Z vojnového hrdinu vojak Krista
Rozpráva Louis Lolliot
Dňa 16. augusta 1944 som bol medzi ozbrojenými silami Spojencov, ktorí sa cez druhú svetovú vojnu vylodili na pobreží južného Francúzska. Po týždni boja na pobreží Stredozemného mora vstúpil môj tankový oddiel do prístavu v Marseilles a prebojúval sa hore vŕškom smerom k bazilike Notre-Dame-de-la-Garde. Našou úlohou bolo dobyť tam nemecké opevnenia.
BOJ bol intenzívny. Jeden tank z mojej skupiny bol zasiahnutý a traja moji kamaráti v ňom boli zabití. Potom mína roztrhla jeden pás na našom tanku a vyradila ho z boja. Boli sme odhodlaní udržať si svoju pozíciu a niekoľko ďalších hodín sme bojovali.
Potom som využil prestávku v boji a držiac v jednej ruke samopal a v druhej ruke francúzsku zástavu, pešo som postupoval vpred spolu s jedným bojovníkom z oddielu Slobodných Francúzov. Vyčerpaný a čierny od pušného prachu som napokon zapichol francúzsku zástavu do zeme pri vchode do baziliky.
Oslobodenie
Počas nasledujúcich týždňov sme postupovali na sever a prenasledovali ustupujúce nemecké jednotky. Ostreľovači, ako i káble, ktoré boli natiahnuté cez cestu vo výške hlavy, nás nútili postupovať so zavretými poklopmi tankov.
V októbri sa náš oddiel dostal do Ramonchampu, malého mestečka vo Vogézach v severovýchodnom Francúzsku. Zdalo sa, že mestečko je opustené. Keď som stál vo veži svojho tanku a skúmal okolie, náhle vypálila z jedného okna raketa a zasiahla náš tank. Pri explózii boli zabití traja moji muži. Ďalší vojak a ja sme boli ťažko ranení a náš tank bol vyradený z boja. Napriek tomu, že som mal v nohe 17 črepín zo šrapnela, ujal som sa riadenia tanku, zatiaľ čo nás iný tank ťahal.
Za túto akciu som dostal depešu obsahujúcu pochvalu. O niekoľko dní, keď ma generál de Lattre de Tassigny, veliteľ francúzskej 1. armády, vyznamenával za to, čo som dokázal v Marseilles, povedal: „Čoskoro sa opäť uvidíme.“
Zakrátko som bol vymenovaný za generálovho osobného atašé. Neskôr som ho sprevádzal do Berlína, kde 8. mája 1945 zastupoval Francúzsko, keď sa Nemci vzdali. Nasledujúce štyri roky som slúžil ako jeho pobočník.
Ako však došlo k tomu, že som bol natoľko zapojený do rozhodujúcich udalostí druhej svetovej vojny?
Náboženská výchova a vojenský výcvik
Bol som vychovávaný ako oddaný katolík s túžbou slúžiť svojmu Bohu a vlasti. Dňa 29. augusta 1939, len niekoľko dní pred vstupom Francúzska do druhej svetovej vojny, som sa prihlásil k motorizovaným jednotkám. Mal som iba 18 rokov. Po piatich mesiacoch výcviku na Vojenskej akadémii v Paríži som bol poslaný ako mladý poddôstojník na francúzsky východný front.
Bolo to obdobie známe ako čudná vojna, ktorá bola tak nazvaná preto, že sme nerobili nič, iba sme čakali na nemecké jednotky, ktoré bojovali na iných frontoch. Neskôr, keď Nemci napokon zaútočili, som sa v júni 1940 dostal do zajatia. O dva mesiace som utiekol, a tak som sa mohol pripojiť k francúzskym jednotkám v severnej Afrike.
Pri operácii v Tunisku proti nemeckým jednotkám pod velením generála Erwina Rommela, prezývaného Púštna líška, som utrpel popáleniny na vyše 70 percentách povrchu tela a deväť dní som bol v bezvedomí. Tri mesiace som strávil v nemocnici v Sidi-bel-Abbès na severozápade Alžírska, kde bolo sídlo ústredia Francúzskej cudzineckej légie. Keď som bol v severnej Afrike, bol som vyznamenaný vojenským krížom.
Katolícki kapláni nás vyzývali, aby sme si konali svoju „kresťanskú“ povinnosť. V súlade s ich pobádaním som bol pripravený položiť svoj život za Francúzsko. Kedykoľvek som mohol, išiel som pred bojom na prijímanie. A keď som bol v tuhom boji, modlil som sa k Bohu a k Panne Márii.
