‚Jehova je môj Boh, v ktorého chcem dôverovať‘

ROZPRÁVA WILLI DIEHL

„Prečo chceš ísť do bételu?“ Túto otázku mi otec položil na jar roku 1931, keď som mu povedal o svojom želaní začať službu v bételi. Moji rodičia, ktorí žili v Sársku, boli v pravde približne desať rokov a nám trom chlapcom dávali dobrý príklad. Žili iba pre pravdu a ja som chcel žiť tiež iba pre pravdu.

AKO sa však moji rodičia dozvedeli o Jehovovi a jeho svätej vôli? Keďže boli nespokojní s tradičným náboženstvom, už dlho hľadali pravdu. Vyskúšali rôzne cirkvi a sekty, ale zakaždým zistili, že to opäť nie je tá pravá.

Jedného dňa nám niekto nechal vo dverách letáčik, ktorý ohlasoval prednášku s obrázkami a filmom o Božom zámere nazvanom „Fotodráma stvorenia“. Otec musel byť v práci, keď mala byť „Fotodráma“ premietaná, ale povzbudil mamu, aby tam išla. „Možno bude dobré, keď to uvidíš,“ povedal. Po predstavení v ten večer bola mama nadšená. „Konečne som ju našla!“ povedala. „Poď a pozri sa zajtra večer sám. Je to pravda, ktorú sme hľadali.“ To bolo v roku 1921.

Ako duchom pomazaní kresťania zostali moji rodičia verní až do smrti. Otec zomrel v roku 1944, potom, čo bol niekoľkokrát väznený nacistami, a mama v roku 1970. Aj ona bola za nacistického režimu dlhú dobu vo väzení.

Príkladná horlivosť mojich rodičov

Kým rodičia zomreli, boli veľmi aktívni v zvestovateľskej službe. Mama bola zvlášť horlivá v rozširovaní zjazdových rezolúcií, ktoré boli zverejňované od roku 1922 do roku 1928. Traktát Obvinenie duchovných vyjadrujúci rezolúciu prijatú v roku 1924 obsahoval ostrú kritiku duchovenstva. Jeho rozširovanie si vyžadovalo odvahu. Zvestovatelia boli hore už o štvrtej ráno a dávali traktáty pod dvere. I keď som mal iba dvanásť rokov, rodičia mi dovolili, aby som sa toho zúčastnil. Často sme začínali o piatej ráno a išli sme na bicykloch tri až štyri hodiny, aby sme sa dostali na vzdialené územie. Bicykle sme skryli do kríkov a ja som ich strážil, kým ostatní prepracovávali dedinu. Poobede sme šliapali na bicykloch domov a večer sme hodinu kráčali pešo na zhromaždenie.

Neskôr strážil bicykle niekto mladší a ja som išiel so zvestovateľmi. Nikto však nemyslel na to, aby ma trochu vyškolil. Jednoducho mi povedali, ktorú ulicu mám prepracovať! S búšiacim srdcom som sa privliekol k prvému domu a dúfal som, že nikto nebude doma. Žiaľ, nejaký muž otvoril dvere. Úplne som stratil reč. Koktajúc som ukázal na knihu vo svojej taške. „Je to od sudcu Rutherforda?“ opýtal sa. Vykoktal som odpoveď. „Je to nová, nejaká, akú nemám?“ „Áno, je nová,“ potvrdil som. „Tak ju teda musím mať. Koľko stojí?“ To mi dalo odvahu pokračovať.

V roku 1924 dospelí veľa hovorili o roku 1925. Raz sme navštívili jednu rodinu bádateľov Biblie a počul som, ako sa jeden brat opýtal: „Čo bude s našimi deťmi, ak nás Pán vezme preč?“ Mama, s pozitívnym postojom ako vždy, odpovedala: „Pán bude vedieť, ako sa o ne postarať.“ Táto téma ma fascinovala. Čo to všetko znamená? Rok 1925 prišiel aj odišiel, a nestalo sa nič. Moji rodičia však vo svojej horlivosti nepoľavili.

