Čo všetko mi priniesla služba celým časom

SIEDMEHO septembra 1950 som sa stal členom rodiny Bétel v Brooklyne. V tom čase tam slúžilo 355 bratov a sestier vo veku od 19 do 80 rokov a boli rôznych národností. Mnohí z nich boli pomazanými kresťanmi.

ZAČÍNAM SLÚŽIŤ JEHOVOVI

Slúžiť nášmu „šťastnému Bohu“ som sa naučil od svojej matky. (1. Tim. 1:11) Jehovu spoznala, keď som bol malý chlapec. Pokrstiť som sa dal ako desaťročný 1. júla 1939 na zónovom zjazde (teraz krajský zjazd), ktorý sa konal v Columbuse v americkom štáte Nebraska. V prenajatých priestoroch sa nás zišlo asi sto, aby sme si z nahrávky vypočuli prednášku brata Josepha Rutherforda na tému „Fašizmus alebo sloboda“. V polovici prednášky sa pred malou sálou, v ktorej sme boli zhromaždení, vytvoril dav ľudí. Vtrhli dnu, prerušili zhromaždenie a vyhnali nás z mesta. Stretli sme sa na farme jedného brata a tam sme si prednášku vypočuli do konca. Iste si viete predstaviť, že na deň svojho krstu nikdy nezabudnem!

Matka ma v pravde vychovávala veľmi svedomito. Otec bol dobrý človek a príkladne sa o nás staral, ale o náboženstvo ani o moje duchovné blaho sa veľmi nezaujímal. Zdrojom povzbudenia mi bola najmä mama a členovia zboru Omaha.

MÔJ ŽIVOT NABERÁ NOVÝ SMER

Blížil sa čas, keď som mal skončiť strednú školu a stál som pred rozhodnutím, ktorým smerom sa v živote vydám. Kým som chodil do školy, vždy som cez letné prázdniny slúžil s ďalšími mladými ako prázdninový (teraz pomocný) priekopník.

V tom čase začali u nás slúžiť ako cestujúci dozorcovia dvaja mladí slobodní bratia, ktorí len nedávno absolvovali siedmu triedu školy Gileád. Volali sa John Chimiklis a Ted Jaracz. Prekvapilo ma, keď som sa dozvedel, že mali len čosi po dvadsiatke. Ja som mal 18 a zakrátko som mal maturovať. Dodnes si pamätám, ako sa ma brat Chimiklis opýtal, čo chcem v živote robiť. Keď som mu to povedal, povzbudil ma: „Začni čo najskôr slúžiť celým časom. Nikdy nevieš, čo všetko ti to prinesie.“ Táto rada, ako i príklad oboch týchto bratov, ma veľmi ovplyvnili. A tak som po skončení školy v roku 1948 začal slúžiť ako priekopník.

AKO SOM SA DOSTAL DO BÉTELU

V júli v roku 1950 som s rodičmi cestoval na medzinárodný zjazd, ktorý sa konal na Yankee štadióne v New Yorku. Počas zjazdu som išiel na schôdzku pre tých, ktorí sa zaujímajú o službu v Bételi. V prihláške som uviedol, že by som sa tešil, keby som bol prijatý.

Otec nemal námietky proti tomu, že slúžim ako priekopník, ale pretože som býval doma, chcel, aby som prispieval nejakou rozumnou sumou na byt a stravu. Jedného dňa na začiatku augusta som sa vybral hľadať si prácu, ale pred odchodom som najprv nazrel do schránky. Mal som tam list z Brooklynu. Brat Nathan H. Knorr mi v ňom písal: „Dostali sme Tvoju prihlášku do Bételu. Súhlasíš v nej s tým, že zostaneš v Bételi, kým Ťa tam Pán nechá. Preto by som bol rád, keby si sa 7. septembra 1950 hlásil v Bételi na Columbia Heights 124 v Brooklyne v New Yorku.“

Keď sa otec v ten deň vrátil z práce, oznámil som mu, že som si našiel zamestnanie. „Výborne, kde budeš robiť?“ opýtal sa. „V brooklynskom Bételi. Za 10 dolárov mesačne,“ odpovedal som. Trochu ho to zaskočilo, ale vyjadril sa, že ak som sa tak rozhodol, praje mi, aby sa mi tam darilo. Môj otec bol v roku 1953 na zjazde na Yankee štadióne pokrstený.

