„Zdĺhavá práca sa skončila“

PRED päťdesiatimi rokmi jedna žena s láskavým výrazom tváre prehovorila, a svet počúval. Bolo to v Paríži 10. decembra 1948. V novopostavenom Palais Chaillot sa zišlo Valné zhromaždenie OSN, na ktorom táto predsedkyňa Komisie OSN pre ľudské práva predniesla svoju reč. Eleanor Rooseveltová, vysoká žena, vdova po bývalom americkom prezidentovi Franklinovi D. Rooseveltovi, pevným hlasom povedala zhromaždeniu: „Dnes stojíme na prahu významnej udalosti v histórii Organizácie Spojených národov i v histórii ľudstva; Valné zhromaždenie schváli Všeobecnú deklaráciu ľudských práv.“

Keď prečítala zvučné vety z preambuly Deklarácie a jej 30 článkov, Valné zhromaždenie tento dokument prijalo.a Potom, z úcty k výnimočným vodcovským schopnostiam pani Rooseveltovej, členovia OSN vstali a nadšene zatlieskali „prvej dáme sveta“, ako bola s láskou nazývaná. Na konci toho dňa si urobila stručný zápis: „Zdĺhavá práca sa skončila.“

Od mnohých názorov k jednej deklarácii

Dva roky predtým, v januári 1947, čo bolo krátko po tom, ako začala pracovať Komisia OSN pre ľudské práva, sa ukázalo, že zostavenie dokumentu o ľudských právach, ktorý by bol prijateľný pre všetkých členov OSN, bude nesmierne ťažká úloha. Hneď na začiatku hlboké rozpory vtiahli túto 18-člennú komisiu do nekonečných debát. Čínsky vyslanec sa nazdával, že dokument by mal obsahovať filozofiu Konfucia; katolícky člen komisie zas presadzoval učenie Tomáša Akvinského; Spojené štáty bojovali za americkú Listinu práv; Sovieti tam chceli začleniť idey Karola Marxa — a to sú len niektoré z vyhranených názorov, ktoré odzneli počas diskusií!

Pretrvávajúce škriepky medzi členmi komisie skúšali trpezlivosť pani Rooseveltovej. V roku 1948 sa v jednej prednáške na parížskej Sorbonne zmienila o tom, že kedysi si myslela, že výchova jej veľkej rodiny už vyskúšala hranice jej trpezlivosti. No ako na pobavenie svojich poslucháčov údajne povedala, „predsedníctvo v Komisii pre ľudské práva si vyžadovalo ešte väčšiu trpezlivosť“.

No i tak sa jej skúsenosť ako matky zjavne ukázala užitočná. Jeden spravodajca v tom čase napísal, že spôsob, akým pani Rooseveltová zaobchádza s členmi komisie, mu pripomína matku „starajúcu sa o veľkú rodinu často hlučných, niekedy divokých, ale v podstate dobrosrdečných chlapcov, ktorí tu a tam potrebujú pevnú ruku, aby sa zmestili do kože“. (Eleanor Roosevelt—​A Personal and Public Life [Eleanor Rooseveltová — súkromný a verejný život]) No tým, že pevnosť zjemňovala láskavosťou, dokázala presvedčiť druhých bez toho, že by si znepriatelila oponentov.

Výsledkom bolo to, že po dvoch rokoch stretávania sa, po stovkách zmien, po tisíckach formulácií a po 1400 hlasovacích kolách prakticky o každom slove a každej klauzule komisia napokon vytvorila dokument obsahujúci výpočet ľudských práv, na ktoré majú podľa jej názoru nárok všetci muži a ženy na celom svete. Dokument bol nazvaný Všeobecná deklarácia ľudských práv. Tak bola vykonaná misia, ktorá sa občas zdala neuskutočniteľná.

Veľké očakávania

Samozrejme, nebolo realistické očakávať, že múry útlaku sa zrútia už pri zvuku tejto prvej trúbky. No prijatie Všeobecnej deklarácie predsa len vzbudilo veľké očakávania. Vtedajší predseda Valného zhromaždenia OSN, Austrálčan Dr. Herbert V. Evatt, predpovedal, že „milióny mužov, žien a detí na celom svete, veľa míľ od Paríža a New Yorku, budú hľadať pomoc, radu a inšpiráciu v tomto dokumente“.

Odkedy Dr. Evatt vyslovil tieto slová, uplynulo už päťdesiat rokov. Počas tohto obdobia sa naozaj mnohí obrátili na Deklaráciu ako na vodidlo a použili ju ako určité meradlo na posúdenie stupňa rešpektovania ľudských práv kdekoľvek na svete. Čo pritom zistili? Zodpovedajú členské štáty OSN tomuto meradlu? Aká je dnes vo svete situácia v otázke ľudských práv?

