Inkvizícia v Mexiku — ako k tomu došlo?

PREDSTAVTE si, že ste pred náboženským súdom, ktorý vás chce prinútiť, aby ste verili tomu, čo učí toto náboženstvo. Neviete, kto vás obviňuje, ani z čoho ste obvinený. Namiesto toho, aby vám to povedali, nútia vás, aby ste poskytli dôvod na svoje zatknutie, vysvetlili, v čom, podľa vášho názoru, spočíva obvinenie proti vám, a povedali, kto je žalobcom.

Dajte si pozor, ako odpoviete — mohli by ste sa priznať k niečomu, z čoho ste neboli obvinený, a zhoršiť svoje položenie! Mohli by ste tiež do toho zapliesť ľudí, ktorí nemajú nič spoločné s obvinením vzneseným proti vám.

Ak sa nepriznáte, môžu vás mučiť tak, že vám do hrdla násilím vlejú veľké množstvo vody. Alebo vám môžu na mučiarskom stole čoraz pevnejšie zväzovať ruky a nohy, až kým bolesť nie je neznesiteľná. Súd vám už skonfiškoval majetok a s najväčšou pravdepodobnosťou ho už nikdy nedostanete späť. Všetko sa deje v tajnosti. Ak vás uznajú za vinného, môžete byť vypovedaný z krajiny, alebo dokonca zaživa upálený.

V tomto 20. storočí vám azda pripadá ťažké pochopiť taký strašný náboženský proces ako tento. Ale takéto ukrutnosti sa pred niekoľkými storočiami diali v Mexiku.

„Obracanie“ domorodého obyvateľstva

Keď Španieli v 16. storočí dobyli krajinu, ktorá je dnes Mexikom, podrobili si ju aj po náboženskej stránke. Obracanie domorodých národov na nové náboženstvo sotva bolo niečím viac než nahradením tradícií a rituálov, pretože málo katolíckych kňazov sa zaoberalo vyučovaním z Biblie. Nenamáhali sa, aby sa naučili jazyk domorodcov, alebo aby domorodcov naučili latinčinu, v ktorej bolo náboženské učenie prístupné.

Niektorí si mysleli, že Indiáni by mali dostať úplné náboženské vyučovanie. Ale iní boli toho istého názoru ako mních Domingo de Betanzos, ktorý „bol presvedčený, že Indiánovi by malo byť odopreté vyučovanie latinčiny, lebo by to viedlo k tomu, že by si uvedomil, aké nevedomé je duchovenstvo“, ako uvádza Richard E. Greenleaf vo svojej knihe Zumárraga and the Mexican Inquisition (Zumárraga a mexická inkvizícia).

Inkvizícia proti domorodým národom

Keď rodení Mexičania neprijímali nové náboženstvo, boli považovaní za modlárov a boli tvrdo prenasledovaní. Napríklad jeden z nich dostal verejne sto úderov bičom za to, že pri predstieranom akte „kresťanského“ uctievania uctieval pohanské modly, ktoré mal zakopané pod modlou takzvaného kresťanstva.

Naproti tomu don Carlos Ometochzin, kmeňový náčelník Texcoca a vnuk kráľa Aztékov Nezahualcóyotla, slovne napadol cirkev. Richard Greenleaf uvádza, že „don Carlos mimoriadne urazil cirkev, pretože verejne hovoril domorodcom o zvrhlosti mníchov“.

Keď sa o tom dozvedel mních Juan de Zumárraga, ktorý bol v tom čase inkvizítorom, dal príkaz na zatknutie dona Carlosa. Don Carlos bol obvinený, že je „dogmatizujúcim kacírom“, a 30. novembra 1539 bol upálený na hranici. Mnohí ďalší domorodci boli obvinení z čarodejníctva a potrestaní.

Inkvizícia proti cudzincom

Cudzinci žijúci v Mexiku, ktorí odmietli prijať katolícke náboženstvo, boli obvinení z toho, že sú kacírmi, luteránmi, alebo že sú požidovčení. Jedným takým príkladom bola portugalská rodina Carvajalovcov. Boli obvinení z toho, že praktizujú židovské náboženstvo, a takmer všetci boli umučení inkvizíciou. Nasledujúci rozsudok, vynesený nad jednou členkou tejto rodiny, odráža túto hrôzu: „Odsudzujem spomínanú doňu Marianu de Carvajal, aby bola... daná do garoty [škrtiaci nástroj], až kým prirodzene nezomrie, a potom bude pálená v planúcom ohni, dokým sa neobráti na popol a nezostane po nej ani pamiatka.“ Práve to sa aj stalo.