Potešilo ma, že v tom istom čase bol pozvaný do Bételu aj Alfred Nussrallah, s ktorým som slúžil ako priekopník, a tak sme cestovali spolu. Neskôr sa oženil a spolu s manželkou Joan absolvovali školu Gileád. Boli pridelení ako misionári do Libanonu a potom sa vrátili do Spojených štátov, kde slúžili v krajskej službe.

SLUŽBA V BÉTELI

Po príchode do Bételu som dostal prácu v knihárni. Publikácia, ktorá sa tam práve vtedy viazala, bola kniha Čo urobilo náboženstvo pre ľudstvo? Asi po ôsmich mesiacoch som bol preložený na služobné oddelenie, kde som pracoval pod dohľadom brata Thomasa J. Sullivana. Veľmi rád som s ním spolupracoval a čerpal som z jeho múdrosti a porozumenia, ktoré za celé tie roky v organizácii nadobudol.

Na služobnom oddelení som pracoval takmer tri roky. Potom mi dozorca tlačiarne Max Larson povedal, že by sa chcel so mnou porozprávať brat Knorr. Zľakol som sa, že som niečo vyviedol. Veľmi sa mi uľavilo, keď mi brat Knorr povedal, že chce vedieť, či neplánujem v blízkej budúcnosti odísť z Bételu. Potreboval totiž niekoho, kto by mu dočasne pomáhal v jeho kancelárii a chcel zistiť, či by som tú prácu zvládol. Povedal som mu, že nemám v pláne odísť. A tak sa stalo, že som mal výsadu pracovať v jeho kancelárii 20 rokov.

Často zvyknem hovoriť, že školenie, ktoré sa mi dostalo pri spolupráci s takými bratmi, ako boli Sullivan a Knorr, ale aj Milton Henschel, Klaus Jensen, Max Larson, Hugo Riemer a Grant Suiter, bolo neoceniteľné.a

Bratia, s ktorými som slúžil, si vedeli pridelenú prácu veľmi dobre zorganizovať. Brat Knorr bol neúnavným pracovníkom, ktorému záležalo na tom, aby bol v našom diele dosiahnutý čo najväčší pokrok. Tí, čo s ním spolupracovali, ho poznali ako človeka, s ktorým sa dá dobre porozprávať. Aj keď sme niekedy mali iný názor ako on, mohli sme ho vyjadriť bez obáv, že stratíme jeho dôveru.

Pri jednej príležitosti mi brat Knorr povedal, že by potreboval, aby som sa staral o niekoľko maličkostí. Ako príklad mi porozprával svoj zážitok z čias, keď slúžil ako dozorca tlačiarne. Z času na čas mu zavolal brat Rutherford a povedal: „Brat Knorr, keď pôjdeš na obed, prines mi zopár gúm na gumovanie. Veľmi by som ich potreboval.“ Zakaždým teda išiel do skladu, zobral odtiaľ gumy, vložil si ich do vrecka a cez obed ich zaniesol do kancelárie brata Rutherforda. Bola to síce maličkosť, ale bratovi Rutherfordovi tým pomohol. Potom mi brat Knorr povedal: „Chcel by som, aby si mi strúhal ceruzky. Urob to, prosím, každé ráno.“ A tak som dbal na to, aby boli jeho ceruzky vždy zastrúhané. Robil som to mnoho rokov.

Brat Knorr často hovorieval, aké je dôležité pozorne počúvať, keď nám niekto vysvetľuje, ako máme splniť určitú úlohu. Raz mi dal jasné inštrukcie, ako mám vybaviť jednu vec, ale ja som nedával dobrý pozor. Spôsobil som mu tým veľké nepríjemnosti. Cítil som sa hrozne. Napísal som mu krátky list, že ma veľmi mrzí, čo sa stalo a že bude najlepšie, keď už nebudem pracovať v jeho kancelárii, ale niekde inde. Brat Knorr za mnou ešte v to dopoludnie prišiel a povedal: „Robert, čítal som tvoj list. Urobil si chybu. Už som ti vysvetlil, na čo si treba dávať pozor, ale som presvedčený, že nabudúce sa ti to už nestane. A teraz do práce!“ Jeho láskavý prístup som si veľmi cenil.