Otcovo múdre nabádanie

Nakoniec som v roku 1931 povedal otcovi, čo chcem robiť so svojím životom. „Prečo chceš ísť do bételu?“ spýtal sa nato otec. „Pretože chcem slúžiť Jehovovi,“ odpovedal som. „Predpokladajme, že si do bételu prijatý,“ pokračoval. „Uvedomuješ si, že bratia, ktorí tam sú, nie sú anjeli? Sú nedokonalí a robia chyby. Obávam sa, že by ťa to mohlo primať k tomu, aby si odišiel, a dokonca sa vzdal viery. Ešte o tom dôkladne pouvažuj.“

Počuť niečo také bolo pre mňa otrasom, ale keď som niekoľko dní všetko zvažoval, zopakoval som svoje prianie uchádzať sa o prácu v bételi. „Povedz mi znovu, prečo tam chceš ísť,“ povedal. „Pretože chcem slúžiť Jehovovi,“ zopakoval som. „Syn môj, nikdy na to nezabudni. Ak budeš pozvaný, pamätaj na to, prečo tam ideš. Ak budeš vidieť niečo nesprávne, neznepokojuj sa príliš. Ba i keby si voči tebe niekto počínal nesprávne, neutekaj. Nikdy nezabudni, prečo si v bételi: pretože chceš slúžiť Jehovovi! Len sa staraj o svoju prácu a dôveruj mu.“

A tak sa stalo, že 17. novembra 1931 som krátko poobede pricestoval do bételu v Berne vo Švajčiarsku. Na izbe som býval s ďalšími troma bratmi a pracoval som v tlačiarni, učiac sa obsluhovať malý tlačiarenský stroj, do ktorého sa papier vkladal ručne. Jednou z prvých úloh, ktorú mi pridelili, bola tlač Strážnej veže v rumunčine.

Posolstvo z neba!

V roku 1933 vydala Spoločnosť brožúru Kríza, obsahujúcu tri rozhlasové prednášky, ktoré mal brat Rutherford v Spojených štátoch. Jedného rána pri raňajkách brat Harbeck, služobník odbočky, informoval rodinu bétel, že brožúra má byť rozšírená zvláštnym spôsobom. Zatiaľ čo zvestovatelia budú stáť na uliciach a ponúkať brožúru verejnosti, z malého prenajatého lietadla lietajúceho nad Bernom budú zhadzované propagačné letáky. „Kto z vás mladých bratov je ochotný ísť lietadlom?“ spýtal sa. „Povedzte ihneď, ak sa chcete dobrovoľne prihlásiť.“ Prihlásil som sa a brat Harbeck neskôr oznámil, že som bol vybraný.

V ten veľký deň sme išli na letisko s kartónmi letákov. V lietadle som sa posadil za pilota a letáky som naskladal na sedadlo hneď vedľa seba. Dostal som presné pokyny: Zroluj letáky do zvitkov po sto kusov a každý zvitok vyhoď cez okno na jednu stranu tak silno, ako len môžeš. Neopatrnosť mohla spôsobiť, že by sa letáky zamotali do chvosta lietadla, a tak by vznikli problémy. Ale všetko prebehlo dobre. Bratia neskôr rozprávali, aké vzrušujúce bolo vidieť toto ‚posolstvo z neba‘. Malo to žiadúci účinok a bolo rozšírených veľa brožúr, i keď niektorí ľudia telefonovali a sťažovali sa, že majú kvetinové záhony pokryté letákmi.

Som vďačný za každú služobnú prednosť

Denne som ďakoval Jehovovi za radosť a uspokojenie zo služby v bételi. V zbore mi bola pridelená úloha odomykať sálu kráľovstva, usporiadať stoličky a na rečníkov pult postaviť pohár čerstvej vody. Považoval som to za veľkú česť.

