Vzácne kresťanské dedičstvo

ROZPRÁVA BLOSSOM BRANDTOVÁ

Bol 17. január 1923, deň, keď som sa narodila. V San Antoniu (Texas) padal sneh a vonku bolo chladno, ale mňa privítala vrelá náruč milujúcich kresťanských rodičov, Judgea a Helen Norrisovcov. Už od útleho detstva si pamätám, že všetko, čo moji rodičia robili, bolo zamerané na uctievanie Jehovu Boha.

V ROKU 1910, keď mama mala osem rokov, jej rodičia sa odsťahovali z blízkosti Pittsburghu (Pennsylvánia) na jednu farmu na okraji Alvinu (Texas). Tam mali potešujúcu príležitosť dozvedieť sa biblické pravdy od jedného suseda. A mamička zvyšok svojho života strávila hľadaním ľudí, ktorí majú záujem o nádej na Kráľovstvo. V roku 1912 bola pokrstená. Bolo to po tom, čo sa rodina presťahovala do Houstonu (Texas).

Mama spolu s rodičmi sa vtedy prvý raz stretli s Charlesom T. Russellom, prvým prezidentom Watch Tower Bible and Tract Society, keď navštívil ich zbor v Houstone. Ich rodina často hostila vo svojom dome cestujúcich zástupcov Spoločnosti, ktorí sa vtedy nazývali pútnici. O niekoľko rokov sa mamička s rodičmi presťahovali do Chicaga (Illinois) a brat Russell navštevoval i tamojší zbor.

V roku 1918 dostala stará mama španielsku chrípku, a keďže jej to podlomilo zdravie, lekári jej odporúčali teplejšie podnebie. Starý otec pracoval pre Pullmanovu železničnú spoločnosť, a tak ho v roku 1919 preložili späť do Texasu. Tam, v San Antoniu, sa mamička zoznámila s mladým, horlivým členom zboru, ktorý sa volal Judge Norris. Hneď pocítili vzájomnú príťažlivosť a po čase sa vzali. Judge sa stal mojím otcom.

Otec sa dozvedá biblickú pravdu

Judge (sudca) dostal svoje neobvyklé meno pri narodení. Keď ho jeho otecko prvý raz uvidel, povedal: „To dieťa je vážne ako nejaký sudca,“ a tak vzniklo jeho meno. V roku 1917, keď mal otecko 16 rokov, dostal traktáty Kde sú mŕtvi? a Čo je duša?, ktoré vydala Watch Tower Bible and Tract Society. Dva roky predtým mu zomrel otec a on hľadal odpovede na otázky týkajúce sa stavu mŕtvych. V traktátoch ich našiel. Krátko nato začal navštevovať zhromaždenia Bádateľov Biblie, ako sa vtedy hovorilo Jehovovým svedkom.

Otecko sa chcel okamžite zúčastňovať na zborovej činnosti. Dostal obvod, kde mohol kázať, a po škole tam chodieval na bicykli a rozširoval traktáty. Úplne sa pohrúžil do odovzdávania nádeje o Kráľovstve iným a 24. marca 1918 symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode.

Nasledujúci rok, keď sa mamička presťahovala do San Antonia, otecka ihneď upútalo to, čo nazval „najsladším úsmevom a najmodrejšími očami“, aké kedy videl. Čoskoro oznámili, že chcú uzavrieť manželstvo, ale mali problém presvedčiť maminých rodičov. No 15. apríla 1921 sa konala svadba. Cieľom oboch bola služba celým časom.

Začiatky v službe

Keď sa mamička s oteckom chystali v roku 1922 navštíviť zjazd v Cedar Point (Ohio), zistili, že mamička čaká mňa. Krátko po mojom narodení, keď mal otecko len 22 rokov, bol vymenovaný za zborového vedúceho služby. To znamenalo, že organizoval celú zvestovateľskú službu. Mala som len niekoľko týždňov, keď ma mamička vzala so sebou do služby z domu do domu. Aj moji starí rodičia ma radi brávali so sebou do služby.

Keď som mala ešte len dva roky, naši sa presťahovali do Dallasu (Texas) a po troch rokoch začali slúžiť celým časom ako priekopníci. V noci spali na poľnom lôžku pri ceste a mňa uložili na zadné sedadlo v aute. Pravdaže, pre mňa to bolo zábavné, ale zakrátko sa ukázalo, že ešte nie sú pripravení na priekopnícky život. Otecko teda začal obchodovať. Po čase začal robiť prípravy, aby mohli znova slúžiť ako priekopníci, a postavil malý obytný príves.

