Keď niekto volá, odpovedáš?
ROZPRÁVA ŠINIČI TOHARA
V RANOM období svojho života som k Bohu nevolal ani som nehľadal jeho vedenie. Moji starí rodičia emigrovali z Japonska na Havaj a moji rodičia boli budhisti. Vo svojej viere neboli veľmi aktívni, a tak keď som vyrastal, veľmi som o Bohu nepremýšľal.
Potom som sa učil o evolúcii a začal som si myslieť, aké je nerozumné veriť v Boha. Ako však moje vzdelávanie v škole pokračovalo, hodiny prírodných vied ma uviedli do astronómie, fyziky a biológie. V noci som uprene hľadel na oblohu a premýšľal som, ako sa tam všetky tie hviezdy dostali. Tichý hlas v mojom vnútri začal klásť otázku: ‚Mohol by existovať Boh, ktorý všetky tieto veci ovláda?‘ Cítil som, že tam, v neviditeľnej sfére, musí Niekto byť. Moje srdce začalo volať: „Kto je ten Boh?“
Po skončení strednej školy som pracoval ako mechanik vo výrobni saké. Táto práca obmedzila moju voľnosť a nemal som čas zamýšľať sa nad otázkou Boha. Zakrátko som sa zoznámil s Masako, ktorá sa v roku 1937 stala mojou manželkou, a nakoniec sme boli požehnaní troma deťmi. Masako sa prejavila ako verná družka a tvrdo pracujúca matka.
Teraz, keď som mal rodinu, vážne som uvažoval o našej budúcnosti. Znovu som chodil von a uprene pozoroval hviezdy. Bol som presvedčený, že Boh existuje. Nevedel som, kto je ten Boh, ale predsa som ho začal volať. Opakovane som prosil: ‚Ak tam niekde si, prosím ťa, pomôž mojej rodine nájsť cestu, po ktorej budeme môcť šťastne kráčať.‘
Na moje volanie napokon prišla odpoveď
Po svadbe sme bývali s mojimi rodičmi, ale v roku 1941 sme začali bývať osve v Hile na ostrove Hawaii. Dňa 7. decembra roku 1941, krátko nato, ako sme sa usídlili v našom novom domove, Japonci zaútočili na Pearl Harbor. Bola to napätá doba a každého znepokojovala budúcnosť.
Mesiac po útoku na Pearl Harbor, keď som leštil svoje auto, pristúpil ku mne nejaký muž a ponúkol mi knihu s názvom Deti. Predstavil sa ako Ralph Garoutte, služobník patriaci k Jehovovým svedkom. Tomu, čo hovoril, som nerozumel, ale o Boha som sa zaujímal, a tak som knihu prijal. Nasledujúci týždeň prišiel Ralph znovu a ponúkol mi domáce biblické štúdium. Hoci som už o Biblii počul, bolo to prvý raz, čo som nejakú skutočne videl. Ponuku biblického štúdia som prijal a moja manželka a jej mladšia sestra sa pripojili.
Pravda, že Biblia je Božie slovo, na mňa skutočne zapôsobila. (2. Timotejovi 3:16, 17) Ešte pozoruhodnejšie bolo to, že Jehova má určité predsavzatie. To bol Stvoriteľ, ktorého som hľadal! (Izaiáš 45:18) Boli sme vzrušení, keď sme sa dozvedeli, že pôvodný raj, ktorý bol stratený, má byť obnovený priamo tu na Zemi a že my sa môžeme stať jeho časťou. (Zjavenie 21:1–4) To bola odpoveď na moje volanie k Bohu!
Všetkým sme rozprávali o týchto novonájdených pravdách. Moji rodičia si mysleli, že sme sa zbláznili, ale to nás neodradilo. Po troch mesiacoch intenzívneho biblického štúdia, 19. apríla 1942, sme boli na znak oddanosti nášmu Bohu, Jehovovi, spolu s manželkou pokrstení. Masakina mladšia sestra Joši a jej manžel Jerry, ktorý sa medzitým k nášmu biblickému štúdiu pripojil, boli pokrstení spolu s nami. Mali sme iba obmedzené poznanie Svätých písiem, stačilo však na to, aby v nás vyvolalo túžbu slúžiť Bohu.