V bételi som nakoniec pracoval na veľkom plochom tlačiarenskom stroji, ktorý sa používal na tlačenie časopisu Zlatý vek (teraz Prebuďte sa!) v poľštine. V roku 1934 sme začali používať gramofóny a ja som pomáhal pri ich konštruovaní. Našiel som veľké potešenie v chodení z domu do domu s nahratými biblickými prednáškami. Mnohí majitelia domov boli zvedaví na tento malý výmysel a často sa k počúvaniu zhromaždili všetci členovia rodiny; ale potom sa jeden po druhom vytrácali. Keď odišla celá rodina, išiel som jednoducho ďalej.

V čase vojny zostávam aktívny

Po prvej svetovej vojne bolo moje rodné Sársko oddelené od Nemecka a spravované pod dohľadom Spoločnosti národov. A tak Sársko vydávalo svoje vlastné doklady totožnosti. V roku 1935 sa konal plebiscit, aby sa rozhodlo, či jeho obyvatelia chcú byť znovu zjednotení s Nemeckom. Využil som príležitosť navštíviť svoju rodinu, keďže som vedel, že tak nebudem môcť urobiť, ak sa Sársko dostane pod vládu nacistov. A odvtedy som naozaj po mnohé roky nepočul nič o svojich rodičoch a bratoch.

Hoci bolo Švajčiarsko ušetrené od priameho zapojenia do druhej svetovej vojny, zostalo úplne izolované, keď Nemecko postupne okupovalo jednu susednú krajinu za druhou. Predtým sme okrem Nemecka tlačili literatúru pre celú Európu, ale teraz nemohli byť vybavované žiadne objednávky. Brat Zürcher, vtedajší služobník odbočky, nám povedal, že už nemáme prakticky žiadne peniaze, a povzbudil nás, aby sme si našli prácu mimo bételu, kým sa situácia znormalizuje. Ja som však mohol zostať, keďže bolo potrebné tlačiť nejakú literatúru pre asi tisíc miestnych zvestovateľov.

Rodina bétel nikdy nezabudne na 5. júl 1940. Tesne poobede prišlo vojenské nákladné auto. Povyskakovali z neho vojaci a vpadli do bételu. Prikázali nám stáť bez pohnutia a každý z nás bol osobne strážený ozbrojeným vojakom. Nahnali nás do jedálne, zatiaľ čo zvyšok budovy prehľadávali. Úrady nás podozrievali, že druhých nabádame, aby odmietali vojenskú službu, ale nepodarilo sa im nájsť žiaden dôkaz.

Počas vojnových rokov som bol služobníkom zboru v mestách Thun i Frutigen. To znamenalo, že môj víkendový program bol veľmi plný. Každú sobotu som hneď poobede išiel na bicykli 50 kilometrov do Frutigenu, kde som večer viedol štúdium Strážnej veže. V nedeľu ráno som zvestovateľov sprevádzal vo svedeckej službe. Potom som hneď poobede odchádzal do Interlakenu, aby som viedol zborové štúdium knihy a neskôr popoludní biblické štúdium s rodinou v Spieze. Potom, na záver dňa, som viedol štúdium Strážnej veže v Thune.

Neskoro večer, keď som všetku svoju činnosť ukončil, hlboko uspokojený som si cestou späť do Bernu pospevoval a pískal. Áut bolo málo. Kopcovitá krajina, ponorená do tmy následkom prikázaného zatemnenia počas vojny, bola pokojná a nerušená a občas sa zamihotala v mesačnom svetle. Ako len tieto víkendy obohacovali môj život a obnovovali mi silu!

