Proces s „kacírom“ a jeho poprava
OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V TALIANSKU
NA JEDNEJ strane ponurej súdnej siene stojí vyvýšená impozantná sudcovská stolica. Kreslo predsedu v strede je pokryté prikrývkou z tmavej látky a nad ním sa týči veľký drevený kríž, ktorý dominuje celej miestnosti. Pred týmto kreslom stojí lavica obžalovaných.
Takto boli často opisované súdy príšernej katolíckej inkvizície. Desivým obvinením vzneseným proti nešťastným obžalovaným bolo „kacírstvo“, slovo, ktoré vyvoláva obraz mučenia a popravy upálením na hranici. Inkvizícia (z latinského slovesa inquiro, „vyšetrovať“) bol zvláštny cirkevný tribunál zriadený na odstránenie kacírstva čiže názorov a náuk, ktoré neboli v súlade s ortodoxným rímskokatolíckym učením.
Katolícke zdroje uvádzajú, že bola zriadená postupne. Pápež Lucius III. ustanovil inkvizíciu na veronskom koncile v roku 1184 a jej organizácia a postupy boli ďalšími pápežmi zdokonalené — ak toto slovo môže byť použité na opis tejto inštitúcie vzbudzujúcej strach. V 13. storočí pápež Gregor IX. zriadil inkvizičné tribunály v rôznych častiach Európy.
Neslávne známa španielska inkvizícia bola ustanovená v roku 1478 pápežskou bulou vydanou pápežom Sixtom IV. na žiadosť vládnucich panovníkov Ferdinanda a Izabely. Bola zriadená na boj proti marranom, Židom, ktorí predstierali, že sa obrátili na katolicizmus, aby sa vyhli prenasledovaniu; proti moriskom, prívržencom islamu, ktorí sa obrátili na katolicizmus z rovnakého dôvodu; a proti španielskym kacírom. Prvý hlavný inkvizítor v Španielsku, dominikánsky mních Tomás de Torquemada, sa pre svoju fanatickú horlivosť stal symbolom najhorších rysov inkvizície.
V roku 1542 pápež Pavol III. zriadil rímsku inkvizíciu, ktorá mala súdnu právomoc nad celým katolíckym svetom. Vymenoval hlavný tribunál šiestich kardinálov, ktorý sa nazýval Svätá kongregácia rímskej a svetovej inkvizície. Bol to cirkevný orgán, ktorého pôsobenie sa stalo „vládou teroru, ktorý naplnil celý Rím strachom“. (Dizionario Enciclopedico Italiano) Poprava kacírov desila tie krajiny, kde bola pri moci katolícka hierarchia.
Súdny proces a autodafé
Dejiny potvrdzujú, že inkvizítori mučili tých, ktorí boli obvinení z kacírstva, aby ich prinútili k priznaniu. V snahe zľahčiť vinu inkvizície katolícki komentátori uvádzajú, že v tom čase bolo mučenie bežné aj u svetských tribunálov. Ale oprávňuje to na také konanie duchovných, ktorí tvrdia, že sú zástupcami Krista? Nemali by prejavovať súcit, aký prejavil Kristus svojim nepriateľom? Aby sme to videli objektívne, mohli by sme pouvažovať o jednej základnej otázke: Používal by Kristus Ježiš mučenie v prípade tých, ktorí nesúhlasili s jeho učením? Ježiš povedal: „Naďalej milujte svojich nepriateľov, robte dobro tým, čo vás nenávidia.“ — Lukáš 6:27.
Inkvizícia nezaručovala obvineným žiadnu spravodlivosť. Inkvizítor mal v konaní neobmedzenú moc. „Podozrenie, obvinenie, či dokonca len reči ľudí stačili inkvizítorovi na to, aby niekoho predvolal.“ (Enciclopedia Cattolica) Italo Mereu, historik v oblasti práva, potvrdzuje, že katolícka hierarchia sama vymyslela a prijala inkvizičný súdny systém a opustila staroveký obžalovací systém, ktorý zaviedli Rimania. Rímske právo vyžadovalo, aby žalobca dokázal svoje tvrdenie. Ak boli o vine nejaké pochybnosti, bolo lepšie zbaviť niekoho obžaloby než podstúpiť riziko, že bude odsúdený niekto nevinný. Katolícka hierarchia nahradila tento základný princíp myšlienkou, že podozrenie predpokladá vinu, a bol to obžalovaný, ktorý musel preukázať svoju nevinu. Mená svedkov obžaloby (informátorov) boli utajované a právny zástupca obžalovaného, ak nejaký bol, podstupoval riziko hanby a straty svojho postavenia, ak by obhajoval údajného kacíra úspešne. V dôsledku toho, pripúšťa Enciclopedia Cattolica, „boli obvinení v skutočnosti bezbranní. Všetko, čo mohol právnik urobiť, bolo poradiť vinníkovi, aby sa priznal!“
Proces bol zavŕšený pri autodafé, čo je portugalský výraz znamenajúci „výkon viery“. Čo to bolo? Dobové maľby ukazujú, že nešťastní obžalovaní obvinení z kacírstva sa stávali obeťami strašného predstavenia. Dizionario Ecclesiastico definuje autodafé ako „verejný akt zmierenia konaný odsúdenými a kajúcnymi kacírmi“ po tom, čo bol prečítaný ich rozsudok.
