Konštantín Veľký — zástanca kresťanstva?

Rímsky cisár Konštantín patrí k tým niekoľkým mužom, ktorých meno dejiny prikrášlili výrazom „Veľký“. Cirkvi kresťanstva k nemu pripojili výrazy „svätý“, „trinásty apoštol“, „svätý muž rovný apoštolom“ a ‚vyvolený Božou Prozreteľnosťou, aby dosiahol ten najväčší obrat v celom svete‘. Naproti tomu niektorí opisujú Konštantína ako „poškvrneného krvou, poznačeného nespočetnými ohavnosťami a plného podvodu... odporného tyrana, vinného z hrozných zločinov“.

MNOHÝCH ľudí, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu, učili, že Konštantín Veľký bol jedným z najvýznamnejších dobrodincov kresťanstva. Pripisujú mu zásluhy za to, že oslobodil kresťanov z biedy rímskeho prenasledovania a dal im náboženskú slobodu. Ba čo viac, všeobecne sa verí, že bol verným nasledovníkom šľapají Ježiša Krista a mal silnú túžbu podporovať kresťanské hnutie. Východná ortodoxná cirkev a koptská cirkev vyhlásili Konštantína i jeho matku Helenu za „svätých“. Ich sviatok sa slávi 3. júna alebo podľa cirkevného kalendára 21. mája.

Kto naozaj bol Konštantín Veľký? Akú úlohu hral vo vývoji poapoštolského kresťanstva? K objasneniu veľmi prispeje, ak necháme na tieto otázky odpovedať dejiny a učencov.

Konštantín podľa histórie

Konštantín, syn Constantia Chlora, sa narodil asi roku 275 n. l. v meste Naissus v Srbsku. Keď sa jeho otec roku 293 n. l. stal cisárom západných rímskych provincií, Konštantín bojoval na Dunaji pod velením cisára Galeria. Roku 306 n. l. sa vrátil k svojmu umierajúcemu otcovi do Británie. Krátko po otcovej smrti bol Konštantín povýšený armádou do postavenia cisára.

V tom čase ďalší piati jednotlivci tvrdili, že sú augustovia. Obdobie rokov 306 až 324 n. l., po ktorom sa Konštantín stal jediným cisárom, bolo časom neutíchajúcej občianskej vojny. Víťazstvo v dvoch ťaženiach zaručilo Konštantínovi miesto v rímskych dejinách a urobilo ho jediným vládcom Rímskej ríše.

Roku 312 n. l. Konštantín porazil svojho súpera Maxentia v bitke pri Milvijskom moste neďaleko Ríma. Kresťanskí apologéti tvrdili, že počas tohto ťaženia sa pod slnkom zjavil planúci kríž s latinskými slovami In hoc signo vinces, čo znamená: „V tomto znamení zvíťazíš.“ Tvrdí sa aj to, že Konštantín dostal vo sne pokyn, aby na štíty svojich vojakov namaľoval prvé dve písmená Kristovho mena v gréčtine. Tento príbeh však obsahuje veľa anachronizmov. V knihe A History of Christianity sa hovorí: „Existujú rozporné svedectvá o presnom čase, mieste a podrobnostiach tohto videnia.“ Keď pohanský senát privítal Konštantína v Ríme, vyhlásil ho za hlavného augusta a pontifika maxima, teda za najvyššieho kňaza pohanského náboženstva ríše.

Roku 313 n. l. Konštantín nadviazal partnerstvo s cisárom Liciniom, vládcom východných provincií. Milánskym ediktom spolu uznali slobodu uctievania a rovnaké práva pre všetky náboženské skupiny. Mnohí historici však znižujú význam tohto dokumentu vyjadrením, že to bol iba bežný oficiálny list, a nie významný cisársky dokument signalizujúci zmenu postupu voči kresťanstvu.

V priebehu nasledujúcich desiatich rokov Konštantín porazil svojho posledného zostávajúceho rivala Licinia a stal sa nesporným vládcom rímskeho sveta. Roku 325 n. l. Konštantín, ešte stále nepokrstený, predsedal prvému veľkému ekumenickému koncilu „kresťanskej“ cirkvi, ktorý odsúdil arianizmus a zostavil formuláciu základných článkov viery nazvanú Nicejské vyznanie viery.