Kedykoľvek nejaký cudzinec ohrozil moc duchovenstva, bol privedený pred súd. Istý muž menom don Guillén Lombardo de Guzman bol obvinený z toho, že chcel oslobodiť Mexiko. No obvinenie, ktoré vznieslo Sväté ofícium, aby mohol byť zatknutý a súdený, sa týkalo toho, že je astrológom a sektárskym kalvínskym kacírom. Don Guillén počas svojho väznenia prišiel o rozum. Napokon ho 6. novembra 1659 zaživa upálili na hranici.

Kniha Inquisition and Crimes (Inkvizícia a zločiny) od dona Artemia de Valle-Arizpeho opisuje túto udalosť takto: „Obžalovaných zviazali a pomocou železnej obruče okolo hrdla ich pripevnili ku kolu... Sväté vatry viery sa rozhoreli vo víre červenej a čiernej. Don Guillén... zrazu klesol a obruč, ktorá ho držala za krk, ho uškrtila, a vzápätí sa už jeho telo strácalo v desivej žiare plameňa. Opustil tento život po sedemnástich rokoch pomalého, neprestávajúceho utrpenia v temných žalároch Svätého ofícia. Vatry postupne dohorievali, búrlivosť modročervených plameňov slabla, a keď vyhasli, zostala iba žiariaca hŕba uhlíkov tlejúca za noci.“

„Sväté ofícium“ zriadené

Ako už bolo spomenuté, mnohí rodení Mexičania i Mexičania cudzieho pôvodu boli trestaní a niektorí aj zabití za to, že kritizovali alebo neprijímali nové náboženstvo. Spôsobila to inkvizícia, ktorú vytvorili mnísi a neskôr biskupi. Ale roku 1571 prišiel zo Španielska prvý generálny inkvizítor v Mexiku, don Pedro Moya de Contreras, aby tu oficiálne ustanovil Tribunál Svätého ofícia inkvizície. Tento súd prestal pôsobiť roku 1820. Teda od roku 1539 to bolo asi tristo rokov trápenia, mučenia a usmrcovania tých, ktorí nemali katolícke presvedčenie.

Keď bol niekto obvinený, mučili ho, dokým sa nepriznal. Súd od neho očakával, že sa zriekne svojich antikatolíckych praktík a prijme vieru cirkvi. Obvinený bol oslobodený iba vtedy, keď dokázal svoju nevinu, keď sa jeho vina nedala dokázať, alebo, napokon, keď sa priznal a kajal. V tom poslednom prípade sa verejne čítalo jeho vyhlásenie, že sa mu jeho hriech zhnusil a že sľúbil nápravu toho, čo urobil. V každom prípade prišiel o majetok a musel zaplatiť vysokú pokutu. Keď bol uznaný za vinného, odovzdali ho svetským autoritám, aby bol potrestaný. To sa spravidla končilo tým, že bol upálený na hranici, a to buď ešte zaživa, alebo chvíľu po tom, čo bol usmrtený.

Pri verejnom vykonávaní rozsudkov sa usporadúvalo obrovské autodafé. Po celom meste sa verejne oznamoval deň a miesto zhromaždenia, aby bol každý informovaný. V ten deň odsúdenci vychádzali zo žalárov Tribunálu Svätého ofícia, oblečení v sambenite (druh plášťa bez rukávov), v rukách niesli sviečku, okolo krku mali šnúru a na hlave corozu (klobúk tvaru kužeľa). Keď sa prečítali hriechy proti katolíckej viere, každej obeti bol podľa rozhodnutia uložený trest.

Takto boli mnohí ľudia odsúdení a potrestaní v mene náboženstva. Zástupy, ktoré pozorovali, ako obete zomierajú na hranici, jasne videli krutosť a neznášanlivosť duchovenstva.

V úplnom rozpore s kresťanstvom

Kristus Ježiš poveril svojich učeníkov, aby obracali ľudí na pravé kresťanstvo. Prikázal: „Preto choďte a robte učeníkov z ľudí všetkých národov, krstite ich v mene Otca a Syna a svätého ducha a učte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ — Matúš 28:19, 20.

Ježiš však nikdy ani len nenaznačil, že ľudia by mali byť obracaní nasilu. Skôr povedal: „Kdekoľvek vás niekto neprijme ani nevypočuje vaše slová, keď budete vychádzať z toho domu alebo z toho mesta, straste prach zo svojich nôh.“ (Matúš 10:14) Konečný rozsudok nad týmito ľuďmi je prenechaný Všemohúcemu Bohu, Jehovovi, bez fyzického zásahu kresťanov.

Preto je jasné, že kdekoľvek na svete konala inkvizícia svoje dielo, bolo to v úplnom rozpore s kresťanskými zásadami.

Ovzdušie náboženskej tolerancie, ktoré teraz prevláda v Mexiku, dovoľuje ľuďom využívať slobodu, pokiaľ ide o spôsob, akým uctievajú Boha. Ale storočia takzvanej svätej inkvizície zostávajú ako zlá stránka v dejinách mexickej katolíckej cirkvi.