Služba Jehovovi mi prináša radosť
ROZPRÁVA GEORGE BRUMLEY
Hneď ako som skončil vyučovaciu hodinu rádiotechniky pre mladých policajných kadetov cisára Haile Selassieho, jeden z nich mi súkromne povedal, že vie, že som misionár Jehovových svedkov. „Mohli by ste so mnou študovať Bibliu?“ spýtal sa dychtivo.
KEĎŽE naše dielo bolo vtedy v Etiópii zakázané, bol by som vypovedaný z krajiny, tak ako boli vypovedaní ostatní svedkovia, keby sa o mne dozvedeli úrady. Kládol som si otázku, či to tento študent myslí úprimne, alebo či je vládnym agentom, ktorý bol poslaný, aby ma chytil do pasce. Bol som hlavou rodiny s tromi malými deťmi, o ktoré sa bolo treba starať, a pomyslenie na to, že stratím zamestnanie a budem musieť opustiť túto krajinu a priateľov, ktorých som si zamiloval, ma desilo.
Možno sa spýtate: ‚Ale ako došlo k tomu, že Američan živiaci rodinu dal prednosť životu v severovýchodnej Afrike, ďaleko od domova a príbuzných?‘ Dovoľte, aby som vám to vysvetlil.
Vyrastal som v Spojených štátoch
V dvadsiatych rokoch tohto storočia, keď som ešte chodil do základnej školy, si môj otec predplatil časopis Strážna veža a dostal súbor kníh Štúdie Písiem. Otecko rád čítal a tieto knihy doslova hltal. Bol vtipný a huncútsky, o čom svedčí to, ako si doberal návštevníkov, ktorých si na nedeľu pozýval. Mal krásnu, v koži viazanú knihu, ktorá mala vpredu a na boku zlatými písmenami napísané „Svätá Biblia“. Rozhovor začínal poznámkou: „Tak, je nedeľa. Prečítali by ste nám niekoľko veršov?“
Návštevník vždy súhlasil, ale keď knihu otvoril, ani na jednej strane nebolo nič napísané. Prirodzene, dotyčný bol prekvapený. Otecko vtedy povedal, že ‚kazatelia nevedia o Biblii nič‘ a nato vytiahol jeden výtlačok a prečítal 1. Mojžišovu 2:7. Biblia tu opisuje stvorenie prvého človeka a hovorí: „Človek sa stal živou dušou.“ — 1. Mojžišova 2:7.
Otecko vysvetlil, že človek nemá dušu, ale je dušou, že mzdou za hriech je smrť a že keď človek zomrie, je skutočne mŕtvy a neuvedomuje si vôbec nič. (Kazateľ 9:5, 10; Ezechiel 18:4; Rimanom 6:23) Ešte skôr, ako som vedel dobre čítať, naučil som sa 1. Mojžišovu 2:7 naspamäť. To sú moje prvé spomienky na to, akou skutočnou radosťou je poznať biblické pravdy a deliť sa o ne s druhými.
Keďže sme vtedy dostávali domov Strážnu vežu, celá rodina sa začala tešiť z tejto duchovnej výživy. Bývala s nami aj moja stará mama z matkinej strany a ona sa stala prvou zvestovateľkou dobrého posolstva v našej rodine. V Carbondale v štáte Illinois, kde sme vtedy žili, nebol zbor, ale konali sa neoficiálne zhromaždenia. Mamička brávala nás, päť detí, na druhý koniec mesta, kde staršie panie viedli štúdium Strážnej veže. Začali sme sa tiež zúčastňovať zvestovateľskej služby.
Od práce s rádiami do väzenia
V roku 1937, keď som mal iba 17 rokov, som sa oženil. Snažil som sa živiť opravovaním rádií a tomuto remeslu som tiež učil iných. Po narodení dvoch detí, dcéry Peggy a syna Hanka, sa moje manželstvo skončilo. Rozvod bol z mojej viny, pretože som nežil kresťanským životom. Skutočnosť, že som sa nedostal k výchove svojich dvoch starších detí, mi spôsobila celoživotnú bolesť srdca.