Roku 337 n. l. Konštantín smrteľne ochorel. Na smrteľnej posteli bol pokrstený a potom zomrel. Po jeho smrti ho senát zaradil medzi rímskych bohov.

Náboženstvo v Konštantínovej stratégii

O všeobecnom postoji rímskych cisárov tretieho a štvrtého storočia k náboženstvu sa v knihe Istoria tou Ellinikou Ethnous (Dejiny gréckeho národa) hovorí: „I keď muži, ktorí sedeli na cisárskom tróne, nemali také hlboké náboženské zmýšľanie, poddávajúc sa atmosfére doby, pokladali za nevyhnutné dávať náboženstvu prednosť v rámci svojich politických plánov, aby svojim činom dodali aspoň náboženskú príchuť.“

Konštantín určite bol mužom svojej doby. Na začiatku svojej kariéry potreboval dajakú „božskú“ záštitu a tú mu nemohli poskytnúť upadajúci rímski bohovia. Ríša aj s jej náboženstvom a ďalšími inštitúciami upadala a na jej opätovné upevnenie bolo potrebné niečo nové a oživujúce. Encyklopédia Hidria uvádza: „Konštantín sa mimoriadne zaujímal o kresťanstvo, lebo podporilo nielen jeho víťazstvo, ale aj reorganizáciu jeho ríše. Kresťanská cirkev, ktorá existovala všade, sa stala jeho politickou oporou... Obklopil sa významnými prelátmi tých čias... a požadoval, aby zachovávali svoju jednotu neporušenú.“

Konštantín pochopil, že „kresťanské“ náboženstvo — hoci vtedy už odpadlícke a do hĺbky skazené — by sa dalo účinne využiť ako oživujúca a zjednocujúca sila, ktorá by poslúžila jeho veľkému plánu imperiálnej nadvlády. Keď prijal základy odpadlíckeho kresťanstva, aby získal pomoc pri presadzovaní svojich vlastných politických cieľov, rozhodol sa zjednotiť ľud pod jedným „katolíckym“ čiže všeobecným náboženstvom. Pohanským zvykom a oslavám boli dané „kresťanské“ pomenovania. A „kresťanským“ duchovným bolo dané postavenie, plat a vplyv pohanských kňazov.

V snahe o náboženský súlad z politických dôvodov Konštantín rýchlo umlčal akékoľvek prejavy nesúhlasu, nie však na základe náukovej pravdy, ale na základe prijateľnosti pre väčšinu. Hlboké vnútorné rozpory vážne rozdelenej „kresťanskej“ cirkvi, ktoré sa týkali dogiem, mu dávali príležitosť, aby zasahoval ako sprostredkovateľ „poslaný Bohom“. Zo svojho zaobchádzania s donatistami v severnej Afrike a s nasledovníkmi Aria vo východnej časti ríše rýchlo zistil, že prenasledovanie nestačí na vytvorenie pevnej, zjednotenej viery.a V rámci pokusu o vyriešenie ariánskeho sporu zvolal prvý ekumenický koncil v dejinách cirkvi. — Pozri rámček „Konštantín a Nicejský koncil“.

Historik Paul Johnson o Konštantínovi tvrdí: „Jedným z hlavných dôvodov, prečo toleroval kresťanstvo, mohlo byť to, že jemu i štátu to poskytovalo možnosť ovládať politiku cirkvi v súvislosti s ortodoxiou a zaobchádzanie s heterodoxiou.“

Stal sa vôbec niekedy kresťanom?

