Od uctievania cisára k pravému uctievaniu

ROZPRÁVA ISAMU SUGIURA

Aj keď v roku 1945 už bolo zrejmé, že Japonsko druhú svetovú vojnu prehrá, boli sme presvedčení, že zavanie kamikadze („božský vietor“) a porazí nepriateľa. Výraz kamikadze sa vzťahuje na víchrice v rokoch 1274 a 1281, ktoré dvakrát zničili veľkú časť mongolského bojového loďstva útočiaceho na japonské pobrežie, následkom čoho boli Mongoli nútení odtiahnuť.

KEĎ teda cisár Hirohito 15. augusta 1945 oznámil národu, že Japonsko sa vzdalo vojskám Spojencov, nádeje, ktoré doňho vkladalo sto miliónov ľudí, boli otrasené. V tom čase som bol školák a aj moje nádeje boli otrasené. Uvažoval som: „Ak cisár nie je živým Bohom, kto ním potom je? Komu mám dôverovať?“

V skutočnosti však porážka Japonska v druhej svetovej vojne otvorila mne a tisícom iných Japoncov cestu k spoznaniu pravého Boha, Jehovu. No skôr než vám porozprávam o zmenách, ktoré som musel urobiť, dovoľte mi, aby som vám priblížil náboženskú výchovu, ktorú som dostal.

Náboženské vplyvy v detstve

Narodil som sa 16. júna 1932 v meste Nagoja ako najmladší zo štyroch synov. Otec pracoval v meste ako zememerač. Matka bola oddanou členkou šintoistickej sekty Tenrikjó a môj najstarší brat bol vyškolený, aby sa stal učiteľom Tenrikjó. S matkou sme si boli zvlášť blízki. Brávala ma so sebou na miesto zhromaždenia, kde sme sa venovali uctievaniu.

Učili ma, aby som pri modlitbe skláňal hlavu. Náboženstvo Tenrikjó vyučovalo vieru v stvoriteľa nazývaného Tenri-ó-no mikoto, ako aj v desať menších božstiev. Jeho členovia praktizovali uzdravovanie vierou a zdôrazňovali službu druhým a rozširovanie učenia svojho náboženstva.

Ako chlapec som bol veľmi zvedavý. Udivoval ma mesiac a nespočetné hviezdy na nočnej oblohe a uvažoval som o tom, do akej diaľky za oblohou siaha vesmír. Fascinovalo ma pozorovať rast baklažánov a uhoriek, ktoré som vysadil na malom záhone na dvore za domom. Pozorovanie prírody posilňovalo moju vieru v Boha.

Vojnové roky

Základnú školu som navštevoval v rokoch 1939 až 1945, ktoré sa prekrývali s obdobím druhej svetovej vojny. Na vyučovaní v škole sa zdôrazňovalo uctievanie cisára, ktoré bolo dôležitou súčasťou šintoistického náboženstva. Učili sme sa takzvané šušin, čo zahŕňalo vyučovanie morálnych zásad s nacionalistickým a militaristickým podtónom. Obrady vztyčovania vlajky, spievanie národnej hymny, štúdium cisárskych výnosov o vzdelaní a vzdávanie pocty fotografii cisára — to všetko bolo súčasťou vyučovania v škole.

Chodievali sme aj do miestnej šintoistickej svätyne prosiť Boha o víťazstvo cisárskej armády. Dvaja z mojich telesných bratov slúžili v armáde. Keďže som bol vychovávaný v nacionalisticko-náboženskom duchu, radoval som sa zo správ o úspechoch japonskej armády.

Nagoja bola centrom japonského leteckého priemyslu, a tak bola hlavným terčom rozsiahlych útokov amerického vojenského letectva. Cez deň lietali nad mestom vo výške 9000 metrov zoskupenia bombardérov B-29 Superfortress a zhadzovali stovky ton bômb na továrenské štvrte. V noci boli pomocou pátracích reflektorov bombardéry spozorované vo výške len 1300 metrov. Opakované letecké útoky so zápalnými bombami spôsobili ničivé požiare v obytných štvrtiach. Samotná Nagoja zažila v posledných deviatich mesiacoch vojny 54 náletov, ktoré spôsobili veľa utrpenia a vyše 7700 ľudí pri nich zahynulo.

