Ľudské práva a bezprávie dnes
ZÁSTANCOM ľudských práv sa v poslednom čase podarilo dosiahnuť veľký úspech. Najprv zjednotili viac než 1000 organizácií v 60 krajinách do hnutia nazvaného Medzinárodná kampaň za zákaz pozemných mín (International Campaign to Ban Landmines, ICBL). Potom presadili medzinárodnú dohodu, ktorá zakazuje používanie týchto zbraní. ICBL a jej neúnavná predsedníčka, americká aktivistka Jody Williamsová, získali napokon v roku 1997 Nobelovu cenu za mier.
V pozadí týchto úspechov sú však fakty vedúce k triezvosti. Ako uvádza správa Human Rights Watch World Report 1998, univerzálnosť ľudských práv je ešte stále vystavená „neutíchajúcemu útoku“. A viniť nemožno len podradné diktátorské režimy. „Významné mocnosti,“ uvádza sa v správe, „prejavili výraznú tendenciu prehliadať ľudské práva, keď sa ukázali ako nevýhodné vzhľadom na ich ekonomické alebo strategické záujmy — čo je bežné pre Európu i pre Spojené štáty.“
Milióny ľudí na celom svete však jednoducho nemôžu len tak prehliadnuť porušovanie ľudských práv. Ich každodenný životný údel ešte stále zhoršuje diskriminácia, chudoba, hlad, prenasledovanie, znásilňovanie, zneužívanie detí, otroctvo a násilná smrť. Pre tieto obete sú sľubné podmienky, podrobne formulované v stôse dohôd o ľudských právach, vzdialené tisícky kilometrov od sveta, ktorý poznajú. Pre väčšinu ľudstva zostávajú aj tie základné práva uvedené v 30 článkoch Všeobecnej deklarácie ľudských práv nesplneným sľubom. Kvôli lepšej predstave si teraz v krátkosti všimnime, ako to s uplatňovaním niektorých vznešených práv uvedených v Deklarácii vyzerá v každodennom živote.
Rovnosť pre všetkých?
Všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní si v dôstojnosti i v právach. — Článok 1.
Desiateho decembra 1997, v Deň ľudských práv, prvá dáma Spojených štátov Hillary Clintonová povedala v zhromaždení OSN, že svet stále „zaobchádza so ženami ako s druhoradými občanmi“. Uviedla niekoľko príkladov: Spomedzi chudobných ľudí sveta je 70 percent žien. Dve tretiny zo 130 miliónov detí na celom svete, ktoré nemôžu chodiť do školy, sú dievčatá. Dve tretiny z 96 miliónov negramotných ľudí na svete sú ženy. Ženy tiež veľmi trpia násilím v rodine a sexuálnym násilím, ktoré zostáva, ako dodala pani Clintonová, „jednou z najmenej hlásených, no najrozšírenejších foriem porušovania ľudských práv vo svete“.
Niektoré ženy padnú za obeť násiliu dokonca ešte skôr, ako sa narodia. Najmä v niektorých ázijských krajinách podstupujú matky potrat, keď zistia, že čakajú dcéru, a nie syna. Na niektorých miestach sú synovia natoľko uprednostňovaní pred dcérami, že genetické testovanie, ktorým sa zisťuje pohlavie dieťaťa, je tu prosperujúcim obchodom. Jedna klinika, ktorá sa špecializuje na zisťovanie pohlavia dieťaťa, propagovala svoje služby pripomienkou, že lepšie je teraz minúť 38 dolárov na prerušenie tehotenstva, ak ide o ženský plod, ako neskôr minúť 3800 dolárov na dcérino veno. Takéto reklamy pôsobia. Štúdiou, ktorá bola uskutočnená v jednej veľkej ázijskej nemocnici, sa zistilo, že v 95,5 percentách prípadov, keď bol plod identifikovaný ako ženský, bolo tehotenstvo prerušené. Uprednostňovanie synov pred dcérami možno pozorovať aj v iných častiach sveta. Keď jeden bývalý boxerský šampión USA dostal otázku, koľko má detí, povedal: „Jedného chlapca a sedem chýb.“ Publikácia OSN Women and Violence (Ženy a násilie) uvádza, že „zmeniť myšlienkový postoj ľudí voči ženám bude trvať dlhý čas — najmenej generáciu, hovoria mnohí, a možno aj dlhšie“.