Johnson uvádza: „Konštantín nikdy neopustil uctievanie slnka a ponechal slnko i na svojich minciach.“ V diele Catholic Encyclopedia sa hovorí: „Konštantín preukazoval rovnakú priazeň obom náboženstvám. Ako pontifex maximus dozeral na pohanské uctievanie a chránil jeho práva.“ „Konštantín sa nikdy nestal kresťanom,“ uvádza encyklopédia Hidria a dodáva: „Eusebius z Cézarey, ktorý napísal jeho životopis, hovorí, že [Konštantín] sa stal kresťanom v posledných chvíľach svojho života. To však neobstojí, lebo deň predtým predložil obeť Diovi, keďže mal aj titul pontifex maximus.“

Až do dňa svojej smrti v roku 337 n. l. nosil Konštantín pohanský titul pontifex maximus, najvyššia hlava náboženských záležitostí. Pokiaľ ide o jeho krst, je rozumné sa spýtať: Predchádzalo mu úprimné pokánie a obrátenie, ako sa požaduje v Písmach? (Skutky 2:38, 40, 41) Bolo to úplné ponorenie do vody na znak Konštantínovej oddanosti Jehovovi Bohu? — Porovnaj Skutky 8:36–39.

„Svätý“?

Dielo Encyclopædia Britannica uvádza: „Konštantín mal právo byť nazvaný Veľký skôr na základe toho, čo urobil, než na základe toho, aký bol. Keby bol posudzovaný podľa charakteru, patril by rozhodne medzi najmenších zo všetkých, na ktorých bol v staroveku či v novej dobe použitý prívlastok [Veľký].“ A kniha A History of Christianity nás informuje: „Existovali rané správy o jeho násilnej povahe a o jeho krutosti v hneve... Nemal nijakú úctu k ľudskému životu... V starobe sa jeho súkromný život stal príšerným.“

Konštantín mal zjavne vážne osobnostné problémy. Istý bádateľ v oblasti histórie uvádza, že „jeho náladová povaha bola často príčinou toho, že sa dopúšťal zločinov“. (Pozri rámček Dynastické vraždy.) Konštantín nebol „kresťanskou osobnosťou“, tvrdí historik H. Fisher v diele History of Europe. Fakty ho necharakterizujú ako pravého kresťana, ktorý si obliekol „novú osobnosť“ a u ktorého bolo možné nájsť ovocie Božieho svätého ducha — lásku, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrotu, vieru, miernosť a sebaovládanie. — Kolosanom 3:9, 10; Galaťanom 5:22, 23.

Následky jeho snáh

Ako pohanský pontifex maximus — a teda náboženská hlava Rímskej ríše — sa Konštantín pokúšal nakloniť si biskupov odpadlíckej cirkvi. Ponúkol im postavenie hodnostárov rímskeho štátneho náboženstva spojené s mocou, významnosťou a bohatstvom. Catholic Encyclopedia priznáva: „Niektorí biskupi, zaslepení nádherou dvora, išli až tak ďaleko, že velebili cisára ako Božieho anjela, ako posvätnú bytosť a prorokovali, že bude podobne ako Boží Syn vládnuť v nebi.“

Keď si odpadlícke kresťanstvo získalo priazeň politickej vlády, stávalo sa stále viac súčasťou tohto sveta, tohto svetského systému a odchyľovalo sa od učenia Ježiša Krista. (Ján 15:19; 17:14, 16; Zjavenie 17:1, 2) Výsledkom bolo splynutie „kresťanstva“ s falošnými náukami a zvykmi — s náukou o Trojici, o nesmrteľnosti duše, o pekelnom ohni, o očistci a so zvykom modliť sa za mŕtvych, používať ružence, obrazy, sochy a podobne. — Porovnaj 2. Korinťanom 6:14–18.

Cirkev zdedila po Konštantínovi aj sklon k autoritárstvu. Učenci Henderson a Buck hovoria: „Jednoduchosť Evanjelia bola porušená, zaviedli sa pompézne obrady a ceremónie, učiteľom kresťanstva boli udeľované svetské pocty a odmeny a Kristovo Kráľovstvo sa v značnej miere zmenilo na kráľovstvo tohto sveta.“

Kde je pravé kresťanstvo?