Návšteva s nečakanými následkami

Na jeseň roku 1945 nás navštívil brat Knorr. Jedného dňa vstúpil do tlačiarne, keď som stál na rotačke. „Poď dolu!“ zakričal. „Ako by sa ti páčilo zúčastniť sa školy Gileád?“ Bol som ohromený. „Ak myslíš, že by som to zvládol, bol by som šťastný,“ odpovedal som. Pozvania pre brata Freda Borysa, sestru Alicu Bernerovú a pre mňa prišli na jar roku 1946. Ale pretože som sa narodil v Sársku, bol som bez štátnej príslušnosti, a tak som musel požiadať Washington D.C. v USA o zvláštne vízum.

Kým ostatní odišli načas, ja som musel čakať na odpoveď na svoju žiadosť. Keď sa 4. septembra škola začala, bol som ešte stále vo Švajčiarsku a pomaly som strácal nádej. Potom zavolali z amerického konzulátu a oznámili mi, že mi prišlo vízum. Okamžite som sa snažil zariadiť všetko potrebné na cestu a nakoniec som dostal kajutu na dopravnej lodi plaviacej sa z Marseille do New Yorku. Bol to skutočne zážitok! Loď Athos II bola preplnená. Bolo mi pridelené ležadlo v otvorenej kajute. Keď sme boli na mori druhý deň, výbuch v strojovni loď zastavil. Cestujúci i členovia posádky boli znepokojení, pretože sa báli, že sa môžeme potopiť. To mi dalo nádhernú príležitosť svedčiť o nádeji na vzkriesenie.

Oprava lode si vyžiadala dva dni, načo sme pokračovali zníženou rýchlosťou. Do New Yorku sme sa dostali o 18 dní neskôr, ale potom nás ešte prinútil zostať na palube štrajk dokárov. Po vyjednávaniach sme mohli nakoniec loď opustiť. Zatelegrafoval som Spoločnosti o situácii, a keď som po vybavení colných a prisťahovaleckých formalít odchádzal z colnice, nejaký muž sa ma opýtal: „Ste pán Diehl?“ Bol jedným zo spolupracovníkov brata Knorra a nasadil ma na nočný vlak do Ithaky neďaleko školy Gileád, kam som prišiel krátko po ôsmej hodine v nasledujúce ráno. Aký som bol vzrušený, že tam konečne som a môžem sa zúčastniť prvej medzinárodnej triedy Gileádu!

Vytrvávam napriek ťažkostiam

Graduácia ôsmej triedy Gileádu bola 9. februára 1947 a každý bol v napätom očakávaní. Kam budeme poslaní? Moje „merné laná“ padli na novootvorenú tlačiareň Spoločnosti vo Wiesbadene v Nemecku. (Žalm 16:6) Vrátil som sa do Bernu, aby som požiadal o potrebné doklady, ale americké okupačné sily v Nemecku povoľovali vstup iba osobám, ktoré tam žili pred vojnou. Keďže ja som tam nežil, potreboval som z ústredia v Brooklyne nové pridelenie. Bola ním práca v krajskom diele vo Švajčiarsku, ktorú som prijal s plnou dôverou v Jehovu. Kým som však čakal na toto pridelenie, bol som jedného dňa požiadaný, aby som ukázal priestory bételu trom sestrám, ktoré tam boli na návšteve. Jednou z nich bola priekopníčka menom Marta Mehlová.

V máji roku 1949 som oznámil kancelárii odbočky v Berne, že mám v úmysle oženiť sa s Martou a že túžime zostať v službe celým časom. Aká bola reakcia? Okrem pravidelnej priekopníckej služby žiadne iné prednosti. Túto službu sme začali v meste Biel po svojej svadbe v júni 1949. Nemohol som mávať prednášky, ani sme nemohli hľadať ubytovanie pre delegátov na nastávajúci zjazd, i napriek tomu, že sme boli pre túto prednosť odporučení krajským dozorcom. Mnohí nás prestali zdraviť a správali sa k nám ako k osobám, ktorým bolo odňaté spoločenstvo, i keď sme boli priekopníkmi.