TÚŽIM SA OŽENIŤ

Ani po ôsmich rokoch som nemal v pláne nič iné ako službu v Bételi. Jedného dňa sa to však zmenilo. V roku 1958 som na medzinárodnom zjazde, ktorý sa konal na Yankee štadióne a Polo Grounds, stretol Lorraine Brooksovú. Spoznali sme sa už v roku 1955, keď slúžila ako priekopníčka v kanadskom Montreale. Už vtedy na mňa hlboko zapôsobil jej postoj k službe celým časom, ako aj jej ochota ísť slúžiť kamkoľvek, kam by ju Jehovova organizácia poslala. Jej cieľom bola škola Gileád. V roku 1956, keď mala 22 rokov, dostala pozvanie do 27. triedy. Po graduácii bola pridelená do Brazílie. V roku 1958 sme naše priateľstvo obnovili. Požiadal som ju o ruku a ona súhlasila. Plánovali sme, že sa na ďalší rok vezmeme a dúfali sme, že budeme spolu slúžiť ako misionári.

Keď som o svojich plánoch povedal bratovi Knorrovi, odporučil mi, aby sme počkali tri roky, potom sa vzali a slúžili v brooklynskom Bételi. V tých časoch mohli po uzavretí manželstva zostať v Bételi len páry, z ktorých jeden mal odslúžených v Bételi aspoň desať rokov a druhý aspoň tri. A tak Lorraine súhlasila s tým, že pred svadbou bude slúžiť dva roky v Bételi v Brazílii a jeden rok v Brooklyne.

Počas prvých dvoch rokov od nášho zasnúbenia sme boli v kontakte len prostredníctvom listov. Telefonovanie bolo príliš drahé a o e-maile sa nám v tom čase ani nesnívalo. Vzali sme sa 16. septembra 1961 a mali sme tú česť, že svadobný prejav mal brat Knorr. Je pravda, že tých niekoľko rokov čakania sa zdalo dlhých. Ale keď sa dnes, po viac ako 50 rokoch šťastného a uspokojujúceho manželstva, ohliadneme späť, obaja sa zhodneme na tom, že čakanie stálo za to!

VÝSADY V SLUŽBE JEHOVOVI

V roku 1964 som dostal výsadu navštevovať rôzne krajiny ako zónový dozorca. Vtedy manželky necestovali so svojimi manželmi. No od roku 1977 sa to zmenilo. A tak sme v tom roku s Lorraine sprevádzali Granta a Edith Suiterovcov pri ich návšteve odbočiek v Nemecku, Rakúsku, Grécku, Turecku, Izraeli a na Cypre. Celkovo som navštívil asi 70 krajín.

V roku 1980 sme sa dostali do Brazílie a naša cesta nás zaviedla do mesta Belém, ktoré leží na rovníku. Lorraine tam kedysi slúžila ako misionárka. Zastavili sme sa aj v meste Manaus, kde som mal k bratom prejav na štadióne. Tam našu pozornosť upútala jedna skupina. Ženy z tejto skupiny sa nezdravili s ostatnými ženami bozkom na líce a ani muži si nepodávali s inými mužmi ruku, ako býva v Brazílii zvykom. Prečo?

Boli to naši drahí bratia a sestry z kolónie malomocných, ktorá sa nachádzala hlboko v amazonskom dažďovom pralese. Nedotýkali sa ostatných, aby ich nenakazili. No hlboko sa dotkli nášho srdca. Nikdy nezabudneme na radosť, ktorá sa im zračila na tvárach! Aké pravdivé sú Jehovove slová: „Moji sluhovia budú radostne kričať pre dobrý stav srdca.“ ​(Iz. 65:14)

ODMEŇUJÚCI A ZMYSLUPLNÝ ŽIVOT

Často s Lorraine premýšľame o tých viac ako šiestich desaťročiach, ktoré sme strávili v službe Jehovovi. Vďaka tomu, že sme sa dali Jehovom viesť prostredníctvom jeho organizácie, sme zažili mnohé požehnania. Hoci teraz už nemôžem cestovať po svete ako v minulosti, dokážem zvládať svoju každodennú prácu ako pomocník vedúceho zboru. Spolupracujem s výborom koordinátorov a služobným výborom. Veľmi si cením výsadu, že smiem svojím malým dielom podporovať našich bratov na celom svete. Stále žasneme nad tým, keď vidíme, koľko mladých mužov a žien vstupuje do služby celým časom a prejavuje rovnaký postoj ako Izaiáš, ktorý povedal: „Tu som! Pošli ma.“ ​(Iz. 6:8) Tento veľký zástup potvrdzuje pravdivosť slov krajského dozorcu, ktorý mi kedysi dávno povedal: „Začni čo najskôr slúžiť celým časom. Nikdy nevieš, čo všetko ti to prinesie.“