Zatiaľ čo druhá svetová vojna stále vyčíňala, domnieval som sa, že koniec tohto systému je na dosah, a s manželkou sme cítili nutnosť ľudí varovať. Garouttovci nám v tom boli príkladom. Ralph i jeho manželka slúžili ako priekopníci, čo sú služobníci celým časom v organizácii Jehovových svedkov. Porovnal som našu situáciu so situáciou Ralpha. On mal manželku a štyri deti. Ja som mal manželku a iba tri deti. Ak to mohol robiť on, mal by som byť schopný robiť to aj ja. A tak mesiac po krste sme sa uchádzali o priekopnícku službu.
Ešte predtým, než som bol schválený ako priekopník, zbavil som sa všetkých nepodstatných vecí vrátane svojej havajskej gitary, saxofónu a huslí. Bol som veľkým hudobným nadšencom, ale všetko okrem malej harmoniky som odložil. Ani práca vo výrobni saké sa mi už nezdala príťažlivá. (Filipanom 3:8) Postavil som obytný príves a čakal som, či Jehova odpovie na moje úpenlivé prosby, aby nás použil. Nemusel som čakať dlho. Ako priekopníci sme boli schválení od 1. júna 1942. Začali sme hneď slúžiť Jehovovi celým časom a nikdy sme toto rozhodnutie neoľutovali.
Priekopnícka služba na ostrove Hawaii
Spolu s Garouttovcami sme prepracúvali ostrov Hawaii, Veľký ostrov, včítane oblasti Kona, ktorá je známa pestovaním kávy, a oblasti Kau. V tom čase sme pracovali s gramofónom. Bol dosť ťažký, ale boli sme ešte mladí a silní. A tak s gramofónom v jednej ruke a taškou s knihami v druhej ruke sme sa vydali na každú cestičku, ktorá by nás mohla priviesť k počujúcim ušiam na kávových poliach, v osadách alebo kdekoľvek inde. Keď sme prepracovali celý ostrov, boli sme pridelení do Kohaly na Veľkom ostrove. Kohala bola malá osada, ktorej obyvatelia sa zaoberali pestovaním cukrovej trstiny. Osadu obývali Kaukazania, Filipínčania, Číňania, Havajčania, Japonci a Portugalci. Každá skupina mala svoje vlastné obyčaje, predstavy, svoj vkus a svoje náboženstvo.
Odvtedy, čo som začal s priekopníckou službou, som už do svetského zamestnania nikdy nenastúpil. Nejaký čas sme žili z mojich úspor a keď to už bolo potrebné, chodil som s oštepom na ryby. Bolo podivuhodné, že vždy som prišiel domov s nejakými rybami. Zbierali sme voľne rastúcu listovú zeleninu a byliny, ktoré rástli popri ceste, a tie pri večeri ozdobovali naše taniere. Z pozinkovaného plechu som vyrobil piecku a Masako sa naučila piecť chlieb. Bol to ten najlepší chlieb, aký som kedy jedol.
Keď sme roku 1943 prišli do Honolulu na kresťanský zjazd, pozval nás Donald Haslett, ktorý bol vtedy dozorcom odbočky na Havaji, aby sme sa tam presťahovali a bývali v malom byte postavenom nad garážou Spoločnosti Strážna veža. Bola mi pridelená úloha správcu nad majetkom odbočky a ďalších päť rokov som sa tešil z priekopníckej služby na tomto mieste.
Neočakávaná výzva
V roku 1943 sme sa dopočuli, že Spoločnosť otvorila školu na vyškolenie misionárov pre službu v zahraničí. Ako radi by sme sa jej boli zúčastnili! Rodiny s deťmi však pozvanie nedostávali, preto sme o tom viac neuvažovali. Ale v roku 1947 nám brat Haslett povedal, že Spoločnosť chce vedieť, či by boli niektorí Havajčania ochotní prijať službu so zahraničným pridelením v Japonsku. Spýtal sa nás, čo si o tom myslíme my, a ja som podobne ako Izaiáš povedal: „Pošli ma.“ (Izaiáš 6:8) Moja manželka uvažovala rovnako. Neváhali sme odpovedať na Jehovovu výzvu.
Boli sme teda pozvaní zúčastniť sa biblickej školy Strážnej veže Gileád, aby sme boli vyškolení za misionárov. Pozvanie zahŕňalo aj naše tri malé deti. Pozvaní boli tiež piati ďalší — Donald a Mabel Haslettovci, Jerry a Joši Tomovci a Elsie Tanigawová. V zime roku 1948 sme spolu cestovali do New Yorku.