Ešte skôr, ako som začala chodiť do školy, ma mama naučila čítať a písať, a vedela som násobilku do štyroch. Vždy dbala na to, aby mi pomohla učiť sa. Často ma postavila na stoličku vedľa seba, ja som utierala riad, ona umývala a učila ma naspamäť biblické texty a piesne Kráľovstva čiže hymny, ako sme ich vtedy volali.

Služba Bohu spolu s rodičmi

V roku 1931 sme všetci navštívili vzrušujúci zjazd v Columbe (Ohio), kde sme prijali meno Jehovovi svedkovia. Hoci som mala len osem rokov, považovala som to za najkrajšie meno, aké som kedy počula. Onedlho po našom návrate domov oteckov obchod vyhorel. Otecko s mamičkou to prijali ako „vôľu Pána“ a znova začali s priekopníckou službou. A tak sme sa od leta 1932 mnoho rokov tešili zo služby celým časom.

Naši slúžili ako priekopníci v strednom Texase, aby zostali blízko mamičkiných rodičov, ktorí bývali stále v San Antoniu. Sťahovanie sa z pridelenia do pridelenia znamenalo, že som dosť často menila školu. Občas nám priatelia neuvážene povedali: „Prečo sa neusadíte, aby to dieťa malo nejaký domov?“ — akoby o mňa nebolo dobre postarané. Ja som však považovala náš život za vzrušujúci a pomáhala som oteckovi i mamičke v službe. Bola som vlastne školená a pripravovaná na to, čo sa neskôr malo stať mojím spôsobom života.

Celé mesiace som oteckovi i mamičke hovorila, že sa chcem dať pokrstiť, a oni sa o tom so mnou často rozprávali. Chceli sa uistiť, že si uvedomujem, aké závažné je moje rozhodnutie. Deň, keď sa mala v mojom živote odohrať táto významná udalosť, bol 31. december 1934. No ešte večer predtým sa môj otecko uistil, že som sa oddala Jehovovi v modlitbe. Potom urobil niečo nádherné. Povedal, aby sme si všetci kľakli, a predniesol modlitbu. Povedal Jehovovi, aký je šťastný, že sa jeho dievčatko rozhodlo zasvätiť Mu svoj život. Môžete mi veriť, že nikdy v živote nezabudnem na ten večer!

Školenie od mojich starých rodičov

V rokoch 1928 až 1938 som veľa času strávila na návštevách u mojich starých rodičov v San Antoniu. S nimi som robila obvykle to isté čo s rodičmi. Stará mama bola kolportérka, ako vtedy nazývali priekopníkov, a potom sa stala priekopníčkou na čiastočný úväzok. Starý otec bol vymenovaný za priekopníka v decembri 1929, a tak bola zvestovateľská služba na programe každý deň.

V noci si ma starý otec často bral na ruky a učil ma mená hviezd. Spamäti mi recitoval básne. Veľa ráz som s ním cestovala vlakom Pullmanovej spoločnosti, pre ktorú pracoval. Bol to niekto, na koho som sa vždy mohla obrátiť, keď som mala problémy; utešil ma a osušil mi slzy. No keď som bola potrestaná za nejaký priestupok a išla som za ním v nádeji, že uňho nájdem útechu, povedal mi len (slová, ktorým som vtedy nerozumela, ale ktorých tón bol veľmi jasný): „Zlatíčko, priestupník to má vždy veľmi ťažké.“

Roky prenasledovania

V roku 1939 sa začala druhá svetová vojna a Jehovov ľud musel znášať prenasledovanie a násilnosti davu. Koncom roku 1939 mamička veľmi ochorela a potrebovala operáciu. Presťahovali sme sa teda späť do San Antonia.

Keď sme na uliciach San Antonia pracovali s časopismi, tvorili sa davy. No my sme tam ako rodina boli každý týždeň a každý z nás stál na svojom pridelenom rohu. Často som videla, ako ocka odvádzajú na policajnú stanicu.

Otecko sa snažil pokračovať v priekopníckej službe, hoci mamička musela s touto službou prestať. Nemohol však zarobiť dosť peňazí, keď pracoval na čiastočný úväzok, a tak musel skončiť s priekopníckou službou aj on. V roku 1939 som skončila školu a aj ja som išla pracovať.

Meno Judge (sudca) sa oteckovi v tých rokoch hodilo. Napríklad raz išla skupina priateľov vydávať svedectvo do jedného mesta severne od San Antonia a tamojší šerif ich chcel všetkých posadiť do väzenia. Zatkol už asi 35 svedkov vrátane mojich starých rodičov. Poslali o tom správu oteckovi a on tam okamžite prišiel. Vošiel do šerifovej kancelárie a povedal: „Som Judge Norris zo San Antonia.“

„Áno, pán sudca, čo pre vás môžem urobiť?“ spýtal sa šerif.

