môžete bezbolestne užívať jeho spôsob zábavy. Ale to jednoducho nie je možné. Svet vás využije a potom vás odvrhne. Biblia pravdivo hovorí, že Satan je vládcom tohto sveta — v skutočnosti jeho bohom — a že by sme nemali milovať svet ani veci vo svete. (Ján 12:31; 14:30; 16:11; 2. Korinťanom 4:4; 1. Jána 2:15–17; 5:19) Keďže svetskí ľudia sú otrokmi skazenosti, ich spoločnosť vám nemôže priniesť skutočné šťastie. — 2. Petra 2:19.

Dúfam, že toto moje rozprávanie pomôže iným pochopiť, že ‚skutočný život‘ — večný život v Božom novom svete — je jediný život, o ktorý je hodné sa usilovať. Nezáleží na tom, aké lepšie či horšie časy azda prežívame, keď chodíme v pravde; pastviny za plotom, v Satanovom svete, nie sú lepšie. Satan sa iba snaží, aby tak vyzerali. Modlím sa o to, aby som spolu so všetkými svojimi kresťanskými bratmi a sestrami mala zrak upretý na skutočný život, áno, na večný život na rajskej zemi. (1. Timotejovi 6:19) — Rozprávala Dolly Horryová.

[Obrázok na strane 15]

S mamičkou vo svedeckej službe v parku Tompkins Square