Historické fakty odhaľujú pravdu, ktorá je za „veľkosťou“ Konštantína. Takzvané kresťanstvo nezaložil Ježiš Kristus, Hlava pravého kresťanského zboru, ale je skôr sčasti výsledkom politickej účelnosti a ľstivých manévrov pohanského cisára. Historik Paul Johnson sa veľmi výstižne pýta: „Poddala sa ríša kresťanstvu, alebo kresťanstvo zo seba urobilo prostitútku ríše?“

Všetci ľudia, ktorí sa naozaj chcú pridŕžať čistého kresťanstva, môžu dostať pomoc, aby spoznali dnešný pravý kresťanský zbor a spojili sa s ním. Jehovovi svedkovia na celom svete sú viac než ochotní pomáhať ľuďom čestného srdca rozpoznať pravé kresťanstvo a uctievať Boha spôsobom, ktorý je mu prijateľný. — Ján 4:23, 24.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček na strane 28]

Konštantín a Nicejský koncil

Akú úlohu zohral nepokrstený cisár Konštantín na Nicejskom koncile? Dielo Encyclopædia Britannica uvádza: „Konštantín sám predsedal, aktívne riadil rokovania... Biskupi, zastrašení cisárom, s výnimkou dvoch vyznanie viery podpísali, mnohí z nich do značnej miery v rozpore so svojím zmýšľaním.“

Po dvoch mesiacoch zúrivej náboženskej debaty tento pohanský politik zasiahol a rozhodol v prospech tých, ktorí hovorili, že Ježiš je Boh. Ale prečo? „Konštantín v podstate vôbec nerozumel otázkam, ktoré si kládla grécka teológia,“ hovorí sa v diele A Short History of Christian Doctrine. Chápal však, že náboženský rozkol je hrozbou pre jeho ríšu a bol rozhodnutý svoju ríšu upevniť.

O záverečnom dokumente, ktorý bol navrhnutý v Nicei pod záštitou Konštantína, dielo Istoria tou Ellinikou Ethnous uvádza: „Odhaľuje [Konštantínovu] ľahostajnosť k náukovým otázkam... jeho neústupnú snahu obnoviť jednotu v cirkvi za každú cenu a napokon jeho presvedčenie, že ako ‚biskup tých mimo cirkvi‘ má posledné slovo v akejkoľvek náboženskej záležitosti.“ Mohol by za rozhodnutiami, ktoré sa urobili na tomto koncile, vôbec byť Boží duch? — Porovnaj Skutky 15:28, 29.

[Rámček na strane 29]

Dynastické vraždy

Pod týmto nadpisom dielo Istoria tou Ellinikou Ethnous opisuje to, čo nazýva „ohavnými zločinmi, ktorých sa Konštantín dopustil v rámci svojej rodiny“. Krátko po založení svojej dynastie sa zabudol tešiť z nečakaného úspechu a začal si uvedomovať nebezpečenstvá, ktoré ho obklopovali. Keďže bol podozrievavým človekom a možno bol podnecovaný pochlebovačmi, najprv vzrástlo jeho podozrenie voči jeho synovcovi Licinianovi — synovi spoluaugusta, ktorého už dal popraviť — ako voči možnému rivalovi. Po zavraždení Liciniana nasledovala poprava Konštantínovho vlastného prvorodeného syna Crispa, o ktorú sa postarala jeho nevlastná matka Fausta, pretože sa javil ako prekážka totálnej moci pre jej vlastné potomstvo.

Tento Faustin čin bol napokon dôvodom jej vlastnej dramatickej smrti. Zdá sa, že do tejto vraždy bola zapletená augusta Helena, ktorá mala až do konca vplyv nad svojím synom Konštantínom. Nelogické city, ktoré často ovládali Konštantína, prispeli aj k sérii popráv mnohých jeho priateľov a spoločníkov. Kniha History of the Middle Ages prichádza k záveru: „Poprava — ak nie dokonca vražda — jeho vlastného syna a manželky ukazuje, že sa ho nedotkol nijaký duchovný vplyv kresťanstva.“

[Obrázok na strane 30]

Tento oblúk v Ríme slúži na oslavu Konštantína

[Prameň ilustrácie na strane 26]

Musée du Louvre, Paris