Deti bez detstva
Nikto nesmie byť držaný v otroctve alebo v nevoľníctve; všetky formy otroctva a obchodu s otrokmi sú zakázané. — Článok 4.
Na papieri otroctvo neexistuje. Vlády podpísali veľa dohôd, ktoré postavili otroctvo mimo zákona. No podľa britskej Protiotrokárskej spoločnosti, ktorá je známa ako najstaršia organizácia pre ľudské práva na svete, „je dnes viac otrokov ako kedykoľvek predtým“. Moderné otroctvo je spojené s rôznymi formami porušovania ľudských práv. Nútená detská práca je považovaná za jednu z foriem súčasného otroctva.
Derivan, chlapec z Južnej Ameriky, je toho smutným príkladom. ,Malé ruky má rozodrané od drsných listov agávy, rastlinného vlákna, ktoré sa používa na výrobu matracov. Jeho prácou je prenášať listy zo skladu k stroju vzdialenému asi 90 metrov, kde sa spracúvajú. Každý 12-hodinový pracovný deň takto prenesie tonu listov. Derivan začal pracovať, keď mal päť rokov. Dnes má 11.‘ — World Press Review.
Medzinárodná organizácia práce odhaduje, že štvrť miliardy detí medzi 5. a 14. rokom dnes pracuje — to je armáda malých pracovníkov takmer taká veľká ako obyvateľstvo Brazílie a Mexika dohromady! Mnohé z týchto detí bez detstva sa lopotia v baniach, kde presúvajú vagóny naplnené uhlím, brodia sa bahnom, aby pozbierali úrodu, alebo sa hrbia pri krosnách a vyrábajú koberce. Dokonca už veľmi malé deti, troj-, štvor- a päťročné, zapriahnuté v skupinách do jarma musia od svitu do mrku orať a siať a paberkovať na poliach. „Deti,“ hovorí jeden vlastník pôdy v istej ázijskej krajine, „sú lacnejšie ako prevádzka traktorov a bystrejšie ako voly.“
Osobná voľba a zmena náboženstva
Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva; toto právo zahŕňa i možnosť slobodne zmeniť svoje náboženstvo. — Článok 18.
Dňa 16. októbra 1997 dostalo Valné zhromaždenie OSN „predbežnú správu o odstraňovaní všetkých foriem náboženskej neznášanlivosti“. Táto správa, ktorú pripravil mimoriadny spravodajca Komisie pre ľudské práva Abdelfattah Amor, uvádza prípady opakovaného porušovania článku 18. Správa sa zmieňuje o širokom okruhu krajín, kde sa vyskytuje mnoho prípadov ,obťažovania, hrozieb, zlého zaobchádzania, zatýkania, väznenia, zmiznutia a vrážd‘.
Podobne aj správa 1997 Human Rights Reports, ktorú zostavil americký Úrad demokracie, ľudských práv a práce, poukazuje na to, že i krajiny s dlhou tradíciou demokracie „sa snažia obmedziť slobodu rôznorodej skupiny minoritných vier, ktoré hádžu do jedného vreca a nazývajú ich ,kulty‘“. Také trendy sú dôvodom na obavy. Willy Fautré, prezident organizácie Human Rights Without Frontiers (Ľudské práva bez hraníc) so sídlom v Bruseli, uvádza: „Náboženská sloboda je v každej spoločnosti jedným z najlepších ukazovateľov celkového stavu slobody človeka.“
Ubolený chrbát, ale prázdna peňaženka
Každý, kto pracuje, má nárok na spravodlivú a uspokojivú odmenu, ktorá by zaisťovala jemu samému i jeho rodine živobytie zodpovedajúce ľudskej dôstojnosti. — Článok 23.