„Prišiel som zariadiť, aby sa títo ľudia dostali z väzenia,“ odpovedal otecko. Šerif ich nato bez kaucie — a bez akýchkoľvek ďalších otázok — nechal odísť!

Otecko mal veľmi rád službu v budovách úradov v centre mesta a rád navštevoval najmä sudcov a právnikov. Sekretárke vždy povedal: „Som Judge (sudca) Norris a prišiel som na návštevu za sudcom tým a tým.“

Potom, keď sa stretol so sudcom, vždy najprv povedal: „Ešte prv, ako vám poviem, aký je účel mojej návštevy, chcem vám vysvetliť, že som Judge (sudca) dlhšie ako vy. Som ním celý život.“ A potom vysvetlil, ako dostal svoje meno. To hneď na začiatku navodilo priateľskú atmosféru a otecko v tých dňoch nadviazal dobré vzťahy s mnohými sudcami.

Vďačná za rodičovské usmerňovanie

Prežívala som búrlivé roky dospievania a viem, že otecko s mamičkou často zatajovali dych, keď ma pozorovali a uvažovali, čo zas urobím. Tak ako všetky deti, aj ja som ocka s mamičkou veľa ráz skúšala a žiadala som, aby mi dovolili niečo robiť alebo niekde ísť, pričom som vopred vedela, že ich odpoveď bude záporná. Niekedy sa to neobišlo bez sĺz. No keby mi dakedy povedali: „Choď a rob si, čo chceš, nás to nezaujíma,“ veľmi by sa ma to dotklo.

Vedela som, že ich nedonútim zmeniť ich normy, a to mi dávalo pocit bezpečia. Mala som to vlastne jednoduchšie v situáciách, keď mi iní mladí navrhovali nerozumnú zábavu, lebo som mohla povedať: „Otecko mi to nedovolí.“ Keď som mala 16 rokov, otecko zariadil, aby som sa naučila riadiť auto a získala vodičský preukaz. V tom čase mi dal aj kľúče od domu. Bola som veľmi dojatá tým, že mi tak dôveruje. Cítila som sa už ako dospelá, a to mi dalo pocit zodpovednosti a túžbu nezradiť ich dôveru.

V tom období nebolo toľko rád o manželstve, ale otecko poznal Bibliu a vedel, že hovorí o uzavretí manželstva „iba v Pánovi“. (1. Korinťanom 7:39) Jasne mi ukázal, že keby som si niekedy priviedla svetského chlapca alebo keby som o ňom čo len uvažovala, bolo by to preňho strašné sklamanie. Vedela som, že má pravdu, lebo som videla šťastie a jednotu v ich manželstve, pretože sa vzali „v Pánovi“.

V roku 1941, keď som mala 18 rokov, som si myslela, že som zamilovaná do jedného mladého muža v zbore. Bol priekopníkom a študoval právo. Bola som vzrušená. Keď sme rodičom povedali, že sa chceme zobrať, neprejavili nesúhlas ani nás neodrádzali. Namiesto toho mi len povedali: „Chceli by sme ťa, Blossom, o niečo požiadať. Myslíme si, že si ešte príliš mladá, a chceli by sme, aby si rok počkala. Ak si skutočne zamilovaná, jeden rok na tom nič nezmení.“

Som veľmi vďačná, že som počúvla ich múdru radu. Za ten rok som trocha dozrela a začala som si uvedomovať, že tento mladý muž nemá vlastnosti, ktoré by zaručovali, že z neho bude dobrý manželský partner. Neskôr opustil organizáciu, takže som unikla niečomu, čo by pre môj život znamenalo katastrofu. Aké je úžasné mať múdrych rodičov, na ktorých úsudok sa možno spoľahnúť!

Manželstvo a krajská služba

V zime roku 1946, po šiestich rokoch priekopníckej služby a práce na čiastočný úväzok, prišiel do našej sály Kráľovstva najznamenitejší mladý muž, akého som kedy poznala. Gene Brandt bol pridelený ako spoločník nášho cestujúceho služobníka bratov, ako sa vtedy nazýval krajský dozorca. Náklonnosť bola obojstranná a 5. augusta 1947 sme sa vzali.

Otecko s Geneom si krátko nato otvorili účtovnícku kanceláriu. Otecko však Geneovi povedal: „V deň, keď nám táto kancelária zabráni ísť na zhromaždenie alebo splniť nejakú teokratickú úlohu, zavriem jej dvere a zahodím kľúč.“ Jehova požehnal tento duchovný postoj a kancelária dostatočne zabezpečovala naše hmotné potreby a umožnila nám venovať čas priekopníckej službe. Otecko s Geneom boli dobrí podnikatelia a mohli sme ľahko zbohatnúť, ale to nikdy nebol ich cieľ.