Vypukla druhá svetová vojna a donútila ma premýšľať o mnohých veciach. Rôzne armádne zložky mi ponúkali príležitosť stať sa poručíkom a vyučovať odvedencov rádiotechniku, ale znepokojovalo ma, čo si o vojne myslí Jehova, a to ma podnietilo, aby som sa začal denne modliť. Vypršalo mi predplatné na Strážnu vežu, a tak ma navštívila Lucille Haworthová, ktorá dostala správu o skončení predplatného. Perry Haworth, otec Lucille, a väčšina členov jej veľkej rodiny boli svedkami od tridsiatych rokov. Lucille a ja sme sa do seba zaľúbili a v decembri roku 1943 sme boli zosobášení.
V roku 1944 som bol pokrstený a pripojil som sa k svojej manželke v službe celým časom ako priekopník. Onedlho som bol predvolaný na odvod na vojenskú službu, ale odmietol som sa dať odviesť. Preto som bol odsúdený na tri roky do federálneho nápravného ústavu v El Rene v Oklahome. Trpieť pre Jehovu bolo radosťou. Každé ráno, keď som sa zobudil a uvedomil som si, kde som a prečo som tam, cítil som veľké uspokojenie a ďakoval som Jehovovi. Po skončení vojny začali tých z nás, ktorí mali viac ako 25 rokov, prepúšťať na podmienku. Ja som bol prepustený vo februári 1946.
Služba celým časom
Keď som sa znovu pripojil k Lucille, slúžila ako priekopníčka v malom meste Wagoner v Oklahome. Nemali sme auto, preto sme všade chodili pešo, a prepracovali sme celé mesto. Neskôr sme sa presťahovali do mesta Wewoka v Oklahome. Čoskoro som dostal zamestnanie v neďalekej rozhlasovej stanici a začal som pracovať pri rozhlasovom vysielaní. Pracovať šesť hodín denne a nájsť si čas na priekopnícku službu nebolo ľahké, ale tešili sme sa z toho, že máme prednosť slúžiť Jehovovi. Podarilo sa nám kúpiť staré auto, a to práve včas, aby sme sa v roku 1947 mohli dostať na zjazd v Los Angeles. Tam sme začali uvažovať o tom, že sa prihlásime do biblickej školy Strážnej veže Gileád na prípravu misionárov.
Uvedomovali sme si, že to bude veľký krok, a nechceli sme sa unáhliť v rozhodnutí opustiť Spojené štáty. Stále ma mučili výčitky zo straty mojich detí, a tak sme sa opäť pokúsili dostať ich do opatery. Vzhľadom na môj predchádzajúci spôsob života a záznam v registri trestov to však bolo márne. Preto sme sa rozhodli, že sa pokúsime stať sa misionármi. Boli sme pozvaní do dvanástej triedy školy Gileád.
Túto školu sme absolvovali v roku 1949, ale najprv sme dostali pridelenie navštevovať zbory v Tennessee. Po troch rokoch služby spojenej s cestovaním v Spojených štátoch sme dostali list z kancelárie prezidenta Spoločnosti Strážna veža, v ktorom sa nás pýtali, či by sme boli ochotní okrem toho, že budeme konať zvestovateľskú službu, aj vyučovať na škole v Etiópii. Jednou z požiadaviek tamojšej vlády totiž bolo, aby misionári vyučovali. Súhlasili sme a v lete roku 1952 sme odišli do Etiópie.
Keď sme sa dostali do Etiópie, v dopoludňajších hodinách sme vyučovali na základnej škole a popoludní sme viedli bezplatné biblické hodiny. Čoskoro začalo chodiť na biblické štúdiá toľko ľudí, že sme často vyučovali z Biblie tri alebo štyri hodiny denne. Niektorí zo študentov boli policajtmi, iní boli učiteľmi či diakonmi na misionárskych školách alebo na školách etiópskej ortodoxnej cirkvi. Niekedy bolo v každej triede biblického štúdia 20 alebo i viac ľudí. Mnohí z týchto študentov opustili falošné náboženstvo a začali slúžiť Jehovovi. Boli sme nadšení. A opäť, každé ráno, keď som sa prebudil, vzdával som Jehovovi vďaky.