Vážil som si nepriateľských vojakov, z ktorých mnohí boli tiež oddanými katolíkmi. Niektorí nosili opasok s prackou, na ktorej bol nápis Gott mit uns (Boh je s nami). Nezdá sa čudné myslieť si, že Boh by vypočul modlitby vojakov, ktorí mali rovnaké náboženstvo, no bojovali na opačných stranách?
Povojnové zmeny
Po vojne som sa 10. apríla 1947 oženil s Reine, dievčaťom pochádzajúcim z rodného mesta generála de Lattre de Tassignyho, z Mouilleron-en-Pareds v provincii Vendée. Generál mi bol na svadbe svedkom. Po smrti v januári 1952 mal štátny pohreb a ja som niesol jeho štandardu.
Potom, jedného nedeľného rána koncom roku 1952, keď sme sa s manželkou pripravovali, že pôjdeme s našou malou dcérkou na omšu, zazvonili pri dverách dvaja Jehovovi svedkovia. To, čo nám povedali o Biblii, vzbudilo našu zvedavosť. Hoci sme boli veľmi nábožní, Bibliu sme takmer vôbec nepoznali, lebo naša cirkev nás odrádzala od toho, aby sme ju čítali. Svedkom, ktorý sa ponúkol, že bude s nami študovať Bibliu, bol Léopold Jontès, vtedajší dozorca kancelárie odbočky Jehovových svedkov vo Francúzsku. Na našom biblickom štúdiu som konečne dostal odpovede na otázky, ktoré zostávali nezodpovedané už od môjho detstva.
Vždy som sa napríklad čudoval tomu, čo hovorí Otčenáš čiže Pánova modlitba. Ako katolík som veril, že všetci dobrí ľudia idú po smrti do neba, a tak som nemohol pochopiť, prečo sa k Bohu modlíme: „Nech sa deje tvoja vôľa... na zemi.“ (Matúš 6:9, 10; kurzíva od nás.) Kňazi, s ktorými som hovoril, sa buď mojej otázke vyhli, alebo povedali, že táto modlitba bude vypočutá vtedy, keď sa všetci stanú členmi rímskokatolíckej cirkvi. No takáto odpoveď ma neuspokojila.
Kňazi mi nevedeli uspokojivo zodpovedať ani moje otázky o Trojici. Táto katolícka náuka hovorí slovami cirkevného vyznania viery, že ‚Otec je Boh, Syn je Boh a Svätý Duch je Boh, a predsa to nie sú traja Bohovia, ale jeden Boh‘. A tak objavenie jasnej biblickej náuky, že Ježiš je Boží Syn, a nie sám Všemohúci Boh, bolo pre mňa i pre moju manželku zdrojom veľkej radosti. — Marek 12:30, 32; Lukáš 22:42; Ján 14:28; Skutky 2:32; 1. Korinťanom 11:3.
Obidvaja sme cítili, že naše oči sa po prvý raz otvorili a že sme našli perlu nesmiernej hodnoty, ktorá je hodná každej obete. (Matúš 13:46) Uvedomovali sme si, že keď chceme získať tento poklad, budeme sa musieť rozhodnúť. Čoskoro sme nadobudli také presvedčenie ako apoštol Pavol, ktorý povedal, že „všetko považuje za stratu pre vynikajúcu hodnotu poznania Krista Ježiša“. A tak sme urobili vo svojom živote zmeny, aby sme mohli slúžiť Bohu. — Filipanom 3:8.
Zaujímam postoj
V apríli 1953, len niekoľko mesiacov po tom, čo sme začali študovať Bibliu so svedkami, som dostal rozkaz, že sa mám pripojiť k francúzskemu expedičnému zboru, ktorý mal byť poslaný bojovať do Indočíny. V tom čase som slúžil ako pobočník veliaceho dôstojníka v senáte v Paríži. Odvtedy, ako som pochopil biblickú zásadu neutrality, som si uvedomoval, že sa budem musieť rozhodnúť. (Ján 17:16) Informoval som svojich nadriadených o tom, že odmietam poslúchnuť príkaz ísť bojovať do Indočíny, a oznámil som aj svoje želanie nikdy sa už nezúčastniť na vojne. — Izaiáš 2:4.
