Porozumieť strachu zo zajakávania
DOKÁŽETE rozoznať človeka, ktorý hovorí plynulo, od toho, ktorý má strach zo zajakávania? ‚Nuž, samozrejme,‘ odpoviete možno. Ale zamyslite sa nad tým, čo napísal Peter Louw vo svojej knihe Hhhakkel (Zzzajakávanie) vydanej v afrikánčine: „Na každého ‚nezamaskovaného‘ zajakavého človeka pripadá možno desať ďalších, ktorí chcú zostať natoľko nespozorovaní, nakoľko je to len možné, a ktorí zakrývajú svoju rečovú chybu rôznymi spôsobmi.“ Zakrývať svoju rečovú chybu? Ako je niečo také možné?
Niektorí zajakaví ľudia dokážu zakryť svoju rečovú chybu tým, že predvídajú slová, ktoré im v minulosti spôsobili problém. Potom namiesto toho, aby vyslovili to slovo, sformulujú vetu inak alebo použijú iné slovo s podobným významom. Jeden manžel zakrýval svoju zajakavosť počas 19 rokov manželstva. Keď sa jeho manželka nakoniec dozvedela pravdu, spýtala sa jedného logopéda: „Myslíte si, že to je dôvod, prečo chce, aby som vybavovala telefonáty, a prečo vždy zostane na mne objednávanie v reštauráciách a prečo tiež nikdy neprehovorí na... zhromaždeniach?“
Pouvažujte tiež o Gerardovi a Marii, šťastnej manželskej dvojici z Južnej Afriky.a Pri mnohých príležitostiach sa Maria snažila svojmu manželovi vysvetliť, že v podávaní komentárov na zhromaždeniach, kde sa študuje Biblia, jej bráni strach zo zajakávania. „Nezmysel,“ hovorieval jej muž dogmaticky, „ty nie si zajakavá.“ Gerard tak usudzoval z toho, že jeho manželka je obyčajne zhovorčivá. Iba niektoré situácie pri rozprávaní jej spôsobujú strach zo zajakávania. Gerard si to prvýkrát uvedomil až po piatich rokoch manželstva a pripustil: „Bol som nevšímavý a bezohľadný.“ Teraz ju už namiesto kritizovania vždy chváli, keď pozbiera odvahu hovoriť pred veľkým publikom.
Je len pochopiteľné, že mnohých zajakavých ľudí sužuje „strach, ktorý je niekedy mierny, často však prudký... Vo chvíli, keď je zajakavý človek najzraniteľnejší, v najdôležitejšom momente jeho kontaktu s inými ľudskými bytosťami, keď ich oslovuje v rozhovore, či už bežnom alebo dôvernom, v takých chvíľach môže očakávať, že bude zranený, že sa zosmiešni... Aj tí, ktorí sa s tým vyrovnávajú veľmi úspešne, priznávajú, že strach ich ovplyvňuje a že ich nikdy úplne neopúšťa,“ vysvetľuje David Compton, sám zajakavý, v knihe Stammering (Zajakávanie).
Situácie, ktoré môžu vzbudzovať strach
Keď je zajakavý človek vyzvaný, aby odpovedal na otázku pred nejakým publikom, napríklad pred triedou v škole, na obchodnom rokovaní alebo na náboženskom stretnutí, môže to spôsobiť úzkosť, ktorá má za následok prudký záchvat zajakávania. „Sú niekedy chvíle, keď si myslíš, že je jednoducho ľahšie byť ticho?“ spýtali sa v jednom rozhlasovom interview 15-ročnej Rosanne z Južnej Afriky, ktorá sa zajakáva. Odpovedala: „Často, napríklad v triede, keď mám správnu odpoveď a viem, že za ňu môžem dostať dobrú známku, ale viem, že si to vyžaduje príliš veľké úsilie, aby som naozaj prehovorila.“
Rozhovoru v spomínanom rozhlasovom programe sa zúčastnil aj obchodník menom Simon. Podobne ako Rosanne, aj Simon urobil pokrok vďaka logopedickej pomoci. Ale z času na čas ešte stále zažíva ťažké záchvaty zajakávania. Môže sa to ešte zhoršiť postojom jeho poslucháčov. „Ak ste na schôdzi nejakej komisie, kde musíte toho veľa povedať a práve máte krízu, ľudia okolo stola sa stávajú veľmi, veľmi netrpezlivými,“ vysvetľuje.