Rodičovstvo a zvestovanie pod zákazom
V roku 1954 sme zistili, že sa staneme rodičmi, a tak sme sa museli rozhodnúť, či sa vrátime do Spojených štátov alebo zostaneme v Etiópii. Či zostaneme, záviselo samozrejme od toho, či dostanem svetské zamestnanie. Získal som zamestnanie ako vysielací technik a obsluhoval som rádiostanicu pre cisára Haile Selassieho. A tak sme zostali.
Ôsmeho septembra 1954 sa nám narodila dcéra Judith. Myslel som si, že keď pracujem pre cisára, mám zamestnanie zabezpečené, ale po dvoch rokoch som ho stratil. O necelý mesiac ma však zamestnala polícia — a to za vyšší plat — aby som učil triedu mladých mužov opravovať vysielače a prijímače. V priebehu ďalších troch rokov sa narodili naši synovia Philip a Leslie.
Medzitým sa naša sloboda zvestovania zmenila. Etiópska ortodoxná cirkev presvedčila vládu, aby všetkých misionárov Jehovových svedkov vypovedala. Na radu Spoločnosti som si zmenil misionárske vízum na vízum pracovné. Naša misionárska činnosť bola zakázaná, a preto sme museli byť obozretní a rozvážni. Všetky zborové zhromaždenia pokračovali, ale stretávali sme sa v malých študijných skupinách.
Polícia prehľadávala domy rôznych ľudí, ktorých podozrievala z toho, že sú svedkami. Nevedela však, že jeden policajný poručík bol Jehovov ctiteľ a keď sa chystali razie, vždy nás informoval. Preto v tých rokoch nebola zhabaná žiadna literatúra. Štúdium Strážnej veže sa konalo v nedeľu tak, že sme chodili do reštaurácií na okraji mesta, kde boli k dispozícii piknikové stoly na jedenie vonku.
A práve v tomto období, keď som vyučoval policajných kadetov rádiotechniku, študent, o ktorom som sa zmienil na začiatku, ma požiadal o biblické štúdium. Predpokladal som, že je úprimný, a tak sme začali. Už po dvoch štúdiách s ním prišiel druhý študent a potom tretí. Vystríhal som ich, aby nikomu nepovedali, že so mnou študujú, a oni to dodržali.
V roku 1958 sa konal medzinárodný zjazd Božská vôľa v New Yorku na štadiónoch Yankee Stadium a Polo Grounds. Medzitým sa Peggy a Hank, ako aj mnohí ďalší členovia mojej veľkej rodiny stali aktívnymi svedkami. Akú radosť som mal z toho, že som sa mohol zjazdu zúčastniť! Tešil som sa nielen z toho, že som sa opäť stretol so svojimi dvoma staršími deťmi, ako aj s ostatnými členmi rodiny, ale bol som tiež vzrušený, keď som videl ten obrovský zástup pozostávajúci z viac ako štvrť milióna ľudí zhromaždených v posledný deň zjazdu.
Nasledujúci rok nás prišiel do Etiópie navštíviť prezident Spoločnosti Nathan H. Knorr. Mal vynikajúce návrhy týkajúce sa konania diela pod zákazom a zaujímal sa aj o našu rodinu a o to, ako sa nám duchovne darí. Vysvetlil som mu, že učíme deti modliť sa. Spýtal som sa ho, či by si chcel vypočuť Judith, ako sa modlí. Súhlasil a po modlitbe jej povedal: „Bolo to veľmi dobré, Judith.“ Potom som pri jedle požiadal brata Knorra, aby vyslovil modlitbu, a keď skončil, Judith povedala: „Bolo to veľmi dobré, brat Knorr!“
Výchova našich detí v Spojených štátoch
Moja zmluva s políciou sa skončila v roku 1959. Chceli sme zostať, ale vláda mi neschválila uzatvorenie žiadnych nových pracovných zmlúv. Kam sme teda mohli ísť? Pokúšal som sa dostať do iných krajín, kde bola veľká potreba bratov, ale nepodarilo sa mi to. Trochu zarmútení sme sa vrátili do Spojených štátov. Po príchode sme zažili radostné stretnutie rodiny; všetkých mojich päť detí sa zoznámilo a hneď si jeden druhého obľúbili. Odvtedy sú si veľmi blízke.
