OKNO DO MINULOSTI
Konštantín
Konštantín bol prvým rímskym cisárom, ktorý sa hlásil ku kresťanstvu. To malo ďalekosiahly vplyv na svetové dejiny. Prijal náboženstvo, ktoré bolo predtým prenasledované, a nasmeroval ho na cestu, ktorá viedla k sformovaniu štátneho náboženstva, ktoré sa vyhlasovalo za kresťanské. Tým sa toto takzvané kresťanstvo, ako uvádza The Encyclopædia Britannica, stalo „najsilnejšou spoločenskou a politickou hybnou silou“, aká kedy ovplyvnila chod dejín.
PREČO by vás mal zaujímať staroveký rímsky cisár? Ak sa zaujímate o kresťanskú vieru, mali by ste vedieť, že politické a náboženské machinácie cisára Konštantína ovplyvnili učenie a spôsob uctievania mnohých cirkví až dodnes. Pozrime sa ako.
CIRKEVNÉ OBCE — ZJEDNOTENÉ, UZÁKONENÉ A ZNEUŽITÉ
V roku 313 n. l. Konštantín vládol nad západnou časťou Rímskej ríše a nad východnou časťou vládli Licinius a Maximinus. Konštantín a Licinius vyhlásili náboženskú slobodu pre všetkých vrátane kresťanov. Konštantín chránil kresťanstvo, lebo veril, že mu toto náboženstvo pomôže zjednotiť ríšu.a
Konštantín bol preto zdesený, keď zistil, že jednotlivé cirkevné obce sú rozdelené spormi o dogmy. V snahe o dosiahnutie zhody sa začal usilovať o „správnu“ doktrínu, ktorú potom presadzoval. Biskupi, ktorí chceli získať jeho priazeň, museli pristúpiť na náboženské kompromisy. Tí, ktorí tak urobili, boli oslobodení od platenia daní a tešili sa zo štedrej podpory štátu. Podľa historika Charlesa Freemana náboženskí vodcovia, ktorí „prijali ‚správnu‘ verziu kresťanskej doktríny, získali prístup nielen do nebies, ale aj k obrovským zdrojom na zemi“. Duchovní sa tak stali vplyvnými postavami vo svetských záležitostiach. „Cirkev získala ochrancu, ale aj pána,“ hovorí historik A. H. M. Jones.
„Cirkev získala ochrancu, ale aj pána.“ (A. H. M. Jones, historik)
AKÁ FORMA KRESŤANSTVA TO BOLA?
Výsledkom spojenectva medzi Konštantínom a biskupmi bolo náboženstvo, ktorého dogmy boli sčasti kresťanské a sčasti pohanské. Inak to ani dopadnúť nemohlo, pretože cieľom tohto cisára bola náboženská pluralita, a nie snaha o presadenie náboženskej pravdy. Koniec koncov, bol vládcom pohanskej ríše. Keďže sa chcel zapáčiť obom náboženským táborom, podľa istého historika konal a vládol tak, aby jeho zámery neboli čitateľné.
Aj keď Konštantín vyhlasoval, že sa zastáva kresťanstva, v podstate sedel na dvoch stoličkách, pretože neprestal praktizovať pohanské zvyky. Venoval sa napríklad astrológii a vešteniu — okultným praktikám, ktoré Biblia odsudzuje. (5. Mojžišova 18:10–12) Na víťaznom oblúku v Ríme je zobrazený, ako prináša obete pohanským božstvám. Konštantín si ďalej ctil boha slnka tým, že jeho podobu zobrazoval na minciach a podporoval jeho kult. Na sklonku svojho života dokonca jednému mestečku v talianskej oblasti Umbria dovolil vybudovať chrám pre neho samého a pre jeho rodinu a ustanoviť kňazov, aby tam slúžili.
Konštantín sa dal pokrstiť ako „kresťan“ až krátko pred smrťou v roku 337 n. l. Mnohí učenci sú toho názoru, že svoj krst odkladal preto, aby si udržal politickú podporu tak kresťanských, ako aj pohanských prvkov svojej ríše. Jeho spôsob života a to, ako neskoro sa dal pokrstiť, rozhodne vyvoláva otázky, nakoľko úprimné bolo jeho tvrdenie, že verí v Krista. Jedno je však isté: Cirkev, ktorú uzákonil, sa stala mocnou politickou a náboženskou inštitúciou, ktorá sa otočila chrbtom ku Kristovi a otvorila náruč svetu. No Ježiš o svojich nasledovníkoch povedal: „Nie sú časťou sveta, tak ako ja nie som časťou sveta.“ (Ján 17:14) Z tejto cirkvi, ktorá bola teraz zosvetštená, sa neskôr odštiepili nespočetné denominácie.
Aký to má pre nás dnes význam? Znamená to, že by sme nemali automaticky prijať učenie akejkoľvek cirkvi, ale mali by sme ho skúmať vo svetle Biblie. (1. Jána 4:1)
a O tom, či Konštantín úprimne prijal kresťanstvo, sa vedú spory. Podľa jedného odborného zdroja je to čiastočne preto, že cisár robil „zjavné ústupky voči pohanským kultom, a to aj ku koncu svojej vlády“.