Strach zajakavého človeka by sa nemal zamieňať so strachom, ktorý môže prežívať plachá osoba, keď sa má rozprávať s neznámymi ľuďmi. Pouvažujte o Lise, ktorá už dva roky navštevuje zhromaždenia Jehovových svedkov. Pri ľahkej konverzácii s priateľmi sa jej často darí hovoriť celkom plynulo. Horlivo sa tiež podieľa na evanjelizačnej činnosti, ktorá od nej vyžaduje, aby z vlastnej iniciatívy pristupovala k neznámym ľuďom. Ale má strach, ktorý je spoločný mnohým zajakavým ľuďom — hovoriť pred mnohými poslucháčmi. „Na našich zhromaždeniach,“ vysvetľuje Lisa, „sa mi zriedka podarí zodvihnúť ruku a odpovedať na otázku. Ak vôbec odpovedám, je to prinajlepšom jedno slovo alebo krátka veta. Hoci poviem len tak málo, je to to najlepšie, čo dokážem. Odpovede mám často v hlave i na perách, pretože sa vždy pripravujem vopred. Ale môj jazyk jednoducho odmieta spolupracovať.“
Ešte horším zážitkom pre niektorých zajakavých ľudí je, keď majú nahlas čítať. To ich núti používať slová, ktorým by sa za normálnych okolností vyhli. Lisa ďalej hovorí: „Na jednom z našich zhromaždení sme niekedy požiadaní, aby sme sa striedali pri čítaní biblických textov, ktoré sa rozoberajú. Pri takých príležitostiach sedím v strachu, nepokojne sa vrtím, kým čakám, kedy príde rad na mňa, nevediac, či ten text dokážem prečítať, alebo nie. Niekedy, keď čítam, nemôžem vysloviť určité slovo. A tak ho jednoducho preskočím a pokračujem v čítaní.“
Je iba prirodzené, že prv než povzbudíme nejakého zajakavého človeka, aby čítal nahlas, musíme si to dobre premyslieť. Také „povzbudenie“ by totiž mohlo spôsobiť, že by sa zajakavý cítil ešte horšie. Namiesto toho si dotyčná osoba zaslúži vrúcnu pochvalu za to, že robí to najlepšie, čo je v jej silách.
Keď sa usilujete pomôcť
Zajakávanie je veľmi zložitá porucha. Čo pomáha jednému, nemusí pomôcť druhému. V skutočnosti mnohí zajakaví ľudia, ktorí zakúsili obdobie „vyliečenia“, neskôr trpia recidívami. O zajakávaní sa urobilo viac výskumu ako o ktorejkoľvek inej rečovej chybe. Napriek tomu odborníci nenašli nejakú konkrétnu príčinu. Mnohí súhlasia s tým, že k zajakávaniu môže prispievať mnoho faktorov. Jedna teória podľa nedávnych štúdií hovorí, že to súvisí s nepravidelným usporiadaním mozgových buniek v ranom období života zajakavého človeka. Dr. Theodore J. Peters a Dr. Barry Guitar v učebnici nazvanej Stuttering—An Integrated Approach to Its Nature and Treatment (Zajakávanie — jednotný prístup k jeho podstate a liečeniu) hovoria, že súčasné názory na príčiny zajakávania „sa stanú zastaranými, len čo ďalšie štúdie zaplnia obrovské medzery v našich vedomostiach o zajakávaní“.
Keďže človek vie o zajakávaní tak málo, je potrebná opatrnosť, keď odporúčate jednu z početných terapií pre tých, ktorí sú postihnutí touto poruchou. Spomínaná učebnica dodáva: „Tí, čo trpia veľmi ťažkou zajakavosťou, sa vyliečia len čiastočne. Naučia sa hovoriť pomalšie alebo zajakávať sa s menšími ťažkosťami a menej sa tým trápiť... Z dôvodov, ktorým nerozumieme, sa niektorí zajakaví jednoducho počas liečby výrazne nezmenia.“b
Keď liečenie nepomáha, niektorí logopédi obviňujú zajakavého človeka z toho, že sa málo snaží. Jeden logopéd povedal: „Jediná možnosť zlyhania spočíva v ľahostajnom postoji zo strany zajakavého.“ O takýchto tvrdeniach autor David Compton povedal: „Nenachádzam slová na vyjadrenie toho, aký hnev môže u zajakavých tento druh poznámok vyvolať. Po prvé preto, lebo je to očividne nepravdivé. Ani jedna terapia nebude nikdy účinná u všetkých zajakavých, a ešte aj tá, ktorá je u konkrétneho zajakavého účinná, bude mať ďaleko od absolútnej spoľahlivosti. Po druhé preto, lebo zajakaví žijú s pocitom zlyhania... Čokoľvek, čo [ich pocit zlyhania] zbytočne, nespravodlivo zväčšuje, je zločin.“
Ako im uľahčiť ich bremeno
Zajakaví ľudia obvykle nechcú, aby ich niekto ľutoval. Predsa však je toho veľa, čo možno urobiť na uľahčenie ich bremena. Keď sa zajakávajú, neodvracajte rozpačito zrak. Namiesto toho, aby ste sa im pozerali na ústa, pozerajte sa im do očí. Obvykle sú citliví na „reč tela“ svojich poslucháčov. Ak pôsobíte uvoľnene, pomôže im to zmenšiť ich obavy. „Ukážte dotyčnému, že ste pripravení vypočuť si ho tak, ako by ste boli pripravení vypočuť si kohokoľvek,“ povedal jeden logopéd.