Vedeli sme však, že uzavrieť manželstvo nie je nebiblické, a tak sme nachádzali útočisko v modlitbe a vložili sme dôveru v Jehovu. Takéto zaobchádzanie skutočne nevyjadrovalo stanovisko Spoločnosti. Bol to jednoducho dôsledok nesprávneho uplatňovania organizačných pokynov.

Opäť prichádza brat Knorr

V roku 1951 brat Knorr znovu navštívil Švajčiarsko. Keď predniesol prednášku, oznámili mi, že si praje so mnou hovoriť. I keď som mal trochu obavy, bol som šťastný, že ma rád vidí. Spýtal sa, či by sme boli ochotní prijať pridelenie v navrhovanom misionárskom domove v Ženeve. Mali sme prirodzene veľkú radosť, i keď by sme neopúšťali Biel bez ľútosti. Nasledujúci deň nás brat Knorr požiadal o niečo ďalšie. Boli by sme ochotní znovu sa ujať práce v krajskom diele, nakoľko si vo Švajčiarsku vyžaduje ďalšiu pozornosť? Okamžite sme súhlasili. Mojím postojom vždy bolo prijať akékoľvek ponúknuté pridelenie.

Naša činnosť v krajskom diele vo východnom Švajčiarsku bola veľmi požehnaná. Medzi zbormi sme cestovali vlakom a všetok svoj majetok sme si nosili v dvoch kufroch. Bratia nás často čakali na stanici s bicyklami, pretože iba málokto z nich mal v tom čase auto. O niekoľko rokov neskôr nám jeden brat dal k dispozícii auto, čo nám službu trochu uľahčilo.

Niekoľko nových prekvapení

Akí sme boli s manželkou vzrušení, keď sme boli v roku 1964 pozvaní do 40. triedy Gileádu, poslednej triedy podrobného, desaťmesačného kurzu, ktorý bol teraz skrátený na osem mesiacov. Marta sa musela rýchlo naučiť po anglicky, ale zvládla to obdivuhodne. Veľa sme uvažovali, kam budeme poslaní. Môj postoj bol: ‚Nezáleží mi na tom, kam budem pridelený, len nech to nie je za písací stôl!‘

Ale presne to sa stalo! V deň graduácie, 13. septembra 1965, som bol menovaný za služobníka odbočky vo Švajčiarsku. Pre Martu mal byť bétel novou skúsenosťou. Pre mňa to znamenalo ísť späť do „Božieho domu“, nie do tlačiarne, kde som slúžil od roku 1931 do roku 1946, ale do kancelárie. Musel som sa naučiť veľa nových vecí, ale s Jehovovou pomocou sa mi to podarilo.

Pohľad späť

Počas 60 rokov služby celým časom som plne dôveroval Jehovovi, tak ako mi to radil otec. A Jehova vylial mnohé požehnania. Marta bola pre mňa zdrojom obrovského povzbudenia v časoch sklamania alebo vtedy, keď hrozilo, že ma povinnosti premôžu; naozaj verne oddaná družka s úplnou dôverou v Jehovu.

Nech je chválený Jehova za tie mnohé prednosti služby, z ktorých som sa tešil! Stále slúžim ako koordinátor výboru odbočky v Thune a niekoľkokrát som cestoval ako zónový dozorca. Bez ohľadu na to, o akú prácu som bol požiadaný, vždy som sa obracal k Jehovovi o vedenie. Napriek mnohým mojim chybám a nedostatkom vrúcne verím, že mi Jehova prostredníctvom Krista odpúšťa. Kiež sa mu ďalej páčim. A kiež ďalej vedie moje kroky, zatiaľ čo sa k nemu stále obraciam ako k ‚svojmu Bohu, v ktorého chcem dôverovať‘. — Žalm 91:2.

[Obrázok na strane 27]

Brat Diehl na začiatku svojej práce v bételi