Usadili sme sa vo Wichite v Kansase, kde som si našiel prácu ako rozhlasový technik a hudobný konferencier. Lucille sa zabrala do domácich povinností a deti chodili do školy, ktorá bola neďaleko domu. Každý pondelok večer som viedol rodinné štúdium Strážnej veže a vždy som sa snažil, aby bolo živé a zaujímavé. Každý deň sme si overovali, či v škole neboli nejaké problémy.
Keďže sa každé dieťa zapísalo do školy teokratickej služby, toto školenie im pomáhalo v ich školskom vzdelávaní. Už od malička sme ich školili v zvestovateľskej službe. Naučili sa ponúkať pri dverách biblickú literatúru a chodili s nami na domáce biblické štúdiá.
Snažili sme sa tiež učiť deti základné veci o živote a vysvetľovali sme im, že každý z nich nemôže mať vždy to isté, čo má druhý. Napríklad ten istý darček nemohli mať vždy všetci. „Ak by tvoj brat alebo sestra dostali nejakú hračku,“ uvažovali sme s nimi, „a ty by si ju nedostal, je správne, aby si sa sťažoval?“ Prirodzene, inokedy zasa dostali niečo ostatné deti, takže nikto nebol zanedbávaný. Vždy sme ich milovali všetky a nikdy sme neuprednostňovali jedno pred ostatnými dvoma.
Iným deťom bolo niekedy dovolené robiť niečo, čo naše deti povolené nemali. Často som počul: „Ten a ten to môže robiť a my to prečo nemôžeme?“ Snažil som sa im to vysvetliť, ale niekedy som musel odpovedať jednoducho takto: „Vy nie ste v tej rodine; vy ste Brumleyovci. My máme iné pravidlá.“
Služba v Peru
Odkedy sme sa vrátili z Etiópie, stále sme s Lucille túžili opäť sa zúčastňovať na misionárskom diele. Konečne sa v roku 1972 naskytla príležitosť ísť do Peru v Južnej Amerike. Na výchovu našich detí počas rokov ich dospievania sme si nemohli vybrať lepšie miesto. Spoločenstvo, z ktorého sa mohli tešiť s misionármi, zvláštnymi priekopníkmi a ďalšími, čo prišli slúžiť do Peru, im pomohlo, aby na vlastné oči videli, akou radosťou žiaria tí, čo skutočne hľadajú najprv záujmy Kráľovstva. Philip nazval svoje spoločenstvo pozitívnym tlakom vrstovníkov.
Po čase sa niektorí starí priatelia z Kansasu dozvedeli, ako sa nám v službe Kráľovstva darí, a tiež sa k nám v Peru pripojili. Našu domácnosť som organizoval podobne, ako je to v misionárskom domove. Každý mal pridelené povinnosti, aby tak mali všetci čas tešiť sa zo zvestovateľskej služby. Každé ráno sme pri jedle rozoberali nejaký biblický text. Pre každého z nás to bolo skutočne šťastné obdobie. A opäť, každé ráno, keď som sa zobudil a uvedomil som si, kde som a prečo som tam, v duchu som Jehovovi vrúcne ďakoval.
Po čase sa Judith vydala a krátko nato sa spolu s manželom vrátili do Spojených štátov, pretože jej manžel nedostal vízum na trvalý pobyt. Philip po troch rokoch zvláštnej priekopníckej služby požiadal o službu v brooklynskom bételi v New Yorku a bol prijatý. Nakoniec sa do Spojených štátov vrátil aj Leslie. Odchádzali so zmiešanými pocitmi a často nám hovorili, že tým najlepším, čo sme kedy pre nich urobili, bolo to, že sme ich vzali do Peru.