Robotníci, ktorí v Karibskej oblasti vytínajú cukrovú trstinu, môžu za deň zarobiť tri doláre, ale cena nájomného a náradia ich zároveň zaťažuje dlhom voči plantážnikom. Okrem toho mzdu nedostávajú v hotovosti, ale vo forme poukážok. A keďže jediným obchodom, ku ktorému majú robotníci prístup, je firemný obchod plantáže, sú nútení nakupovať jedlý olej, ryžu a strukoviny tam. No ako poplatok za to, že obchod prijíma od robotníkov poukážky, hodnota poukážky sa znižuje o 10 až 20 percent. Bill O’Neill, zástupca riaditeľa Výboru právnikov pre ľudské práva, povedal v jednom rozhlasovom vysielaní OSN: „Na konci sezóny nemajú za týždne a mesiace únavnej driny v rukách nič. Neušetrili ani halier a túto sezónu len tak-tak prežili.“
Lekárska starostlivosť pre všetkých?
Každý má právo na takú životnú úroveň, ktorá by mohla zabezpečiť zdravie a blahobyt jemu i jeho rodine, vrátane potravy, ošatenia, bývania a lekárskej starostlivosti. — Článok 25.
,Ricardo a Justina sú chudobní latinskoamerickí farmári, ktorí žijú asi 80 kilometrov od najbližšieho mesta. Keď ich dcérka Gemma ochorela, vzali ju na neďalekú súkromnú kliniku, ale personál nemocnice ich poslal preč, lebo bolo zrejmé, že Ricardo nemôže zaplatiť poplatky. Na druhý deň si Justina požičala peniaze od susedov, aby mohla zaplatiť cestu verejnou dopravou, a vydala sa na dlhú cestu do mesta. Keď Justina s dieťaťom nakoniec prišla do malej štátnej nemocnice v meste, povedali jej, že v nemocnici nie sú žiadne lôžka voľné a že má prísť na druhý deň ráno. Keďže v meste nemala žiadnych príbuzných a nemala peniaze na prenájom izby, strávila noc na stole na verejnom trhovisku. Justina držala dieťatko blízko pri sebe, aby ho utešila a chránila, ale nebolo to nič platné. Malá Gemma v tú noc zomrela.‘ — Human Rights and Social Work (Ľudské práva a sociálna práca).
Každý štvrtý človek na svete musí vyžiť z jedného dolára na deň. Títo ľudia stoja pred rovnakou neriešiteľnou dilemou ako Ricardo a Justina: súkromná lekárska starostlivosť je k dispozícii, ale nemôžu si ju dovoliť, kým štátnu lekársku starostlivosť si dovoliť môžu, ale nie je k dispozícii. Tragické je, že hoci vyše miliardy chudobných ľudí sveta získalo ,právo na lekársku starostlivosť‘, ešte stále si ju nemôžu dovoliť využívať.
Hrozivý zoznam prípadov, keď sú porušované ľudské práva, je priam nekonečný. Situácie podobné tým, ktoré tu boli spomenuté, možno násobiť stámiliónmi. Napriek obrovskému úsiliu organizácií pre ľudské práva a napriek zápalu aktivistov, ktorí doslova riskujú život, aby zlepšili údel mužov, žien a detí na celom svete, zabezpečenie ľudských práv pre všetkých zostáva iba snom. Zmení sa to niekedy na skutočnosť? Celkom určite áno, ale najprv musí dôjsť k niekoľkým zmenám. Ďalší článok bude hovoriť o dvoch z nich.
[Prameň ilustrácie na strane 8]
S láskavým dovolením MgM Stiftung Menschen gegen Minen (www.mgm.org)
[Prameň ilustrácie na strane 9]
UN PHOTO 148051/J. P. Laffont—SYGMA
WHO photo/PAHO by J. Vizcarra