V roku 1954 dostal Gene pozvanie do krajskej služby. To znamenalo veľkú zmenu v našom živote. Ako reagovali moji rodičia? Ani teraz nesústredili svoj záujem na seba, ale na záujmy Kráľovstva a na duchovné blaho svojich detí. Nikdy nám nepovedali: „Prečo ste nám nedali vnúčatá?“ Miesto toho vždy hovorili: „Čo môžeme urobiť, aby sme vám pomohli v službe celým časom?“

Keď teda nadišiel deň nášho odchodu, mohli sme počuť len slová povzbudenia a radosti z našej veľkolepej výsady. Nikdy v nás nevyvolali dojem, že sme ich opustili, ale vždy nás úplne podporovali. Po našom odchode sa venovali priekopníckej službe ďalších desať rokov. Otecko bol vymenovaný za mestského dozorcu v San Antoniu a v tomto pridelení zotrval 30 rokov. Radoval sa z toho, že videl vzrast z jedného zboru, ktorý bol v meste v dvadsiatych rokoch, na 71 zborov, ktoré tu boli pred jeho smrťou v roku 1991.

Spolu s Geneom sme mali život plný vzrušenia. Prežívali sme hlbokú radosť, keď sme slúžili drahým bratom a sestrám vo vyše 31 štátoch, a čo bolo pravdepodobne vrcholom všetkého, v roku 1957 sme mali výsadu navštevovať 29. triedu Biblickej školy Strážnej veže Gileád. Potom sme sa vrátili späť do krajskej služby. V roku 1984, po 30 rokoch služby v kraji i v oblasti, Spoločnosť láskavo pridelila Genea do kraja v San Antoniu, pretože rodičia boli už vyše 80-roční a mali slabé zdravie.

Starostlivosť o rodičov

Len rok a pol po tom, čo sme sa vrátili do San Antonia, mamička upadla do semikómy a zomrela. Stalo sa to tak rýchlo, že som jej ani nestihla povedať čosi, čo som chcela. Naučilo ma to veľa sa rozprávať s oteckom. Po 65 rokoch manželstva mu mamička veľmi chýbala, ale snažili sme sa mu prejavovať lásku a podporovať ho.

Otecko bol po celý svoj život príkladný v návšteve kresťanských zhromaždení, v štúdiu a službe a vytrval v tom až do smrti. Veľmi rád čítal. Keď sme boli v službe a on musel zostať sám, po príchode domov som sa ho pýtala: „Cítil si sa sám?“ Ale on bol taký zaujatý čítaním a štúdiom, že niečo také ho ani nenapadlo.

Zachovali sme si aj ďalší celoživotný zvyk. Otecko vždy trval na tom, aby sa rodina schádzala pri jedle, a to najmä pri raňajkách, keď sme uvažovali o dennom texte z Písma. Nikdy som nemohla z domu odísť bez toho. Niekedy som hovorievala: „Ale otecko, veď prídem neskoro do školy (alebo do práce).“

„Keď sa oneskoríš, na vine nebude text; nevstala si včas,“ hovoril. A musela som zostať a počúvať. Postaral sa o to, aby tento dobrý zvyk pretrval až do posledných dní jeho života. To je ďalšie dedičstvo, ktoré mi zanechal.

Otecko zostal duševne čulý až do konca. Starostlivosť o neho veľmi uľahčovalo to, že nikdy nebol podráždený ani sa nesťažoval. Niekedy mal síce poznámku k svojej artritíde, no ja som mu pripomínala, že jeho choroba je v skutočnosti „adamitída“, a to ho rozosmialo. Ráno 30. novembra 1991, keď sme s Geneom pri oteckovi sedeli, pokojne v spánku zomrel.

Teraz mám vyše 70 rokov a stále mám úžitok z dobrého príkladu mojich milujúcich kresťanských rodičov. A je mojím najvrúcnejším prianím, aby som prejavovala plné ocenenie pre toto dedičstvo tým, že ho budem správne používať po všetky dni môjho života. — Žalm 71:17, 18.

[Obrázok na strane 5]

S mamičkou

[Obrázky na strane 7]

1. Môj prvý zjazd: San Marcos (Texas), september 1923

2. Oteckov posledný zjazd: Forth Worth (Texas), jún 1991 (otecko sedí)

[Obrázok na strane 9]

Gene a Blossom Brandtovci