Učitelia, ktorí majú medzi svojimi študentmi zajakavého človeka, môžu urobiť veľa na zmiernenie jeho strachu. V juhoafrickom vzdelávacom žurnále Die Unie bola učiteľom daná táto rada: „Väčšina zajakavých sa zajakáva oveľa menej, keď vedia, že ten, kto počúva, neočakáva plynulosť.“
Podľa spomenutého žurnálu je pre učiteľa dôležité aj to, aby spoznal študentove pocity. Namiesto toho, aby sa učitelia takýmto študentom z rozpakov vyhýbali, odporúča sa im rozprávať sa s nimi a povzbudzovať ich k tomu, aby vyjadrovali svoje pocity v súvislosti s týmto problémom. Týmto spôsobom môže učiteľ zistiť, z ktorých situácií pri rozprávaní má študent najväčší strach. Tento žurnál uvádza: „Jeho plynulosť v reči závisí na 80 percent od vás.“ Jeho plynulosť sa zlepší, keď vie, že je prijímaný aj napriek tomuto problému. Žurnál ďalej vysvetľuje: „Uvoľnená atmosféra v triede a pozornosť zameraná na učenie bude na úžitok nielen zajakavému, ale aj ostatným v triede.“
Tieto návrhy sa nepochybne dajú úspešne prispôsobiť aj na vyučovanie dospelých.
Náš Stvoriteľ vám rozumie
Náš Stvoriteľ, Jehova Boh, plne rozumie ľudskej nedokonalosti. On poveril Mojžiša, aby bol jeho hovorcom, keď vyvádzal Izraelitov z Egypta. Urobil to s plným vedomím toho, že Mojžiš má rečovú poruchu, ktorá spôsobuje, že je preňho ťažké komunikovať. Boh tiež vedel, že Mojžišov brat Áron je naopak obratným rečníkom. „Ja viem, že naozaj vie hovoriť,“ povedal Boh. (2. Mojžišova 4:14) No Mojžiš mal iné, oveľa dôležitejšie vlastnosti, ako lojálnosť, láskavosť, vieru a miernu povahu. (4. Mojžišova 12:3; Hebrejom 11:24, 25) Napriek Mojžišovým námietkam Boh trval na svojej voľbe Mojžiša ako vodcu svojho ľudu. Popritom však Boh bral ohľad na Mojžišov strach tým, že ustanovil Árona ako Mojžišovho hovorcu. — 2. Mojžišova 4:10–17.
My môžeme napodobňovať Boha tým, že budeme prejavovať pochopenie. Zaobchádzajte so zajakavými ľuďmi dôstojne a nedovoľte, aby vás nejaká rečová porucha zaslepila tak, že by ste nevideli skutočnú hodnotu toho človeka. Znázorňuje to aj skúsenosť jedného dievčatka a jeho zajakavého otca. Tento otec sa naučil jednu metódu na zlepšenie plynulosti v čítaní. Jedného večera si ju vyskúšal na svojej šesťročnej dcére tým, že jej prečítal nejaký príbeh, a bol veľmi hrdý na svoju plynulosť.
„Hovor správne, ocko,“ povedala, keď otec skončil.
„Hovorím veľmi správne,“ odpovedal jej rozhorčene.
„Nie,“ nástojila, „hovor tak, ako hovoríš vždy.“
Áno, toto dievčatko milovalo svojho otca pre to, čím bol, a to aj s jeho rečovou poruchou. A tak keď nabudúce prídete do styku s niekým, kto sa zajakáva, pamätajte na to, že dotyčný môže mať cenné myšlienky a žiaduce vlastnosti. Určite má city. Buďte trpezliví a prejavujte mu pochopenie.
[Poznámky pod čiarou]
a Niektoré mená v tomto článku boli zmenené.
b U detí je prognóza lepšia ako u dospelých. Skúsená logopédka Ann Irwinová v knihe Stammering in Young Children (Zajakavosť u malých detí) vysvetľuje: „Tri zo štyroch detí zo zajakania vyrastú samovoľne. Ak je vaše dieťa jedným z tých dvadsaťpäť percent, ktoré z neho samovoľne nevyrastú, potom má mimoriadne dobrú vyhliadku, že z neho vyrastie pomocou preventívnej terapie.“
[Obrázok na strane 25]
Zajakavý človek sa môže báť hovoriť na verejnosti
[Obrázok na strane 26]
Buďte trpezliví, ak má zajakavý človek problém s vami hovoriť
[Obrázok na strane 27]
Zajakaví ľudia majú obyčajne strach z telefonovania