„Uvedomujete si, že si vás označíme a ďalšiu príležitosť už nedostanete?“ pýtali sa moji nadriadení. Od tej chvíle som bol takpovediac odsunutý na vedľajšiu koľaj. Ale to bolo ochranou, lebo ma už viac nevolali na vojenské cvičenia. Mnohí členovia našej rodiny a priatelia nemohli pochopiť, ako som mohol zahodiť to, čo považovali za výsadné postavenie v spoločnosti.
Vďaka mojim vojenským zásluhám so mnou vládni úradníci zaobchádzali veľkoryso, lebo si ma vážili aj napriek mojej viere. Na ďalšie dva roky som dostal predĺženú zdravotnú dovolenku a nemusel som vykonávať nijakú svoju funkciu. Medzičasom sme s manželkou chodili na zhromaždenia do miestneho zboru Jehovových svedkov a rozprávali sme tiež o svojej novonájdenej viere iným.
Konečne sa stávam Kristovým vojakom!
Začiatkom roku 1955 som bol konečne uvoľnený zo všetkých povinností v armáde. O pätnásť dní, 12. marca, sme s manželkou na zjazde vo Versailles symbolizovali svoju oddanosť Jehovovi Bohu krstom vo vode. Moja situácia so zamestnaním sa zmenila a musel som si nájsť inú prácu, aby som sa postaral o potreby svojej rodiny. Nasledujúce štyri roky som pracoval ako nosič v Halles. Hoci urobiť takú zmenu nebolo ľahké, Jehova požehnal moje úsilie.
Počas ďalších rokov sme s manželkou pomohli mnohým ľuďom prijať biblické posolstvo. Mal som príležitosť vysvetliť kresťanský postoj neutrality rôznym vojenským a civilným úradníkom. Moja predchádzajúca kariéra vojaka bola často užitočná pri prekonávaní predsudkov mnohých ľudí voči Jehovovým svedkom. Dávala mi príležitosť vysvetliť náš postoj kresťanskej neutrality v súvislosti s vojnami národov a ukázať, že to je taký istý postoj, aký zaujali Kristovi raní nasledovníci. Napríklad profesor C. J. Cadoux v knihe The Early Church and the World (Raná cirkev a svet) napísal: „Až do obdobia vlády Marka Aurélia [161–180 n. l.] sa rozhodne žiaden kresťan po svojom krste nestal vojakom.“
Jednou z najťažších skúšok, ktorej som čelil, bola smrť mojej manželky v roku 1977. Zomrela po dlhotrvajúcej chorobe, no až do svojej smrti odvážne prejavovala svoju vieru. Podporovala ma však úžasná nádej na vzkriesenie. (Ján 5:28, 29) Ďalšou pomocou pri prekonávaní môjho žiaľu bolo to, že som sa prihlásil do pravidelnej priekopníckej služby, ako Jehovovi svedkovia nazývajú službu celým časom. Prihlásil som sa v roku 1982, keď som odišiel do dôchodku. Aký som bol šťastný, keď som v roku 1988 mohol slúžiť ako inštruktor v škole pre priekopníkov!
Od smrti mojej manželky som musel bojovať s pravidelne sa opakujúcimi záchvatmi depresie. Ale blízki, duchovne silní kresťanskí priatelia mi pomohli postaviť sa opäť na nohy. Pri všetkých takýchto skúškach som vždy cítil Jehovovu moc a milujúcu láskavosť, lebo sa stará o všetkých, ktorí mu dôverujú. (Žalm 18:2) Cítim aj to, že prekonávanie skúšok nám pomáha cvičiť sa, aby sme mohli pokračovať v našom duchovnom boji. (1. Petra 1:6, 7) Ako starší v zbore môžem zase pomáhať tým, ktorí trpia depresiou. — 1. Tesaloničanom 5:14.
Keď som bol chlapcom, sníval som o tom, že sa stanem vojakom, a v istom zmysle som ním zostal až doteraz. Odišiel som z jednej armády, aby som vstúpil do inej a stal sa ‚vojakom Krista Ježiša‘. (2. Timotejovi 2:3) Dnes, aj napriek zlyhávajúcemu zdraviu, sa podľa svojich schopností čo najviac snažím pokračovať ako Kristov vojak v ‚znamenitom boji‘, ktorý nakoniec povedie k víťazstvu na česť a slávu nášho Boha Jehovu. — 1. Timotejovi 1:18.
Louis Lolliot zomrel 1. marca 1998, keď sa tento článok pripravoval.
[Obrázok na strane 13]
Naša svadba, na ktorej sa zúčastnil aj generál de Lattre de Tassigny
[Obrázok na strane 15]
Louis Lolliot s manželkou Reine v roku 1976