Cez kontinent sme prechádzali autobusom. Po troch dňoch v autobuse sme boli všetci unavení a brat Haslett navrhol, aby sme si urobili prestávku a strávili noc v hoteli. Keď sme vystúpili z autobusu, priblížil sa k nám nejaký muž a skríkol: „Japonci! Idem si domov po pušku a zastrelím ich!“
„To nie sú Japonci,“ povedal brat Haslett. „Sú to Havajčania. Neviete to rozoznať?“ Jeho pohotová poznámka nás zachránila.
Naozaj sme patrili do 11. triedy školy Gileád? Pripadalo nám to ako úžasný sen. Bola to však skutočnosť, ktorá nám čoskoro prenikla do vedomia. Vtedajší prezident Spoločnosti Strážna veža, Nathan H. Knorr, vybral z našej triedy 25 študentov, ktorí mali byť vyškolení pre prípadnú misionársku službu v Japonsku. Keďže som mal japonský pôvod a hovoril som trochu po japonsky, bol som určený, aby som túto skupinu študentov učil jazyk. Keďže som v jazyku nebol zbehlý, nebolo to jednoduché. Ale dajako sme to všetci prežili.
V tom čase mal náš syn Loy desať rokov a naše dcéry Thelma a Sally mali osem a šesť rokov. Čo sa dialo s nimi, kým sme my boli v škole? Aj oni išli do školy! Ráno prišiel po nich autobus a v priebehu dňa ich priviezol späť domov. Keď boli deti zo školy doma, Loy pracoval s bratmi na farme Spoločnosti a Thelma so Sally pracovali v práčovni, kde skladali vreckovky.
V mysli sa pripravujeme na neznáme
Keď sme 1. augusta 1948 absolvovali školu Gileád, nevedeli sme sa dočkať, kedy sa dostaneme na miesto svojho pridelenia. Brat Haslett odišiel vopred, aby našiel miesto, kde by mohli misionári bývať. Napokon našiel dvojposchodový dom v Tokiu a 20. augusta 1949 naša rodina odcestovala do nášho budúceho domova.
Pred príchodom do Japonska som o tejto orientálnej krajine často uvažoval. Uvažoval som o vernej oddanosti japonských ľudí ich ľudským pánom a cisárovi. Mnohí Japonci položili za týchto ľudských panovníkov život. Počas druhej svetovej vojny piloti kamikadze zomierali za cisára tak, že zamierili svoje lietadlá na lodné komíny nepriateľských vojnových lodí. Pamätám si, ako som rozmýšľal o tom, že ak sú japonskí ľudia takí verní ľudským pánom, čo urobia, ak nájdu pravého Pána, Jehovu?
Keď sme pricestovali do Japonska, v celej krajine bolo iba sedem misionárov a hŕstka zvestovateľov. Každý z nás sa pustil do práce a ja som sa snažil zlepšiť svoje jazykové znalosti a mohol som zaviesť biblické štúdiá s mnohými, ktorí vo svojich srdciach volali k Bohu. Niekoľkí z tých prvých študentov Biblie zotrvávajú vo vernosti až do dnešných dní.
Misionárska služba s našimi deťmi
Ako sme mohli zvládnuť misionársku službu, keď sme sa museli starať o tri malé deti? Nuž silou za tým všetkým bol Jehova. Dostávali sme malý príspevok od Spoločnosti a šaty pre deti šila Masako. Okrem toho nám trochu pomáhali aj moji rodičia.
Keď Loy ukončil základnú školu, slúžil istý čas v japonskej odbočke Biblickej a traktátnej spoločnosti Strážna veža. Pre zdravotné problémy sa však rozhodol vrátiť na Havaj, aby sa tam liečil. S manželkou teraz verne slúžia Jehovovi v Kalifornii. Z jeho manželstva pre nás vyplynulo požehnanie štyroch verných vnúčat. Všetky sú pokrstené a jeden vnuk slúži spolu so svojou manželkou v brooklynskom bételi, svetovom ústredí Jehovových svedkov.
Keď moje dcéry Thelma a Sally dospeli, boli menované za misionárky. Thelma slúži v súčasnosti ako misionárka v meste Toyama. Sally sa vydala za misionára, brata Rona Trosta, a slúžia v Japonsku ako misionári a cestujúci služobníci viac ako 25 rokov.
Zo severu na juh
V Tokiu sme strávili dva roky a potom sme boli poslaní na dva roky do Ósaky. Naše ďalšie pridelenie nás zaviedlo na sever do Sendai, kde sme slúžili asi šesť rokov. Roky v Sendai nás pripravili na naše pridelenie na najsevernejšom ostrove Japonska, na Hokkaide. Práve na Hokkaide boli naše dcéry menované za misionárky. A práve tam sme si tiež museli zvykať na teploty, ktoré v zime niekedy klesli pod nulu. Po tropickom Havaji to bola značná zmena!