V tom období sa začalo aj bombardovanie z vojnových lodí namierené proti desiatim pobrežným mestám a ľudia hovorili o možnosti, že americká armáda sa vylodí v blízkosti Tokia. Ženy a malí chlapci boli trénovaní v boji s bambusovými kopijami, aby mohli brániť krajinu. Naším heslom bolo „Ičioku sougjokusai“, čo znamená „Radšej smrť pre 100 miliónov, ako sa vzdať“.

Titulok v jedných novinách zo 7. augusta 1945 hovoril: „Na Hirošimu bol zhodený nový druh bomby.“ Dva dni nato bola zhodená ďalšia takáto bomba na mesto Nagasaki. Boli to atómové bomby a neskôr sme sa dozvedeli, že spôsobili smrť spolu vyše 300 000 ľudí. Potom 15. augusta sme si na konci cvičného pochodu s drevenými zbraňami vypočuli cisárov prejav, v ktorom oznámil kapituláciu Japonska. Predtým sme boli presvedčení, že vyhráme, no teraz sme boli zdrvení!

Dostávam novú nádej

Keď sa začala okupácia americkými vojskami, postupne sme si zvykli na skutočnosť, že Spojené štáty vyhrali vojnu. V Japonsku bola zavedená demokracia a bola prijatá aj nová ústava, ktorá zaručovala slobodu uctievania. Žili sme v drsných podmienkach, jedla bolo málo a v roku 1946 môj otec zomrel na podvýživu.

Medzitým sa v škole, do ktorej som chodil, začala vyučovať angličtina a rádio NHK začalo vysielať program anglickej konverzácie. Päť rokov som s učebnicou v ruke denne počúval tento populárny program. To vo mne vyvolalo túžbu navštíviť raz Spojené štáty. Keďže som bol sklamaný šintoistickým a budhistickým náboženstvom, začal som uvažovať o tom, či by pravdu o Bohu nebolo možné nájsť v západných náboženstvách.

Začiatkom apríla 1951 som stretol Grace Gregoryovú, misionárku spoločnosti Watch Tower. Stála pred železničnou stanicou v Nagoji a ponúkala anglický výtlačok Strážnej veže a brožúru na biblický námet v japončine. Jej pokora, ktorá sa prejavila ochotou vykonávať takúto prácu, na mňa zapôsobila. Zobral som si obe publikácie a ochotne som prijal ponuku biblického štúdia. Sľúbil som, že o niekoľko dní k nej prídem na biblické štúdium.

Keď som si vo vlaku sadol a začal som čítať Strážnu vežu, prvé slovo úvodného článku — „Jehova“ — mi udrelo do očí. Nikdy predtým som to meno nevidel. Neočakával som, že ho nájdem v malom anglicko–japonskom slovníku, ktorý som nosil so sebou, ale predsa tam bolo! „Jehova... Boh Biblie.“ Teraz som začal spoznávať Boha kresťanstva!

Počas mojej prvej návštevy v misionárskom domove som sa dozvedel o biblickej prednáške, ktorú mal o niekoľko týždňov predniesť Nathan H. Knorr, vtedajší prezident Watch Tower Bible and Tract Society. Navštívil Japonsko spolu so svojím tajomníkom Miltonom Henschelom a mal prísť aj do Nagoje. Hoci moje poznanie Biblie bolo obmedzené, z prednášky som sa veľmi tešil, ako aj zo spoločenstva s misionármi a s ostatnými prítomnými.

Za dva mesiace som sa vďaka biblickému štúdiu s Grace naučil základné pravdy o Jehovovi, Ježišovi Kristovi, o výkupnom, o Satanovi Diablovi, o Armagedone a o rajskej zemi. Dobré posolstvo o Kráľovstve bolo presne tým druhom posolstva, ktoré som hľadal. Zborové zhromaždenia som začal navštevovať hneď, ako som začal študovať Bibliu. Mal som rád priateľskú atmosféru na týchto stretnutiach, kde misionári voľne pestovali spoločenstvo s Japoncami a spolu s nami sedeli na tatami (pletených slamených rohožiach).

V októbri 1951 sa v Japonsku konal prvý krajský zjazd vo verejnej sále Nakanošima v meste Osaka. V celom Japonsku bolo menej ako 300 svedkov; no zjazdu sa predsa zúčastnilo asi 300 ľudí vrátane takmer 50 misionárov. Bol mi dokonca pridelený aj krátky bod programu. To, čo som videl a počul, na mňa tak zapôsobilo, že som sa v srdci rozhodol slúžiť Jehovovi celý svoj život. Nasledujúci deň som bol pokrstený vo vlažnej vode neďalekých verejných kúpeľov.

