Naozaj potrebuje ľudstvo Mesiáša?

ÚRADNÍK POVEDAL: „SVET POTREBUJE MESIÁŠA“

Tento titulok sa v roku 1980 objavil v novinách The Financial Post, vychádzajúcich v Toronte (Kanada). Citovaným úradníkom bol Aurelio Peccei, predseda a zakladateľ známeho združenia odborníkov s názvom Rímsky klub. Podľa novín Post je Peccei presvedčený, že „jedinou záchranou sveta pred sociálnymi a ekonomickými prevratmi, ktoré hrozia zničením civilizácie, by mohol byť charizmatický vodca — či už vedecký, politický alebo náboženský“. Čo si o tom myslíte vy? Je svet naozaj v takých hrozných ťažkostiach, že ľudstvo potrebuje nejakého mesiáša? Zamyslite sa len nad jedným z problémov, ktorým svet čelí — nad hladom.

DVE veľké hnedé oči na vás uprene hľadia z obrázka v novinách či v časopise. Sú to oči dieťaťa, ani nie päťročného dievčatka. Ale tieto oči vo vás nevyvolávajú úsmev. Nie je v nich detský jas ani šťastný výraz údivu ani prostá dôverčivosť. Namiesto toho sú naplnené zmätkom z utrpenia, tupou bolesťou, beznádejným hladom. To dieťa hladuje. Bolesť a hlad — to je všetko, čo doteraz poznalo.

Ako mnohí, možno aj vy sa pri takých obrázkoch neradi pristavujete, a tak rýchlo obrátite stránku. Nie že by vám to bolo ľahostajné, ale cítite sa frustrovaní, lebo tušíte, že tomuto dievčatku sa už aj tak nedá pomôcť. Tie vychudnuté končatiny a nafúknuté bruško sú znakmi, že jeho tielko sa už začalo samo pohlcovať. V čase, keď sa pozeráte na jeho fotografiu, je už pravdepodobne mŕtve. A čo je ešte horšie, viete, že to nie je ojedinelý prípad.

Aký rozsiahly je asi tento problém? Nuž, viete si predstaviť 14 miliónov detí? Väčšina z nás nie; ten počet je jednoducho príliš vysoký na to, aby sme si ho vedeli predstaviť. Predstavte si teda štadión, ktorý pojme 40 000 osôb. A teraz si predstavte, že je plný detí — rady sedadiel za sebou, more tvárí. Aj to je ťažké si predstaviť. Ale takých štadiónov zaplnených deťmi by muselo byť 350, aby sme dostali počet 14 miliónov. Podľa údajov UNICEF (Detského fondu Spojených národov) takýto nesmierny počet detí do päť rokov každý rok zomrie v rozvojových krajinách na podvýživu a choroby, ktorým by sa dalo ľahko predísť. To znamená, že takmer jeden taký štadión detí zomiera každý deň! Pripočítajte k tomu hladujúcich dospelých, a dostanete celkový počet okolo miliardy ľudí vo svete, ktorí sú chronicky podvyživení.

Prečo je hlad?

Naša planéta v súčasnosti produkuje viac potravy, než ľudia spotrebujú, a má kapacitu vyprodukovať ešte viac. Napriek tomu každú minútu zomiera 26 detí na podvýživu a choroby. Za tú istú minútu svet vydá asi 2 000 000 dolárov na prípravu vojny. Viete si predstaviť, čo by všetky tie peniaze — alebo hoci len zlomok z nich — mohli urobiť pre tých 26 detí?

Je zjavné, že vinu za svetový hlad nemožno pripisovať iba nedostatku potravy alebo peňazí. Tento problém ide oveľa hlbšie. Ako sa vyjadril argentínsky profesor Jorge E. Hardoy, „svet ako celok sa stále nedokáže deliť o pohodlie, moc, čas, prostriedky a poznanie s tými, ktorí tieto veci potrebujú viac“. Problém teda nespočíva v prostriedkoch, ktoré človek má, ale v človeku samotnom. Zdá sa, že chamtivosť a sebectvo sú dominujúcou silou v ľudskej spoločnosti. Najbohatšia pätina svetovej populácie užíva asi 60-krát viac tovaru a služieb ako najchudobnejšia pätina.

Pravda, niektorí sa úprimne snažia poskytnúť potravu hladujúcim, ale ich úsilie je zväčša zmarené faktormi, ktoré nemôžu ovplyvniť. Hlad často postihuje krajiny, ktoré sú zmietané občianskou vojnou alebo povstaním, a nie je neobvyklé, že proti sebe stojace sily bránia tomu, aby sa dodávky s humanitárnou pomocou dostali k núdznym. Obe strany sa obávajú, že ak dovolia, aby sa potrava dostala ku hladujúcim civilistom na území nepriateľa, budú kŕmiť ich nepriateľov. Ani samotné vlády sa nezdráhajú použiť vyhladovanie ako politickú zbraň.

Neexistuje riešenie?

Nanešťastie, problém hladujúcich miliónov ľudí nie je jedinou krízou, ktorá postihuje dnešného človeka. Bezohľadné ničenie a otravovanie životného prostredia, pretrvávajúca pohroma vojny, ktorá pohlcuje milióny životov, epidémia násilných zločinov plodiaca všade strach a nedôveru, a stále upadajúce morálne ovzdušie, ktoré, ako sa zdá, je koreňom mnohých týchto problémov — všetky tieto globálne krízy si akoby podávajú ruky a potvrdzujú tú istú nepopierateľnú pravdu — človek si nedokáže úspešne vládnuť.

Nepochybne preto mnoho ľudí stratilo nádej, že sa dožije vyriešenia problémov sveta. Ďalší to cítia tak ako Aurelio Peccei, taliansky učenec, o ktorom bola zmienka na začiatku tohto článku. Ak nejaké riešenie jestvuje, dôvodia, musí prísť z neobyčajného — možno aj nadľudského — zdroja. Preto má predstava o mesiášovi silnú príťažlivosť. Je však realistické dúfať v mesiáša? Alebo je takáto nádej len túžobným želaním?

[Prameň ilustrácie na strane 2]

Fotografie na titulnej strane — hore: U.S. Naval Observatory; dole: NASA

[Prameň ilustrácie na strane 3]

Foto WHO od P. Almasyho

[Pramene ilustrácií na strane 4]

Foto WHO od P. Almasyho

 U.S. Navy foto