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček na strane 4]

Čo sú ľudské práva?

Organizácia Spojených národov definuje ľudské práva ako „tie práva, ktoré neoddeliteľne patria k našej prirodzenosti a bez ktorých nemôžeme žiť ako ľudské bytosti“. Ľudské práva boli tiež výstižne opísané ako „spoločný jazyk ľudskosti“. Tak ako schopnosť naučiť sa hovoriť nejakým jazykom je vrodená schopnosť, ktorá nás robí ľuďmi, sú aj iné vrodené potreby a schopnosti, ktoré nás odlišujú od ostatných tvorov na zemi. Napríklad ľudia majú potrebu poznania, umeleckého vyjadrenia a duchovnosti. Človek, ktorý je zbavený možnosti uspokojiť tieto základné potreby, je nútený žiť pod ľudskú dôstojnosť. Na ochranu ľudí pred takouto ujmou, vysvetľuje jedna právna expertka na ľudské práva, „používame výraz ,ľudské práva‘, a nie ,ľudské potreby‘, lebo v právnom zmysle slovo ,potreba‘ nie je také silné ako slovo ,právo‘. Keď to nazveme ,právom‘, povyšujeme uspokojovanie ľudských potrieb na niečo, na čo má každá ľudská bytosť morálny i právny nárok.“

[Rámček/obrázok na strane 5]

Všeobecná deklarácia ľudských práv

Spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny Alexandr Solženicyn nazval Všeobecnú deklaráciu „najlepším dokumentom“, aký kedy OSN napísala. Letmý pohľad na jej obsah ukazuje, prečo majú mnohí rovnaký názor.

Základná filozofia Deklarácie je vyjadrená v článku 1: „Všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní si v dôstojnosti i v právach. Sú obdarení rozumom a svedomím a majú jeden s druhým zaobchádzať v duchu bratstva.“

Na tomto základe tvorcovia Deklarácie vyčlenili dve skupiny ľudských práv. Prvá skupina je vyznačená v článku 3: „Každý má právo na život, slobodu a osobnú bezpečnosť.“ Tento článok tvorí základ občianskych a politických práv človeka uvedených v článkoch 4 až 21. Druhá skupina práv je založená na článku 22, ktorý okrem iného uvádza, že každý má nárok na realizáciu práv „nevyhnutných pre jeho dôstojnosť a pre slobodný rozvoj jeho osobnosti“. To podporuje články 23 až 27, ktoré rozoberajú ekonomické, sociálne a kultúrne práva človeka. Všeobecná deklarácia bola prvým medzinárodným dokumentom, ktorý uznal túto druhú skupinu práv ako súčasť základných ľudských práv. Bol to tiež prvý medzinárodný dokument, ktorý vôbec použil pojem „ľudské práva“.

Brazílska sociologička Ruth Rochová jednoduchými slovami vysvetľuje, čo nám chce povedať Všeobecná deklarácia: „Nezáleží na tom, akej ste rasy. Nezáleží na tom, či ste muž, alebo žena. Nezáleží na tom, akým jazykom hovoríte, akého ste náboženstva, aké sú vaše politické názory, z ktorej krajiny pochádzate alebo kto sú vaši príbuzní. Nezáleží na tom, či ste bohatý, alebo chudobný. Nezáleží na tom, z ktorej časti sveta pochádzate; či je vaša krajina kráľovstvom, alebo republikou. Z týchto práv a slobôd sa má tešiť každý.“

Všeobecná deklarácia bola od svojho prijatia preložená do vyše 200 jazykov a stala sa súčasťou ústavy mnohých krajín. Dnes si však niektorí vodcovia myslia, že Deklarácia by mala byť prepísaná. Ale generálny tajomník OSN Kofi Annan s tým nesúhlasí. Jedna pracovníčka OSN citovala jeho slová: „Tak ako nie je potrebné prepísať Bibliu alebo Korán, nie je potrebné meniť ani Deklaráciu. To, čo treba zmeniť, nie je text Všeobecnej deklarácie, ale správanie tých, ktorí ju majú dodržiavať.“

Generálny tajomník OSN Kofi Annan

[Prameň ilustrácie]

UN/​DPI photo by Evan Schneider (Feb97)

[Obrázok na strane 3]

Pani Rooseveltová drží Všeobecnú deklaráciu ľudských práv

[Prameň ilustrácie]

Pani Rooseveltová a symbol na stranách 3, 5 a 7: UN photo