Radosť z priekopníckej služby

Chcel som sa stať priekopníkom, ako sa medzi Jehovovými svedkami nazývajú služobníci celým časom, no cítil som aj povinnosť pomáhať svojej rodine po materiálnej stránke. Keď som pozbieral odvahu a povedal som o tejto túžbe svojmu zamestnávateľovi, bol som prekvapený, keď mi povedal: „Rád budem s tebou spolupracovať, ak ťa to urobí šťastným.“ Dostal som možnosť pracovať iba dva dni v týždni a stále som bol schopný prispievať svojej matke na výdavky v domácnosti. Cítil som sa skutočne ako vták vypustený z klietky.

Keďže podmienky sa stále zlepšovali, 1. augusta 1954 som začal slúžiť ako priekopník v obvode, ktorý sa nachádzal za železničnou stanicou v Nagoji, iba niekoľko minút chôdze od miesta, kde som prvýkrát stretol Grace. Po niekoľkých mesiacoch som bol pridelený slúžiť ako zvláštny priekopník v meste Beppu na západnom ostrove Kjúšu. Cutomu Miura bol pridelený ako môj priekopnícky partner.a V tom čase neboli na celom ostrove žiadni Jehovovi svedkovia, no teraz sú tu stovky svedkov a sú rozdelení do 22 krajov!

Predzvesť nového sveta

Keď brat Knorr v apríli 1956 opäť navštívil Japonsko, požiadal ma, aby som nahlas prečítal niekoľko odsekov z anglickej Strážnej veže. Nepovedal mi prečo, ale o niekoľko mesiacov som dostal list s pozvaním do 29. triedy misionárskej školy Gileád. A tak som sa v novembri toho istého roku vydal na vzrušujúcu cestu do Spojených štátov, ktorou sa splnil môj dlhoročný sen. Dvojmesačný pobyt a spolupráca s veľkou rodinou Bétel v Brooklyne posilnili moju vieru v Jehovovu viditeľnú organizáciu.

Vo februári 1957 ma brat Knorr odviezol spolu s ďalšími dvoma študentmi do sídla školy Gileád v South Lansingu na severe štátu New York. Počas nasledujúcich piatich mesiacov v škole Gileád, kde som prijímal poučovanie z Jehovovho Slova a žil v nádhernom prostredí so spolužiakmi, som už vopred okúsil, ako asi bude vyzerať život na rajskej zemi. Desiati zo 103 študentov (vrátane mňa) boli pridelení do Japonska.

Cením si svoje pridelenia

Keď som sa v októbri 1957 vrátil do Japonska, bolo tam asi 860 svedkov. Bol som pridelený do krajskej služby ako cestujúci dozorca, ale najprv ma v Nagoji na túto prácu niekoľko dní školil Adrian Thompson. Môj kraj tvorila oblasť od Šimizu blízko vrchu Fudžisan až po ostrov Šikoku a zahŕňal aj také veľké mestá ako Kjóto, Osaka, Kóbe a Hirošima.

V roku 1961 som dostal pridelenie slúžiť ako oblastný dozorca. To znamenalo cestovať od zasneženého ostrova Hokkaido na severe až po subtropický ostrov Okinava, a dokonca aj na ostrovy Išigaki pri Taiwane, čo bola vzdialenosť okolo 3000 kilometrov.

Potom som bol v roku 1963 pozvaný na desaťmesačný kurz školy Gileád v brooklynskom Bételi. Počas tohto kurzu brat Knorr zdôraznil, aké je dôležité mať správny postoj k pracovným prideleniam. Povedal, že čistenie toaliet je rovnako dôležité pridelenie ako práca v kancelárii. Hovoril, že ak by toalety neboli čisté, ovplyvnilo by to celú rodinu Bétel a jej prácu. Neskôr, keď bolo čistenie toaliet súčasťou môjho pridelenia v japonskom Bételi, som si na jeho radu spomenul.

Po návrate do Japonska som bol opäť pridelený do služby cestujúceho dozorcu. O dva roky neskôr, v roku 1966, som sa oženil s Džunko Iwasakiovou, zvláštnou priekopníčkou, ktorá slúžila v meste Macue. Lloyd Barry, vtedajší dozorca odbočky v Japonsku, mal povzbudzujúci svadobný prejav. Potom sme spolu s Džunko slúžili v krajskej službe.

