Služba najväčšiemu zo všetkých umelcov
UŽ AKO sedemročné dievčatko som si kládla otázku: ‚Prečo budem musieť zomrieť? Možno sa smrti vyhnúť?‘ Bolo mi povedané, že Boh si dobrých ľudí berie, lebo ich chce mať v nebi pri sebe. Ešte si pamätám, ako jeden spolužiak vykríkol: „Je lepšie byť zlý, lebo dobrí zomierajú prví!“
Rada som kreslila a preto som išla študovať výtvarné umenie. V škole som nemala príležitosť uvažovať o náboženských záležitostiach, ani čas sa o ne zaujímať. Dokonca som svojim priateľom hovorievala, že na to, aby bol človek nábožný, treba mať nedostatok inteligencie. Keď som vyštudovala, dostala som miesto učiteľky kreslenia na strednej škole.
Milovala som svoju prácu a zaujímala ma tiež talianska a zahraničná literatúra, komorná a symfonická hudba a opery. Jedinou náboženskou otázkou, ktorou som sa vtedy zaoberala, boli ikonografické námety maliarov rôznych dôb. Potom som spoznala, aké to je byť stredobodom pozornosti, aký pocit je vystavovať vlastné diela, čo znamená byť vysoko oceňovaná, chválená a obdivovaná ako umelkyňa.
V tom čase znamenalo umenie pre mňa veľa, lebo dávalo zmysel veľkej časti môjho života. Ale otázky, ktoré som si položila už v siedmom roku, boli v mojej mysli stále živé. Neúnavne som hľadala niečo hlbšie, niečo, čo som si ešte nevedela vysvetliť. Dychtivo som čítala a hľadala vysvetlenie u filozofov. Za každú cenu som chcela dostať definitívnu odpoveď na svoje pochybnosti.
Tento zmätok u mňa pretrvával aj keď som sa vydala. Po narodení dcéry sa moje hľadanie pravdy zintenzívnilo. Snažila som sa ju nájsť maľovaním, písaním básní, počúvaním hudby, čítaním kníh. Kedykoľvek som šla na koncert a počúvala úvodné takty skladby, moja myseľ sa automaticky obracala k Bohu, najvyššej bytosti, ktorú som nepoznala, ale ďakovala som mu. V tomto období som často chválila Boha za krásne veci, ktoré som obdivovala — za svoje spiace dieťatko alebo za farby prírody. „Je to hanba,“ uvažovala som, „že umenie, ktorého námetom by mohlo byť toľko krásnych vecí, tak veľmi často opisuje smrť namiesto života!“ Niektoré najkrajšie básnické diela a divadelné hry buď ospevujú pesimizmus, alebo tragiku; niektoré najvynikajúcejšie maliarske majstrovské diela velebia skôr smrť než život s jeho krásou. Prečo?
Tieto protichodné pocity ma veľmi skľučovali a postupne som upadala do apatie. Práve vtedy ku mne prišli Jehovovi svedkovia. Keď som ich počúvala, bolo to, ako by ku mne hovorili nejakým novým jazykom. Boží sľub urobiť zo Zeme raj mi znel ako príjemná hudba. Začala som čítať Bibliu. V nej som konečne našla odpovede na otázky, ktoré som si neprestávala klásť od mojich siedmich rokov. Boh nechce, aby človek zomieral, ale chce požehnať svojich verných služobníkov večným životom na zemi!
To bolo v roku 1973. V nasledujúcom roku som sa oddala Jehovovi a dala som sa pokrstiť. Nebolo ľahké nahradiť svoju impulzívnu a sentimentálnu povahu duchom pravej bratskej lásky, svoj egocentrizmus nezištnosťou a osobné pohodlie obetavým duchom! Musela som zaprieť samu seba. Jehovovi svedkovia ako aj zhromaždenia v sále kráľovstva mi veľmi pomohli!
Veľký Umelec rozptýlil moje pochybnosti a zmätok. Veľmi som mu vďačná. Preto som sa od septembra 1984 chopila pravidelnej priekopníckej služby a každý mesiac trávim deväťdesiat hodín hlásaním dobrého posolstva o Božom kráľovstve.
Služba veľkému Umelcovi a Stvoriteľovi, Jehovovi, ktorú mu prinášam spolu so svojou rodinou, je naozaj uspokojujúca. Napäto očakávam čas, keď namaľuje najfarbistejší obraz všetkých čias; keď konečne odstráni starý zlý systém, ktorý špiní a obopína túto Zem. Smrť už nebude a umenie sa bude zaoberať výlučne životom. Potom sa bude maľovať len to, čo je krásne, lebo prostredníctvom Božieho spravodlivého nového usporiadania bude navždy odstránená bieda a bolesť. — Poslané.