Katolícka cirkev a holokaust

Od dopisovateľa Prebuďte sa! v Taliansku

UŽ OD roku 1987 sa hovorilo o tom, že katolícka cirkev plánuje vydať dokument, v ktorom uzná svoju zodpovednosť za holokaust. Preto keď v marci 1998 vatikánska Komisia pre náboženské vzťahy so Židmi vydala dokument s názvom Pamätáme, reflexia o šoahu, vyvolalo to veľké očakávanie.a

Zatiaľ čo niektorí si tento dokument ocenili, mnohí neboli spokojní s jeho obsahom. Prečo? Čo v ňom bolo sporné?

Antijudaizmus a antisemitizmus

Vatikánsky dokument robí rozdiel medzi antijudaizmom, za ktorý cirkev uznáva svoju vinu, a antisemitizmom, ktorý popiera. Pre mnohých je tento rozdiel a záver, ktorý z neho vyplýva, neuspokojivý. Nemecký rabín Ignatz Bubis povedal: „Mne sa to javí ako forma vyjadrenia, že to nie je naša chyba, je to chyba niekoho iného.“

Hoci taliansky katolícky historik Giorgio Vecchio uznáva rozdiel medzi antijudaizmom a antisemitizmom, poukazuje na to, že „problém je aj v chápaní, ako katolícky antijudaizmus azda prispel k rozvoju antisemitizmu“. Je zaujímavé, že vatikánske noviny L’Osservatore Romano z 22.–23. novembra 1895 uverejnili list, v ktorom sa písalo: „Každý úprimný katolík je v podstate antisemitistom: také je aj kňazstvo, ktoré je viazané náukou i svojím úradom.“

Najväčšiu kritiku však vyvolala tá časť vatikánskeho dokumentu, v ktorej bolo obhajované konanie Pia XII., ktorý bol vymenovaný za pápeža pred začiatkom druhej svetovej vojny. Pius XII. slúžil od roku 1917 do roku 1929 ako nuncius (pápežský vyslanec) v Nemecku.

Mlčanie Pia XII.

Taliansky právnik Francesco Margiotta Broglio si nemyslí, že by tento dokument „predkladal nejaké nové či vysvetľujúce skutočnosti k otázke, ktorá je predmetom rozsiahlych diskusií, k otázke takzvaného ‚mlčania‘ pápeža Pia XII., jeho údajných sympatií k Nemecku a jeho diplomatických krokov v prospech nacistického režimu pred jeho pápežstvom aj počas neho“.

Väčšina komentátorov súhlasí, že bez ohľadu na to, do akej miery považuje niekto dokument Pamätáme za dôležitý, otázka, prečo vodcovia katolíckej cirkvi mlčali o genocíde v nacistických koncentračných táboroch, „zostáva úplne otvorená“. Podľa amerického historika Georgea Mossa tým, že sa Pius XII. rozhodol mlčať, „zachránil cirkev, ale obetoval jej morálne posolstvo. Zachoval sa ako hlava štátu, nie ako pápež.“ Dobre informovaní vatikánski pozorovatelia si myslia, že vydanie tohto dokumentu sa zdržalo riešením problému, ako sa postaviť k úlohe Pia XII. v holokauste.

Obhajoba pápeža Pia XII. v tomto dokumente mnohých podráždila. „Tento dokument sklamal svojím mlčaním o ‚pápežovom mlčaní‘,“ píše Arrigo Levi. Elie Wiesel, ktorému bola v roku 1986 udelená Nobelova cena za mier, povedal: „Tvrdenie, že my Židia by sme mali byť Piovi XII. vďační, sa mi javí, mierne povedané, ako kacírstvo.“

Presúvanie viny

Dokument vyjadruje tradičný názor katolíckych teológov, podľa ktorého je cirkev ako inštitúcia svätá a Boh ju chráni pred chybami, zatiaľ čo vinu za akékoľvek zlo, ktoré sa v nej vyskytne, nesú jej členovia, ktorí sú hriešni. Vatikánska komisia píše: „Duchovná odolnosť a konkrétne skutky ostatných kresťanov neboli také, aké by sme azda očakávali od Kristových nasledovníkov... Neboli dosť silní na to, aby pozdvihli svoje hlasy na protest... Hlboko ľutujeme chyby a zlyhania týchto synov a dcér cirkvi.“

No pripisovanie viny jednotlivým členom cirkvi namiesto toho, aby si ju uznala cirkev ako inštitúcia, sa väčšine ľudí zdalo ako veľký krok späť v porovnaní s nedávnymi jednoznačnými žiadosťami o odpustenie. Napríklad rímskokatolícka cirkev vo Francúzsku vydala formálnu „Deklaráciu pokánia“, ktorou žiada Boha a židovský ľud o odpustenie za „ľahostajnosť“ katolíckej cirkvi k prenasledovaniu Židov za vlády, ktorá počas vojny vo Francúzsku sídlila vo Vichy. Vo vyhlásení, ktoré prečítal arcibiskup Olivier de Berranger, cirkev priznala, že pripustila, aby jej vlastné záujmy „zatienili biblický príkaz mať úctu ku každej ľudskej bytosti stvorenej na Boží obraz“.

Súčasťou francúzskej deklarácie bolo aj toto vyjadrenie: „Cirkev musí uznať, že pokiaľ ide o prenasledovanie Židov a hlavne o mnohé antisemitské opatrenia nariadené vládou vo Vichy, ľahostajnosť výrazne prevládla nad rozhorčením. Mlčanie bolo pravidlom a slová v prospech obetí boli výnimkou... Dnes priznávame, že toto mlčanie bolo chybou. Uvedomujeme si tiež, že cirkev vo Francúzsku vo svojom poslaní vychovávateľa svedomia ľudí zlyhala.“

Ani po viac ako 50 rokoch od hroznej tragédie šoahu čiže holokaustu sa katolícka cirkev nedokázala vyrovnať s faktami vlastnej histórie — mierne povedané, histórie dvojznačnosti a mlčania. Ale sú aj takí, ktorí nikdy nemuseli urobiť žiaden takýto krok. Jehovovi svedkovia, náboženská menšina kruto prenasledovaná nacistami, sa neznížili ku kompromisu.

Ako sa v poslednom čase stále viac objasňuje, svedkovia na rozdiel od členov cirkvi odsudzovali nacistickú brutalitu. A nerobili to len ako jednotlivci. Robili to aj ich oficiálni predstavitelia a aj ich publikácie. Historička Christine Kingová, rektorka Staffordshirskej univerzity v Anglicku, uviedla: „Jehovovi svedkovia nemlčali. Ozývali sa od začiatku. Ozývali sa jednohlasne. A ozývali sa s obrovskou odvahou, čo je pre nás všetkých dobrou lekciou.“

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 26]

Pápež Pius XII. počas holokaustu mlčal

[Prameň ilustrácie]

U.S. Army photo