Naše pridelenie sa zmenilo v roku 1968, keď som bol pozvaný do odbočky v Tokiu pracovať v prekladateľskom oddelení. Keďže tam nebolo dosť miesta na bývanie, dochádzal som z mestskej štvrte Sumida v Tokiu a Džunko slúžila ako zvláštna priekopníčka v miestnom zbore. V tom období sme už potrebovali väčšie budovy odbočky. A tak bol v roku 1970 zakúpený pozemok v Numazu neďaleko vrchu Fudžisan. Tam sme postavili trojposchodovú tlačiareň a obytnú budovu. Predtým ako sa začali stavebné práce, sme niektoré domy na pozemku používali na školu služby Kráľovstva, v ktorej sú školení zboroví starší. Mal som výsadu vyučovať v tejto škole a Džunko pripravovala pre študentov jedlo. Bolo povzbudzujúce vidieť stovky kresťanských mužov, ako prijímajú zvláštne školenie pre službu.

Jedného odpoludnia som dostal súrny telegram. Matka bola prevezená do nemocnice a lekári predpokladali, že nebude dlho žiť. Nastúpil som na rýchlik do Nagoje a ponáhľal som sa do nemocnice. Matka bola v bezvedomí a ja som strávil noc pri jej lôžku. Nadránom zomrela. Na spiatočnej ceste do Numazu som nedokázal zadržať slzy pri spomienkach na ťažkosti, ktoré za svojho života prežívala, a tiež na náklonnosť, ktorú ku mne prechovávala. Ak to bude Jehovova vôľa, uvidím ju opäť pri vzkriesení.

Čoskoro sa však naša rodina Bétel rozrástla tak, že budovy v Numazu boli pre nás malé. A tak sme kúpili 7-hektárový pozemok v meste Ebina a v roku 1978 sa začala výstavba nového komplexu odbočky. Celý pozemok je dnes zastavaný budovami tlačiarní a obytnými budovami spolu so zjazdovou sálou pre vyše 2800 ľudí. Posledná prístavba, ktorú tvoria dve 13-poschodové obytné budovy a 5-poschodová budova na parkovanie a dielne, bola dokončená začiatkom tohto roku. Dnes má naša rodina Bétel okolo 530 členov, no rozšírené priestory nám umožnia ubytovať asi 900 bételitov.

Mám mnoho dôvodov na radosť

Bolo vzrušujúce vidieť, ako sa spĺňa biblické proroctvo, áno, vidieť, ako sa z ‚malého stáva mocný národ‘. (Izaiáš 60:22) Spomínam si, ako sa ma jeden z mojich bratov v roku 1951 spýtal: „Koľko svedkov je v Japonsku?“

„Okolo 260,“ odpovedal som.

„To je všetko?“ spýtal sa s podceňujúcim tónom v hlase.

Pamätám si, ako som uvažoval: „Čas ukáže, koľkých ľudí Jehova pritiahne k svojmu uctievaniu v tejto šintoisticko-budhistickej krajine.“ A Jehova poskytol odpoveď! Dnes už v Japonsku nemáme žiadne neprepracované územia a počet pravých ctiteľov vzrástol na vyše 222 000 zvestovateľov v 3800 zboroch.

Uplynulých 44 rokov môjho života v službe celým časom — z toho 32 rokov spolu s mojou milujúcou manželkou — bolo pre mňa zvlášť obšťastňujúcich. Posledných 25 rokov slúžim v prekladateľskom oddelení v Bételi. V septembri roku 1979 som bol tiež pozvaný slúžiť ako člen výboru odbočky Jehovových svedkov v Japonsku.

Je výsadou a požehnaním aspoň v malej miere pomáhať úprimným ľuďom milujúcim pokoj, aby sa pripojili k uctievaniu Jehovu. Mnohí urobili presne to, čo som urobil aj ja — vymenili oddanosť cisárovi za uctievanie jediného pravého Boha, Jehovu. Úprimne túžim pomôcť mnohým ďalším postaviť sa na Jehovovu víťaznú stranu a získať nekonečný život v pokojnom novom svete. — Zjavenie 22:17.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 29]

Vyučovanie v škole sa sústreďovalo na uctievanie cisára

[Prameň ilustrácie]

The Mainichi Newspapers

[Obrázok na strane 29]

V New Yorku s bratom Franzom

[Obrázok na strane 29]

S manželkou Džunko

[Obrázok na strane 31]

Pri práci v prekladateľskom oddelení