Odsúdenie a poprava kacírov boli odkladané dovtedy, kým nemohlo byť niekoľko odsúdencov naraz na jednom príšernom predstavení, ktoré sa konalo dvakrát do roka alebo častejšie. Dlhý sprievod kacírov pochodoval pred prizerajúcimi sa, ktorí to sledovali so zmiešanými pocitmi hrôzy a sadistického očarenia. Odsúdenci boli prinútení vystúpiť na popravisko uprostred veľkého námestia a ich rozsudky boli čítané nahlas. Tí, ktorí svoje kacírske náuky odvolali, teda zriekli sa ich, boli uchránení od osudu exkomunikácie a boli odsúdení na rôzne tresty vrátane doživotného väzenia. Tí, ktorí ich neodvolali, ale v poslednej chvíli sa vyspovedali kňazovi, boli odovzdaní civilným vrchnostiam a boli zaškrtení, obesení alebo sťatí a následne upálení. Nekajúcni boli upálení zaživa. Samotná poprava sa uskutočnila o nejaký čas na ďalšom verejnom predstavení.
Činnosť rímskej inkvizície bola udržiavaná v najväčšej tajnosti. Ani dnes nie je učencom dovolené prezrieť si jej archívy. No starostlivé skúmanie vynieslo na svetlo viacero dokumentov o procesoch rímskeho tribunálu. Čo odhaľujú?
Proces s prelátom
Pietro Carnesecchi, ktorý sa narodil vo Florencii začiatkom 16. storočia, rýchlo postúpil v svojej cirkevnej kariére na dvore pápeža Klementa VII., ktorý ho vymenoval za svojho osobného tajomníka. Carnesecchiho kariéra sa však náhle skončila, keď pápež zomrel. Neskôr sa zoznámil so šľachtou a duchovenstvom, ktorí podobne ako on prijali viacero náuk, ktoré vyučovala protestantská reformácia. V dôsledku toho stál trikrát pred súdom. Bol odsúdený na smrť, sťatý a jeho telo bolo spálené.
Carnesecchiho väznenie bolo komentátormi opísané ako umieranie zaživa. Aby zlomili jeho odpor, bol mučený a trápený hladom. Dvadsiateho prvého septembra 1567 bolo usporiadané jeho slávnostné autodafé za prítomnosti takmer všetkých kardinálov v Ríme. Carnesecchiho rozsudok bol prečítaný na popravisku pred davom ľudí. Končil sa obvyklou formulou a prosbou k členom civilného súdu, ktorému mal byť kacír odovzdaný, aby ‚zmiernili jeho rozsudok a neodsúdili ho na smrť ani na krvavé mučenie‘. Nebol to vrchol pokrytectva? Inkvizítori chceli odstrániť kacírov, ale zároveň, aby si zachovali tvár a zbavili sa bremena krvnej viny, predstierali, že žiadajú svetské vrchnosti, aby prejavili milosrdenstvo. Keď bol Carnesecchiho rozsudok dočítaný, prinútili ho obliecť si sanbenito — žltý odev z vrecoviny s červenými krížmi pre kajúcnikov alebo čierny s plameňmi a diablami pre nekajúcnych. Rozsudok bol vykonaný o desať dní.
Prečo bol tento bývalý pápežov tajomník obžalovaný z kacírstva? Spisy o jeho procese, ktoré boli objavené na konci minulého storočia, ukazujú, že bol uznaný za vinného v 34 bodoch obžaloby, súvisiacich s náukami, proti ktorým protestoval. Medzi nimi bolo učenie o očistci, celibáte kňazov a mníšok, transsubstanciácii, birmovaní, spovedi, odriekaní si určitých jedál, odpustkoch a modlitbách k „svätým“. Ôsme obvinenie je zvlášť zaujímavé. (Pozri rámček, strana 21.) Tým, že inkvizícia odsudzovala na smrť tých, ktorí prijímali ako základ viery len „Božie slovo vyjadrené v Svätých Písmach“, jasne ukázala, že katolícka cirkev nepovažuje Svätú Bibliu za jediný inšpirovaný zdroj. Preto neprekvapuje, že mnohé z náuk cirkvi nie sú založené na Písmach, ale na cirkevnej tradícii.
Poprava mladého študenta
Krátky, dojímavý životný príbeh Pomponia Algieriho, ktorý sa narodil neďaleko Neapola v roku 1531, nie je veľmi známy, ale vynoril sa z neznámej minulosti vďaka vytrvalému skúmaniu dejín viacerých učencov. Počas štúdia na Padovskej univerzite sa Algieri vďaka kontaktu s učiteľmi a študentmi z rôznych častí Európy zoznámil s takzvanými kacírmi a s náukami protestantskej reformácie. Jeho záujem o Písma rástol.