Potom mi jedného dňa zaznela do uší nová výzva v podobe listu od Spoločnosti. Bola to žiadosť otvoriť kanceláriu odbočky na ostrove Okinava, ktorý bol ešte stále pod dohľadom Spojených štátov. Presťahovať sa zo studeného severného konca Japonska do teraz najjužnejšej prefektúry Japonska znamenalo veľmi náročnú úlohu. Čo urobím? Hoci s pocitom nedostatočnosti, v novembri 1965 som pricestoval na Okinavu, sprevádzaný ako vždy svojou vernou manželkou. Bude život na Okinave rovnaký ako život v Japonsku? A čo kultúra? Budú ľudia reagovať na Jehovovo posolstvo záchrany?
Keď sme prišli, bolo na Okinave menej ako 200 zvestovateľov. Teraz ich je viac ako 2 000. Spočiatku som slúžil ako krajský dozorca i ako dozorca odbočky. Cestovanie po ostrovoch mi pomohlo vytvoriť si blízky vzťah s bratmi, ktorí tam žijú, a považujem za prednosť, že som im slúžil.
Bez problémov?
Naša misionárska cesta rozhodne nebola bez problémov. Počas dovolenky v Spojených štátoch v roku 1968 Masako ochorela a musela sa podrobiť operácii. Odstránili jej z čriev nádor, a nato sa podivuhodne zotavovala. Nemali sme nemocenské poistenie a robili sme si starosti, že sa možno nebudeme môcť vrátiť k svojmu prideleniu. Avšak na naše veľké prekvapenie sa naši priatelia vo viere o všetko postarali.
Čo sa týka mňa, žijem teraz s problémami, ktoré sú obvyklé u diabetikov. Hoci nie som slepý, mám vážne poškodený zrak. No vďaka Jehovovej milujúcej láskavosti môžem pravidelne prijímať duchovný pokrm počúvaním magnetofónových nahrávok Strážnej veže a Prebuďte sa! Pomáhajú mi aj bratia a sestry vo viere tým, že mi čítavajú rozličné materiály.
Ako môžem s poškodeným zrakom pokračovať vo verejných prednáškach? Spočiatku som svoje prednášky nahrával na pásku a nechával som ich prehrávať cez ozvučovací systém, zatiaľ čo ja som len otváral ústa. Ale na návrh dcéry som to zlepšil. Teraz svoje prednášky nahrávam na malom magnetofóne a prednášam tak, že pomocou slúchadiel počúvam vopred nahratú prednášku.
Kedykoľvek sme čelili skutočným problémom, nikdy sme neprestali volať k Jehovovi. Požehnania, ktoré vyplynuli z toho, ako Jehova problémy vyriešil, sa napokon vždy zdali väčšie, než sa predtým zdali samotné problémy. Pokračovať v jeho službe je jediný spôsob, ako môžeme prejaviť svoju vďačnosť.
Po 23 rokoch na Okinave sme boli znovu pridelení na to isté zemepisné miesto, kde sme slúžili, keď sme prvý raz prišli do Japonska. Hlavná kancelária Spoločnosti a jej najväčší misionársky domov sú na tom mieste, kde pôvodne stála dvojposchodová budova, ktorú pred tak mnohými rokmi kúpil v Tokiu brat Haslett.
Okrem Masako a mňa slúžia teraz ako misionári v Japonsku jedenásti naši príbuzní. Všetci považujú za veľkú prednosť, že môžu vidieť vzrast, ktorý Jehova spôsobuje v tejto krajine, v ktorej prevažuje budhistická a šintoistická kultúra. Dielo v Japonsku malo malé začiatky, ale Jehovova moc vytvorila „národ“ pozostávajúci z vyše 167 000 zvestovateľov dobrého posolstva. — Izaiáš 60:22.
Keď som volal k Bohu, odpovedal mi. Keď ma vyzval On, odpovedal som kladne. Spolu s manželkou cítime, že sme urobili iba to, čo sme mali urobiť. A čo ty? Keď tvoj Stvoriteľ volá, odpovedáš?
[Obrázok na strane 28]
Toharovci so svojimi priekopníckymi partnermi na Hawaii, rok 1942
[Obrázok na strane 29]
Deti Toharovcov v Gileáde v roku 1948
[Obrázok na strane 31]
Šiniči a Masako Toharovci dovŕšili 43 rokov v misionárskom diele, šťastní, že odpovedali na volanie