Keďže ekonomika Peru sa zhoršovala, uvedomovali sme si, že aj my budeme musieť odísť. Keď sme sa v roku 1978 vrátili do Wichity, našli sme skupinu španielsky hovoriacich svedkov. Požiadali nás, aby sme u nich zostali a pomáhali im, a my sme s radosťou súhlasili. Vytvoril sa zbor a čoskoro sme si ho zamilovali tak ako tie, v ktorých sme slúžili predtým.
Volá nás Ekvádor
I napriek mŕtvici, po ktorej som zostal čiastočne ochrnutý, som si túžobne želal, aby sme spolu s Lucille mohli opäť slúžiť v niektorej inej krajine. V roku 1984 nám jeden cestujúci dozorca rozprával o vzraste v Ekvádore a o tom, ako sú tam potrební kresťanskí starší. Poukázal som na to, že v zvestovateľskej službe môžem urobiť len málo, pretože som chromý, ale on ma uistil, že i 65-ročný, čiastočne ochrnutý starší by mohol byť pomocou.
Keď odišiel, celú noc sme nemohli spať a rozprávali sme sa o možnosti ísť do Ekvádoru. Lucille mala rovnako planúcu túžbu ísť, ako som mal i ja. V priebehu dvoch týždňov sme predali na inzerát náš malý obchod s prípravkami na ničenie škodcov a náš dom sme predali v priebehu desiatich dní. A tak v jeseni nášho života sme sa opäť vrátili k svojej najväčšej radosti, misionárskej službe v zahraničí.
Usadili sme sa v Quite a zvestovateľská služba tu bola nádherná. Každý deň prinášal nejaký nový zážitok alebo nové dobrodružstvo. Ale potom mi v roku 1987 zistili rakovinu hrubého čreva a musel som byť okamžite operovaný. Vrátili sme sa kvôli operácii do Wichity a tá bola úspešná. Boli sme späť v Quite iba dva roky, keď mi opäť zistili rakovinu, a museli sme sa natrvalo vrátiť do Spojených štátov. Usadili sme sa v Severnej Karolíne, kde žijeme aj v súčasnosti.
Bohatý, odmeňujúci život
Moja budúcnosť v telesnom ohľade je neistá. V roku 1989 som si musel dať urobiť kolostómiu. Ale aj tak ešte stále môžem slúžiť ako starší a viesť niekoľko biblických štúdií s tými, ktorí prichádzajú ku mne domov. V priebehu rokov sme pomohli doslova stovkám ľudí sadením, polievaním či pestovaním semienok pravdy. To spôsobuje radosť, ktorá nevybledne, bez ohľadu na to, koľkokrát sa to opakuje.
Okrem toho mám veľkú radosť z vedomia, že všetky moje deti slúžia Jehovovi. Peggy už tridsať rokov sprevádza svojho manžela Paula Moskeho v službe cestujúceho dozorcu v Spojených štátoch. Philip a Judith konajú zvláštnu službu v brooklynskom bételi v New Yorku. Hank a Leslie sú spolu so svojimi manželkami aktívnymi svedkami; moji štyria bratia a sestry so svojimi rodinami, vrátane viac ako 80 pokrvných príbuzných, slúžia všetci Jehovovi. A Lucille bola počas celého nášho už takmer 50-ročného manželstva stále príkladnou kresťanskou manželkou. Počas posledných rokov bez sťažností vykonáva mnohé nepríjemné úlohy, keď mi pomáha starať sa o moje chradnúce telo.
Skutočne, môj život bol radostný. Bol šťastnejší, než možno slovami vypovedať. Služba Jehovovi je taká obšťastňujúca, že zo srdca túžim uctievať ho na tejto zemi naveky. Stále si pripomínam Žalm 59:16, kde sa hovorí: „Ale ja, ja budem spievať o tvojej sile a ráno budem radostne rozprávať o tvojej milujúcej láskavosti. Lebo si mi bol ako bezpečná výšina a miesto úteku v deň mojej tiesne.“
[Obrázok na strane 23]
George Brumley s etiópskym cisárom Haile Selassiem
[Obrázok na strane 25]
George Brumley a jeho manželka Lucille