Začal veriť, že jedine Biblia je inšpirovaná, a preto odmietal niektoré katolícke náuky, ako je spoveď, birmovanie, očistec, transsubstanciácia a prihováranie sa „svätých“, ako aj učenie, že pápež je zástupca Krista.
Algieri bol zatknutý a vypočúvaný inkvizíciou v Padove. Inkvizítorom povedal: „Pôjdem ochotne späť do väzenia, alebo aj na smrť, ak si to Boh praje. Boh svojou nádherou bude svietiť o to viac. Znesiem akékoľvek muky s radosťou, pretože Kristus, dokonalý Utešiteľ trápených duší, ktorý je mojím osvietením a pravým svetlom, je schopný odstrániť všetku tmu.“ Rímska inkvizícia potom dosiahla jeho vydanie a odsúdila ho na smrť.
Algieri mal 25 rokov, keď zomrel. V deň, keď bol v Ríme usmrtený, odmietol priznať vinu a prijať prijímanie. Spôsob jeho popravy bol ešte krutejší, než bolo bežné. Nebol upálený na otiepkach dreva. Namiesto toho bol na popravisku, priamo pred zrakom zástupu, umiestnený veľký kotol horľavého materiálu — oleja, dechtu a smoly. Zviazaný mladý muž bol doň spustený a obsah bol zapálený. Bol pomaly zaživa upálený.
Ďalší doklad vážnej viny
Carnesecchi, Algieri a ďalší, ktorí boli usmrtení inkvizíciou, nemali úplné porozumenie Písiem. Poznanie sa ešte len malo ‚rozhojniť‘ v ‚čase konca‘ systému vecí. Napriek tomu boli ochotní zomrieť za tú mieru ‚pravého poznania‘, ktorú boli schopní získať z Božieho Slova. — Daniel 12:4.
Aj protestanti, vrátane niektorých ich reformátorov, odstraňovali tých, ktorí im odporovali, a upaľovali ich na hranici alebo zabíjali katolíkov tak, že ich odovzdali svetským vrchnostiam. Napríklad Kalvín, hoci uprednostňoval sťatie, zaživa upálil Michaela Serveta ako protitrojičného kacíra.
Skutočnosť, že prenasledovanie a poprava kacírov bola bežná u katolíkov aj u protestantov, v žiadnom prípade neospravedlňuje takéto konanie. Ale náboženská hierarchia nesie aj ďalšiu vážnu zodpovednosť — za tvrdenie, že na zabíjanie má oprávnenie podľa Písiem, a teda za to, že konala tak, akoby sám Boh nariadil takéto konanie. Nenavršuje to pohanu na Božie meno? Viacero učencov potvrdzuje, že Augustín, slávny katolícky „cirkevný Otec“, bol prvý, kto podporil myšlienku „náboženského“ donucovania čiže použitia sily v boji proti kacírstvu. V snahe použiť Bibliu na ospravedlnenie týchto praktík citoval slová z Ježišovho podobenstva, ktoré sa nachádza v Lukášovi 14:16–24: „Prinúť ich, aby vošli.“ Je zrejmé, že tieto slová, ktoré Augustín prekrútil, naznačujú štedrú pohostinnosť, nie kruté donucovanie.
Je pozoruhodné, že aj v čase, keď inkvizícia bola v činnosti, zástancovia náboženskej tolerancie protestovali proti prenasledovaniu kacírov, pričom citovali podobenstvo o pšenici a burine. (Matúš 13:24–30, 36–43) Jedným z nich bol Desiderius Erasmus Rotterdamský, ktorý povedal, že Boh — majiteľ poľa — chcel, aby kacíri — burina — boli tolerovaní. Naproti tomu Martin Luther roznecoval násilie proti sedliackym disidentom a takmer 100 000 ľudí bolo zabitých.
Ak si uvedomujeme vážnu zodpovednosť náboženstiev falošného kresťanstva, ktoré roznecovali prenasledovanie takzvaných kacírov, k akému konaniu by nás to malo podnietiť? Určite by sme mali chcieť hľadať pravé poznanie Božieho Slova. Ježiš povedal, že znakom pravých kresťanov bude ich láska k Bohu a k blížnemu — láska, ktorá zjavne nenecháva priestor pre násilie. — Matúš 22:37–40; Ján 13:34, 35; 17:3.
[Rámček na strane 21]
Niektoré body obžaloby, v ktorých bol Carnesecchi uznaný za vinného
8. „[Trváš na tom,] že ničomu okrem Božieho slova vyjadreného v Svätých Písmach sa nemá veriť.“
12. „[Neveríš,] že svätá spoveď je de jure Divino [podľa božského zákona], že bola zavedená Kristom a že je podporená Písmami, a [myslíš si,] že žiadna spoveď nie je potrebná, okrem samotnému Bohu.“
15. „Vrháš pochybnosti na očistec.“
16. „Považuješ knihu Makabejcov, ktorá sa zaoberá modlitbami za mŕtvych, za apokryfickú.“
[Prameň ilustrácie na strane 18]
The Complete Encyclopedia of Illustration/J. G. Heck